znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 785/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Almáši   Gabriel,   spol.   s   r.   o.,Niťová 3, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. KatarínaAlmášiová, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.15   Er   3282/2008   a   jeho   uznesením   z   8.   augusta   2014,   za   účasti   Okresného   súduBratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IVv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Er   3282/2008   a   jeho   uznesením   z   8.   augusta   2014p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 15 Er 3282/2008 z 8. augusta2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 139,82 € (slovom stotridsaťdeväť eur a osemdesiatdva centov) na účet jehoprávneho zástupcu Advokátskej kancelárie JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., Niťová 3,Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o.,Niťová 3, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. KatarínaAlmášiová, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súduBratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 3282/2008(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 8. augusta 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkomkonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 Er 3282/2008 v postavení povinného.Okresný   súd   vydal   9.   októbra   2008   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   Rudolfovi   Krutému(ďalej len   „súdny   exekútor“)   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   vedenej   týmto   súdompod sp. zn. 15 Er 3282/2008. Sťažovateľ podal 30. mája 2014 proti súdnemu exekútorovinámietku zaujatosti, ktorú odôvodňoval skutočnosťou, že súdny exekútor bol zamestnancomobchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   vystupuje   v   napadnutom   konanívedenom okresným   súdom   v postavení oprávnenej. Okresný   súd o   námietke   zaujatostisťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením tak, že súdneho exekútora nevylúčil z konaniavedeného pod sp. zn. 15 Er 3282/2008.

Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovorupostupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením takto:„Skutočnosť,   že   súdny   exekútor,   ktorý   vykonáva   exekúciu   bol   zamestnancom oprávneného   v   predmetnom   exekučnom   konaní   vzbudzuje   dôvodné   pochybnosti o nezaujatosti   súdneho   exekútora   v   predmetnej   exekučnej   veci.   Pojem   nestrannosť   sa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje aj na orgány verejnej moci nezávisle od pojmu súd. Podľa ESĽP ide aj o niektoré orgány, ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ESĽP takýto orgán, ktorý čiastočne   vykonáva   funkcie   súdu,   musí   byť   nezávislý   a   nestranný.   Skutočnosť predchádzajúceho   pracovného   pomeru   súdneho   exekútora   v   spoločnosti,   ktorá   je účastníkom   exekučného   konania   oprávnene   vzbudzuje   pochybnosti   o   nestrannosti predmetného súdneho exekútora, teda skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý bol zamestnancom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá má v predmetnom exekučnom konaní   postavenie   oprávneného   vzbudzuje   oprávnené   pochybnosti   o   nestrannosti a nezaujatosti   súdneho   exekútora   JUDr.   Rudolfa   Krutého,   čo   vzbudzuje   pochybnosti o spravodlivom exekučnom konaní.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„... Okresný súd Bratislava IV. svojím postupom a uznesením č. k.: 15 Er/3282/2008- 150 zo dňa 08. 08. 2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Zároveň   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava IV. č. k. 15 Er/3282/2008-150, zo dňa 08. 08. 2014 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania vo výške 139,82 € za dva úkony právnej pomoci (á 61,87 € za jeden úkon a režijný paušál vo výške 8,04 €; prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR).“

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 785/2014 z 13. novembra 2014 sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrila   k   sťažnosti   a   zároveň   oznámila,   či   trvá   na   ústnom pojednávaní vo veci. Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 3646/2014 z 2. decembra 2014, v ktorého podstatnej časti uvádza:

„Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že hoci bol súdny exekútor pred svojim menovaním do funkcie súdneho exekútora 10 mesiacov zamestnancom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá v tomto konaní vystupuje ako účastník konania na strane oprávneného,   táto   skutočnosť   bez   ďalších   konkrétnych   okolností,   ktoré   môžu   vzbudiť dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti, nie je sama o sebe podľa názoru súdu dôvodom, pre ktoré by mal byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom povinný žiadne iné dôvody a okolnosti neuviedol. Máme za to, že napadnutým uznesením tunajšieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného Ústavou   Slovenskej   republiky.   Predmetné   uznesenie   obsahuje   jasné   právne   závery s dostatočným   odôvodnením,   nie   je   rozhodnutím   arbitrárnym,   svojvoľným   či   zjavne neodôvodneným. V rámci rozhodovania o námietke zaujatosti súd vo svojom odôvodnení jasne,   zrozumiteľne   a   presvedčivo   objasnil,   prečo   nepovažuje   námietky   povinného za opodstatnené,   preto   nemožno   námietku   povinného   označiť   za   dôvodnú.   Vzhľadom na uvedené,   tunajší   súd   postupoval   vo   veci   v   súlade   so   zákonom,   bez   pochybnosti o spravodlivom   exekučnom   konaní,   rešpektujúc   základné   práva   povinného   zaručené Ústavou   Slovenskej   republiky.   S poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

Predsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu   zároveň   oznámila,   že   netrvána ústnom pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie   okresného   súdu   zaslal   ústavný   súd   na   vedomie   a   prípadné   zaujatiestanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvána tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľaústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretožedospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorýrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   medzi   obsahom   základnéhopráva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   obsahom   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorunemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založené na rovnakýchprávnych   východiskách,   a   preto   možno   ich   rešpektovanie   posudzovať   spoločne(m. m. IV. ÚS 147/08).

Sťažovateľ argumentuje, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ako ajjeho napadnutým uznesením bolo porušené jeho základné právo podľa ústavy, ako aj právopodľa   dohovoru.   Sťažovateľ   uplatnil   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podanímnámietky zaujatosti proti súdnemu exekútorovi, ktorú odôvodňoval skutočnosťou, že súdnyexekútor bol zamestnancom obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá vystupujev napadnutom konaní vedenom okresným súdom v postavení oprávnenej. Okresný súdnásledne   napadnutým   uznesením   rozhodol,   že   súdny   exekútor   nie   je   vylúčenýz vykonávania exekúcie vedenej týmto súdom pod sp. zn. 15 Er 3282/2008, keďže jehokrátkodobé zamestnanie v obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, nepovažovalza dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnejčinnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskoršíchpredpisov   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považuje za potrebné zaujať stanovisko k zásadnémuprávnemu problému nastolenému sťažnosťou sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či okresnýsúd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bolzamestnancom   oprávnenej   pred   vykonávaním   exekúcie   (hlavne   pre   jeho   pomerk účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), nepovažoval za dôvod na jehovylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestrannea nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovnýmpomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnomorgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáneobchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnostis výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 ods. 1 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti máexekútor postavenie verejného činiteľa.

Podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávanie exekučnej činnosti je výkonomverejnej moci.

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávaniaexekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkomexekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právovyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatostiu exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúciealebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútorvylúčený.

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť   exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa   účastníkpodávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

S odkazom na uvedenú právnu úpravu ústavný súd v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou konštatuje, že súdneho exekútora možno vylúčiť z exekúcie aj bez toho, aby sapreukázala   jeho   zaujatosť,   k vylúčeniu   totiž   postačí   už   samotné   preukázanie   existenciedôvodných   pochybností   o jeho   nezaujatosti. Uvedený   záver   vychádza   zo   zásady,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“,ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva [ďalejlen „ESĽP“ (rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, bod 31)].

V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučnéhoporiadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Interpretáciou   a   používaním   týchto   ustanovení   nemožnoobmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musísúčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnostina účely   zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov(§ 1 Občianskeho   súdneho   poriadku).   Exekučné   súdne   konanie   sa   musí   v   každomjednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Nestrannosť podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahuje na niektoré orgány verejnej moci„autonómne“, teda nezávisle od pojmu súd. Podľa ESĽP ide aj o také orgány, ktoré môžuvykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (Ettla i. c. Rakúsko z 23. 4. 1987, séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené kráľovstvo z 28. 6.1984, séria A, č. 80, Rolf Gustafsson c. Švédsko z 1. 7. 1997 a iné).

Podľa   názoru   ESĽP   takýto   orgán,   ktorý   čiastočne   vykonáva   funkcie   súdu,   musí   byťnezávislý a nestranný.

Ústavný súd zdôrazňuje, že záruky nezávislosti majú aj psychologickú povahu. Súdmusí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa tak javiť aj v očiach strán. Táto zásada savzťahuje aj na orgány, ktoré vykonávajú aj niektoré právomoci všeobecného súdu. Ide o tzv.teóriu zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie o zaujatosti súdneho orgánu, aj keď neexistujedôvod na subjektívnu zaujatosť.

Okresný súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:„... že námietky povinného voči osobe exekútora nie sú dôvodné. Hoci bol súdny exekútor pred svojim menovaním do funkcie súdneho exekútora 10 mesiacov zamestnancom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá v tomto konaní vystupuje ako účastník konania na   strane   oprávneného,   táto   skutočnosť   bez   ďalších   konkrétnych   okolností,   ktoré   môžu vzbudiť dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti, nie je sama osebe podľa názoru súdu dôvodom, pre ktoré by mal byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom povinný žiadne iné dôvody a okolnosti neuvádza. Predošlé krátkodobé zamestnanie súdneho exekútora v spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorý je v tomto konaní oprávneným, bez ďalších   k   tomu   pristupujúcich   okolností   preto   nevzbudzuje   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti. Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.   4.   2011,   tento   zaväzuje   účastníkov   konania   a   príslušný   súd   v   konkrétnom   konaní, na ktoré sa vzťahuje, nemá všeobecnú záväznosť. Súd preto nevyhovel námietke zaujatosti, ktorú vzniesol povinný voči súdnemu exekútorovi dňa 30. 5. 2014 a nevylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z exekučného konania pod sp. zn. 15 Er/3282/2008.“

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   nezlučiteľnosť   činnosti (funkcie)   súdneho   exekútoras pracovným   pomerom   (a   inými)   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku   predstavujezáruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a inýchrozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3   Exekučného   poriadku.Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môžeoprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkomexekučného   konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani   disciplinárnu,   resp.   trestnúzodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bolzamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej), je okolnosťouvylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je vzmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobnerozhodoval   ústavný   súd   o   tomto   právnom   probléme   v   porovnateľných   veciach   II.   ÚS3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012, II. ÚS 592/2011, I. ÚS 388/2013, II. ÚS 76/2012,III. ÚS 234/2012, IV. ÚS 466/2012, IV. ÚS 457/2012, IV. ÚS 513/2013 a ďalšie). Ak súdvylúči   exekútora   z   vykonávania   exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktoréhonavrhne   oprávnený   a   ktorého   vykonaním   tejto   exekúcie   poverí   súd   (§   30   ods.   11Exekučného poriadku).

Ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti je obdobne ako všeobecné súdyviazaný pri svojom rozhodovaní princípom právneho štátu, obsahom ktorého je vytvorenieprávnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní   v   rovnakýchpodmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (porovnaj   napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomnév každom   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci,   a   to   tak   v   oblasti   normotvornej,   ako   ajv oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôveraobčanov,   ako   aj   iných   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   k   orgánom   verejnej   moci(IV. ÚS 92/09).

S prihliadnutím na ustálenú judikatúru ústavného súdu vo veciach skutkovo a právnetotožných a pri rešpektovaní princípu právnej istoty je ústavný súd toho názoru, že okresnýsúd   v napadnutom   konaní   neposúdil   námietku   zaujatosti   súdneho   exekútora   podľapríslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku   ústavne   konformným   spôsobom,   z   jehorozhodnutia   vyplýva   jednostrannosť,   teda   taká   interpretácia   a   aplikácia   príslušnýchustanovení zákona, prostredníctvom ktorej došlo k popretiu ich účelu, podstaty a zmyslu.Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti zastáva názor, že právne závery okresnéhosúdu   vyjadrené   v napadnutom   rozhodnutí   sú   odôvodnené   ústavne   neakceptovateľnýmspôsobom a sú a arbitrárne.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením,ktorým   okresný   súd   nevylúčil   súdneho   exekútora   z vykonávania   exekúcie   na   základeskutočnosti,   že   bol   pred   vymenovaním   do   funkcie   súdneho   exekútora   zamestnancomúčastníka exekučného konania (oprávnenej), došlo k porušeniu sťažovateľovho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohtonálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

V danom prípade na ochranu označených práv sťažovateľa bolo potrebné nielen zrušiťnapadnuté rozhodnutie okresného súdu, ale aj vrátiť mu vec na ďalšie konanie, aby opätovnerozhodol o námietke sťažovateľa, a to bez ohľadu na to, v akom štádiu sa v súčasnostiexekučné konanie nachádza (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je okresný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazanýprávnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, ktoré je v zmysle § 56ods. 7 zákona o ústavnom súde vykonateľné jeho doručením.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkonyprávnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Keďže   sťažovateľ   si   uplatnil   nárok   na   úhradu   trov   konania   vo   výške   139,82   €,ústavný   súd   mu   priznal   túto   ním   uplatnenú   sumu,   hoci   skutočná   výška   trov   právnehozastúpenia by bola 284,08 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015