znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 784/2014-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   KOVAL   &   spol.,   advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,Komenského 3,   Banská   Bystrica,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátJUDr. Juraj Koval, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenompod sp. zn. 17 C 123/2007, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 123/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.17 C 123/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet KOVAL& spol., advokátska kancelária, s. r. o., Komenského 3, Banská Bystrica, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola5. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného KOVAL & spol.,   advokátska kancelária, s. r. o.,Komenského   3,   Banská   Bystrica,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátJUDr. Juraj Koval, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2,čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právapodľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd (ďalej   len„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 17 C 123/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ (žalobca, pozn.)sa v napadnutom   konaní   vedenom   okresným   súdom   domáha   proti   Ministerstvuspravodlivosti   Slovenskej   republiky   (žalovaný,   pozn.)   zaplatenia   škody   v   sume594 768,64 €   s príslušenstvom,   ktorá   mu   vznikla   rozhodnutím   ministra   spravodlivostiSlovenskej republiky o pozastavení výkonu jeho exekútorského úradu č. k. 13599/2002-410zo 16. júla 2002, na základe ktorého bol výkon jeho exekútorského úradu pozastavenýaž do skončenia   trestného   stíhania   začatého   voči   nemu   uznesením   Okresného   úradujustičnej polície Policajného zboru Dolný Kubín ČVS: OUV-129/2002 Št. z 20. júna 2002pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Rozhodnutím Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 T 160/2003 zo 16. júla 2004bol sťažovateľ podľa § 226 písm. b) Trestného zákona oslobodený spod obžaloby pre trestnýčin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c)Trestného zákona a pre trestný čin marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti podľa §159 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn.   2   T   160/2003   nadobudlo   právoplatnosť   6.   apríla   2005,   keď Krajský   súd   v Žilineuznesením sp. zn. 2 To 422/2004 zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúryDolný Kubín.

Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 123/2007-89 z 30. júna 2008 žalobu sťažovateľazamietol a náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov konania. Na základeodvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) označený rozsudokokresného súdu uznesením č. k. 5 Co 252/2008-113 zo 4. mája 2010 zrušil a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   v   napadnutom   konaní   vydal4. decembra 2012   uznesenie,   ktorým   zamietol   návrh   žalovaného   na   zloženie   preddavkuna trovy konania z 20. novembra 2012. Označené uznesenie okresného súdu v spojenís opravným uznesením okresného súdu č. k. 17 C 123/2007-137 zo 14. decembra 2012na základe odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 109/2013 z 30. septembra 2013zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd následne uznesenímč. k. 17 C 123/2007-160 zo 7. júla 2014 uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavokna trovy konania v sume 29 938,432 €.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavysťažovateľ argumentuje takto:

„Právna   otázka   predložená   sťažovateľom   Okresnému   súdu   Bratislava   I nepredstavuje právne ani fakticky zložitú problematiku, aby si vyžadovala riešenie po dobu takmer 7 rokov, pričom vec ešte nie je právoplatne skončená. Uplatňované právo nie je zložité a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, pričom rozhodovacia činnosť   všeobecných   súdov   v   obdobných   veciach   sa   opiera   o   ustálenú   judikatúru. Skutočnosť,   že v prípade predmetného sporu sa nejedná o vec zložitú svedčí aj to,   že Okresný   súd   Bratislava   I   necelý   rok   po   doručení   žalobného   návrhu   prvýkrát   vydal meritórne rozhodnutie, ktorým návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, pričom o veci rozhodol   na   základe   skutočností   špecifikovaných   v   písomných   podaniach   účastníkov konania, predložených listinných dôkazoch, ako aj na základe ústnych prejavov účastníkov konania.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   možno,   počas   doterajšej   doby konania, hodnotiť ako aktívne a súčinné, v dôsledku čoho nemohlo prispieť k zdĺhavosti konania a nevykazuje znaky, ktoré by mali byť v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní zbytočných   prieťahov   v   tomto   konaní.   Zároveň   poukazujeme   na   to,   že   ak   rozhodnutia prvostupňového súdu boli zrušené, nie je možné označiť za pôvodcu tohto stavu sťažovateľa, nakoľko tento stav svedčí o nedostatku nevyhnutnej starostlivosti zo strany prvostupňového súdu.“

Ku konkrétnym obdobiam nečinnosti okresného súdu sťažovateľ uvádza:„Prvé   obdobie   nečinnosti   Okresného   súdu   Bratislava   I   je   prítomné   na   začiatku konania, keď konajúci súd po ôsmich mesiacoch od doručenia žalobného návrhu vytýčil pojednávanie vo veci a zároveň zaslal sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré žalovaný doručil konajúcemu súdu už dňa 02. 11. 2007. Okrem nečinnosti na začiatku konania   nekonal   Okresný   súd   ďalších   29   mesiacov,   a   to   v   období   od   vrátenia   veci odvolacím súdom na   ďalšie prejednanie do pojednávania konaného dňa 22. 10. 2012. Ďalšie obdobie nečinnosti v trvaní 4 mesiacov je možné sledovať od vydania uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co/109/2013-144 zo dňa 30. 09. 2013 do vydania Výzvy na dokladovanie pomerov sťažovateľa zo dňa 12. 02. 2014.“

Sťažovateľ sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume5 000 €, čo odôvodňuje „svojou povinnosťou trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa už sedem rokov nachádza“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛... a to právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 17 C/123/2007 porušené boli.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   17   C/123/2007-160   zo   dňa 07. 07. 2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 17 C/123/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. ⬛⬛⬛⬛... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy konania v sume 340,90 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   predsedníčkuokresného súdu, aby sa k nej vyjadrila. Predsedníčka okresného súdu reagovala na výzvuústavného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   Spr   3653/2014   z   23.   októbra   2014,   v ktorom   okremprehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniuzákladného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v napadnutomkonaní predovšetkým uviedla:

«Celkovú dĺžku konania   ovplyvnila skutočnosť   akou   je zmena   zákonnej   sudkyne, vysoký nápad vecí v oddelení „4C“ vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu, čím sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi zákonnej sudkyne predĺžili. V období od 21. 07. 2010 (kedy   súd   doručoval   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   5   Co/109/2013-144 na vedomie účastníkom konania) do 20. 07. 2012 (kedy zákonná sudkyňa vo veci určila termín pojednávania) síce nebol vo veci uskutočnený žiaden procesný úkon zo strany súdu, avšak   z objektívnych   dôvodov,   so   zreteľom   na   nadmernú   zaťaženosť   sudcov občianskoprávneho úseku a vysoký počet pridelených vecí. Okrem uvedeného obdobia súd konal   v   danej   veci   priebežne.   Sťažovateľ   si   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   v   dôsledku pretrvávajúcich prieťahov v predmetnej veci na okresnom súde finančné zadosťučinenie vo výške   5.000,-   eur.   Takto   vyčíslenú   sumu   primeraného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil ako protihodnotu utrpenej nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní Okresným súdom Bratislava I a tým, že sa sťažovateľ je povinný trieť stav právnej neistoty, v ktorej sa už sedem rokov nachádza. V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   navrhujem,   aby   sťažovateľovi   nepriznal   finančné zadosťučinenie,   resp.   mu   toto   finančné   zadosťučinenie   nepriznal   v   plnej   výške,   a   to z dôvodu,   že   uplatnené   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľ   podľa   môjho   názoru   riadne neodôvodnil - finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní pred súdom (resp. výška tohto zadosťučinenia) závisí od rozsahu v akom sa zasiahlo do práv účastníkov konania.»

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 784/2014-27z 13.   novembra   2014   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namietalporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 123/2007, avo zvyšnej časti ju odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadnedoplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti z 23. októbra 2014. Predsedníčka okresného súduv prípise sp. zn. Spr 3653/2014 doručenom ústavnému súdu 9. decembra 2014 oznámila,že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom možnosť doplniť svojevyjadrenie k sťažnosti nevyužila.

Dňa 11. decembra 2014 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby savyjadril k vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedníčkyokresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu19. decembra 2014 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 123/2007 a z písomnýchvyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:Dňa   9.   augusta   2007   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   o   zaplatenie   škodyv sume 17 918 000 Sk s príslušenstvom.

Dňa 15. augusta 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie originálu plnejmoci; sťažovateľ na výzvu reagoval podaním doručeným okresnému súdu 30. augusta 2007. Okresný súd 10. septembra 2007 vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe, ktorébolo okresnému súdu doručené 2. novembra 2007 a následne 16. apríla 2008 doručenésťažovateľovi.

Dňa 18. marca 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 12. máj 2008.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   28.   marca   2008   podanie   označené   ako„Rozšírenie dôvodov žaloby“.

Žalovaný 9. mája 2008 požiadal o odročenie pojednávania nariadeného na 12. máj2008; pojednávanie bolo následne odročené na 30. jún 2008.

Dňa 20. mája 2008 si okresný súd vyžiadal od Okresného súdu Dolný Kubín spisvedený týmto súdom pod sp. zn. 2 T 160/2003.

Dňa   30.   júna   2008   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   dokazovanievyhlásené za skončené a zároveň bol vyhlásený rozsudok sp. zn. 17 C 123/2007, ktorýmbola žaloba zamietnutá (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 30. júna 2008“).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 30.   júna   2008   podal   sťažovateľ   29.   júla   2008odvolanie, ktoré bolo 26. augusta 2008 doručované žalovanému, ktorý bol zároveň vyzvanýna   vyjadrenie   k   odvolaniu   a   k   tomu,   či   súhlasí   s   rozhodnutím   odvolacieho   súdubez nariadenia pojednávania.

Dňa   17.   septembra   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovanéhok odvolaniu   sťažovateľa;   následne   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutieo odvolaní.

Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 252/2008 zo 4. mája 2010 (ďalej len „uzneseniezo 4. mája 2010“) rozsudok okresného súdu z 30. júna 2008 zrušil a vec vrátil okresnémusúdu na nové konanie.

Dňa 21. júla 2010 bolo uznesenie krajského súdu zo 4. mája 2010 doručovanéúčastníkom konania.

Okresný súd nariadil 25. júla 2012 pojednávanie na 22. október 2012, ktoré bolonásledne odročené na 19. november 2012.

Uznesením sp. zn. 17 C 123/2007 z 29. októbra 2012 okresný súd nariadil znaleckédokazovanie znalcom z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva, daňovníctvaa kontrolingu.

Dňa 12.   novembra   2012   bolo   pojednávanie   nariadené   na   19.   november   2012odročené na neurčito z dôvodu vykonávania znaleckého dokazovania.

Dňa   20.   novembra   2012   žalovaný   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   zloženiepreddavku   na   trovy   konania   podľa   §   141a   Občianskeho   súdneho   poriadku(ďalej len „OSP“), o ktorom rozhodol okresný súd uznesením č. k. 17 C 123/2007-135zo 4. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie zo 4. decembra 2012“) tak, že tento zamietol. Dňa 14. decembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 17 C 123/2007-137 (ďalej len„uznesenie zo 14. decembra 2012“) opravil uznesenie okresného súdu zo 4. decembra 2012v časti poučenie.

Dňa   24.   januára   2013   žalovaný   doručil   okresnému   súdu   odvolanie   proti   jehouzneseniu zo 4. decembra 2012, ktoré bolo 25. januára 2013 doručené sťažovateľovi. Dňa 12. februára 2013 bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie predloženýkrajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   opravnom   prostriedku.   Krajský   súd   o opravnomprostriedku rozhodol uznesením č. k. 5 Co 109/2013-144 z 30. septembra 2013 (ďalej len„uznesenie   z 30.   septembra   2013“),   ktorým   bolo   uznesenie   okresného   súduzo 4. decembra 2012 v spojení s uznesením okresného súdu zo 14. decembra 2012 zrušenéa vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený30. októbra 2013.

Dňa 5. novembra 2013 okresný súd uznesenie krajského súdu z 30. septembra 2013doručoval účastníkom konania.

Dňa 12. februára 2014 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie vyplnenéhotlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania; sťažovateľ na výzvu reagoval podanímdoručeným okresnému súdu 22. apríla 2014.

Uznesením č. k. 17 C 123/2007-160 zo 7. júla 2014 okresný súd uložil sťažovateľovipovinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 29 938,432 €; sťažovateľ ho uhradil 18.augusta 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupomokresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlades judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritériaprihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanieo žalobe sťažovateľa vo veci náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.Ústavný súd z obsahu súdneho spisu vedeného okresným súdom, z obsahu sťažnosti, ako ajz vyjadrenia samotného okresného súdu k sťažnosti nezistil, že by išlo v danom prípadezo skutkového   a ani   z právneho   hľadiska   o   zložitú   vec.   Ústavný   súd   v tejto   súvislostipoznamenáva, že veci s obdobným predmetom sporu patria do štandardnej rozhodovacejagendy tých okresných súdov, v ktorých územnom obvode sídli podstatná časť ústrednýchorgánov štátnej správy konajúcich v mene štátu vo veciach náhrady škody.

2. Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, t. j. správaniu sťažovateľa (v spore žalobcu) akoúčastníka namietaného konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnejšiu skutočnosť, ktorámohla prispieť k predĺženiu doterajšieho priebehu konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 17 C 123/2007. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,v   zmysle   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnounečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04,IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc   z   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v namietanom   konaníústavný súd identifikoval jedno dlhodobejšie obdobie absolútnej neodôvodnenej nečinnostiokresného   súdu   (od   júla   2010,   keď   bolo   uznesenie   krajského   súdu   zo   4.   mája   2010doručované účastníkom konania, až do októbra 2012, keď sa uskutočnilo pred okresnýmsúdom pojednávanie), ako aj obdobia krátkodobejšej absolútnej neodôvodnenej nečinnosti(od   novembra   2007,   keď   žalovaný   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie   k žalobe,až do apríla 2008,   keď   bolo   vyjadrenie   žalovaného   doručované   sťažovateľovi,a od októbra 2013,   keď   bolo   účastníkom   konania   doručované   uznesenie   krajského   súduz 30.   septembra   2013,   až   do   februára   2014,   keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľana predloženie   dokladov   nevyhnutných   na dokladovanie   jeho   pomerov).   Ako   obdobienečinnosti ústavný súd kvalifikuje tiež aj obdobie od júla 2014, keď okresný súd uložilsťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, až do rozhodnutia ústavnéhosúdu o sťažnosti, počas ktorého okresný súd nevykonal vo veci žiadny procesný úkon.Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal aj na skutočnosť, že spis vzťahujúci sa na napadnutékonanie bol v období od 29. októbra 2014 do 14. novembra 2014 zapožičaný ústavnémusúdu na objektívne posúdenie opodstatnenosti sťažnosti.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   svojouneodôvodnenou nečinnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov,čím porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

V súvislosti s obranou okresného súdu, podľa ktorej nečinnosť okresného súdu bolaspôsobená   objektívnymi   dôvodmi   súvisiacimi   s nadmernou   zaťaženosťou   sudcovobčianskoprávneho   úseku   a   vysokým   počtom   pridelených   vecí,   ústavný   súd   poukazujena svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musízabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v časekonania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorýoprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodomna zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnomdôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahyv súdnom konaní (m. m. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 135/07).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 123/2007 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume5 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádzazo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorýspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj období, v ktorých došlok neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznaniefinančného   zadosťučinenia   v   sume   3   000   €   bude   primerané   konkrétnym   okolnostiamposudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhradetrov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovanímKOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovanío priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravuzastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijnýpaušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolupo zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavujesumu 340,90 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015