SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 785/2014-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o.,Niťová 3, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. KatarínaAlmášiová, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.15 Er 3282/2008 a jeho uznesením z 8. augusta 2014, za účasti Okresného súduBratislava IV, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IVv konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 3282/2008 a jeho uznesením z 8. augusta 2014p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 15 Er 3282/2008 z 8. augusta2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 139,82 € (slovom stotridsaťdeväť eur a osemdesiatdva centov) na účet jehoprávneho zástupcu Advokátskej kancelárie JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., Niťová 3,Bratislava.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o.,Niťová 3, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. KatarínaAlmášiová, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduBratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 3282/2008(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 8. augusta 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je účastníkomkonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 Er 3282/2008 v postavení povinného.Okresný súd vydal 9. októbra 2008 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému(ďalej len „súdny exekútor“) poverenie na vykonanie exekúcie vedenej týmto súdompod sp. zn. 15 Er 3282/2008. Sťažovateľ podal 30. mája 2014 proti súdnemu exekútorovinámietku zaujatosti, ktorú odôvodňoval skutočnosťou, že súdny exekútor bol zamestnancomobchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá vystupuje v napadnutom konanívedenom okresným súdom v postavení oprávnenej. Okresný súd o námietke zaujatostisťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením tak, že súdneho exekútora nevylúčil z konaniavedeného pod sp. zn. 15 Er 3282/2008.
Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovorupostupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením takto:„Skutočnosť, že súdny exekútor, ktorý vykonáva exekúciu bol zamestnancom oprávneného v predmetnom exekučnom konaní vzbudzuje dôvodné pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora v predmetnej exekučnej veci. Pojem nestrannosť sa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje aj na orgány verejnej moci nezávisle od pojmu súd. Podľa ESĽP ide aj o niektoré orgány, ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ESĽP takýto orgán, ktorý čiastočne vykonáva funkcie súdu, musí byť nezávislý a nestranný. Skutočnosť predchádzajúceho pracovného pomeru súdneho exekútora v spoločnosti, ktorá je účastníkom exekučného konania oprávnene vzbudzuje pochybnosti o nestrannosti predmetného súdneho exekútora, teda skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý bol zamestnancom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá má v predmetnom exekučnom konaní postavenie oprávneného vzbudzuje oprávnené pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, čo vzbudzuje pochybnosti o spravodlivom exekučnom konaní.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„... Okresný súd Bratislava IV. svojím postupom a uznesením č. k.: 15 Er/3282/2008- 150 zo dňa 08. 08. 2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV. č. k. 15 Er/3282/2008-150, zo dňa 08. 08. 2014 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Navrhujeme, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 139,82 € za dva úkony právnej pomoci (á 61,87 € za jeden úkon a režijný paušál vo výške 8,04 €; prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR).“
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 785/2014 z 13. novembra 2014 sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 3646/2014 z 2. decembra 2014, v ktorého podstatnej časti uvádza:
„Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že hoci bol súdny exekútor pred svojim menovaním do funkcie súdneho exekútora 10 mesiacov zamestnancom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá v tomto konaní vystupuje ako účastník konania na strane oprávneného, táto skutočnosť bez ďalších konkrétnych okolností, ktoré môžu vzbudiť dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti, nie je sama o sebe podľa názoru súdu dôvodom, pre ktoré by mal byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom povinný žiadne iné dôvody a okolnosti neuviedol. Máme za to, že napadnutým uznesením tunajšieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky. Predmetné uznesenie obsahuje jasné právne závery s dostatočným odôvodnením, nie je rozhodnutím arbitrárnym, svojvoľným či zjavne neodôvodneným. V rámci rozhodovania o námietke zaujatosti súd vo svojom odôvodnení jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil, prečo nepovažuje námietky povinného za opodstatnené, preto nemožno námietku povinného označiť za dôvodnú. Vzhľadom na uvedené, tunajší súd postupoval vo veci v súlade so zákonom, bez pochybnosti o spravodlivom exekučnom konaní, rešpektujúc základné práva povinného zaručené Ústavou Slovenskej republiky. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“
Predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvána ústnom pojednávaní vo veci.
Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd na vedomie a prípadné zaujatiestanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvána tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľaústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretožedospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorýrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založené na rovnakýchprávnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovať spoločne(m. m. IV. ÚS 147/08).
Sťažovateľ argumentuje, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ako ajjeho napadnutým uznesením bolo porušené jeho základné právo podľa ústavy, ako aj právopodľa dohovoru. Sťažovateľ uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu podanímnámietky zaujatosti proti súdnemu exekútorovi, ktorú odôvodňoval skutočnosťou, že súdnyexekútor bol zamestnancom obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá vystupujev napadnutom konaní vedenom okresným súdom v postavení oprávnenej. Okresný súdnásledne napadnutým uznesením rozhodol, že súdny exekútor nie je vylúčenýz vykonávania exekúcie vedenej týmto súdom pod sp. zn. 15 Er 3282/2008, keďže jehokrátkodobé zamestnanie v obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, nepovažovalza dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnejčinnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskoršíchpredpisov je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00,II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v danom prípade považuje za potrebné zaujať stanovisko k zásadnémuprávnemu problému nastolenému sťažnosťou sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či okresnýsúd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bolzamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomerk účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), nepovažoval za dôvod na jehovylúčenie z vykonávania exekúcie.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestrannea nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovnýmpomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnomorgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáneobchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnostis výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 ods. 1 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti máexekútor postavenie verejného činiteľa.
Podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávanie exekučnej činnosti je výkonomverejnej moci.
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávaniaexekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkomexekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...
Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právovyjadriť sa o osobe exekútora.
Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatostiu exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúciealebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútorvylúčený.
Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastníkpodávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.
S odkazom na uvedenú právnu úpravu ústavný súd v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou konštatuje, že súdneho exekútora možno vylúčiť z exekúcie aj bez toho, aby sapreukázala jeho zaujatosť, k vylúčeniu totiž postačí už samotné preukázanie existenciedôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedený záver vychádza zo zásady,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“,ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva [ďalejlen „ESĽP“ (rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, bod 31)].
V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučnéhoporiadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožnoobmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musísúčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnostina účely zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov(§ 1 Občianskeho súdneho poriadku). Exekučné súdne konanie sa musí v každomjednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.
Nestrannosť podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahuje na niektoré orgány verejnej moci„autonómne“, teda nezávisle od pojmu súd. Podľa ESĽP ide aj o také orgány, ktoré môžuvykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (Ettla i. c. Rakúsko z 23. 4. 1987, séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené kráľovstvo z 28. 6.1984, séria A, č. 80, Rolf Gustafsson c. Švédsko z 1. 7. 1997 a iné).
Podľa názoru ESĽP takýto orgán, ktorý čiastočne vykonáva funkcie súdu, musí byťnezávislý a nestranný.
Ústavný súd zdôrazňuje, že záruky nezávislosti majú aj psychologickú povahu. Súdmusí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa tak javiť aj v očiach strán. Táto zásada savzťahuje aj na orgány, ktoré vykonávajú aj niektoré právomoci všeobecného súdu. Ide o tzv.teóriu zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie o zaujatosti súdneho orgánu, aj keď neexistujedôvod na subjektívnu zaujatosť.
Okresný súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:„... že námietky povinného voči osobe exekútora nie sú dôvodné. Hoci bol súdny exekútor pred svojim menovaním do funkcie súdneho exekútora 10 mesiacov zamestnancom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá v tomto konaní vystupuje ako účastník konania na strane oprávneného, táto skutočnosť bez ďalších konkrétnych okolností, ktoré môžu vzbudiť dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti, nie je sama osebe podľa názoru súdu dôvodom, pre ktoré by mal byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom povinný žiadne iné dôvody a okolnosti neuvádza. Predošlé krátkodobé zamestnanie súdneho exekútora v spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorý je v tomto konaní oprávneným, bez ďalších k tomu pristupujúcich okolností preto nevzbudzuje pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 4. 2011, tento zaväzuje účastníkov konania a príslušný súd v konkrétnom konaní, na ktoré sa vzťahuje, nemá všeobecnú záväznosť. Súd preto nevyhovel námietke zaujatosti, ktorú vzniesol povinný voči súdnemu exekútorovi dňa 30. 5. 2014 a nevylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z exekučného konania pod sp. zn. 15 Er/3282/2008.“
Ústavný súd už vyslovil, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútoras pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavujezáruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a inýchrozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môžeoprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkomexekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnúzodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bolzamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej), je okolnosťouvylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je vzmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobnerozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných veciach II. ÚS3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012, II. ÚS 592/2011, I. ÚS 388/2013, II. ÚS 76/2012,III. ÚS 234/2012, IV. ÚS 466/2012, IV. ÚS 457/2012, IV. ÚS 513/2013 a ďalšie). Ak súdvylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktoréhonavrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11Exekučného poriadku).
Ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti je obdobne ako všeobecné súdyviazaný pri svojom rozhodovaní princípom právneho štátu, obsahom ktorého je vytvorenieprávnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakýchpodmienkach dáva rovnaká odpoveď (porovnaj napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomnév každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako ajv oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôveraobčanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci(IV. ÚS 92/09).
S prihliadnutím na ustálenú judikatúru ústavného súdu vo veciach skutkovo a právnetotožných a pri rešpektovaní princípu právnej istoty je ústavný súd toho názoru, že okresnýsúd v napadnutom konaní neposúdil námietku zaujatosti súdneho exekútora podľapríslušných ustanovení Exekučného poriadku ústavne konformným spôsobom, z jehorozhodnutia vyplýva jednostrannosť, teda taká interpretácia a aplikácia príslušnýchustanovení zákona, prostredníctvom ktorej došlo k popretiu ich účelu, podstaty a zmyslu.Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti zastáva názor, že právne závery okresnéhosúdu vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú odôvodnené ústavne neakceptovateľnýmspôsobom a sú a arbitrárne.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením,ktorým okresný súd nevylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcie na základeskutočnosti, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancomúčastníka exekučného konania (oprávnenej), došlo k porušeniu sťažovateľovho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohtonálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
V danom prípade na ochranu označených práv sťažovateľa bolo potrebné nielen zrušiťnapadnuté rozhodnutie okresného súdu, ale aj vrátiť mu vec na ďalšie konanie, aby opätovnerozhodol o námietke sťažovateľa, a to bez ohľadu na to, v akom štádiu sa v súčasnostiexekučné konanie nachádza (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je okresný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazanýprávnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, ktoré je v zmysle § 56ods. 7 zákona o ústavnom súde vykonateľné jeho doručením.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkonyprávnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.
Keďže sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania vo výške 139,82 €,ústavný súd mu priznal túto ním uplatnenú sumu, hoci skutočná výška trov právnehozastúpenia by bola 284,08 € (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015