znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 787/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   F.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Richardom   Kovalčíkom,   Rázusova   1,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k. 20 C 850/1997-417 zo 17. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 313/2010-471 z 30. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2013 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   20   C   850/1997-417   zo 17.   septembra   2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) č. k.   5   Co   313/2010-471   z   30.   marca   2011   (spolu   ďalej   len   „namietané rozhodnutia“). Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3.   decembra   2013   sťažovateľ   svoju   sťažnosť argumentačne doplnil.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   doplnenia   a   z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol účastníkom konania o zaplatenie sumy 1 149,17 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn. 20 C 850/1997, v ktorom sa Ú. (ďalej len „žalobca“) domáhalo od sťažovateľa zaplatenia žalovanej sumy z titulu poplatku z omeškania. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 20 C 850/1997-417 zo 17. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok   okresného   súdu“),   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   poplatok z omeškania v sume 1 308,14 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Voči rozsudku okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom   okrem   iného   poukázal   aj   na   tú skutočnosť, že „prvostupňový súd vonkoncom neprihliadal pri rozhodovaní na tvrdenia a dôkazy   prezentované   v   konaní   zo   strany   sťažovateľa   a   svoje   rozhodnutie   založil   na nesprávne zistenom skutkovom stave, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k nesprávnemu rozhodnutiu“.   Sťažovateľ   v   odvolaní   odkázal   aj   na   svoju   argumentáciu   obsiahnutú v písomných podaniach z 5. septembra 2005 a 10. septembra 2010. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 313/2010-471 z 30. marca 2011 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že odvolací súd neodstránil pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý   odmietol   vykonať   sťažovateľom   navrhnutý   dôkaz.   Týmto   nesprávnym   postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   dôsledku   nevykonania   sťažovateľom navrhnutého   dôkazu   konajúce   súdy   zistili   neúplne   skutkový   stav   veci,   následne   vec nesprávne   právne   posúdili,   pričom   sa   nevysporiadali   s   relevantnými   námietkami sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6   Cdo   208/2012   z   31.   júla   2013   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   ako   neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní bolo sťažovateľovi doručené 23. septembra 2013.

Podľa   názoru   sťažovateľa   namietanými   rozhodnutiami   došlo   k   porušeniu   ním označených práv z dôvodu, že konajúce súdy „nepostupovali vo veci ústavne konformným spôsobom“. Sťažovateľ v tejto súvislosti bližšie argumentuje:

«Vyššie uvedené práva sťažovateľa boli porušené najmä tým, že porušovatelia:

- nepostupovali v zmysle platnej a účinnej právnej normy,

- sa náležite nevysporiadali so všetkými argumentmi sťažovateľa, čím sa v konečnom dôsledku dopustili porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).

 ... porušovatelia v priebehu konania vonkoncom neprihliadali na tvrdenia, dôkazy a návrhy   prezentované   sťažovateľom   a   svoje   rozhodnutia   založili   výlučne   len   na skutočnostiach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. skutočnostiach, ktoré nevychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu...

V konaní pred prvostupňovým súdom bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľ uhradil dňa 30.07.1996 poštovou poukážkou sumu vo výške 218,68 € (6.588,- Sk), ktorá bola určená na vyrovnanie nedoplatku sťažovateľa na anuite 186,42 € (5.616,- Sk) a na dani z nehnuteľnosti 33,26 € (972,- Sk) za obdobie od augusta 1993 až do decembra 1996, do ktorého spadá aj žalované obdobie v rozmedzí od októbra 1993 do septembra 1996... Vyššie   uvedená   úhrada   sa   mala   teda   zákonite   odraziť   v   dĺžke   doby   omeškania s platbami na anuitu a na daň z nehnuteľnosti za celé žalované obdobie (október 1993 - september 1996).

... prvostupňový súd vyššie spomínanú skutočnosť vôbec nereflektoval. Aj napriek tomu, že uhradením sumy 218,68 € skončilo omeškanie sťažovateľa s platbami na anuitu a na   daň   z   nehnuteľnosti   dňa   30.07.1996,   prvostupňový   súd   stanovil   deň   skončenia omeškania   s   uvedenými   platbami   odlišne   na   22.07.1998,   ku   ktorému   dátumu   vyčíslil poplatok z omeškania.

...   prvostupňový   súd   pri   stanovení   výšky   poplatku   z   omeškania   z   nájomného vychádzal počas celého žalovaného obdobia nesprávne zo súm, ktoré nepredstavujú len nájomné,   ale   aj   platby   za   služby   spojené   s   užívaním   bytu.   Aj   napriek   skutočnosti,   že sťažovateľ   na   to   počas   priebehu   konania   poukázal,   prvostupňový   súd   túto   námietku vonkoncom ignoroval a nezaoberal sa ňou.

...   s   vyššie   uvedenými   námietkami   sa   náležite   nevysporiadal,   a   teda   starostlivo neprihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo ani odvolací súd, ktorý tieto len odmietol so strohým odôvodnením, ktoré nielenže nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, ale je   tiež   založené   na   neadekvátnej   argumentácii...   To   sa   týka   aj   posúdenia vzniku škody sťažovateľa konaním žalobcu v súvislosti s porušením povinnosti previesť na sťažovateľa vlastnícke právo k bytu, z ktorej sťažovateľ odvodzoval jednak svoj nárok na započítanie pohľadávky a jednak argument o nesprávnosti nároku na poplatok z omeškania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.

O vyššie uvedenom svedčí okrem iného aj tvrdenie odvolacieho súdu, podľa ktorého: „Z uvedených ust. možno vyvodiť záver, že jednak nebola stanovená žiadna lehota, v ktorej mal   žalobca   uzavrieť   zmluvu   o   bezplatnom   prevedení   vlastníctva   k   bytu   a   nebytovému priestoru...“. Ako už sťažovateľ poukázal vo svojom dovolaní, tvrdenie odvolacieho súdu je vonkoncom   nesprávne,   nakoľko   zákon   č.   182/1993   Z.z.   takúto   lehotu   priamo   určuje a skutočnosť, že žalobca neoprávnene neuzatvoril zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu potvrdil aj právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 14.02.2002, sp. zn. 25C 448/1999.

... porušovatelia pri svojom rozhodovaní nielenže nebrali žiaden ohľad na tvrdenia a dôkazy   sťažovateľa,   ale   ani   nevychádzali   z   platných   právnych   predpisov,   tieto odignorovali   a   svoje   rozhodnutia   založili   výlučne   len   na   svojich   ničím   nepodložených názoroch.»

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ uviedol:

«Porušenie   zásady   rovnosti   účastníkov   konania   vidí   sťažovateľ   najmä   v   tom,   že porušovatelia   nijakým   spôsobom   nebrali   v   úvahu   relevantné   tvrdenia,   resp.   dôkazy sťažovateľa   a   svoje   rozhodnutia   založili   na   skutočnostiach,   ktoré   nemali   oporu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako porušenie zásady rovnosti účastníkov vidí sťažovateľ aj v znemožnení vykonania dôkazu navrhovaného sťažovateľom, ktorý by mohol mať zásadný vplyv   na   preukázanie   tvrdení   sťažovateľa,   a   teda   v   konečnom   dôsledku   aj   na   náležité zistenie skutkového stavu.

V nadväznosti na vyššie uvedené sa preto sťažovateľ nemôže stotožniť s názorom odvolacieho   súdu,   podľa   ktorého   prvostupňový   súd   postupoval   správne,   keď   nevykonal dôkaz výpoveďou svedka Ing. A., pretože „výpoveď tohto svedka by v žiadnom prípade nemohla byť podkladom pre posúdenie,   či je priama príčinná súvislosť medzi konaním (porušením právnej povinnosti) žalobcu a vznikom škody“....

Výpoveďou sťažovateľom navrhovaného svedka Ing. A. mala byť preukázaná vecná a časová   súvislosť   medzi   konaním   žalobcu   a   následkom   (škodou),   ktorá   vznikla sťažovateľovi. Vykonaním dôkazu výpoveďou uvedeného svedka sa malo preukázať, že tento bol až do roku 2005 záujemcom o kúpu dotknutého bytu, ktorá sa mala uskutočniť dňa 01.07.1999 za podmienky, že sťažovateľ ako nájomca bude mať v čase prevodu byt vo svojom   vlastníctve.   Súčasne   mal   byť   preukázaný   úmysel   sťažovateľa   previesť   byt na uvedeného   svedka.   Vzhľadom   na   protiprávne   konanie   žalobcu,   spočívajúce v neprevedení   bytu   v   nájme   sťažovateľa   do   jeho   vlastníctva   v   rozpore   s   ust.   zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v stanovenom termíne, sa kúpa uvedeného bytu Ing. A. nemohla uskutočniť. Následkom toho bol sťažovateľ nútený platiť nájomné a úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, ktoré náklady by mu neboli vznikli, ak by žalobca bez relevantného právneho dôvodu nebránil v prevode dotknutého bytu. Je   neakceptovateľný   názor   odvolacieho   súdu,   v   zmysle   ktorého   výpoveď   Ing. A. nemôže byť vzatá do úvahy, pretože táto by bola podľa svojho obsahu len „hodnotením alebo odborným vyjadrením.“

... tým, že porušovatelia vylúčili dôkaz, ktorý bol zo strany sťažovateľa navrhnutý na vykonanie   a   ktorý   mal   potenciál   preukázať   rozhodný   skutkový   poznatok   tvrdený sťažovateľom, dopustili sa nielen porušenia zásady rovnosti účastníkov konania, nakoľko znemožnili sťažovateľovi využiť všetky zákonom ponúkané prostriedky procesnej obrany, ale aj zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.»

Podľa   názoru   sťažovateľa „rozhodnutia   porušovateľov,   a   to   predovšetkým rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   neobsahujú   úplné   a   výstižné   odôvodnenie,   nakoľko   sa porušovatelia vo svojich odôvodneniach náležite nevysporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami pre rozhodnutia vo veci samej“. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje namietané rozhodnutia za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 17.09.2010, sp. zn. 20C/850/1997-417, resp. rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 5Co/313/2010-471 porušené bolo. II. Rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 17.09.2010, sp. zn. 20C/850/1997-417 a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   30.03.2011,   sp.   zn.   5Co/313/2010-471 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

III.   Okresný   súd   Košice   I   a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   povinný   spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný)   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 850/1997-417 zo 17. septembra 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 313/2010-471 z 30. marca 2011.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy) napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05].

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že namietaný rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 850/1997-417 zo 17. septembra 2010 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 313/2010-471 z 30. marca 2011 nadobudol právoplatnosť 13. júna 2011.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za oneskorene podanú, keďže mu bola osobne doručená až 20. novembra 2013, teda po uplynutí zákonom o ústavnom súde ustanovenej dvojmesačnej lehoty, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie namietaným porušením jeho v sťažnosti označených práv.

Nad   rámec   k   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   by   mal   lehotu   na   podanie sťažnosti   proti   rozsudku   krajského   súdu   považovať   za   zachovanú,   a   to   v   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   (obdobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I.   ÚS   69/2010, IV. ÚS 58/01),   pri   posudzovaní   otázky   dodržania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   musel vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie,   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jeho   práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustné, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, čo však neurobil. Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a   porušenie   práv   sťažovateľa   nevysloví,   mohol   by   aj   napriek   tomu   preskúmať súčasne rozhodnutie odvolacieho súdu (porov. napr. III. ÚS 543/2012, IV. ÚS 302/2014).

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   tým   osobitne   zaoberal,   už   len   poznamenáva,   že počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 208/2012 z 31. júla 2013 neprichádzalo v okolnostiach daného prípadu do úvahy, pretože toto rozhodnutie sťažovateľ svojou sťažnosťou nenapáda.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ústavný súd o ďalších   návrhoch   sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014