znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 786/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval návrh S. S., právne zastúpeného advokátom JUDr.   Mariánom   Dzuroškom,   Advokátska   kancelária   KPMG   Legal   s.   r.   o.,   Dvořákovo nábrežie   10,   Bratislava,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013, za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh S. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 26. augusta 2013 doručený návrh S. S. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozhodnutím sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013 výbor   uložil   navrhovateľovi   ako   verejnému   funkcionárovi   zastávajúcemu   v   rozhodnom období (od 13. júna 2010 – do 10. marca 2012) funkciu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky pokutu v sume zodpovedajúcej jeho mesačnému platu verejného funkcionára, a to ako sankciu za to, že ako verejný funkcionár v zákonnej lehote, t. j. do 31. marca 2013, nepodal za predchádzajúci rok (t. j. rok 2012) oznámenie verejného funkcionára podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných   funkcionárov   v znení ústavného zákona č.   545/2005   Z. z.   (ďalej   aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“).

V návrhu podanom ústavnému súdu navrhovateľ uviedol, že napádané rozhodnutie výboru považuje za nesprávne z dôvodu, že je založené na neúplnom zistení rozhodných skutkových   okolností,   ktoré   boli   navyše   aj   nesprávne   právne   posúdené.   Svoj   záver navrhovateľ argumentačne odôvodňuje predovšetkým tým, že on v skutočnosti povinnosť verejného funkcionára uloženú mu v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu   neporušil,   pretože   predmetné   oznámenie   verejného   funkcionára   v   zmysle označeného článku ústavného zákona podal včas, a to 31. marca 2013, keď ho mal podať na poštovú prepravu, dôkazom o čom má byť „preberací list“ tvoriaci prílohu jeho návrhu, z ktorého má podľa navrhovateľa vyplývať, že 31. marca 2013 podal na poštovú prepravu prostredníctvom   doručovacej   spoločnosti   Slovak   Parcel   Service,   s. r. o.   (ďalej   aj „doručovateľ“),   poštovú   zásielku   adresovanú   výboru.   V   tejto   súvislosti   navrhovateľ poukázal   na   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   je   lehota   na   podanie   oznámenia verejného   funkcionára   stanovená v   čl.   7 ods.   1 ústavného   zákona o   ochrane verejného záujmu lehotou procesnoprávnou, t. j. považuje sa za zachovanú aj vtedy, ak je písomnosť podaná   na   poštovú   prepravu   v   jej   posledný   deň,   pričom   v   tejto   súvislosti   navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol:

„Je   nepochybné,   že   Výbor   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   keď   konštatoval,   že Navrhovateľ podal Oznámenie verejného funkcionára až dňa 3. apríla 2013 bez toho, aby skúmal, kedy Navrhovateľ podal toto oznámenie na poštovú prepravu. Nemožno sa preto stotožniť so záverom Výboru, že Navrhovateľ porušil svoju povinnosť podľa článku 7 ods. 1 Ústavného zákona.“

Okrem   toho   navrhovateľ považuje napádané rozhodnutie výboru   za neústavné aj z toho dôvodu, že podľa jeho názoru ani nemalo byť vydané, pretože navrhovateľ nemohol byť   potrestaný   za   nesplnenie   si   svojej   povinnosti,   ktorú   v   podstate   ani   nemal.   V tejto súvislosti navrhovateľ podporne poukázal na rozhodnutia ústavného súdu (IV. ÚS 293/07, IV.   ÚS   75/08   a   IV.   ÚS   95/08),   v   ktorých   mal   ústavný   súd   konštatovať,   že   verejný funkcionár má povinnosť podávať oznámenie verejného funkcionára podľa čl. 7 ods.   1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu («Verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a „počas jej výkonu“ vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok...») len počas trvania svojej verejnej   funkcie,   resp.   len   počas   doby   vykonávania   verejnej   funkcie,   nie   však   po   jej skončení. Vzhľadom na uvedené tak podľa navrhovateľa ani nemohol mať k 31. marcu 2013   povinnosť   podať   oznámenie   verejného   funkcionára   podľa   označeného   článku ústavného   zákona,   pretože   výkon   jeho   verejnej   funkcie   skončil   už   10.   marca   2012. V súvislosti s uvedeným navrhovateľ v návrhu okrem iného tiež uviedol:

«Je   nevyhnutné   zdôrazniť   formuláciu   „počas   jej   výkonu   vždy   do   31.   marca“. Ústavný zákon teda predpokladá, že predmetné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného zákona má verejný činiteľ podávať počas (a nie „za čas“) výkonu funkcie, a to vždy do 31. marca príslušného kalendárneho roka. Formulácia „počas jej výkonu vždy do 31. marca“ teda zjavne predpokladá trvanie výkonu funkcie k dátumu, do ktorého sa má táto povinnosť splniť, t.j. k 31. marcu....

Z   uvedeného   vyplýva,   že   k   31.   marcu   2013   už   Navrhovateľ   v   žiadnom   prípade, nemohol mať povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného zákona, ktoré sa v zmysle   cit.   ustanovenia   Ústavného   zákona   podáva   do   31.   marca   2013   len   „počas... výkonu“ funkcie, nakoľko 31. marca 2013 už v Navrhovateľovom prípade uplynulo viac ako 12 mesiacov od skončenia výkonu príslušnej funkcie.

Navrhovateľ je toho názoru, že v tomto prípade nebol daný dôvod na začatie konania podľa čl. 9 Ústavného zákona ani na následné vydanie napadnutého Rozhodnutia, nakoľko Navrhovateľ   žiadnu   svoju   povinnosť   podľa   Ústavného   zákona   neporušil.   Vydané Rozhodnutie je teda v rozpore s Ústavným zákonom, keďže sankcionuje Navrhovateľa za porušenie   povinnosti,   ktorú   nemal.   Z   uvedených   dôvodov   je   nepochybné,   že   napadnuté Rozhodnutie sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení vecí, Výbor ho vydal v rozpore s článkom 9 ods. 10 Ústavného zákona, a teda sú dané dôvody na jeho zrušenie.

... vyššie uvedený právny záver o tom, že Navrhovateľ v žiadnom prípade nemal povinnosť   podať   Oznámenie   verejného   funkcionára,   a   teda   že   Výbor   ani   nemohol   za nesplnenie (neexistujúcej) povinnosti Navrhovateľa sankcionovať uložením pokuty....... Ústavný súd teda už v minulosti jednoznačne judikoval, že po skončení výkonu funkcie (bez ohľadu na to, či uplynulo 12 mesiacov po skončení výkonu jeho funkcie) už bývalý verejný funkcionár nemá povinnosť podávať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného zákona...

... Ústavný súd skonštatoval, že po skončení výkonu funkcie sa na bývalého verejného funkcionára   povinnosť   podávať   oznámenia   podľa   čl.   7   ods.   1   Ústavného   zákona   už nevzťahuje, a teda neplnenie neexistujúcej povinnosti nemožno sankcionovať pokutou.... Z vyššie uvedeného prehľadu judikatúry je zjavné, že Ústavný súd nemá v otázke povinnosti   podávania   oznámení   verejných   funkcionárov   podľa   čl.   7   ods.   1   žiadne pochybnosti a jeho judikatúra je jednoznačne ustálená v tom zmysle, že po skončení výkonu funkcie   už   verejný   funkcionár   nemá   povinnosť   podávať   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1 Ústavného   zákona,   a   preto   takúto   povinnosť   nemôže   porušiť,   čiže   za   nesplnenie neexistujúcej povinnosti ho nemôže príslušný orgán ani sankcionovať.»

Navrhovateľ   napokon   namieta   neústavnosť   napádaného   rozhodnutia   výboru   aj z dôvodu, že výbor konal voči nemu ako voči verejnému funkcionárovi v čase, keď už postavenie verejného funkcionára nemal, pretože výkon jeho verejnej funkcie bol ukončený 10. marca 2012, pričom výbor začal vo veci konať uznesením z 23. mája 2013, teda už aj po uplynutí jedného roka po skončení verejnej funkcie podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o   ochrane   verejného   záujmu.   V   tejto   súvislosti   navrhovateľ   poukázal   aj   na   judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa posúdenia tejto otázky a súčasne v návrhu tiež uviedol: «V čase začatia konania Výboru (23. mája 2013) i vydania Rozhodnutia (25. júna 2013)   už   Navrhovateľ   nebol   verejným   funkcionárom,   ani   sa   za   verejného   funkcionára nepovažoval v zmysle čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona. Navrhovateľovi skončil výkon verejnej funkcie   dňa   10.   marca   2012.   Konanie   Výboru   voči   Navrhovateľovi   začalo   (a   teda i prebiehalo a skončilo) viac ako 12 mesiacov po dni skončenia výkonu verejnej funkcie, t.j. v   čase,   kedy   už   Navrhovateľ   nebol   verejným   funkcionárom   ani   sa   zaňho   nepovažoval v zmysle   čl.   3   ods.   1   Ústavného   zákona.   Už   v   čase   začatia   konania   Výbor   teda   nebol oprávnený v zmysle Ústavného zákona voči Navrhovateľovi konať - Navrhovateľ nemal pasívnu legitimáciu byť účastníkom takéhoto konania. Logicky teda Výbor nebol oprávnený ani ukončiť takéto konanie vydaním napadnutého Rozhodnutia.

Navrhovateľ zdôrazňuje ustanovenie čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona, ktoré výslovne zakotvuje, že „na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka po skončení   výkonu   verejnej   funkcie.“   Z   tohto   vyplýva,   že   po   uplynutí   jedného   roka   od skončenia výkonu verejnej funkcie sa už takáto osoba ani na účely konania podľa čl. 9 Ústavného zákona nepovažuje za verejného funkcionára - právna fikcia výkonu verejnej funkcie expirovala nielen pre účely aplikácie čl. 7 a 8 Ústavného zákona, ale aj pre účely konania pre porušenie povinnosti podľa čl. 7 a 8 Ústavného zákona, a to uplynutím jedného roka od skončenia výkonu funkcie. Po uplynutí jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie, t.j. v prípade Navrhovateľa po 10. marci 2013, Ústavný zákon neumožňuje Výboru začať ani viesť konanie voči osobe, ktorá bola verejným funkcionárom, pretože už verejným funkcionárom nie je, ani sa zaňho už pre účely konania o porušení povinnosti podľa čl. 7 a 8 Ústavného zákona nepovažuje....

Po uplynutí jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie je fyzická osoba (ak sa   opätovne   nestala   verejným   funkcionárom   z   iného   dôvodu)   oslobodená   spod   režimu Ústavného zákona, ustanovenia Ústavného zákona sa na ňu už nevzťahujú a ani nemožno voči nej podľa Ústavného zákona viesť konanie, pretože ani na tieto účely sa už nepovažuje za verejného funkcionára.»

Nakoniec navrhovateľ namieta aj to, že napádané rozhodnutie výboru je nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné, pretože „... neumožňuje zistiť, na základe akej úvahy dospel   Výbor   ako   orgán   verejnej   moci   k   tomu,   že   vydanie   Rozhodnutia   je   v   súlade s Ústavným zákonom a ustálenou judikatúrou Ústavného súdu“.

Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:„Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP 13/13-K z 25. júna 2013 zrušuje.

2. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je povinná uhradiť S. S. trovy právneho zastúpenia v sume 118,52 EUR... na účet jej právneho zástupcu KPMG Legal s. r. o., advokátska kancelária... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona   o   ochrane verejného záujmu, ktorým   bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

V   súvislosti   s   návrhom   navrhovateľa   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   konaní o preskúmanie   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s   verejným záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) vo veci samej buď uznesením, ktorým potvrdí napadnuté rozhodnutie výboru,   alebo   nálezom,   ktorým   napadnuté   rozhodnutie   výboru   zruší.   Pretože   osobitná úprava konania o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje,   pokiaľ   ide   povinnosť   predbežného   prerokovania   každého   návrhu na neverejnom zasadnutí, inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že senát ústavného súdu môže odmietnuť návrh už po jeho predbežnom prerokovaní, a to v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov uvedených v § 25 ods.   2 zákona o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne bez nutnosti ďalšieho skúmania ho možno kvalifikovať ako návrh zjavne neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd za   nevyhnutné   ani   za   účelné   rozhodovať   najskôr   o   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť. Takýto postup je v súlade s uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.   sa   vzťahuje   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v konaní   o   preskúmanie   rozhodnutia   výboru   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preskúmanie, resp. zistenie, či konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára bolo alebo nebolo v rozpore s dotknutým ustanovením ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda či povinnosť verejného funkcionára vyplývajúcu mu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu porušil alebo neporušil.

V súvislosti s návrhom navrhovateľa ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že napádané rozhodnutie výboru bolo navrhovateľovi doručené 12. augusta 2013, pričom jeho návrh   adresovaný   ústavnému   súdu   bol   podaný   na   poštovú   prepravu   22.   augusta   2013 (ústavnému   súdu   doručený   26.   augusta   2013),   čo   znamená   že   návrh   navrhovateľa   bol ústavnému súdu podaný v lehote podľa citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, t. j. bol podaný riadne a včas.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

V   súvislosti   s   preskúmaním   konania   navrhovateľa,   za   ktoré   bol   výborom sankcionovaný pokutou, považuje ústavný súd v prvom rade za potrebné a nevyhnutné vysporiadať sa s jeho primárnou obrannou argumentáciou, v zmysle ktorej výbor ani nemal oprávnenie začať voči jeho osobe konanie podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a to z dôvodu, že v období 31. marca 2013, dokedy si mal podľa výboru ako verejný funkcionár splniť svoju oznamovaciu povinnosť za predchádzajúci rok (t. j. za rok 2012) podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, už navrhovateľ podľa   jeho   tvrdenia   verejnú   funkciu   nevykonával   (mandát   poslanca   Národnej   rady Slovenskej republiky mu zanikol 10. marca 2012), a teda na jeho prípad nebolo možné podľa   jeho   tvrdení   aplikovať   citované   ustanovenie   čl.   7   ods.   1   označeného   ústavného zákona, ktoré zjavne predpokladá trvanie výkonu tejto funkcie k dátumu, do ktorého sa má táto povinnosť splniť, pretože verejnému funkcionárovi ukladá povinnosť podať písomné oznámenie do 31. marca za predchádzajúci rok vždy „počas jej výkonu“, t. j. rozumej počas výkonu   verejnej   funkcie.   V   tomto   smere   navrhovateľ   podporil   svoju   argumentáciu poukazom   na   judikatúru   ústavného   súdu,   a   to   konkrétne   na   jeho   rozhodnutia   sp.   zn. IV. ÚS 293/07, sp. zn. IV. ÚS 75/08 a sp. zn. IV. ÚS 95/08.

Vzhľadom   na   uvedenú   argumentáciu   navrhovateľa   ústavný   súd   poukazuje na uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2010-10 zo 7. júla 2010, ktorým plénum ústavného   súdu   prijalo   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   zjednocujúce   stanovisko k právnemu názoru vyjadrenému už v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 293/07 z 31. januára 2008, sp.   zn.   IV.   ÚS   75/08   z   10.   apríla   2008   a   sp.   zn.   IV.   ÚS   95/08   z 11. septembra   2008 a k právnemu   názoru   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   223/2010.   Podľa   tohto zjednocujúceho stanoviska „Verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie, do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.“.

Uvedeným zjednocujúcim stanoviskom ústavný súd prekonal svoju judikatúru, ktorej sa dovoláva navrhovateľ, pričom senáty ústavného súdu sú v ďalších konaniach podľa § 6 zákona o ústavnom súde týmto názorom viazané. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na zistenie, že navrhovateľ v roku 2012 vykonával verejnú funkciu, je teda nepochybné, že navrhovateľ bol povinný ako verejný funkcionár podať za rok 2012 príslušné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca 2013; táto skutočnosť tak mohla byť predmetom prieskumu výboru, a teda námietka navrhovateľa je v tomto smere neopodstatnená.

Nadväzne na uvedené – ešte pred pristúpením k preskúmaniu samotného konania navrhovateľa ako verejného funkcionára – je nevyhnutné vysporiadať sa aj s ďalšou jeho súvisiacou námietkou, podľa ktorej je ním napádané rozhodnutie výboru nezákonné, pretože je výsledkom konania výboru, ktoré bolo začaté v čase, keď navrhovateľ už nebol verejným funkcionárom a za verejného funkcionára ho nebolo možné považovať už ani podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Podľa   čl.   3   ods.   1   druhej   vety   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu „Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že ústavný   zákon   o   ochrane   verejného   záujmu   nemá   ustanovenie,   ktorým   by   z   časového hľadiska bolo oklieštené uplatnenie kontrolnej kompetencie výboru, nemožno tento jeho postup bez ďalšieho kvalifikovať ako odporujúci označenému ústavnému zákonu, navyše ak zo samotného charakteru niektorých povinností stanovených pre verejných funkcionárov predmetným   ústavným   zákonom   možno   vyvodiť,   že   v   prípade   ich   porušenia   nemožno reálne začať konanie o preskúmaní tohto ich porušenia v čase, keď verejný funkcionár ešte vykonáva verejnú funkciu, resp. v čase, keď ho (v zmysle citovaného čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, pozn.) ešte za verejného funkcionára pre tento účel možno považovať.

Inými   slovami,   napríklad   o   porušení   povinnosti   ustanovenej   verejnému funkcionárovi v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, spočívajúcej v jeho   povinnosti   podať   príslušné   oznámenie   za   prechádzajúci   rok   do   31.   marca nasledujúceho roku sa môže výbor v rámci svojej kontrolnej právomoci dozvedieť najskôr až 1. apríla daného roku, keď si mal verejný funkcionár túto svoju povinnosť splniť, pričom však v tom čase už verejný funkcionár nemusí verejnú funkciu vykonávať a na tento účel už ani nemusí byť považovaný za verejného funkcionára. Obdobná situácia nastala aj v prípade navrhovateľa, ktorý bol povinný za rok 2012 podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   najneskôr   do   31.   marca   2013,   takže   v   prípade porušenia tejto jeho povinnosti sa výbor mohol o tom objektívne dozvedieť najskôr až 1. apríla   2013,   keď   už   navrhovateľ   verejnú   funkciu   nevykonával   (prestal   ju   vykonávať 10. marca 2012) a súčasne v tom čase ho už ani nebolo možné za verejného funkcionára považovať, pretože rok od skončenia jeho verejnej funkcie uplynul už 10. marca 2013.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade stotožnenia sa s argumentáciou navrhovateľa, podľa ktorej by výbor v čase, keď už verejní funkcionári nevykonávajú verejnú funkciu a ani   ich   už   nemožno   za   verejných   funkcionárov   považovať,   nemal   mať   oprávnenie kontrolovať splnenie si povinnosti týmito verejnými funkcionármi za obdobie, keď ešte boli verejnými funkcionármi, by v konečnom dôsledku znamenalo popretie poslania a účelu samotného   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   ktorého   cieľom   je   zabrániť rozporu verejného a osobného záujmu verejných funkcionárov v období výkonu verejnej funkcie a v období jedného roka po skončení jej výkonu a predchádzať tak zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného, na osobný prospech, a tiež by toto ponímanie   malo   za   následok   nerovnaké   (diskriminačné)   zaobchádzanie   s   jednotlivými verejnými funkcionármi, pretože tým by mohlo dôjsť k situácii, že za porušenie jednej a tej istej   povinnosti   v   období   výkonu   verejnej   funkcie   by   jeden   verejný   funkcionár   bol sankcionovaný a iný verejný funkcionár nie, a to len preto, že jeho nezákonné konanie by vyšlo najavo až v období, keď by sa už za verejného funkcionára nepovažoval.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že aj keď normatívny text jednotlivých ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nedáva vzhľadom na chýbajúce pravidlá výslovnú odpoveď na všetky otázky, možno konštatovať, že výklad a aplikácia právnej   normy,   pokiaľ   jej   normatívny   text   nie   je   dostatočne   zrejmý,   má   zodpovedať požiadavke právnej istoty (ako imanentnej súčasti princípu právneho štátu – čl. 1 ods. 1 ústavy) a zároveň má byť primeraná obsahu a účelu právnych vzťahov, ktoré ňou majú byť regulované.

Z   uvedených   dôvodov   považoval   ústavný   súd   aj   túto   námietku   navrhovateľa   za nedôvodnú a navyše presahujúcu rámec oprávnenia ústavného súdu v konaní podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v spojení s § 73a a nasl. zákona o ústavnom súde, ktorého predmetom je výlučne posúdenie konania verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a nie posúdenie konania (procesného postupu) výboru. Tomu zodpovedá aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu   v   tomto   type   konania   –   zrušením napádaného rozhodnutia výboru   (ak senát ústavného súdu   po jeho preskúmaní zistí,   že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu)   alebo   potvrdením   rozhodnutia   výboru   (ak   po   jeho   preskúmaní   dospeje   senát ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu).

Ústavný   súd   sa   tak   sústredil   na   preskúmanie   toho,   či   navrhovateľ   ako   verejný funkcionár porušil alebo neporušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, v súvislosti so splnením ktorej navrhovateľ v rámci svojej obrannej argumentácie poukazuje na to, že on si túto povinnosť podať oznámenie za predchádzajúci rok výkonu verejnej funkcie (t. j. za rok 2012) najneskôr do 31. marca nasledujúceho   roku   (t. j. do   31.   marca   2013)   riadne a včas splnil,   keď   toto   oznámenie adresované výboru mal podať na poštovú prepravu 31. marca 2013, o čom má svedčiť tzv. „preberací list“ potvrdzujúci prevzatie tejto zásielky doručovacou spoločnosťou Slovak Parcel Service s. r. o.

V   súvislosti   s   touto   námietkou   navrhovateľa   považuje   ústavný   súd   za   potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že uvedenú obrannú argumentáciu, ako aj listinný dôkaz uplatnil navrhovateľ prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom, pretože v konaní pred   výborom   sa   k   veci   vôbec nevyjadril,   hoci   mu uznesenie   výboru   o   začatí   konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu bolo spolu s výzvou na vyjadrenie riadne doručené 3. júna 2013, preto sa výbor s týmito námietkami navrhovateľa vo svojom rozhodnutí bližšie ani nezaoberal,   takže   z   tohto   pohľadu   sa   ako   zjavne   neopodstatnená   javí   aj   námietka navrhovateľa o nedostatočnom odôvodnení napádaného rozhodnutia výboru.

Ústavný súd v rámci svojej prieskumnej právomoci v konaní podľa § 73a a nasl. zákona   o   ústavnom   súde   preskúmal   konanie   navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára v naznačenom smere a overil pravdivosť jeho tvrdení.

V rámci dokazovania ústavný súd zistil, že navrhovateľom označený doručovateľ má v   zmysle   výpisu   z obchodného   registra   oprávnenie   na   poskytovanie   poštových   služieb, pričom podľa profilu tejto spoločnosti ide o doručovateľa, ktorý pôsobí na trhu expresných kuriérskych služieb, ktorý v Slovenskej republike zastupuje americkú prepravnú spoločnosť United Parcel Service (UPS) ako jej autorizovaný zástupca (Authorised Service Contractor for UPS), pričom podľa jej prepravných podmienok sa prepravca pri vnútroštátnej preprave zásielok zaväzuje tieto doručiť adresátovi najneskôr druhý deň po jej prevzatí.

Podľa   zistenia   ústavného súdu   –   z podkladov   zaslaných   mu výborom   –   zásielka navrhovateľa s podacím č. 703 040 31013600 19 (ktoré je na navrhovateľom predloženom „preberacom   liste“   uvedené   aj   ako   čiarový   kód   zásielky,   pozn.)   bola   doručená   výboru prostredníctvom „kuriéra“ 3. apríla 2013, t. j. až 2 dni po jej údajnom podaní na odoslanie.

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na zistenie, že 31. marec 2013 bol nedeľou, t. j.   bol   to   deň   pracovného   pokoja   (dokonca   veľkonočná   nedeľa,   pozn.),   doručovateľ na dopyt   ústavnému   súdu   oznámil,   že   predmetná   zásielka   navrhovateľa   (s   uvedeným číselným kódom, pozn.) bola oficiálne prepravcom prevzatá na prepravu 2. apríla 2013 a adresátovi   doručená   3.   apríla   2013,   pričom   podľa   jeho   vyjadrenia   bol   navrhovateľ s dátumom skutočného prevzatia jeho zásielky na prepravu dňom 2. apríl 2013 prepravcom riadne vyrozumený, pričom navrhovateľ proti tomu „... nemal námietky“. Na ozrejmenie rozporu v dátumoch o prevzatí predmetnej zásielky na prepravu uvedených na jednej strane samotným prepravcom vo vyjadrení a na strane druhej uvedeným v „preberacom liste“ o podaní zásielky na prepravu prepravca oznámil, že k uvedenému došlo v dôsledku toho, že navrhovateľ 31. marca 2013 telefonicky kontaktoval ich zamestnanca s tým, že potrebuje poslať zásielku, avšak aj napriek jemu podanej informácii, že zásielku bude možné podať na prepravu až po veľkonočných sviatkoch, t. j. najskôr až 2. apríla 2013, bola predmetná zásielka   po   argumentácii   navrhovateľa,   že   odchádza   na   dovolenku,   zamestnancom doručovateľa „... prevzatá 31.3.2014 (správne má byť 2013, pozn.), no fyzicky vstúpila do našej   siete   až   2.4.2013   z   dôvodu   Veľkonočných   sviatkov.   O   tejto   skutočnosti   bol informovaný   aj   samotný   odosielateľ,   ktorý   nemal   námietky.   Týmto   potvrdzujem,   že predmetná zásielka vstúpila do našej siete dňa 2.4.2013 a následne dňa 3.4.2013 bola doručená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   ním   učinené   zistenia vzhľadom na všetky objektívne okolnosti prípadu (veľkonočné sviatky a podanie zásielky na prepravu mimoriadne v deň pracovného pokoja s vedomím, že na prepravu bude prebratá až   v   najbližší   pracovný   deň,   pozn.)   oslabili,   resp.   podlomili   dôveryhodnosť   tvrdení navrhovateľa v ich praktických dôsledkoch o tom, že vzhľadom na všetky uvedené skutkové okolnosti   mohol   byť   dobromyseľným   v   tom,   že   si   legitímnym   spôsobom   splnil   svoju zákonnú   povinnosť   verejného   funkcionára   v   termíne   ustanovenom   ústavným   zákonom o ochrane verejného záujmu.

Uvedené   zistenia   boli   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   dospel k záveru, že konanie navrhovateľa v okolnostiach veci bolo v rozpore s adekvátnou časťou čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   preto   ústavný   súd   návrh navrhovateľa ako zjavne neopodstatnený odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s rozhodnutím výboru sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013 ústavný súd nad rámec už uvedeného ešte poukazuje na skutočnosť, že pokuta za porušenie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu bola navrhovateľovi síce uložená podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v sume predstavujúcej jednomesačný plat navrhovateľa ako verejného funkcionára, avšak výbor aj napriek   oznámeniu   predsedu   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „predseda národnej rady“) z 19. júla 2013 o výške mesačného platu navrhovateľa označenú sankciu určil v rozpore s označeným sankčným ustanovením v nižšej sume. Predseda národnej rady síce spolu s uvedeným údajom o mesačnom plate navrhovateľa oznámil výboru aj sumu ročného   príjmu   navrhovateľa   za   rok   2012,   avšak   výbor   pochybil,   keď   napriek   svojej vedomosti,   že   v   roku   2012   navrhovateľ   v   skutočnosti   zastával   verejnú   funkciu   iba   do 10. marca 2012,   t. j.   vykonával ju iba nie   celé tri   mesiace,   čo   znamená, že   predsedom národnej rady oznámený údaj sa netýkal príjmu navrhovateľa za celý rok 2012, ale iba za jeho takmer   ani nie štvrťrok,   výbor,   vychádzajúc z tohto   údaju, určil   sumu   pokuty   jej vydelením dvanástimi mesiacmi, čím mal získať sumu mesačného platu navrhovateľa, ktorá však   ďaleko   nekorešponduje   so   skutočnou   výškou   mesačného   platu   navrhovateľa   ako verejného funkcionára oznámenou predsedom národnej rady.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014