znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 780/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., Švajčiarsko, zastúpenej LAW FIRM Trenčín s. r. o., Mierové námestie 37, Trenčín, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. Michala Žiarana, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 3/2013 z 24. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., Švajčiarsko (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   LAW   FIRM   Trenčín   s.   r.   o.,   Mierové   námestie   37,   Trenčín,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. Michala Žiarana, ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   M   Obdo   V   3/2013   z 24.   októbra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že sťažovateľka podáva   sťažnosť «voči Uzneseniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   24.   októbra   2013 č. k. 1 MObdoV/3/2013, v právnej veci Žalobcu proti žalovanému: S., a. s..., o zaplatenie 1.000.000.000,-Kč s príslušenstvom..., ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ako súd dovolací), zastavil konanie o mimoriadnom dovolaní proti: Rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. decembra 2008 č. k. 7 Cb 47/2003-1152... a Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. apríla 2009 č. k. 2 Obo 17/2009-1193..., podanom na podnet Sťažovateľa dňa 28. apríla 2010 Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky.... O Mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej republiky najskôr rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 25. augusta 2011 Rozsudkom č. k. 1 MObdoV/4/2010 tak, že Mimoriadne dovolanie zamietol...

Dovolací rozsudok napadol Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na Ústavnom súde Slovenskej republiky, pričom jeho sťažnosti bolo vyhovené a Dovolací rozsudok bol Nálezom ÚS SR č. k. IV. ÚS 459/2012-73 zo dňa 13. augusta 2013 zrušený a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie/rozhodnutie.

Potom,   ako   bol   Dovolací   rozsudok   zrušený,   Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky   „zobrala   späť   svoje   Mimoriadne   dovolanie“   proti   Prvostupňovému   rozsudku a Druhostupňovému rozsudku...

O Späťvzatí rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (napadnutým) Uznesením.».

Sťažovateľka   v   sťažnosti   popisuje   skutkový   stav,   ktorý   predchádzal   podaniu sťažnosti ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

«Sťažovateľ podal v roku 2003!!! návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, keď uplatnil nárok zo zmenky č. AS 3/98 vystavenej Žalovaným...   Svoj nárok Sťažovateľ doložil   originálnou   Zmenkou,   a   to   potom,   keď   Žalovaný   odmietol   z   platnej   Zmenky (bezdôvodne) plniť.

O návrhu Sťažovateľa Krajský súd v Bratislave nerozhodol zmenkovým platobným rozkazom a nariadil vo veci pojednávanie. Žaloba bola (1x) zamietnutá „pre neurčitosť meny   na   zmenke“   a   z   tohto   dôvodu   nebolo   vykonané   žiadne   ďalšie   dokazovanie o obranných tvrdeniach Žalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel odvolaniu Sťažovateľa, zamietavý rozsudok zrušil a uložil súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie „o opodstatnenosti ďalších námietok Žalovaného“.

Krajský súd v Bratislave Prvostupňovým rozsudkom rozhodol tak, že „súd žalobu zamieta“.

Sťažovateľ podal dňa 5. februára 2009 proti Prvostupňovému rozsudku odvolanie. O   Odvolaní   Sťažovateľa   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky Druhostupňovým rozsudkom, ktorým Prvostupňový rozsudok potvrdil.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   Druhostupňový   rozsudok   bol   absolútne   zmätočný a nepreskúmateľný,   podal   proti   Druhostupňovému   rozsudku   (a   súčasne   aj   proti Prvostupňovému   rozsudku)   na   podnet   Sťažovateľa   Generálny   prokurátor   Slovenskej republiky Mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v päťčlennom senáte ako súd dovolací, rozhodol o Mimoriadnom   Dovolaní   Generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   Dovolacím Rozsudkom tak, že „mimoriadne dovolanie je potrebné zamietnuť pre nedôvodnosť“. Dňa 1. decembra 2011 podal Sťažovateľ proti Dovolaciemu rozsudku na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, ktorou namietal porušenie viacerých svojich práv... Ako sme už uviedli, Dovolací rozsudok bol Nálezom ÚS SR č. k. IV. ÚS 459/2012-73 zo dňa 13. augusta 2013 zrušený a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie/rozhodnutie. Dôvodom zrušenia Dovolacieho rozsudku bolo porušenie základného práva Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy... a podľa článku 38 ods. 1 Listiny...

Potom, ako bol Dovolací rozsudok zrušený a vec mala byť opätovne prejednaná a rozhodnutá   Najvyšším súdom Slovenskej republiky,   Generálna prokuratúra Slovenskej republiky   (treba   spomenúť,   že   hneď   po   vymenovaní   nového   Generálneho   prokurátora a v čase   realizovania   mediálne   pertraktovaných   obchodov   Slovenskej   republiky so súkromnými   firmami   ohľadom   akcií   Žalovaného)   doručila   dňa   23.   septembra   2013 Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   podanie   zo   dňa   17.   septembra   2013,   ktorým „zobrala   späť   svoje   Mimoriadne   dovolanie“   proti   Prvostupňovému   rozsudku a Druhostupňovému rozsudku, pričom svoje podanie nasledovne (alibisticky) odôvodnila: „Na základe podnetu spoločnosti S., a. s. som opätovne preskúmal dôvodnosť podaného mimoriadneho dovolania a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. decembra 2008 č. k. 7 Cb 47/2003-1152 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 1. apríla 2009 č. k. 2 0bo 17/2009-1193. Rozhodnutia súdov považujem za zákonné“.

Sťažovateľ   sa   k   Späťvzatiu   vyjadril   vo   svojom   podaní   zo   dňa   4.   októbra   2013, v ktorom uviedol, že so Späťvzatím Mimoriadneho dovolania nesúhlasí.

O Späťvzatí rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (napadnutým) Uznesením tak, že konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil.»

Ďalšia časť sťažnosti obsahuje právnu argumentáciu, v rámci ktorej sťažovateľka v súvislosti   s   namietaným   porušením   ňou   označeného   základného   práva   podľa   ústavy a práva podľa dohovoru v rámci konania pred najvyšším súdom poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

«Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   tak   Prvostupňový   rozsudok   ako   i   Druhostupňový rozsudok boli absolútne zmätočné a nepreskúmateľné, podal proti nim na podnet Žalobcu Generálny prokurátor SR Mimoriadne dovolanie, ktoré náležite a rozsiahlo (na rozdiel od Späťvzatia Mimoriadneho dovolania) odôvodnil... Mimoriadne dovolanie pritom generálny prokurátor   podáva   ako   orgán   verejnej   moci   a   nie   ako   súkromná   osoba.   Je   potom nemysliteľné,   aby   v   tej   istej   veci   po   výmene   generálneho   prokurátora   (ako   je   tomu v predmetnej   veci)   tento   na   novo   preskúmaval   podané   podnety   a   v   prípade,   že   tieto považuje za nedôvodné, bral podané mimoriadne dovolanie späť. Znamená to totiž potom, že jeden a ten istý orgán verejnej moci považuje jeden a ten istý podnet za dôvodný a nedôvodný zároveň - čo zakladá zmätočnosť konania a úvahy o svojvôli jednotlivca(cov) vo vedení tohto orgánu ako i nepredvídateľnosť postupu orgánu verejnej moci (resp.   jeho právneho aktu) a právnu neistotu, čo je v právnom štáte, za ktorý sa Slovenská republika deklaruje, a priori nemysliteľné...

V prípade, ak sa pri prípadnom neskoršom preskúmaní podnetu dospeje k tomu, že tento bol nedôvodný, je vnútornou vecou Generálnej prokuratúry SR (nového generálneho prokurátora),   aby   sa   s   prípadným   pochybením   svojho   predchodcu   vysporiadal,   napr. vyvodením prípadnej disciplinárnej zodpovednosti, avšak je nemysliteľné, aby zasiahol do práv osoby v prospech ktorej bolo mimoriadne dovolanie podané (napr. práva, aby bolo o mimoriadnom dovolaní rozhodnuté) a de facto jej tak odoprel právo na súdnu ochranu... Bez   povšimnutia   nemôže   ostať   ani   skutočnosť,   že   Späťvzatie   mimoriadneho dovolania:

- neobsahuje viac-menej žiadne odôvodnenie,

- bolo podané po tom, čo Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil Dovolací rozsudok a vec vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie,

- bolo podané po tom, čo došlo k výmene generálneho prokurátora,

- bolo podané po tom, čo štát - Slovenská republika nadobúda väčšinový podiel na majetku Žalovaného,

- bolo podané na podnet Žalovaného (namiesto podnetu od Žalobcu) - Mimoriadne dovolanie bolo podané na podnet Sťažovateľa, nie Žalovaného,

a tak sa javí ako politické a účelové, o to viac, keď v histórii Slovenskej republiky sa ešte nestalo, aby k späťvzatiu podaného mimoriadneho dovolania došlo bez toho, aby naň dal podnet ten, kto dával podnet i na jeho podanie...

Podanie   mimoriadneho   dovolania   neznamená   začatie   nového   konania o mimoriadnom dovolaní, v ktorom vystupuje na strane jednej generálny prokurátor ako „navrhovateľ“ a na strane druhej Žalobca a/alebo Žalovaný a/alebo obaja spoločne ako „Odporcovia“, ale je integrálnou súčasťou konania (pokračovaním pôvodného konania) medzi Žalobcom na strane jednej a Žalovaným na strane druhej, pričom je to práve opravný prostriedok - mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, o ktorom sa rozhoduje. Na zastavenia konania o opravnom prostriedku (mimoriadnom dovolaní) bude potom nevyhnutné,   aby došlo k   jeho   späťvzatiu   so   súhlasom toho,   kto   na jeho podanie   dával podnet,   resp.   na   podnet   tejto   osoby,   v   danom   prípade   Žalobcu,   keďže   tento   je   spolu s generálnym prokurátorom dovolateľom (bez neho by k podaniu mimoriadneho dovolania nikdy   neprišlo).   V   prejednávanom   prípade   generálny   prokurátor   takýmto   podnetom zo strany Žalobcu nedisponuje...

Bez povšimnutia nemôže ostať ani skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 14 ods. 2 písm.   c)   zákona   o   prokuratúre   je   generálny   prokurátor   oprávnený   podať   mimoriadne dovolanie, avšak zákon už nestanovuje, že je i oprávnený podané mimoriadne dovolanie vziať späť.... Uvedené podporuje argumentáciu o tom, že podané mimoriadne dovolanie bude možné vziať späť iba so súhlasom resp. na základe podnetu osoby, ktorá podávala i podnet na jeho podanie.»

Sťažovateľka   namieta,   že „Najvyšší   súd   SR   sa   v   odôvodnení   Uznesenia s argumentáciou Sťažovateľa vôbec nevysporiadal...

- svoje rozhodnutie ústavne konformným a preskúmateľným spôsobom neodôvodnil

- odignoroval nález Ústavného súdu SR (PL. ÚS 43/95) o nutnosti podania podnetu zo strany účastníka a vylúčenia voľnej úvahy generálneho prokurátora o tom, či podá alebo nepodá dovolanie v prípadoch, ak zistí, že podmienky na podanie dovolania sú splnené

- neposkytol   Sťažovateľovi   súdnu   ochranu   a   znemožnil,   aby   bola   záležitosť Sťažovateľa spravodlivo prejednaná“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo obchodnej spoločnosti G... na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2013 č. k. 1 MObdoV /3/2013 porušené bolo.

Právo obchodnej spoločnosti G... na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2013 č. k. 1 MObdoV/3/2013 porušené bolo. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   24.   októbra   2013 č. k. 1 MObdoV /3/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   G... trovy konania v sume 284,08 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. Michala Žiarana, advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť, že v období od doručenia sťažnosti do 17. júla 2014 nemohol v predmetnej veci konať   a   rozhodovať,   keďže   všetci   členovia   senátu   ústavného   súdu,   ktorému   bola   vec pridelená (ďalej len „zákonný senát“), oznámili v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   predsedníčke   ústavného   súdu   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať dôvody na ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky. Vzhľadom na uvedené nemohol zákonný senát ústavného súdu o veci sťažovateľky konať a rozhodovať až do času, kým o ich nevylúčení z konania a rozhodovania veci nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pre predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 3/2013 z 24. októbra 2013.

Napadnutým uznesením najvyšší súd v právnej veci sťažovateľky proti obchodnej spoločnosti   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „žalovaná“),   o zaplatenie   1   000   000   000   Kč   s príslušenstvom   na   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   zastavil   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   proti   rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. decembra 2008 a proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2009 z 1. apríla 2009.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:„Krajský súd v Bratislave, ako súd prvostupňový, rozsudkom č. k. 7 Cb/47/2003- 1152 z 19. decembra 2008 žalobu zamietol...

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 2 Obo/17/2009- 1193   z   01.   apríla   2009,   právoplatným   11.   mája   2009,   na   odvolanie   žalobcu   proti prvostupňovému rozsudku, rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Cb 47/2003-1152 z 19. decembra 2008 potvrdil ako vecne správny... Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Cb/47/2003-1152 z 19. decembra 2008 a proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo/17/2009-1193 z 01.   apríla   2009   podal,   na   podnet   žalobcu,   v   zákonnej   lehote,   mimoriadne   dovolanie generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   domáhajúc   sa   ich   zrušenia   a   vrátenia   veci Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Konanie o mimoriadnom dovolaní sa viedlo na Najvyššom súde Slovenskej republiky odo dňa 28. apríla 2010 pod sp. zn. 1 MObdoV/4/2010.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom č. k. 1 MObdoV/4/2010-1321 z 25.   augusta 2011,   právoplatným 5.   októbra 2011,   mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol...

Tento   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bol   zrušený   nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. ÚS 459/2012-73 z 13. augusta 2013, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o tom, že základné právo žalobcu nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV/4/2010 z 25. augusta 2011 porušené bolo. Z toho dôvodu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV/4/2010 z 25. augusta 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie... Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Po zrušení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 MObdoV/4/2010- 1321 z 25. augusta 2011 vyššie uvedeným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky a vrátení veci dovolaciemu súdu na ďalšie konanie, t. j. odo dňa 11. septembra 2013 bola predmetnému konaniu o mimoriadnom dovolaní pridelená sp. zn. 1 MObdoV/3/2013. Písomným podaním zo 17. septembra 2013, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   dňa   23.   septembra   2013,   vzal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky mimoriadne   dovolanie   v   celom   rozsahu   späť   a   navrhol   konanie   zastaviť.   Späťvzatie mimoriadneho   dovolania   odôvodnil   tým,   že   na   základe   podnetu   žalovaného   opätovne preskúmal   dôvodnosť   podaného   mimoriadneho   dovolania   a   ním   napadnuté   rozsudky prvostupňového i odvolacieho súdu považuje za zákonné.

Žalobca,   ktorý   podal   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   podaním z 08. októbra 2013 vyjadril nesúhlas so späťvzatím mimoriadneho dovolania.

Podľa § 243b ods. 5 veta druhá OSP, ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví.

Podľa   §   243i   ods.   2   OSP,   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   platia   primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   3   a   4   OSP), rozhodujúc vo veci bez nariadenia dovolacieho pojednávania podľa § 243a ods. 1 OSP v spojení   s   §   243i   ods.   2   OSP,   rešpektoval   dispozičné   právo   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   nakladať   s   mimoriadnym   dovolaním   a   konanie   o   mimoriadnom dovolaní v zmysle citovaného ustanovenia § 243b ods. 5 veta druhá OSP v nadväznosti na ustanovenie § 243i ods. 2 OSP zastavil. Dispozičné právo generálneho prokurátora nie je viazané na súhlas či nesúhlas inej osoby.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené a zároveň by malo za následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, IV. ÚS 287/04).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   práv   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu,   ktorým   dovolací   súd   zastavil   konanie   v   dôsledku   späťvzatia mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom.   Za   daných   okolností   najvyšší   súd postupoval podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom, ak konanie o mimoriadnom dovolaní s poukazom na § 243b ods. 5 druhú vetu v nadväznosti na § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že § 243e ods. 1 OSP neukladá povinnosť (nezakladá právny nárok) vyhovieť každému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III ÚS 11/04). Tak, ako je v dispozičnej právomoci generálneho prokurátora podanie mimoriadneho dovolania, rovnako   je   v   jeho   dispozičnej   právomoci   zobrať   mimoriadne   dovolanie   späť (IV. ÚS 196/09).   Vzhľadom   na   to,   že   podanie   a späťvzatie   mimoriadneho   dovolania   je v právomoci   generálneho   prokurátora   a   právo   na   jeho   podanie   nepatrí   do   katalógu základných práv, potom ani jeho späťvzatie nemôže mať za následok ich porušenie, a preto najvyšší súd nemohol porušiť sťažovateľkou označené práva tým, že na základe návrhu generálneho   prokurátora   zastavil   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   proti   rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. decembra 2008 a proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2009 z 1. apríla 2009.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a pritom   postupoval v   súlade   s platnou právnou úpravou (§ 243b ods. 5 druhá veta v nadväznosti na § 243i ods. 2 OSP), ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je riadne odôvodnené, nemožno ho považovať za   arbitrárne,   a preto   ním   ani nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľkou nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014