SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 78/2015-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária,Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky podsp. zn. 1 Tdo V 4/2013 a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. 3 To 8/2011 a jehorozsudkom z 11. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 4/2013,ako aj jeho uznesením z 19. augusta 2014   p o r u š i l   základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo naspravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   V   4/2013z 19. augusta 2014 vo vzťahu k ⬛⬛⬛⬛ z r u š u j e   a vec   v r a c i a   naďalšie konanie.

3. Konanie o namietanom porušení čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 To 8/2011,ako aj uznesením z 11. apríla 2012   z a s t a v u j e.

4. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskejrepubliky   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   Ivety   Rajtákovej   do   dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 78/2015-24 z 12. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods.1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 3písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vkonaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podsp. zn. 1 Tdo V 4/2013 a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. 3 To 8/2011 a jehorozsudkom z 11. apríla 2012.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 23. apríla 2015 anajvyšší súd vo vyjadrení z 31. marca 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchaniatrestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 Trestného zákonaúčinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a zo spáchania trestnéhočinu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) starého Trestného zákona. Bol mu uloženýtrest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov podmienečne, odložený na skúšobnú dobu dvochrokov. Bol tiež zaviazaný nahradiť poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk (573 €).Na základe odvolania sťažovateľa, ale aj prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.3 To   8/2011   z 18.   apríla   2012   bolo   odvolanie   prokurátora   zamietnuté   a   rozsudok   bolzrušený vo výroku o treste s tým, že sťažovateľovi bol uložený peňažný trest vo výmere20 000 €. Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol sťažovateľovi uloženýnáhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Bola mu uložená aj povinnosť nahradiťpoškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk, teda 573 €. Napokon uznesením najvyššiehosúdu   sp.   zn.   1 Tdo V 4/2013   z   19.   augusta   2014   bolo   dovolanie   sťažovateľa   protiodvolaciemu   rozsudku   najvyššieho   súdu   odmietnuté.   Toto   uznesenie   bolo   obhajcovisťažovateľa doručené 24. septembra 2014.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniuoznačených práv podľa ústavy a dohovoru.

Pokiaľ   ide   o   dovolacie   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   V   4/2013z 19. augusta 2014, je relevantné, že sťažovateľ podal 12. septembra 2012 pôvodne sťažnosťústavnému súdu, ktorá smerovala proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To8/2011 z 18. apríla 2012. Uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 592/2012 z 12. decembra2012 bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci, keďže podľa názoru ústavnéhosúdu sťažovateľ môže podať proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu dovolanie.

Následne potom sťažovateľ podal dovolanie, ktoré bolo odmietnuté, ako to je užuvedené. K odmietnutiu dovolania došlo na neverejnom zasadnutí, pričom najvyšší súddovolacie   námietky   sťažovateľa   vecne   preskúmal.   Zaujal   teda   vecné   stanoviskok dovolaciemu   dôvodu   sťažovateľa   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadkutvrdiaceho, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. Skutočnosť, žesa   najvyšší   súd   uplatneným   dovolacím   dôvodom   zaoberal   a   odvolací   rozsudok   spolus predchádzajúcim postupom aj preskúmal, vyplýva z odôvodnenia vysvetľujúceho, prečonemožno   považovať   neupovedomovanie   jedného   zo   zvolených   obhajcov   sťažovateľa   zaporušenie   práva   na   obhajobu   zásadným   spôsobom.   Rovnako   postupoval   aj   vo   vzťahuk dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (podľa ktoréhorozhodnutie   bolo   založené   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia).Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že ustanoveniu § 148a starého Trestného zákonazodpovedalo v novom Trestnom zákone účinnom od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestnýzákon“) ustanovenie § 277, ku ktorému sa viaže osobitné ustanovenie o účinnej ľútostipodľa   §   86   písm.   e),   podľa   ktorého   trestnosť   činu   spáchaného   sťažovateľom   zanikla.Najvyšší súd k tomu uviedol, že uplatnené námietky po obsahovej stránke síce zodpovedajúuplatnenému   dovolaciemu   dôvodu,   lebo   spochybňujú   právne   posúdenie   skutku,   avšakzároveň dospel k záveru, že tieto námietky sú zjavne neopodstatnené.

V   sťažovateľovej   veci   bolo   dovolanie   odmietnuté.   Podmienky   takéhoto   postupuustanovuje § 382 Trestného poriadku, ktorý umožňuje takýmto spôsobom rozhodnúť naneverejnom zasadnutí, teda bez prítomnosti strán. Takéto rozhodnutie však možno urobiťlen bez preskúmania veci, ako to vyplýva z výslovného znenia uvedeného ustanovenia.

Napriek uvedenému bolo dovolanie odmietnuté na neverejnom zasadnutí, pričomzároveň boli dovolacie námietky sťažovateľa vecne preskúmané.

Postup, ktorý najvyšší súd v dovolacom konaní zvolil, podľa sťažovateľa zodpovedápostupu na verejnom zasadnutí tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 384 ods. 1 Trestnéhoporiadku, podľa ktorého na verejnom zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosťvýrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosťpostupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu,   so   zameraním   na   dôvody   dovolaniapodľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní. Ak dovolací súd po takomto postupenezistí preukázanie dôvodov dovolania, zamietne ho na verejnom zasadnutí (§ 392 ods. 1Trestného   poriadku).   Znamená   to,   že   vecné   preskúmanie   rozhodnutia   a   postupunapadnutého dovolaním je možné len na verejnom zasadnutí, čo je osobitne zdôraznenézaradením   ustanovení   upravujúcich   takýto   postup   pod   spoločný   názov   „Postupa rozhodnutia na verejnom zasadnutí“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   aj   keď   z   viacerých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu(R 118/2012, R 52/2013) vyplýva, že najvyšší súd rozhodnutia podľa § 382 písm. c) a podľa§ 392 ods. 1 Trestného poriadku považuje za zameniteľné, teda za obsahovo rovnaký druh,v skutočnosti   nie je možné s takýmto   názorom súhlasiť. Bráni tomu   výslovná zákonnáúprava   zaručujúca   dovolateľovi   právo   byť   prítomný   na   zasadnutí   dovolacieho   súdu,na ktorom   dôjde   k   vecnému   preskúmaniu   rozhodnutia   napadnutého   dovolaním,   a   tona verejnom   zasadnutí.   Najvyšší   súd   odňal   sťažovateľovi   právo   byť   prítomný   spolus obhajcom na verejnom zasadnutí o jeho dovolaní, predniesť svoj návrh, zúčastniť sa privykonaní dokazovania na verejnom zasadnutí a predniesť sám či prostredníctvom obhajcukonečný návrh.

Navyše sťažovateľ namieta, že uznesenie nedáva zrozumiteľné odpovede na otázkynastolené   v   dovolaní   (porušenie   práva   na   obhajobu,   nepoužitie   výhodnejšieho   kódexutrestného práva hmotného a porušenie zákazu reformationis in peius uložením peňažnéhotrestu 20 000 €).

Keďže   zásadné   otázky   sťažovateľovho   dovolania   neboli   v   dovolacom   konaníposudzované   so   zreteľom   na   označené   práva   podľa   ústavy   a   dohovoru,   treba   uviesťargumentáciu, ktorú sťažovateľ uplatnil.

V   súvislosti   so   zásadným   porušením   práva   na   obhajobu   sťažovateľ   namietalv priebehu celého konania, že hoci si zvolil dvoch obhajcov a hoci obaja trvali na tom, abyboli   upovedomovaní   o   mieste   a   čase   konania   výsluchov,   jeden   z   obhajcov   nebolupovedomovaný, nebola mu doručená obžaloba, ale ani rozsudok krajského súdu. Tátonámietka nebola v odvolacom, ale ani v dovolacom konaní akceptovaná s poukazom na to,že obaja obhajcovia pôsobia v rámci jednej advokátskej kancelárie a obaja boli nepochybneinformovaní o postupe v trestnom konaní, aj keď obhajca Mgr. Páchnik sa o vec osobitnenezaujímal, lebo v rámci vnútorného rozdelenia úloh v advokátskej kancelárii sa vecouzaoberal Mgr. Karman.

Podľa dovolacieho uznesenia nemožno tento postup považovať za zásadné porušeniepráva na obhajobu, pretože sťažovateľovi bola poskytnutá efektívna právna pomoc zo stranyiného obhajcu. Podľa odvolacieho rozsudku treba vychádzať z Trestného poriadku účinnéhood   1.   januára   2006   (doteraz   a   ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   podľa   ktorého   postačiloupovedomiť iba jedného z obhajcov. Pritom konanie prebiehalo podľa Trestného poriadkuúčinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný poriadok“), pričom podľa § 41ods. 7 ak si obvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva podľatohto práva patria každému z nich. Pri úkonoch podľa tohto zákona stačí prítomnosť lenjedného z nich. V dovolacom konaní sa v tejto súvislosti zaujalo stanovisko, že takétopochybenie nie je zásadným porušením práva na obhajobu, pretože „odvolací súd zohľadnilpredmetné pochybenie krajského súdu tiež pri rozhodovaní o treste u tohto obvineného“.S takýmto názorom vysloveným v dovolacom konaní sťažovateľ nemôže súhlasiť, pretoženeprípustným spôsobom a svojvoľne obmedzuje obsah práva na obhajobu. Pokiaľ starýTrestný poriadok umožňuje obvinenému zvoliť si viacerých obhajcov, potom využitie tejtomožnosti treba považovať za realizáciu práva na obhajobu. Orgány činné v trestnom konaní,ale ani súd nemajú právo posudzovať, či obvinenému postačuje na efektívnu obhajobu jedenobhajca,   alebo   nie.   Rovnako   nie   je   v   právomoci   všeobecných   súdov   „odškodňovať“sťažovateľa za porušenie práva na obhajobu takým spôsobom, akým k tomu došlo v tomtoprípade.

Ďalej v rámci porušenia práva obhajoby namietal sťažovateľ aj to, že existovala tajnáčasť   spisu,   do   ktorej   ani   on,   ale   ani   obhajcovia   nemohli   nazrieť.   Podľa   dovolaciehouznesenia   okrem   samotného   tvrdenia   obvinených   o   údajnom   odopretí   nahliadnuť   doniektorých častí spisu nie je možné toto tvrdenie žiadnym iným spôsobom verifikovať,pričom z úradných záznamov vyplýva, že obhajcovia mali možnosť nahliadať do spisu.

Sťažovateľ   už   v   odvolaní   namietal,   že   v   konaní   boli   získané   dôkazy   aj   záznamtelekomunikačnej   činnosti   odpočúvaním,   avšak   napriek   tomu   zo   spisu   nevyplýva,   žek odpočúvaniu   došlo   zákonným   spôsobom.   Neboli   totiž   pripojené   záznamy   policajnéhoorgánu podľa ustanovenia § 88 ods. 5 starého Trestného poriadku. Odvolací rozsudok sas týmito námietkami vyrovnal tak, že k namietanej nemožnosti nahliadať do spisu nezaujalžiadne stanovisko. V súvislosti s námietkou nezákonného odpočúvania dospel k názoru,podľa ktorého súčasťou spisu je i tajná príloha a jej preštudovaním v odvolacom konaní sazistilo, že námietka nie je dôvodná. Takýto postup (preštudovanie časti spisu súdom) nemáoporu v žiadnom ustanovení starého Trestného poriadku. Navyše sťažovateľ nemal možnosťvyjadriť sa k dôkazom tvoriacim tajnú prílohu spisu, pričom postup súdu v dovolacomkonaní (preskúmavanie tajnej prílohy spisu) je vykonávaním dokazovania, čo však nie jemožné na neverejnom zasadnutí.

Sťažovateľ   osobitne   zdôrazňuje,   že   konštatovanie,   podľa   ktorého   záznamyz telekomunikačnej prevádzky netvorili podklad pre rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa,nezodpovedá obsahu rozsudku krajského súdu, pretože sa tam konštatuje, že rozhodnutiebolo založené aj na prepisoch telefonických hovorov medzi sťažovateľom a, akoaj medzi ďalšími osobami.

Možno zhrnúť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, o ktorýchnebolo preukázané, že boli získané zákonným spôsobom, sťažovateľ nemal možnosť sak nim   vyjadriť   a rozhodnutie   o   vine   sa   opiera   o   dôkazy,   ktoré   neboli   prebrané   ani   nahlavnom pojednávaní, ale ani na verejnom zasadnutí na odvolaní.

Pokiaľ ide o záver dovolacieho uznesenia, podľa ktorého sa nepreukázalo, že byobhajcom   sťažovateľa   nebolo   umožnené   nahliadnuť   do   tajnej   prílohy   spisu,   totokonštatovanie nezodpovedá obsahu spisu. Súčasťou úradného záznamu o nazretí do spisu jeaj rozsah spisu, ktorý mala osoba nahliadajúca do spisu k dispozícii. V zázname všakneexistuje zmienka o tom, že by na nazretie do spisu bola predložená tajná časť, resp. tajnápríloha.

V súvislosti s namietaným nepoužitím pre sťažovateľa výhodnejšieho neskoršiehozákona sťažovateľ tvrdil, že správne mal byť skutok kvalifikovaný podľa Trestného zákona,ktorý bol pre neho priaznivejší, než starý Trestný zákon. V odvolacom konaní sa dospelok názoru,   že   sadzba   trestu   odňatia   slobody   podľa   §   148a   starého   Trestného   zákona   jemiernejšia oproti sadzbe trestu podľa § 277 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a teda že presťažovateľa   je priaznivejší starý   Trestný zákon.   Má   to vyplývať   aj z   ustanovenia §   66písm. a) starého Trestného zákona, podľa ktorého podmienkou účinnej ľútosti bolo, abypáchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil. Pritom bolonepochybné, že sťažovateľ škodlivý následok napravil, ale až pod tlakom trestného stíhania(pod vplyvom väzby). Z tohto dôvodu sa v odvolacom konaní dospelo k záveru, že sapodmienka   účinnej   ľútosti   nenaplnila.   Dovolacie   uznesenie   zopakovalo   argumenty,ku ktorým sa dospelo v odvolacom konaní.

Podľa názoru sťažovateľa treba považovať za jednoznačné, že výhodnejší bol preneho neskorší zákon, pretože trestnosť činu podľa neho zanikla v dôsledku účinnej ľútosti,keďže podľa § 86 písm. e) Trestného zákona zaniká trestnosť činu podľa § 277 aj vtedy, aksplatná daň a jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni,keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami. Nebolitotiž pochybnosti o tom, že sťažovateľ splatnú daň uhradil v lehote ustanovenej v uvedenomustanovení.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   zákazu   reformationis   in   peius   sťažovateľnamieta, že uloženie peňažného trestu vo výške 20 000 € v odvolacom konaní je porušenímtejto zásady. Podstatné je, že odvolanie prokurátora bolo zamietnuté, a preto v odvolacomkonaní bolo možné sťažovateľovi na základe jeho odvolania uložiť buď rovnaký, alebomiernejší trest, ako to urobil krajský súd. Podľa odvolacieho rozsudku bol sťažovateľovi„kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietok oboch odvolateľov“ uložený peňažnýtrest 20 000 €. Uloženia peňažného trestu sa domáhal svojím odvolaním práve prokurátor.Peňažný trest je vo všeobecnosti považovaný za trest miernejší ako trest odňatia slobody,hoci aj s podmienečným odkladom. Pre posúdenie, či vo veci konkrétneho obvineného jeukladaný   trest   trestom   miernejším,   však   táto   okolnosť   nemôže   byť   posúdená   paušálnezo všeobecných hľadísk, ale pri zohľadnení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností.Len na základe takéhoto starostlivého zváženia je možné urobiť záver, či peňažný trest jepre páchateľa skutočne trestom miernejším. V sťažovateľovej veci takýto záver spochybňujeuž   samotná   skutočnosť,   že   sa   uloženia   peňažného   trestu   domáhal   vo   svojom   odvolaníprokurátor. Ďalšou skutočnosťou spochybňujúcou záver o tom, že ide o trest miernejší, jejeho   výška.   Ak   totiž   v   súlade   s   ďalšími   odvolacími   úvahami   mal   byť   miernejší   trestkompenzáciou za neprimeranú dĺžku konania, potom by výmera tohto trestu mala tejtokompenzačnej funkcii uloženého peňažného trestu zodpovedať. Podľa starého Trestnéhozákona bolo možné uložiť peňažný trest od 5 000 Sk do 5 000 000 Sk. Suma 20 000 €predstavuje sumu 602 520 Sk. Je teda nepochybné, že táto suma presahuje spodnú hranicupeňažného   trestu   viac   než   1 205-krát.   Za   týchto   okolností   nemožno   akceptovať   a   anipochopiť argumentáciu považujúcu tento trest za miernejší. Navyše sa vôbec neskúmalo, čipomery   sťažovateľa   umožňujú   zaplatenie   tohto   trestu,   ktorý   predstavoval   v   čase   jehouloženia viac než 24-násobok priemernej mesačnej nominálnej mzdy, ktorá v roku 2012predstavovala   805   €.   Pre   prípad   úmyselného   zmarenia   zaplatenia   peňažného   trestu   bolsťažovateľovi   uložený   náhradný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   jedného   roka.   Údajnýmiernejší trest by preto v prípade jeho nezaplatenia viedol k povinnosti sťažovateľa vykonaťnepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   jedného   roka   oproti   dvojročnému   trestuodňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvoch rokov,ako o tom rozhodol krajský súd. Navyše, v dovolacom konaní nedošlo k vysporiadaniu sas námietkou sťažovateľa, podľa ktorej na verejnom zasadnutí o odvolaní bol vyhlásený trestbez uvedenia meny a neexistuje dôvod, pre ktorý by peňažný trest pre jedného z obvinených()   mal   byť   uložený   v   slovenských   korunách   a   iného   (sťažovateľa)   v   eurách.Argumentácia, podľa ktorej v roku 2012 bola jedinou menou na Slovensku mena euro,neobstojí, keďže aj v písomnom vyhotovení odvolacieho rozsudku je trest pre vyjadrený na prvom mieste v slovenských korunách, rovnako ako aj povinnosť sťažovateľanahradiť škodu.

V súvislosti s námietkou neúplnosti skutkových zistení vo vzťahu ku skutku v bodeVII rozsudku krajského súdu (neboli vykonané dôkazy navrhované sťažovateľom, ktoré malispochybniť záver o jeho vine postavený na výpovedi svedka ) podľa sťažovateľa trebauznať, že v dovolacom konaní nemožno preskúmavať úplnosť a správnosť skutkových zistenísúdov prvého a druhého stupňa. Na druhej strane však nevykonávanie dôkazov svedčiacichv prospech obvineného je porušením ustanovenia § 2 ods. 5 starého Trestného poriadku,ktorým je zabezpečené právo obvineného na obhajobu. V odvolacom konaní nebolo zaujaték tejto námietke žiadne stanovisko.

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu   pri trestnom   čineuvedenom v bode VII rozsudku krajského súdu nebol preukázaný úmysel, v dovolacomuznesení sa dospelo k záveru, že posúdenie úmyslu je záverom právnym, tento sa však musízakladať na skutkových záveroch, pričom nebol dôvod pochybovať o správnosti prijatéhoprávneho   záveru.   Podľa   záveru   krajského   súdu   treba   za   kľúčovú   výpoveď   považovaťvýpoveď   svedka,   keďže   táto   má   byť   vierohodná   a   má   korešpondovať   s   ďalšímidôkazmi. V skutočnosti však žiaden iný dôkaz preukazujúci úmysel sťažovateľa vykonanýnebol.   Za   týchto   okolností   nemožno   rozhodnutie   o   vine   sťažovateľa   považovať   zarozhodnutie vydané pri rešpektovaní jeho práva na spravodlivé súdne konanie, resp. naobhajobu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„Právo sťažovateľa

-   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené v článku 46 ods. 1 ústavy;

- obhajovať sa prostredníctvom obhajcu zakotvené v článku 50 ods. 3 ústavy;

-   na   to,   aby   sa   použil   v   jeho   trestnej   veci,   preňho   výhodnejší,   neskorší   zákon zakotvené v čl. 50 ods. 6 ústavy;

-   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   rozhodnutie   o   trestnom   obvinení   proti   nemu zakotvené v článku 6 ods. 1 dohovoru;

- obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu zakotvené v článku 6 ods. 3 písm. c) dohovoru

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 zo dňa 19.8.2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa 18.4.2012 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 zo dňa 19.8.2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa 18.4.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-17 z 31. marca 2015v spojení s vyjadrením predsedu senátu najvyššieho súdu z 25. marca 2015 vyplýva, žek námietkam uvedeným sťažovateľom v sťažnosti nie je potrebné sa osobitne vyjadriť, leboriešenie   tejto   problematiky   je   podrobne   uvedené   v   písomných   dôvodoch   uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 19. augusta 2014. Postup podľa § 381 a § 382písm. c) Trestného poriadku pri rozhodovaní o dovolaní bol v súlade so zákonom. Na to,aby člen senátu mohol podať správu o stave veci (§ 381 Trestného poriadku), musí vecpreskúmať (rovnako aj ostatní členovia senátu) v takom rozsahu, aby senát mohol prijaťzáver, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 23. apríla 2015 doručenej ústavnémusúdu faxom toho istého dňa a osobne do podateľne 24. apríla 2015 vyplýva, že predsedasenátu najvyššieho súdu nijako nereagoval na sťažnostné námietky, a preto vo vyjadrení sanenachádza   nič,   čo   by   spochybňovalo   relevanciu   argumentov   uvedených   v   sťažnosti.Sťažovateľ   na   týchto   argumentoch   trvá   v   celom   rozsahu.   Ak   dôvody   dovolania   nie   súpreukázané, dovolací súd dovolanie zamietne. Takýto postup je možný len na verejnomzasadnutí, na ktorom má obvinený právo sa zúčastniť. Dovolanie možno odmietnuť lenvtedy, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 vyplýva, že nímbol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 inter aliavo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u sťažovateľa, ako aj vo výroku o náhrade škodyvo vzťahu k poškodenému, pričom zároveň bol sťažovateľovi uložený peňažný trestvo výmere 20 000 €, resp. v prípade úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol muuložený   náhradný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   jedného   roka.   Sťažovateľovi   bola   tiežuložená   povinnosť   nahradiť   poškodenému škodu   vo   výške   17   254,77   Sk,   čov prepočte   podľa   konverzného   kurzu   činí   573   €.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   ak   siobvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva patria každému z nich,avšak pri úkonoch stačí prítomnosť jedného z nich. Písomnosti sa doručujú tomu obhajcovi,ktorého si obvinený určil na doručovanie písomností, a ak tak neurobil, doručujú sa tomuobhajcovi, ktorý bol za obhajcu zvolený ako prvý. V danom prípade bolo splnomocneniedvom   obhajcom   z   jednej   advokátskej   kancelárie   udelené   sťažovateľom   v   jeden   deň.Je pravda, že konajúci súd mal rozsudok doručiť obom obhajcom, avšak keď ho doručil ibajednému, právo na obhajobu sťažovateľa porušené nebolo. Aj napriek tomu však na totopochybenie, hoci nie je spôsobilé ovplyvniť postavenie sťažovateľa vo veci v jeho prospech,prihliadol pri rozhodovaní o treste. Súčasťou predloženého spisového materiálu je tajnápríloha   a   jej   preštudovaním   najvyšší   súd   zistil,   že   nie   je   možné   akceptovať   odvolaciunámietku sťažovateľa o nezákonnom získaní záznamu telekomunikačnej činnosti a absenciipísomných   záznamov   v   zmysle   ustanovenia   §   88   ods.   5   starého   Trestného   poriadku.Aj dôkaz   zadovážený   odpočúvaním   a   záznam   telekomunikačnej   činnosti   bol   vykonanýv súlade   so   zákonom   za   podmienok   ustanovených   v   §   88   starého   Trestného   poriadku.Podmienky použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu vyžadované podľa§ 88 ods. 5 starého Trestného poriadku boli splnené, a preto neboli prekážky na vykonanietohto   dôkazu   a   jeho   vyhodnotenie   v   kontexte   s   ostatnými   dôkazmi.   Pre   trestný   činneodvedenia   dane   a   poistného   podľa   §   148a   ods.   1   a   2   starého   Trestného   zákona   jeustanovená sadzba trestu v rozpätí 2 až 8 rokov. Tomuto trestnému činu zodpovedá trestnýčin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 2 Trestného zákona, pre ktorý jestanovená trestná sadzba v rozpätí 3 až 8 rokov. Na základe uvedeného je nepochybné, žepre sťažovateľa je priaznivejší starý Trestný zákon. Podľa § 66 písm. a) starého Trestnéhozákona   trestnosť   trestného   činu   neodvedenia   dane   a   poistného   podľa   §   148a   zaniká,ak páchateľ   dobrovoľne   škodlivý   následok   trestného   činu   zamedzil   alebo   napravil.Podmienkou účinnej ľútosti je dobrovoľné konanie páchateľa. Páchateľ dobrovoľne konávtedy, ak podmienky účinnej ľútosti plní z vlastnej vôle ešte predtým, než sa jeho trestný činobjavil. Nie je prejavom účinnej ľútosti, ak páchateľ škodlivý následok napravil až podtlakom trestného stíhania, resp. až pod vplyvom väzby (ako v posudzovanom prípade).

Podmienky účinnej ľútosti u sťažovateľa splnené neboli, a preto ani trestnosť jehočinu nezanikla. Sťažovateľ v súvislosti s uloženým trestom namietal neprimeranú dĺžkukonania a prokurátor sa zasa domáhal, aby popri podmienečnom treste odňatia slobody bolsťažovateľovi uložený aj peňažný trest. Kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietokoboch   odvolateľov,   ale   najmä   s   prihliadnutím   na   dĺžku   konania   a   zjavné   pochybeniekrajského   súdu   spočívajúce   v   oneskorenom   doručení   písomného   vyhotovenia   rozsudkuobhajcovi sťažovateľa rozhodol o uložení peňažného trestu vo výške 20 000 € ako trestusamostatného a pre prípad jeho úmyselného zmarenia uložil náhradný trest odňatia slobodyv trvaní jedného roka. Bolo treba akceptovať aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa výrokuo náhrade škody vo vzťahu k poškodenému. Krajský súd pri prepočte výšky škodypodľa konverzného kurzu určil, že suma 17 254,77 Sk činí 1 031 €, hoci správne má byť 573€.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 vyplýva, žením   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   bolo   odmietnuté   inter   alia   dovolaniesťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012. Podľanázoru   najvyššieho   súdu   podané   dovolanie   bolo   potrebné   odmietnuť   na   neverejnomzasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 v spojení s § 382písm. c) Trestného poriadku. Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnychnázorov,   o   ktoré   sa   v   dovolaní   opiera   existencia   určitého   dovolacieho   dôvodu,   musískutočne, t. j. vecne, zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedenéhov § 371 Trestného poriadku. Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazujena   príslušné   ustanovenie   upravujúce   dôvody   dovolania,   hoci   v   skutočnosti   obsahujeargumenty   stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide   o   dovolanie,   ktoré   jepotrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V danej veci z trestného spisuvyplýva, že sťažovateľovi bola poskytnutá počas celého trestného konania efektívna právnapomoc prostredníctvom obhajcu Mgr. Karmana. Skutočnosť, že o úkonoch bol vyrozumenýlen Mgr. Karman, ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu s Mgr. Páchnikom, nenapĺňadovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   a   to   s   odkazom   naodôvodnenie odvolacieho rozsudku. Z toho je zrejmé, že k ujme na práve sťažovateľa naobhajobu zásadným spôsobom nedošlo. Naopak, v odvolacom konaní bolo toto pochybeniezohľadnené   pri   rozhodovaní   o   treste.   Neprípustné   v   dovolacom   konaní   je   namietanienevykonania   navrhnutých   dôkazov,   pretože   ak   uplatnenie   práva   na   obhajobu   spočívav navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom konanía súdu   zaoberať   sa   nimi   a   rozhodnúť   o   nich,   avšak   nemožno   úspešne   podať   dovolaniez dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na tom podklade, že sa návrhu navykonanie   dôkazu   nevyhovelo.   V   súvislosti   s   námietkou   o   nemožnosti   nahliadnuť   doutajovanej časti spisu nič okrem tvrdenia sťažovateľa neumožňuje verifikovať pravdivosťtohto   tvrdenia.   Po   preskúmaní   spisu   najvyšší   súd   zistil,   že   obhajcovia   mali   možnosťnahliadať do spisu, čo vyplýva aj z   úradných záznamov. Po preskúmaní tajnej prílohyspisového materiálu možno konštatovať, že namietaný záznam telekomunikačnej činnosti jedôkazom získaným zákonným spôsobom v súlade s tým, ako to je uvedené v odvolacomrozsudku. Časť záznamov vyhotovených k prepisom odtajnených telefonických hovorov sanachádza v utajovanej prílohe spisu s uvedením subjektu, ktorý záznam vyhotovil, dátumua času vyhotovenia a obsahu podstatnej informácie z telefonických odposluchov. Napriekniektorým procesným nedostatkom v úradných záznamoch tieto nespôsobujú nezákonnosťdôkazu získaného odpočúvaním. Podstatné je aj to, že netvorili podklad pre rozhodnutieo vine   a   treste   sťažovateľa   a   z   tohto   pohľadu   sú   irelevantné.   Pokiaľ   ide   o   námietkuneaplikovania   priaznivejšej   právnej   úpravy,   táto   po   obsahovej   stránke   zodpovedáuplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňuje právne posúdenie skutku, avšak trebaju považovať za zjavne neopodstatnenú. Pri posudzovaní trestnosti činu sa vždy vychádza zozásady,   že   páchateľov   skutok   sa   posudzuje   podľa   toho   práva,   ktorého   použitie   je   prepáchateľa najpriaznivejšie. Pritom vždy a vo všetkých smeroch sa použije buď len právoplatné v čase činu, alebo právo neskoršie. Nie je teda možné trestnosť činu posúdiť čiastočnepodľa zákona účinného v čase činu a čiastočne podľa zákona účinného v čase rozhodovaniasúdu. Neboli zistené pochybnosti o správnosti právneho názoru nižších súdov vo vzťahuk uplatnenej námietke. Peňažný trest uložený v odvolacom konaní je miernejším trestomako podmienečný trest odňatia slobody uložený sťažovateľovi krajským súdom. Tento trestby mu pri aplikácii Trestného zákona ani nemohol byť uložený. Sťažovateľ podal dodatočné– opravné daňové priznanie v apríli 2002, teda v čase vyšetrovania trestnej činnosti podtlakom trestného stíhania. I keď sa snažil zmierniť následky svojho protiprávneho konania,konal   tak   pod   tlakom   trestného   stíhania,   čím   nesplnil   jednu   zo základných   podmienokaplikácie ustanovenia o účinnej ľútosti, a to dobrovoľnosť. Tak v prvostupňovom, ako ajv odvolacom konaní bola správne posúdená otázka, ktorý kódex trestného práva hmotnéhoje pre sťažovateľa priaznivejší. V súvislosti s námietkou uloženia peňažného trestu 20 000bez uvedenia meny na verejnom zasadnutí o odvolaní treba uviesť, že ide len o nesprávnyvýklad sťažovateľa. Písomné vyhotovenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011z 18. apríla 2012 je v súlade s rozsudkom vyhláseným na verejnom zasadnutí 18. apríla2012. Sťažovateľovi túto skutočnosť vysvetlila predsedníčka odvolacieho senátu v oznámeníz 10. septembra 2012.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne   o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľ je predovšetkým presvedčený, že najvyšší súd mal v dovolacom konanírozhodnúť na verejnom zasadnutí, pretože, ako je to z jeho uznesenia zrejmé, dovolaciuargumentáciu vecne skúmal, čo v rámci neverejného zasadnutia nie je možné.

Najvyšší súd je presvedčený, že postup podľa § 381 a § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku bol v súlade s platným zákonom.

Podľa § 381 Trestného poriadku predseda senátu dovolacieho súdu nariadi neverejnézasadnutie, na ktorom on, alebo poverený člen senátu podá správu o stave veci zameranú naotázky, ktoré treba riešiť, vrátane výsledkov prípadného postupu konania podľa § 379.Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutíuznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnenédôvody dovolania podľa § 371.

Podľa § 383 Trestného poriadku ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolaniauvedené v návrhu alebo predbežne zistené súdom v prospech obvineného a sú splnenépodmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia.

Podľa   §   384   ods.   1   Trestného   poriadku   na   verejnom   zasadnutí   súd   preskúmazákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podaldovolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu,so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania niesú preukázané, dovolanie zamietne.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolaniapodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1Trestného poriadku.

K   uvedenému   záveru   možno   dospieť   v   prvom   rade   gramatickým   výkladompredmetných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Relevantná   formulácia   v   §   382   písm.   c)Trestného poriadku je: „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.“ Podľa komentáraTrestného poriadku (ASPI-Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto ustanovenia,„ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formuláciav § 392 ods. 1 Trestného poriadku je: „dôvody dovolania nie sú preukázané.“ Uvedenéustanovenie   možno   vykladať   tak,   že   v   dovolaní   boli   uvedené   dôvody,   ktoré   obsahovozodpovedajú dovolacím dôvodom podľa Trestného poriadku, avšak po preskúmaní vecibolo   zistené, že tieto   dovolacie   dôvody sa nepreukázali,   teda   v zásade to,   že   tvrdenieo danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.

Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolaniapodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovenítým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť „bez preskúmania veci“. Záver podľa§ 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad zrejmý, k jeho zisteniu je potrebnépreskúmať   vec,   t.   j.   preskúmať   zákonnosť   a   odôvodnenosť   výrokov   napadnutéhorozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).

Rozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu, ktorýzákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne podľa§ 382 písm. c) Trestného poriadku o dovolaní na neverejnom zasadnutí. Naproti tomu podľa§   392   ods.   1   Trestného   poriadku   o   dovolaní   rozhodne   dovolací   súd   len   na   verejnomzasadnutí.

Odlišnosť   v   uvedených   dôvodoch   je   vyjadrená   aj   v   zákonnej   formulácii   výrokudovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súddovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súddovolanie „zamietne“. Právna úprava spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutieopravného   prostriedku.   Tieto   pojmy   nemožno   stotožňovať   a   vnímať   ich   synonymicky.Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodovbez toho, aby súd vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravnýprostriedok súd zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvodyuvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.

Z   týchto   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   neobstojí   argumentácianajvyššieho súdu o tom, že odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadkuobsahovo   zodpovedá   zamietnutiu   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku(IV. ÚS 336/2012).

V daných súvislostiach poukazuje ústavný súd aj na zjednocujúce stanovisko plénač. k. PLz. ÚS 3/2014-24 z 22. októbra 2014, podľa záveru ktorého ustanovenie § 372 ods. 2Trestného poriadku o neprípustnosti dovolania, ak bolo už predtým dovolanie zamietnuté,nemožno analogicky aplikovať na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istejtrestnej veci podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Možno vysloviť, že najvyšší súd pochybil, keď konal a rozhodol na neverejnomzasadnutí, pretože správne sa tak malo stať na verejnom zasadnutí. Tým došlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň   to   znamená,   že   už   nie   je   potrebné   osobitne   sa   zaoberať   namietanýmporušením čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru v konaní vedenom podsp. zn. 1 Tdo V 4/2013.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu).

V ďalšom konaní najvyšší súd vec prerokuje a rozhodne na verejnom zasadnutí.Vecnú   opodstatnenosť   dovolania   posúdi   aj   s   prihliadnutím   na   argumenty,   ktoré   budúsťažovateľom uplatnené na verejnom zasadnutí.

Osobitnú pozornosť by mal najvyšší súd v dovolacom konaní venovať námietke,podľa ktorej skutok mal byť kvalifikovaný podľa Trestného zákona, ktorý bol podľa jehonázoru pre neho priaznivejší, než starý Trestný zákon, keďže podmienky účinnej ľútosti bolipodľa Trestného zákona naplnené.

Tým,   že   ústavný   súd   zrušil   dovolacie   uznesenie   najvyššieho   súdu,   právomocposkytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   odvolaciemu   konaniuvedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 8/2011, ako aj k jeho uzneseniu z 11. apríla2011 prešla znovu na najvyšší súd ako dovolací súd. Znamená to vo svojich dôsledkoch, žeústavný súd už nemá právomoc konať   o tej časti sťažnosti (pôvodne prijatej   na   ďalšiekonanie),   ktorá   smeruje   proti   odvolaciemu   konaniu   vedenému   najvyšším   súdoma odvolaciemu uzneseniu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súdev spojení s ustanovením   § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavilv časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyššímsúdom pod sp. zn. 3 To 8/2011, ako aj uznesením z 11. apríla 2012 (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom,a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po134 € a za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) vsume 139,83 €, ako aj režijný paušál 2-krát po 8,04 € a 1-krát 8,39 €. Náhradu trov priznalcelkom vo výške 432,30 € (bod 4 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa,   aby   ústavný   súd   zakázalnajvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa. Táto požiadavkasa totiž javí ako superfluentná, pretože na ochranu práv sťažovateľa plne postačuje výrokvyslovujúci ich porušenie v spojení s výrokmi o zrušení dovolacieho uznesenia najvyššiehosúdu a vrátení veci na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015