znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 781/2014-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., zastúpeného advokátkou   JUDr. Sabínou   Hodoňovou,   Mariánske   námestie   31,   Žilina,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky exekučným príkazom súdneho exekútora Mgr. Pavla Miku sp. zn. Ex 60/08 z 27. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych a politických   právach   (ďalej   len „pakt“)   v   spojení   s čl.   1 ods.   1 a čl.   2   ods.   2   ústavy exekučným   príkazom   súdneho   exekútora   Mgr.   Pavla   Miku   (ďalej   len   „exekútor“) sp. zn. Ex 60/08 z 27. mája 2014 (ďalej len „napadnutý exekučný príkaz“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania o vymoženie   pohľadávky   159,33   €   s príslušenstvom   vedeného   exekútorom   pod   sp.   zn. Ex 60/08 v procesnom postavení povinného. Exekútor vydal v tomto konaní 27. mája 2014 príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, v ktorého relevantnej časti uviedol: „S   poukazom   na   ustanovenie   §   64,   94   a   nasl.   Exekučného   poriadku   prikazujem banke - mBank S.A., pobočka zahraničnej banky, aby odo dňa doručenia tohto príkazu na začatie exekúcie zablokovala sumu vo výške pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie zo všetkých účtov vedených v tejto banke pre uvedeného povinného tak, aby zablokovaná suma pohľadávky spolu zo všetkých účtov povinného predstavovala spolu sumu pohľadávky s príslušenstvom a trovami exekúcie.

Povinný stráca dňom, keď sa banke doručil tento príkaz na začatie exekúcie, právo na   vyplatenie   prostriedkov   naučte   až   do   výšky   vykonateľnej   pohľadávky,   príslušenstva a trov exekúcie

Nariaďujem exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu povinného. Banke sa prikazuje po   doručení   tohto   exekučného   príkazu   odpísať   zo   všetkých   účtov   povinného   spolu pohľadávka   vo   výške   159,33   EUR   (4   799,98   Sk)   s príslušenstvom...   trovy   konania 67,91 EUR (2 045,85 Sk), trovy exekučného konania   16,18   EUR   (487,44   Sk),   súdny poplatok   za   vydanie   poverenia   16,60   EUR   (500,09   Sk),   notárske   poplatky   01,58   EUR (47,60 Sk), suma trov exekúcie 183,23 EUR (5 519,99 Sk) a previesť túto sumu so súhlasom oprávneného na depozitný účet Exekútorského úradu Zvolen...“

Podľa   názoru   sťažovateľa   exekútor „svojvoľne   a   hrubo   nezákonne,   protiústavne a vecne nesprávne nariadil vykonanie exekúcie na akúkoľvek čiastku a akýkoľvek právny titul prijatého plnenia na účet v tejto banke v rozpore s § 104 ods. 1 a 2 Ex. por. a v rozpore s   na   dispozičným   právom   povinného,   resp.   zákonom   dovolene   povinného   oprávnenie (právo)   priamych   platieb   oprávnenému   mimoexekútora   z   účtu   podľa   §   95   ods.   1   a   3 posledná alinea Ex. por.

Sťažovateľ   v   žiadnom   prípade   týmto   nespochybňuje   in   genere   právo   exekútora realizovať výkon exekúcie touto formou (podľa § 94 a nasl. Ex. por.), ale musí pri tom postupovať a rozhodovať v zákonom predpokladanej kvalite a rešpektovať zákonné limity obmedzení   na   pohľadávky   a   práva   nepodliehajúce   exekúcii,   čo   v   danom   prípade rešpektované   nebolo   podľa   znenie   ex.   príkazu   a   po   jeho   právoplatnosti   už   ani   nebude možné,   keďže   ex.   príkaz   ako   rozhodnutie   štátu   sa   stáva   záväzné,   čo   jednak   ohrozuje majetkové dispozície sťažovateľa, znehodnocuje použiteľnosť účtu a služby banky, ktoré sa takto   stávajú   iluzórne   a   banka   rukojemníkom   exekútora   v   dôsledku   nezákonného exekučného príkazu na všetky príjmy.

Negatívne   dôsledky   tohto   ex   príkazu   sú   zjavné   a   to   najmä   nepoužiteľnosť   účtu na nepostihnutelné   zákonom   dovolené   plnenia,   hrozba   ďalších   sporov   a   nesprávneho výkonu exekúcie nezákonným postihovaním nepostihnuteľných práv, resp. práv vylúčených z exekúcie   v   dôsledku   vecne   nesprávneho   a   protiústavného   exekučného   príkazu   v   jeho súčasnom znení. Sťažovateľovi budú na účet prichádzať plnenia z hmotných dávok a iné nepostihnuteľné   práva   a   tieto   sa   v   dôsledku   tohto   ex.   príkazu   stanú   nezákonne postihnuteľné,   ich   exekuovaním   na   základe   tohto   formálne   právoplatného   nesprávneho ex. titulu,   prezumovaného zákonnosťou a ústavnosťou v právnej istote,   kde právoplatné rozhodnutia majú silu zákona, nech sú aj vecne nesprávne a nezákonné, potom niet inej možnosti ako sa brániť len touto sťažnosťou. Banka ani exekútor na základe bežnej praxe a takéhoto nesprávneho ex. príkazu nikdy nebudú skúmať právny titul prijatého plnenia na účet povinného sťažovateľa a jednoducho ho blokujú a postihujú na akékoľvek plnenia v zmysle protiprávneho ex. príkazu, znejúceho neobmedzene ha všetky práva.“.

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil názor, že „ex. príkaz musí vo výroku za každých okolností obsahovať aj taxatívne zákonné vymedzenie tých práv a výnimiek, na ktoré sa daný ex. príkaz nevzťahuje, aby nebol zmätočný a nejednoznačný, nepripúšťajúci objektívne pochybnosti a právnu neistotu o jeho vykonateľnosti v praktickej realizácii dotknutých strán konania“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Podľa   čl.   127   ods.   2   prvej   vety   ústavy   sa   vyslovuje,   že   základné   práva sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu (exekučnú ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu občianskych a politických práv samostatne ale aj

a) v spojení s porušením práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky

b) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky boli   právoplatným   protiústavným   Exekučným   príkazom   súdneho   exekútora Mgr. Pavela Miku, Exekútorského úradu Zvolen ako porušovateľa, sp. zn. Ex 60/08-43, zo dňa 27. 5. 2014 porušené.

2.   Podľa   čl.   127 ods.   2 prvej vety ústavy sa právoplatný protiústavný Exekučný príkaz   súdneho   exekútora   Mgr.   Pavela   Miku,   Exekútorského   úradu   Zvolen,   ako porušovateľa, sp. zn. Ex 60/08-43, zo dňa 27. 5. 2014 v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu primárne vracia späť na ďalšie (nové) konanie a rozhodnutie lege artis.

3. Podľa čl. 127 ods. 2 tretej vety sa porušovateľ ovi prikazuje obnoviť protiprávny (aj morálny) stav, do 15 dní od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu, a sa sťažovateľovi písomne alebo osobne ospravedlniť za tento protiústavný zásah.

4. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sa sťažovateľ ovi priznáva primerané spravodlivé finančné   zadosťučinenie   ako   nemajetkovú   a   morálnu   ujmu   vo   výške   100   eur,   ktoré   je povinný bezodkladne zaplatiť porušovateľ k rukám sťažovateľa.

5. Porušovateľ sa zaväzuje k náhrade všetkých trov konania sťažovateľa a štátu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   napadnutým   exekučným   príkazom   exekútora   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 14 paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, IV. ÚS 251/2012). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   základných   práv   podľa   ústavy a práv podľa dohovoru a paktu napadnutým exekučným príkazom na tom základe, že v jeho výroku nie je „taxatívne zákonné vymedzenie tých práv a výnimiek, na ktoré sa daný ex. príkaz   nevzťahuje,   aby   nebol   zmätočný   a   nejednoznačný,   nepripúšťajúci   objektívne pochybnosti a právnu neistotu o jeho vykonateľnosti v praktickej realizácii dotknutých strán konania“. Z citovaného   sa   dá   vyvodiť,   že   sťažovateľ   sa   domnieva,   že   exekúciou   budú postihnuté i jeho prostriedky na príslušných účtoch nepodliehajúce exekúcii podľa § 104 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, keďže nie sú taxatívne uvedené v napadnutom exekučnom príkaze.

Podľa judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06, I. ÚS 281/2013) nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom, že súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto poverenie (bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   5/00,   III.   ÚS   245/06)   vyplýva,   že   súdna   exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Súdnu   exekúciu   riadi   exekučný   súd,   ktorý   má   dosah   na   zákonnosť   vykonávanej exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom ustanovených povinností.

Ústavný súd konštatuje, že v súlade s Exekučným poriadkom preskúmanie postupu, resp.   činnosti   súdneho   exekútora   a   kontrola   zákonnosti   a   ústavnosti   jeho   postupu a rozhodnutí v exekučnom konaní patrí prioritne do právomoci všeobecného súdu, ktorý súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.

V súlade so zásadou subsidiarity právomoc ústavného súdu na preskúmanie postupu súdneho exekútora môže byť daná len v prípadoch, keď neexistuje prostriedok nápravy podľa Exekučného poriadku.

Účastník   exekučného   konania   má   k   dispozícii   prostriedky   nápravy   podľa Exekučného poriadku, preto v súlade so zásadou subsidiarity môže byť daná právomoc ústavného súdu   len vo vzťahu k preskúmaniu postupu či rozhodnutia exekučného súdu o prostriedku   nápravy   (rozhodnutie   o   námietkach,   rozhodnutie   o   návrhu   na   zastavenie exekúcie a pod.), ak voči nemu už neexistuje iný prostriedok nápravy pred všeobecným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade vo vzťahu k napadnutému exekučnému príkazu sťažovateľ mal možnosť využiť prostriedky nápravy podľa Exekučného poriadku (napr. návrh na zastavenie exekúcie, resp. odklad exekúcie). Z jeho sťažnosti nie je zrejmé, či tieto prostriedky nápravy využil. V tomto smere je však relevantný záver, že ústavný súd nemôže nahrádzať právomoc exekučného súdu v konkrétnom exekučnom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že sťažovateľ je povinný využiť v prvom rade všetky mu dostupné prostriedky nápravy podľa Exekučného poriadku a uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   až   po   ich   vyčerpaní. Zo sťažnosti nevyplýva, že by uvedené prostriedky nápravy podľa Exekučného poriadku sťažovateľ vyčerpal.

Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 251/2012).

S prihliadnutím na tieto okolnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014