SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 780/2015-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Milošom Levrincom PhD.,Advokátska kancelária BAKO JANČIAR LEVRINC – advokáti, s. r. o., J. Kozáčeka 13E,Zvolen, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 1112/2014-597 z 25. júna 2015a rozsudkom Okresného súdu Brezno č. k. 4 C 86/2012-547 z 28. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola24. septembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 15 Co 1112/2014-597 z 25. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)a rozsudkom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 86/2012-547z 28. augusta 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“; spolu ďalej len „napadnutérozsudky“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vedie s navrhovateľmi (1 až 3) spor o určenievlastníctva k nehnuteľnosti.
Rozsudkom okresného súdu bolo určené, že navrhovatelia sú vlastníkminehnuteľností vedených Správou katastra v Brezne pre katastrálne územie Brezno tak, akoje bližšie špecifikované vo výroku rozsudku.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie.
Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu ako vecne správnypotvrdený.
Proti napadnutým rozsudkom podala sťažovateľka 25. augusta 2015 na Najvyššomsúde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie, o ktorom nebolo do dňadoručenia tejto sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté.
„Sťažovateľka sa teda z dôvodu právnej istoty v zákonnej dvojmesačnej lehote od právoplatnosti napadnutých rozsudkov domáha ochrany svojich základných práv a slobôd súčasne aj podaním tejto ústavnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal toto uznesenie:„Senát Ústavného súdu Slovenskej republiky sťažnosť sťažovateľky: ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom ⬛⬛⬛⬛, SR, štátna občianka SR, prijíma na ďalšie konanie.“
a tento nález:„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Článku 46 ods. 1, Článku 47 ods. 2, ods. 3 a Článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 25.06.2015, č. k. 15Co/1112/2014 - 597 a Rozsudkom Okresného súdu Brezno zo dňa 28.08.2014, č. k. 4C 86/2012 - 547, porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 25.06.2015, č. k. 15Co/1112/2014 - 597 a Rozsudok Okresného súdu Brezno zo dňa 28.08.2014, č. k. 4C 86/2012 - 547, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Brezne na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
V ďalšom sťažovateľka navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutých rozsudkova žiadala náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
III.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že proti namietaným rozsudkom podala sťažovateľka25. augusta 2015 v zmysle ustanovenia § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok dovolanie.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomocposkytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má najvyšší súd v rámci dovolaciehokonania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu (m. m. II. ÚS 367/2014).
Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkýmna zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožnonapraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimiz príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základnýchprincípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásadasubsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdudo právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnostipreskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovanáza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veciSoffer v. Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 12. 11. 2002 vo veciZvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jehobody 51, 53, 54).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu neprípustnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015