znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 783/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   12829/2014,   sp.   zn.   Rvp   12830/2014,   sp.   zn. Rvp 12831/2014, sp. zn. Rvp 12832/2014, sp. zn. Rvp 12833/2014, sp. zn. Rvp 12834/2014, sp.   zn.   Rvp   12835/2014,   sp.   zn.   Rvp   12836/2014,   sp.   zn.   Rvp   12837/2014   a   sp.   zn. Rvp 12838/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. 19 Co 573/2014, sp. zn. 8 Cob 214/2014,   sp.   zn.   17   Co   669/2014,   sp.   zn.   16   CoZm   85/2014,   sp.   zn. 16 Cob 156/2014, ako aj jeho uzneseniami sp. zn. 19 Co 573/2014 z 10. júla 2014, sp. zn. 8 Cob   214/2014   z 22.   júla   2014,   sp.   zn.   17   Co   669/2014   z 9.   júla   2014,   sp.   zn. 16 CoZm 85/2014 z 18. júna 2014 a sp. zn. 16 Cob 156/2014 z 30. júla 2014, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 84/2014 a jeho uznesením sp.   zn.   11   Co   84/2014   z   28.   júla   2014,   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   13   Co   869/2014,   sp.   zn.   43   Cob   351/2014,   sp.   zn. 43 Cob 436/2014, ako aj jeho uzneseniami sp. zn. 13 Co 869/2014 z 28. júla 2014, sp. zn. 43 Cob 351/2014 z 31. júla 2014 a sp. zn. 43 Cob 436/2014 z 27. augusta 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 40/2014 a jeho uznesením sp. zn. 5 Co 40/2014 z 8. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 12829/2014, sp. zn. Rvp 12830/2014, sp. zn. Rvp 12831/2014, sp. zn. Rvp 12832/2014, sp.   zn.   Rvp   12833/2014,   sp.   zn.   Rvp   12834/2014,   sp.   zn.   Rvp   12835/2014,   sp.   zn. Rvp 12836/2014, sp. zn. Rvp 12837/2014 a sp. zn. Rvp 12838/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12829/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. októbra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano Office Center, K červenému   dvoru   3269/25a,   Strašnice,   Praha   3,   Česká   republika   (ďalej   len „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   19   Co   573/2014,   sp.   zn.   8   Cob   214/2014,   sp.   zn. 17 Co 669/2014,   sp.   zn.   16   CoZm   85/2014,   sp.   zn.   16   Cob   156/2014,   ako   aj   jeho uzneseniami sp. zn. 19 Co 573/2014 z 10. júla 2014, sp. zn. 8 Cob 214/2014 z 22. júla 2014, sp. zn. 17 Co 669/2014 z 9. júla 2014, sp. zn. 16 CoZm 85/2014 z 18. júna 2014, sp. zn. 16 Cob 156/2014 z 30. júla 2014, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod   sp.   zn. 11   Co   84/2014   a jeho uznesením   sp.   zn.   11 Co 84/2014 z 28.   júla 2014, postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 13 Co 869/2014,   sp.   zn.   43   Cob   351/2014,   sp.   zn.   43   Cob   436/2014,   ako   aj   jeho uzneseniami sp. zn. 13 Co 869/2014 z 28. júla 2014, sp. zn. 43 Cob 351/2014 z 31. júla 2014, sp. zn. 43 Cob 436/2014 z 27. augusta 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove (spolu   ďalej   len   „krajské   súdy“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   40/2014   a   jeho uznesením   sp.   zn.   5   Co   40/2014   z   8.   júla   2014   (spolu   ďalej   len   „napadnuté   konania“ a „napadnuté uznesenia“ alebo „predmetné konania a uznesenia krajských súdov“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   okrem   iného   uviedla,   že   súdy   prvého   stupňa   jej uzneseniami   uložili   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok, „za   spracovanie   hromadného podania podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.). Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak, že uznesenia súdov prvého stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.

Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajské   súdy   postupom   v   napadnutých   konaniach a napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme,   že   Okresný   súd...   a   porušovateľ   porušili   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez   návrhu   v prospech   poplatníka,   ale   len   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené.   V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom   v ten istý   deň...   či   spoplatnené podanie   je   vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnostiach   uvádza,   že „porušovateľ,   alebo   súd   prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu   úpravu   kontrole   ústavnosti“ a   opísala,   v   čom   spočíva   podľa   jej   názoru   rozpor položky č. 20 b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. 19 Co 573/2014, sp. zn. 8 Cob 214/2014, sp. zn. 17 Co 669/2014, sp. zn.   16   CoZm   85/2014,   sp.   zn.   16   Cob   156/2014,   ako   aj   jeho   uzneseniami   sp.   zn. 19 Co 573/2014   z   10.   júla   2014,   sp.   zn.   8   Cob   214/2014   z   22.   júla   2014,   sp.   zn. 17 Co 669/2014   z   9.   júla   2014,   sp.   zn.   16   CoZm   85/2014   z   18.   júna   2014,   sp.   zn. 16 Cob 156/2014 z 30. júla 2014, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod   sp.   zn. 11   Co   84/2014   a jeho uznesením   sp.   zn.   11 Co 84/2014 z 28.   júla 2014, postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 13 Co 869/2014,   sp.   zn.   43   Cob   351/2014,   sp.   zn.   43   Cob   436/2014,   ako   aj   jeho uzneseniami sp. zn. 13 Co 869/2014 z 28. júla 2014, sp. zn. 43 Cob 351/2014 z 31. júla 2014, sp. zn. 43 Cob 436/2014 z 27. augusta 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 40/2014 a jeho uznesením sp. zn. 5 Co 40/2014 z 8. júla 2014 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 12829/2014, sp. zn. Rvp 12830/2014, sp. zn. Rvp 12831/2014, sp. zn. Rvp 12832/2014, sp.   zn.   Rvp   12833/2014,   sp.   zn.   Rvp   12834/2014,   sp.   zn.   Rvp   12835/2014,   sp.   zn. Rvp 12836/2014, sp. zn. Rvp 12837/2014 a sp. zn. Rvp 12838/2014, z ktorých vyplýva ich právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a rozhodnutí krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutými   uzneseniami   krajských   súdov   a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov,   ktorými   tieto   súdy   v odvolacom   konaní potvrdili   uznesenia   súdu   prvého   stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   boli   povinné   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietaných veciach veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajské   súdy   nesprávne aplikovali § 42a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov   o   hromadnom   podaní   a   ustanovenie   prílohy   [Sadzobník   súdnych   poplatkov položka 20 b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenia neodôvodnili, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z príloh k jednotlivým sťažnostiam ústavný súd zistil,   že argumentácia krajských súdov vo vzťahu k odvolaniam sťažovateľky proti rozhodnutiam súdom prvého stupňa je založená na rovnakom právnom posúdení veci, preto len napríklad poukázal na relevantnú časť odôvodnenia jedného z napadnutých rozhodnutí, v ktorom krajský súd uvádza:„Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis registra trestov sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú   na návrh   a za úkony orgánov   štátnej   správy   súdov   a prokuratúry   uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa   položky   č.   20b   sadzobníka   súdnych   poplatkov,   ktorý   tvorí   prílohu   zákona o súdnych   poplatkoch   č.   71/1992   Zb.,   za   spracovanie   hromadného   podania   za   každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, sa platí súdny poplatok 1 Euro.

Zo spisového materiálu vyplýva, že oprávnený podal na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 23. 12. 2013 podanie - návrhy na zrušenie nariadeného pojednávania vo vzťahu k 18 konaniam uvedených v prílohe - sp. zn. 4 C/240/2013...

Podľa   §   42a   ods.   1   O.   s.   p.   hromadné   podanie   tvorí   najmenej   desať   podaní doručených tomu istému súdu, tým istým účastníkom v jeden deň.

Z   citovaného   ustanovenia   nesporne   vyplýva,   že   podanie   navrhovateľa   v   18-tich veciach,   podaných   jedným   podaním   na   Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   dňa 23. 12. 2013, je hromadným podaním v zmysle ust. § 42a ods. 1 O. s. p.

Podľa § 74 ods. 1 písm. k) zákona č. 757/2004 Z. z. predseda súdu vykonáva správu súdu tým, že plní ďalšie úlohy vyplývajúce z osobitných predpisov.

Podľa   §   139b   ods.   1   zákona   č.   543/2005   Z.   z.   o   Spravovacom   a   kancelárskom poriadku   pre   okresné   súdy,   krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a   vojenské   súdy,   spracovaním hromadného podania je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné podanie a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie v členení na podania tvoriace hromadné podanie určené na odoslanie inému súdu a na podania určené na zapísanie do príslušného súdneho   registra.   Spracovaním   hromadného   podania   je   ďalej   vykonanie   úkonov   podľa odsekov 2 až 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal.

Podľa § 139b ods. 2 písm. f) zákona č. 543/2005 Z. z. po vykonaní úkonov podľa odseku 1 prvej vety sa na pokyn predsedu súdu alebo ním povereného zamestnanca súdu zabezpečí   vykonanie   úkonov   spojených   s   vyrubením   súdneho   poplatku   za   spracovanie hromadného   podania   (položka   20b   sadzobníka   súdnych   poplatkov   zákona   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 64/2013 Z. z.).

Z citovaných zákonných ustanovení nesporne vyplýva, že predsedníčka Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom správne svojím rozhodnutím vyrubila navrhovateľovi súdny poplatok   za   spracovanie   hromadného   podania   vo   výške   18   Eur,   t.   j.   1   Euro   za   každé podanie   podľa   položky   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   ktorý   tvorí   prílohu   zákona č. 71/1992 Zb.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že nepodal návrh, ktorý by mal byť spoplatnený, odvolací súd zdôrazňuje, že sa jedná o poplatok za úkon súdu, a to spracovanie hromadného podania v zmysle § 42a ods. 1, na ktorý dopadá položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov. Odvolací   súd   sa   nestotožňuje   so   záverom   odvolateľa,   že   uznesenie   predsedníčky okresného súdu nebolo odôvodnené v súlade s § 169 ods. 1 O. s. p., keď v napadnutom uznesení je uvedené označenie súdu, ktorý ho vydal (Okresný súd Nové Mesto nad Váhom), označení sú účastníci konania (navrhovateľ v súlade s § 79 O. s. p. a odporca v súlade s jeho   označením   oprávneným   v   hromadnom   podaní),   výrok,   odôvodnenie   -   položka Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorej bol súdny   poplatok   za   úkon   súdu   vyrubený,   poučenie   o   odvolaní   a   deň   a   miesto   vydania uznesenia.

Napadnutým   uznesením   preto   bola   navrhovateľovi   dôvodne   uložená   povinnosť zaplatiť   súdny   poplatok   za   spracovanie   hromadného   podania,   ktorý   bol   vyrubený   aj v správnej výške.“

Na základe citovaného, majúc na zreteli rovnaké právne posúdenie veci vo všetkých prerokúvaných   sťažnostiach,   ústavný   súd   konštatuje,   že krajské súdy   sa   v napadnutých uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými odvolacími   námietkami   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnili,   a   preto   predmetné uznesenia súdov prvého stupňa potvrdili ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (upravujúcich   hromadné   podanie)   a   zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP   je   súd   povinný   prerušiť   konanie   a   predložiť   vec   ústavnému   súdu   na   zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo   znenia   §   109   ods.   1písm.   b)   OSP   zjavne   vyplýva,   že   k   záveru   o   nesúlade všeobecne   záväzného   predpisu   s   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnou zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania. V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej veciach   konajúce súdy   dospeli   k   záveru, že   §   42a   OSP alebo položka 20b   sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014