znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 782/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátom JUDr. Ervinom Erdélyim, P. Blahu 7/A, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 197/2013 zo 14. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2014   doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. Ervinom   Erdélyim,   P.   Blahu   7/A,   Nové   Zámky,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 197/2013 zo 14. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 228/2002 o zaplatenie škody na zdraví v procesnom postavení žalovaného. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 10 C 228/2002 z 24. mája 2012 tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 10 549,72 € do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 389/2012 z 26. apríla 2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Okresný   súd   v   Martine   po   10tich   rokoch,   v   neprimeranej   lehote,   rozhodol o nárokoch žalovanej, a to aj na základe toho, že sťažovateľ sa nemohol relevantne vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, a to tak, že jeho dôkazy, ktoré mali objektívny charakter, a ktoré   predkladal   Okresnému   súdu   v   Martine   a   Krajskému   súdu   v   Žiline,   ako   aj dovolaciemu súdu - Najvyššiemu súdu SR nebol akceptované a teda jeho vyjadrenia vyšli nazmar...“

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „prednesy   sťažovateľa   neboli   zadokumentované v protokole   o   súdnom pojednávaní,   keďže priebeh súdneho konania   na Okresnom súde Martin zaznamenávala predsedkyňa senátu na diktafón, ktorý si sama obsluhovala-a sama vypínala a tak sa napr. do písomnej formy protokolu nedostala dôležitá výpoveď svedka J., ktorý medzičasom zomrel“.

Podľa názoru sťažovateľa je záver najvyššieho súdu „nezákonný, pretože sťažovateľ nevyhodnocoval   dôkazy   tak,   ako   to   uvádza   v   odmietajúcom   uznesení   Najvyšší   súd   ale žiadal, aby Okresný súd Krajský súd sami vyhodnocovali objektívne dôkazy tak, aby sa k nim sťažovateľ mohol úplne a jednoznačne vyjadriť a aby o tomto vyjadrení bol aj evidentne vystavený   protokol   z   hlavných   pojednávaní,   čo   v   predchádzajúcom   súdnom   konaní   tak nebolo“.

Sťažovateľ   na základe   uvedeného žiada,   aby ústavný súd   po prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie nálezom rozhodol,   že „právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR Bratislave, ako súdu dovolacieho, sp. zn. 7 Cdo/197/2013 zo dňa 14. 05. 2014 boli porušené práva sťažovateľa J. K. a podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo/197/2013 zo dňa 14. 05. 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti nezodpovedá kvalitatívnym požiadavkám, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry ústavného súdu, a to napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Uplatňujúc materiálny   prístup   k   ochrane   ústavnosti,   ústavný   súd   kvalifikoval   sťažnosť   sťažovateľa podľa   jej   záhlavia   a odôvodnenia   ako   sťažnosť,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Pri skúmaní príloh k sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ na kópii napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyznačil, že mu bolo doručené 30. mája 2014.

V súvislosti s uvedeným zistením ústavný súd následne zisťoval aj prostredníctvom okresného súdu, či deň doručenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je identický s dňom nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Na základe tohto   postupu   ústavný   súd   zistil   a   ustálil,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu nadobudlo   právoplatnosť   30.   mája   2014,   pričom   sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná   na poštovú prepravu 11. augusta 2014 a ústavnému súdu bola doručená 14. augusta 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014