SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 782/2015
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenejadvokátomJUDr.StanislavomJakubčíkom,Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímRozhodcovského súdu v Bratislave zo 6. mája 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.5193/2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručenásťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Rozhodcovského súdu v Bratislave(ďalej aj „rozhodcovský súd“) zo 6. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) v konanívedenom pod sp. zn. 5193/2012, ktorým bolo zastavené rozhodcovské konanie bez toho,aby boli nahradené trovy rozhodcovského konania. Ústavný súd musel v danej veci v prvomrade posúdiť, či môže preskúmať porušenie práva na súdnu ochranu rozhodcovským súdomzriadeným podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“), ktorý uznesením nepriznal trovykonania.
2. Aj sťažovateľka začína a končí svoju ústavnú sťažnosť otázkou právomociústavného súdu. Podľa jej názoru ústavný súd je oprávnený a povinný chrániť základnépráva a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Uvádza, že vyčerpala všetkyzákonom poskytnuté prostriedky, ktorými by sa mohla domáhať ochrany svojichporušených základných práv a slobôd a požadovať nápravu ich porušenia, pretože protinapadnutému uzneseniu vzhľadom na povahu tohto rozhodnutia zákon o rozhodcovskomkonaní nepripúšťa opravný prostriedok a ani možnosť jeho súdneho prieskumu, keďžev zmysle ustanovenia § 40 a nasl. tohto zákona môže byť predmetom prieskumu navšeobecnom súde iba rozsudok rozhodcovského súdu, a nie jeho uznesenie. Uvedený závervyplýva aj z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 162/2011, v ktorom ústavný súdokrem iného uviedol:„Pokiaľ po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, ústavný súd je oprávnený posudzovať zákonnosť a ústavnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu.“
3. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka opäť k právomoci uvádza, že rozhodnutierozhodcovského súdu je síce nemeritórne, avšak súčasne predstavuje taký závažný zásah dojej práv, že toto rozhodnutie musí byť zrušené, pričom však vzhľadom na legislatívnuúpravu a možnosť preskúmania pred všeobecným súdom iba rozhodcovského rozsudkuv zmysle zákona o rozhodcovskom konaní má túto kompetenciu iba ústavný súd. Závažnosťrozhodnutia rozhodcovského súdu podľa sťažovateľky vyplýva aj z tej skutočnosti, že ak bysťažovateľka nebránila prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoje práva, žalobca byuž v súčasnej dobe mal právoplatný exekučný titul vydaný v rozpore so všeobecnezáväznými právnymi predpismi a šanca sťažovateľky na dovolanie sa svojich právv exekučnom konaní by bola mizivá. Sťažovateľka preto zastáva názor, že ústavný súd mákompetenciu posúdiť aj nemeritórne rozhodnutie rozhodcovských súdov, pokiaľ tietorozhodnutia zasahujú do ústavne garantovaných práv sťažovateľov, k čomu v jej prípadejednoznačne došlo napadnutým uznesením rozhodcovského súdu.
4. Narácia sťažnosti ďalej obsahuje popis procesu pred rozhodcovským súdom.Spoločnosť Cetelem Slovensko, a. s. (ďalej len „žalobca“), podala 16. mája 2012 žalobuo zaplatenie sumy 2 389,69 eur s príslušenstvom na rozhodcovský súd, a to na základezmluvy o spotrebiteľskom úvere z 15. apríla 2010, ktorú sťažovateľka uzatvorilaso žalobcom. Rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v ustanovení čl. V.13 všeobecnýchpodmienok CETELEM SLOVENSKO, a. s., pre poskytovanie spotrebiteľského úveru.Rozhodcovský súd uznesením sp. zn. 5193/12 zo 6. mája 2013 zastavil konanie o zaplateniesumy 2 389,69 eur s príslušenstvom, a to z dôvodu, že nebola daná jeho právomocrozhodnúť vo veci. Súčasne rozhodcovský súd uviedol, že účastníci konania voči sebenemajú žiaden nárok na úhradu trov rozhodcovského konania, a to s odôvodnením, že:„vzhľadom na to, že rozhodcovský súd konštatoval, že nie je oprávnený prejednať a rozhodnúť daný spor medzi účastníkmi, nie je oprávnený rozhodovať ani o prípadnej náhrade trov konania.“Rozhodcovský súd však nedostatok svojej právomoci nevyvodilz meritórneho posúdenia rozhodcovskej doložky a jej prípadnej neplatnosti, ale vyvodil toiba na základe vyjadrenia žalobcu, ktorým táto spoločnosť neprotestovala proti námietkesťažovateľky týkajúcej sa nedostatku právomoci. Bolo teda podľa sťažovateľky zrejmé, žeto bol práve úkon žalobcu, ktorý viedol k zastaveniu konania.
5. Sťažovateľka si právo na priznanie trov právneho zastúpenia riadne a včasuplatnila, pričom skutočnosť, že rozhodcovský súd o tomto nároku sťažovateľkynerozhodol, je jednoznačne porušením jej práva na spravodlivé prerokovanie veci. Žalobcarozhodcovskú doložku do svojich všeobecných podmienok zakomponoval z vlastnej vôle,pričom sťažovateľka túto skutočnosť nemala ani možnosť rozporovať, keďže išlo o adhéznuzmluvu. Táto skutočnosť však nemôže mať za následok, že žalobca nebude znášať náklady,ktoré podaním žaloby na rozhodcovskom súde zapríčinil a ktoré sťažovateľka svojmuprávnemu zástupcovi musela v zmysle platných predpisov aj uhradiť.
6. Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodcovský súd rozhodol arbitrárne a v rozporeso zákonom, pretože o trovách konania mal v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) povinnosť rozhodnúť, a to aj napriek skutočnosti, ževyvodil nedostatok svojej právomoci rozhodnúť v danej veci. Rozhodcovský súd týmtosvojím rozhodnutím spôsobil sťažovateľke ujmu aj tým, že predĺžil o viac ako rokrozhodovanie o nároku žalobcu, a to bez posúdenia námietok sťažovateľky. Okrem tohov súčasnosti je už podaná opätovne žaloba o zaplatenie tej istej pohľadávky žalobcu, pričomtoto konanie je vedené pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 31 Ro 2059/2013,avšak toto konanie bolo začaté ešte pred ukončením rozhodcovského konania vedenéhopred rozhodcovským súdom pod sp. zn. 5193/12. Sťažovateľka si svoje záväzky vždychcela a aj chce splniť, avšak bol to práve žalobca, ktorý jej to neumožnil nesprávnyminkasom splátok pôžičky, pričom výsledkom týchto pochybení žalobcu je skutočnosť, žežalobca si uplatňuje voči sťažovateľke úroky z omeškania, ako aj zmluvne dohodnuté úrokyv sumárnej výške 24,99 % za ďalší rok omeškania, ktoré nezapríčinila sťažovateľka. Navyšesťažovateľka musí znášať trovy svojho právneho zástupcu, aj keď k zastaveniu konaniadošlo výlučne v dôsledku konania žalobcu, a teda v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 OSPmal znášať on trovy konania pred rozhodcovským súdom. Rozhodnutie rozhodcovskéhosúdu je síce nemeritórne, avšak súčasne predstavuje taký závažný zásah do právsťažovateľky, že toto rozhodnutie musí byť zrušené, pričom však vzhľadom na legislatívnuúpravu a možnosť preskúmania pred všeobecným súdom iba rozhodcovského rozsudkuv zmysle zákona o rozhodcovskom konaní má túto kompetenciu iba ústavný súd. Závažnosťrozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva aj z tej skutočnosti, že ak by sťažovateľkanebránila prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoje práva, žalobca by už v súčasnejdobe mal právoplatný exekučný titul vydaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymipredpismi a šanca sťažovateľky na dovolanie sa svojich práv v exekučnom konaní by bolamizivá. Sťažovateľka zastáva názor, že ústavný súd má kompetenciu posúdiť aj nemeritórnerozhodnutie rozhodcovských súdov, pokiaľ tieto rozhodnutia zasahujú do ústavnegarantovaných práv sťažovateľov, k čomu v prípade sťažovateľky jednoznačne došlonapadnutým uznesením rozhodcovského súdu.
7. Sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom taktorozhodol:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základné práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci, konaním Rozhodcovského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 5193/2012, porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. 5193/2012.zo dňa 06.05.2013 a vec vracia tomuto rozhodcovskému súdu na nové konanie. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka
.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
9. Z citovaných ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednýmzo základných dôvodov odmietnutia sťažnosti je aj nedostatok právomoci ústavného súduna jej prerokovanie. Ustanovenie § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde po novele zákonomč. 353/2014 Z. z. znie: „Účastníci konania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, protiktorému sťažnosť smeruje.“ Touto novelou sa explicitne stanovila norma, ktorá už bolapredtým prítomná v právnom poriadku, pretože vyplývala z podstaty ochrany ľudskýchslobôd a z podstaty ústavnej sťažnosti (II. ÚS 128/95). Aj z uvedeného vyplýva, že ústavnýsúd môže v ústavnej sťažnosti preskúmavať len akty orgánov verejnej moci. Nedostatokprávomoci preskúmavať iné než mocenské akty je tu procesnou reflexiou (vertikality)zmyslu ústavnej sťažnosti a ústavného súdu vôbec, a tým je ochrana ľudských slobôd predverejnou mocou.
10. Podstatou sťažnosti je posúdenie, či môže ústavný súd preskúmať porušeniepráva na súdnu ochranu rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskomkonaní.
11. Sťažovatelia, jednotlivci, už na ústavnom súde spochybnili ústavnosť postupua rozhodnutí rozhodcovských súdov zriadených podľa zákona o rozhodcovskom konaní.Najskôr ústavný súd argumentoval, že až exekučne vykonateľným rozsudkom končírozhodcovské konanie, a tým, že zatiaľ nemožno takéto rozhodnutie (o zastavení)preskúmať ani všeobecným súdom, nemôže tam ingerovať ani ústavný súd(III. ÚS 335/2010). Podobne postupoval ústavný súd voči námietkam prieťahov(I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Neskôr vec proti meritórnemu rozsudku prijal s tým, žesťažovateľ nemal iné právne prostriedky (III. ÚS 162/2011), aby napokon prijal vec protinemeritórnemu rozhodnutiu s tým, že sťažovateľ nemal iné právne prostriedky(III. ÚS 547/2013). V posledných dvoch uvedených veciach ústavný súd konštatovalporušenie práva a rozhodnutia zrušil. Každopádne, ústavný súd v zásade nespochybnilprivátnu, nie-mocenskú povahu rozhodcovských súdov.
12. Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 432/2015 naznačil, že mávážne pochybnosti o tom, či možno preskúmavať rozhodnutia rozhodcovských súdov, a tobezvýnimočne. Z tohto dôvodu uznesením z 11. novembra 2015 v konaní o veci 1. FCTatran (II. ÚS 783/2015) predložil návrh („Schvaľuje a predkladá plénu návrh stanoviska k zjednoteniu právneho názoru II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky a odchylného právneho názoru III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011 a v náleze III. ÚS 547/2013 z 19. februára 2014.“) na zjednotenie plénu ústavnému súdu. Plénum ústavného súduuznesením sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 z 18. novembra 2015 prijalo stanovisko:„Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov.“Na základe § 6 zákona o ústavnom súde je senátv ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu. Uvedená viazanosť má,prirodzene, účinok aj na prerokúvanú vec. Plénum v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 5/2015uviedlo, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach proti postupu aleborozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže rozhodcovské súdynie sú orgánmi verejnej moci. Účinným právnym prostriedkom proti rozhodcovskýmrozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákonao rozhodcovskom konaní.
13. Pretože sťažovateľka označila za odporcu Rozhodcovský súd v Bratislave, ktorýnie je orgánom verejnej moci, ústavný súd nemá právomoc na jej prerokovanie, a preto jumusí odmietnuť.
14. S prerokúvanou vecou môže súvisieť myšlienka vyjadrená v zjednocovacomuznesení sp. zn. PLz. ÚS 5/2015, podľa ktorej jestvujú právne názory, že porušeniepovinností rozhodcu by mohlo viesť k povinnosti nahradiť škodu účastníkovi (ideo delikátnurovnováhumedziobčianskoprávnouzodpovednosťoua jurisdikčnouautonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In: Husár, J. a kol. Vybranéotázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice:Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné na internetehttp://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf,porov.v kontexteuznesenieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 20/2011; uznesenie sp. zn.II. ÚS 432/2015). To je však priestor pre všeobecné súdy, aby identifikovali, kto a za akýchpodmienok je povinný nahradiť škodu účastníkovi rozhodcovského konania.
16. Ústavný súd prikladá k predmetnému uzneseniu aj uznesenie o postúpení veciplénu a samotné uznesenie, t. j. stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 5/2015.
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015