znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 78/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. MilanomCíbikom, Advokátska kancelária, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.2 To 9/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t apre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2014 pod č. k.: 2 To 9/2014 a predtým Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 26.05.2014 pod sp. zn.: PK-2T/14/2013 došlo k opakovanému porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Porušenia práva na spravodlivý proces na dopustil Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 To 9/2014 najmä tým, že sa v podstate obmedzil v rozhodnutí o odvolaní vo vzťahu k mojej osobe len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia uvedené v odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 26.05.2014 pod sp. zn.: PK-2T/14/2013. Takéto rozhodnutie je nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie /napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 149/2009/.

Najvyšší súd SR porušil moje základné práva najmä tým, že

- v konaní došlo k deformácii dôkazu – výpoveď svedka ⬛⬛⬛⬛ a svedka ⬛⬛⬛⬛ (čl. II. tejto sťažnosti) a ich hodnotenia vo vzťahu k mojej osobe,

- náležite sa nevysporiadal ústavne konformným spôsobom s podstatnými argumentmi odvolania (čl. II. a III. tejto sťažnosti)...

V danom prípade je potrebné poukázať na zjavnú deformáciu dôkazu zo strany súdov oboch stupňov pri svedeckej výpovedi ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vo vzťahu k mojej osobe. Súd prvého stupňa ma v podstate uznal v bode I. rozsudku za vinného, vychádzajúc z jeho odôvodnenia (str. 65 prvostupňového rozsudku), len na základe svedeckých výpovedí, najmä svedeckej výpovede ⬛⬛⬛⬛. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku síce poukazuje na značné množstvo svedeckých výpovedí, avšak títo sa k mojej osobe žiadnym spôsobom nevyjadrujú...

Z výpovedí týchto svedkov vyplýva, že u všetkých svedkov ide o osoby tzv. kajúcnikov, ktorí sa priznali k členstvu v zločineckej skupine „ “ a k tomu, že sa sami podieľali na rozsiahlej a obzvlášť závažnej trestnej činnosti (okrem svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorý poprel svoju akúkoľvek trestnú činnosť, takže v tomto prípade ide zo strany súdu o deformáciu dôkazu)... Teda ide o osoby, ktoré v snahe získať čo najnižší trest účelovo vypovedajú voči iným osobám.

Napriek týmto skutočnostiam, ani jeden z vyššie uvedených svedkov sa nevyjadruje k mojej osobe vo vzťahu k členstvu v zločineckej skupine „ “...

V tomto smere je potrebné uviesť, že svedok ⬛⬛⬛⬛ na hlavnom pojednávaní dňa 25.09.2013 vypovedal vo vzťahu k mojej osobe na otázky obhajcu, či videl moju osobu pri páchaní akejkoľvek trestnej činnosti, jednoznačne nie. Na ďalšiu otázku obhajcu, či videl alebo počul, že by som dával nejaký pokyn komukoľvek na páchanie trestnej činnosti, opäť uviedol nie…

Vyššie uvedené závery súdu prvého stupňa nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Predsa súd prvého stupňa je povinný postupovať aj v súlade s ust. § 168 ods. 1 Trestného poriadku, teda sa vysporiadať so všetkými podstatnými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie, náležite odôvodniť rozhodnutie, aby bolo z neho zrejmé ako súd vyhodnotil dôkazy a to zákonne konformným spôsobom, čo však v danom prípade absentuje… Tento namietaný postup súdu a vadný výkon dôkazného práva vo svojich dôsledkoch znamenal nielen vážny zásah do zákonných kautel súdneho konania, ale bol spôsobilý ohroziť pri výkone spravodlivosti samotný účel trestného konania (§ 1 ods. 1 Trestného poriadku)…

Ako už bolo vyššie uvedené odvolací súd sa nezaoberal ani jednou z námietok uvedených v odvolaní. Je mi zrejmé, že išlo o prípad, kde bolo obžalovaných 18 osôb, avšak uznanie viny a uloženie trestu 7 rokov bez toho, aby sa odvolací súd zaoberal mojimi podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní, a tieto ústavne konformným spôsobom nevyhodnotil, považujem za závažné porušenie základných práv podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V tomto smere som osobitne poukazujem jednak na moju záverečnú reč ako aj odvolanie. Ďalej poukazujem na tvrdenia, ktoré boli už bližšie rozobraté v čl. II tejto sťažnosti, z ktorých podstatná časť už bola uvedená v odvolaní. Nižšie uvádzam aj ďalšie podstatné skutočnosti, ktorými sa odvolací súd vôbec nezaoberal…

V tejto súvislosti je potrebné tiež poukázať na skutočnosť, že súd prvého stupňa ma oslobodil spod skutku uvedenom pod bodom 18 obžaloby. Teda súd nemal z vykonaných dôkazov za preukázané, že by som mal tento skutok spáchať. Avšak práve tento skutok však súvisel s časťou skutkovej vety v bode I rozsudku Špecializovaného trestného súdu. Teda ak som bol raz pre skutok oslobodený, že som ho nespáchal, nemohol súd tento skutok (časť skutkovej vety bodu I rozsudku) použiť, pre uznanie viny v bode I. rozsudku prvostupňového súdu.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 To 9/2014 porušil základné práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, na spravodlivé súdne konanie a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 17 ods.1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn.: 2To 9/2104 sa v časti týkajúcej ⬛⬛⬛⬛ zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom podsp. zn. 2 To 9/2014.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmomspoločnosti.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriektomu, že sťažovateľ je zastúpený advokátom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhuna začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súdepresne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerýchnáležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnomsúde) a až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazanýnávrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa trpí nedostatkami vzhľadom na to,že sťažovateľ nepredložil k podanej sťažnosti kópiu právoplatného uznesenia najvyššiehosúdu sp. zn. 2 To 9/2014 z 26. novembra 2014 a ďalších listinných dôkazov, na obsahktorých poukazuje.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániťa presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpeniesťažovateľa konštatuje, že sťažnosť, ku ktorej sťažovateľ nepripojil žiadne listinné dôkazy,na ktoré v sťažnosti poukazuje, ani kópiu právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu, nieje objektívne spôsobilá vyvolať začatie konania, pretože nespĺňa náležitosti predpísanézákonom o ústavnom súde, napriek tomu, že právny zástupca si ako advokát je vedomýnásledkov nepredloženia kvalifikovane podanej sťažnosti spĺňajúcej všetky zákonomustanovené náležitosti spočívajúcich v odmietnutí sťažnosti, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016