SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 784/2014-47
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o.,Komenského 3, Banská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátJUDr. Juraj Koval, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenompod sp. zn. 17 C 123/2007, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 123/2007 p o r u š e n é b o l o.
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.17 C 123/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet KOVAL& spol., advokátska kancelária, s. r. o., Komenského 3, Banská Bystrica, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola5. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o.,Komenského 3, Banská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátJUDr. Juraj Koval, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2,čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 17 C 123/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ (žalobca, pozn.)sa v napadnutom konaní vedenom okresným súdom domáha proti Ministerstvuspravodlivosti Slovenskej republiky (žalovaný, pozn.) zaplatenia škody v sume594 768,64 € s príslušenstvom, ktorá mu vznikla rozhodnutím ministra spravodlivostiSlovenskej republiky o pozastavení výkonu jeho exekútorského úradu č. k. 13599/2002-410zo 16. júla 2002, na základe ktorého bol výkon jeho exekútorského úradu pozastavenýaž do skončenia trestného stíhania začatého voči nemu uznesením Okresného úradujustičnej polície Policajného zboru Dolný Kubín ČVS: OUV-129/2002 Št. z 20. júna 2002pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Rozhodnutím Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 T 160/2003 zo 16. júla 2004bol sťažovateľ podľa § 226 písm. b) Trestného zákona oslobodený spod obžaloby pre trestnýčin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c)Trestného zákona a pre trestný čin marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti podľa §159 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 2 T 160/2003 nadobudlo právoplatnosť 6. apríla 2005, keď Krajský súd v Žilineuznesením sp. zn. 2 To 422/2004 zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúryDolný Kubín.
Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 123/2007-89 z 30. júna 2008 žalobu sťažovateľazamietol a náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov konania. Na základeodvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) označený rozsudokokresného súdu uznesením č. k. 5 Co 252/2008-113 zo 4. mája 2010 zrušil a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní vydal4. decembra 2012 uznesenie, ktorým zamietol návrh žalovaného na zloženie preddavkuna trovy konania z 20. novembra 2012. Označené uznesenie okresného súdu v spojenís opravným uznesením okresného súdu č. k. 17 C 123/2007-137 zo 14. decembra 2012na základe odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 109/2013 z 30. septembra 2013zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd následne uznesenímč. k. 17 C 123/2007-160 zo 7. júla 2014 uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavokna trovy konania v sume 29 938,432 €.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavysťažovateľ argumentuje takto:
„Právna otázka predložená sťažovateľom Okresnému súdu Bratislava I nepredstavuje právne ani fakticky zložitú problematiku, aby si vyžadovala riešenie po dobu takmer 7 rokov, pričom vec ešte nie je právoplatne skončená. Uplatňované právo nie je zložité a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, pričom rozhodovacia činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach sa opiera o ustálenú judikatúru. Skutočnosť, že v prípade predmetného sporu sa nejedná o vec zložitú svedčí aj to, že Okresný súd Bratislava I necelý rok po doručení žalobného návrhu prvýkrát vydal meritórne rozhodnutie, ktorým návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, pričom o veci rozhodol na základe skutočností špecifikovaných v písomných podaniach účastníkov konania, predložených listinných dôkazoch, ako aj na základe ústnych prejavov účastníkov konania. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania možno, počas doterajšej doby konania, hodnotiť ako aktívne a súčinné, v dôsledku čoho nemohlo prispieť k zdĺhavosti konania a nevykazuje znaky, ktoré by mali byť v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní zbytočných prieťahov v tomto konaní. Zároveň poukazujeme na to, že ak rozhodnutia prvostupňového súdu boli zrušené, nie je možné označiť za pôvodcu tohto stavu sťažovateľa, nakoľko tento stav svedčí o nedostatku nevyhnutnej starostlivosti zo strany prvostupňového súdu.“
Ku konkrétnym obdobiam nečinnosti okresného súdu sťažovateľ uvádza:„Prvé obdobie nečinnosti Okresného súdu Bratislava I je prítomné na začiatku konania, keď konajúci súd po ôsmich mesiacoch od doručenia žalobného návrhu vytýčil pojednávanie vo veci a zároveň zaslal sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré žalovaný doručil konajúcemu súdu už dňa 02. 11. 2007. Okrem nečinnosti na začiatku konania nekonal Okresný súd ďalších 29 mesiacov, a to v období od vrátenia veci odvolacím súdom na ďalšie prejednanie do pojednávania konaného dňa 22. 10. 2012. Ďalšie obdobie nečinnosti v trvaní 4 mesiacov je možné sledovať od vydania uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co/109/2013-144 zo dňa 30. 09. 2013 do vydania Výzvy na dokladovanie pomerov sťažovateľa zo dňa 12. 02. 2014.“
Sťažovateľ sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume5 000 €, čo odôvodňuje „svojou povinnosťou trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa už sedem rokov nachádza“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛... a to právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 17 C/123/2007 porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 17 C/123/2007-160 zo dňa 07. 07. 2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 17 C/123/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. ⬛⬛⬛⬛... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy konania v sume 340,90 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd vyzval predsedníčkuokresného súdu, aby sa k nej vyjadrila. Predsedníčka okresného súdu reagovala na výzvuústavného súdu v prípise sp. zn. Spr 3653/2014 z 23. októbra 2014, v ktorom okremprehľadu procesných úkonov okresného súdu k sťažovateľom namietanému porušeniuzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutomkonaní predovšetkým uviedla:
«Celkovú dĺžku konania ovplyvnila skutočnosť akou je zmena zákonnej sudkyne, vysoký nápad vecí v oddelení „4C“ vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu, čím sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi zákonnej sudkyne predĺžili. V období od 21. 07. 2010 (kedy súd doručoval uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co/109/2013-144 na vedomie účastníkom konania) do 20. 07. 2012 (kedy zákonná sudkyňa vo veci určila termín pojednávania) síce nebol vo veci uskutočnený žiaden procesný úkon zo strany súdu, avšak z objektívnych dôvodov, so zreteľom na nadmernú zaťaženosť sudcov občianskoprávneho úseku a vysoký počet pridelených vecí. Okrem uvedeného obdobia súd konal v danej veci priebežne. Sťažovateľ si vo svojej sťažnosti uplatnil v dôsledku pretrvávajúcich prieťahov v predmetnej veci na okresnom súde finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur. Takto vyčíslenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil ako protihodnotu utrpenej nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní Okresným súdom Bratislava I a tým, že sa sťažovateľ je povinný trieť stav právnej neistoty, v ktorej sa už sedem rokov nachádza. V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov navrhujem, aby sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie, resp. mu toto finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške, a to z dôvodu, že uplatnené finančné zadosťučinenie sťažovateľ podľa môjho názoru riadne neodôvodnil - finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní pred súdom (resp. výška tohto zadosťučinenia) závisí od rozsahu v akom sa zasiahlo do práv účastníkov konania.»
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 784/2014-27z 13. novembra 2014 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namietalporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 123/2007, avo zvyšnej časti ju odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadnedoplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti z 23. októbra 2014. Predsedníčka okresného súduv prípise sp. zn. Spr 3653/2014 doručenom ústavnému súdu 9. decembra 2014 oznámila,že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom možnosť doplniť svojevyjadrenie k sťažnosti nevyužila.
Dňa 11. decembra 2014 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby savyjadril k vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedníčkyokresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu19. decembra 2014 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 123/2007 a z písomnýchvyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:Dňa 9. augusta 2007 bola okresnému súdu doručená žaloba o zaplatenie škodyv sume 17 918 000 Sk s príslušenstvom.
Dňa 15. augusta 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie originálu plnejmoci; sťažovateľ na výzvu reagoval podaním doručeným okresnému súdu 30. augusta 2007. Okresný súd 10. septembra 2007 vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe, ktorébolo okresnému súdu doručené 2. novembra 2007 a následne 16. apríla 2008 doručenésťažovateľovi.
Dňa 18. marca 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 12. máj 2008.
Sťažovateľ doručil okresnému súdu 28. marca 2008 podanie označené ako„Rozšírenie dôvodov žaloby“.
Žalovaný 9. mája 2008 požiadal o odročenie pojednávania nariadeného na 12. máj2008; pojednávanie bolo následne odročené na 30. jún 2008.
Dňa 20. mája 2008 si okresný súd vyžiadal od Okresného súdu Dolný Kubín spisvedený týmto súdom pod sp. zn. 2 T 160/2003.
Dňa 30. júna 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo dokazovanievyhlásené za skončené a zároveň bol vyhlásený rozsudok sp. zn. 17 C 123/2007, ktorýmbola žaloba zamietnutá (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 30. júna 2008“).
Proti rozsudku okresného súdu z 30. júna 2008 podal sťažovateľ 29. júla 2008odvolanie, ktoré bolo 26. augusta 2008 doručované žalovanému, ktorý bol zároveň vyzvanýna vyjadrenie k odvolaniu a k tomu, či súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdubez nariadenia pojednávania.
Dňa 17. septembra 2008 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanéhok odvolaniu sťažovateľa; následne bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutieo odvolaní.
Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 252/2008 zo 4. mája 2010 (ďalej len „uzneseniezo 4. mája 2010“) rozsudok okresného súdu z 30. júna 2008 zrušil a vec vrátil okresnémusúdu na nové konanie.
Dňa 21. júla 2010 bolo uznesenie krajského súdu zo 4. mája 2010 doručovanéúčastníkom konania.
Okresný súd nariadil 25. júla 2012 pojednávanie na 22. október 2012, ktoré bolonásledne odročené na 19. november 2012.
Uznesením sp. zn. 17 C 123/2007 z 29. októbra 2012 okresný súd nariadil znaleckédokazovanie znalcom z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva, daňovníctvaa kontrolingu.
Dňa 12. novembra 2012 bolo pojednávanie nariadené na 19. november 2012odročené na neurčito z dôvodu vykonávania znaleckého dokazovania.
Dňa 20. novembra 2012 žalovaný doručil okresnému súdu návrh na zloženiepreddavku na trovy konania podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len „OSP“), o ktorom rozhodol okresný súd uznesením č. k. 17 C 123/2007-135zo 4. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie zo 4. decembra 2012“) tak, že tento zamietol. Dňa 14. decembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 17 C 123/2007-137 (ďalej len„uznesenie zo 14. decembra 2012“) opravil uznesenie okresného súdu zo 4. decembra 2012v časti poučenie.
Dňa 24. januára 2013 žalovaný doručil okresnému súdu odvolanie proti jehouzneseniu zo 4. decembra 2012, ktoré bolo 25. januára 2013 doručené sťažovateľovi. Dňa 12. februára 2013 bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie predloženýkrajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku. Krajský súd o opravnomprostriedku rozhodol uznesením č. k. 5 Co 109/2013-144 z 30. septembra 2013 (ďalej len„uznesenie z 30. septembra 2013“), ktorým bolo uznesenie okresného súduzo 4. decembra 2012 v spojení s uznesením okresného súdu zo 14. decembra 2012 zrušenéa vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený30. októbra 2013.
Dňa 5. novembra 2013 okresný súd uznesenie krajského súdu z 30. septembra 2013doručoval účastníkom konania.
Dňa 12. februára 2014 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie vyplnenéhotlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania; sťažovateľ na výzvu reagoval podanímdoručeným okresnému súdu 22. apríla 2014.
Uznesením č. k. 17 C 123/2007-160 zo 7. júla 2014 okresný súd uložil sťažovateľovipovinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 29 938,432 €; sťažovateľ ho uhradil 18.augusta 2014.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupomokresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sarozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlades judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritériaprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanieo žalobe sťažovateľa vo veci náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.Ústavný súd z obsahu súdneho spisu vedeného okresným súdom, z obsahu sťažnosti, ako ajz vyjadrenia samotného okresného súdu k sťažnosti nezistil, že by išlo v danom prípadezo skutkového a ani z právneho hľadiska o zložitú vec. Ústavný súd v tejto súvislostipoznamenáva, že veci s obdobným predmetom sporu patria do štandardnej rozhodovacejagendy tých okresných súdov, v ktorých územnom obvode sídli podstatná časť ústrednýchorgánov štátnej správy konajúcich v mene štátu vo veciach náhrady škody.
2. Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, t. j. správaniu sťažovateľa (v spore žalobcu) akoúčastníka namietaného konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnejšiu skutočnosť, ktorámohla prispieť k predĺženiu doterajšieho priebehu konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 17 C 123/2007. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnounečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,IV. ÚS 182/08).
Vychádzajúc z prehľadu procesných úkonov vykonaných v namietanom konaníústavný súd identifikoval jedno dlhodobejšie obdobie absolútnej neodôvodnenej nečinnostiokresného súdu (od júla 2010, keď bolo uznesenie krajského súdu zo 4. mája 2010doručované účastníkom konania, až do októbra 2012, keď sa uskutočnilo pred okresnýmsúdom pojednávanie), ako aj obdobia krátkodobejšej absolútnej neodôvodnenej nečinnosti(od novembra 2007, keď žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe,až do apríla 2008, keď bolo vyjadrenie žalovaného doručované sťažovateľovi,a od októbra 2013, keď bolo účastníkom konania doručované uznesenie krajského súduz 30. septembra 2013, až do februára 2014, keď okresný súd vyzval sťažovateľana predloženie dokladov nevyhnutných na dokladovanie jeho pomerov). Ako obdobienečinnosti ústavný súd kvalifikuje tiež aj obdobie od júla 2014, keď okresný súd uložilsťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, až do rozhodnutia ústavnéhosúdu o sťažnosti, počas ktorého okresný súd nevykonal vo veci žiadny procesný úkon.Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal aj na skutočnosť, že spis vzťahujúci sa na napadnutékonanie bol v období od 29. októbra 2014 do 14. novembra 2014 zapožičaný ústavnémusúdu na objektívne posúdenie opodstatnenosti sťažnosti.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojouneodôvodnenou nečinnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov,čím porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
V súvislosti s obranou okresného súdu, podľa ktorej nečinnosť okresného súdu bolaspôsobená objektívnymi dôvodmi súvisiacimi s nadmernou zaťaženosťou sudcovobčianskoprávneho úseku a vysokým počtom pridelených vecí, ústavný súd poukazujena svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musízabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v časekonania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorýoprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodomna zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnomdôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahyv súdnom konaní (m. m. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 135/07).
Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 123/2007 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume5 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj období, v ktorých došlok neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznaniefinančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiamposudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhradetrov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovanímKOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovanío priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravuzastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).
Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijnýpaušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolupo zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavujesumu 340,90 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015