SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 78/2015-47
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária,Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky podsp. zn. 1 Tdo V 4/2013 a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. 3 To 8/2011 a jehorozsudkom z 11. apríla 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 4/2013,ako aj jeho uznesením z 19. augusta 2014 p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013z 19. augusta 2014 vo vzťahu k ⬛⬛⬛⬛ z r u š u j e a vec v r a c i a naďalšie konanie.
3. Konanie o namietanom porušení čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 To 8/2011,ako aj uznesením z 11. apríla 2012 z a s t a v u j e.
4. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskejrepubliky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 78/2015-24 z 12. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods.1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 3písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vkonaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podsp. zn. 1 Tdo V 4/2013 a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. 3 To 8/2011 a jehorozsudkom z 11. apríla 2012.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 23. apríla 2015 anajvyšší súd vo vyjadrení z 31. marca 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchaniatrestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 Trestného zákonaúčinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a zo spáchania trestnéhočinu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) starého Trestného zákona. Bol mu uloženýtrest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov podmienečne, odložený na skúšobnú dobu dvochrokov. Bol tiež zaviazaný nahradiť poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk (573 €).Na základe odvolania sťažovateľa, ale aj prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 bolo odvolanie prokurátora zamietnuté a rozsudok bolzrušený vo výroku o treste s tým, že sťažovateľovi bol uložený peňažný trest vo výmere20 000 €. Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol sťažovateľovi uloženýnáhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Bola mu uložená aj povinnosť nahradiťpoškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk, teda 573 €. Napokon uznesením najvyššiehosúdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 bolo dovolanie sťažovateľa protiodvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu odmietnuté. Toto uznesenie bolo obhajcovisťažovateľa doručené 24. septembra 2014.
Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo k porušeniuoznačených práv podľa ústavy a dohovoru.
Pokiaľ ide o dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013z 19. augusta 2014, je relevantné, že sťažovateľ podal 12. septembra 2012 pôvodne sťažnosťústavnému súdu, ktorá smerovala proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To8/2011 z 18. apríla 2012. Uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 592/2012 z 12. decembra2012 bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci, keďže podľa názoru ústavnéhosúdu sťažovateľ môže podať proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu dovolanie.
Následne potom sťažovateľ podal dovolanie, ktoré bolo odmietnuté, ako to je užuvedené. K odmietnutiu dovolania došlo na neverejnom zasadnutí, pričom najvyšší súddovolacie námietky sťažovateľa vecne preskúmal. Zaujal teda vecné stanoviskok dovolaciemu dôvodu sťažovateľa podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkutvrdiaceho, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. Skutočnosť, žesa najvyšší súd uplatneným dovolacím dôvodom zaoberal a odvolací rozsudok spolus predchádzajúcim postupom aj preskúmal, vyplýva z odôvodnenia vysvetľujúceho, prečonemožno považovať neupovedomovanie jedného zo zvolených obhajcov sťažovateľa zaporušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Rovnako postupoval aj vo vzťahuk dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (podľa ktoréhorozhodnutie bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia).Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že ustanoveniu § 148a starého Trestného zákonazodpovedalo v novom Trestnom zákone účinnom od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestnýzákon“) ustanovenie § 277, ku ktorému sa viaže osobitné ustanovenie o účinnej ľútostipodľa § 86 písm. e), podľa ktorého trestnosť činu spáchaného sťažovateľom zanikla.Najvyšší súd k tomu uviedol, že uplatnené námietky po obsahovej stránke síce zodpovedajúuplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňujú právne posúdenie skutku, avšakzároveň dospel k záveru, že tieto námietky sú zjavne neopodstatnené.
V sťažovateľovej veci bolo dovolanie odmietnuté. Podmienky takéhoto postupuustanovuje § 382 Trestného poriadku, ktorý umožňuje takýmto spôsobom rozhodnúť naneverejnom zasadnutí, teda bez prítomnosti strán. Takéto rozhodnutie však možno urobiťlen bez preskúmania veci, ako to vyplýva z výslovného znenia uvedeného ustanovenia.
Napriek uvedenému bolo dovolanie odmietnuté na neverejnom zasadnutí, pričomzároveň boli dovolacie námietky sťažovateľa vecne preskúmané.
Postup, ktorý najvyšší súd v dovolacom konaní zvolil, podľa sťažovateľa zodpovedápostupu na verejnom zasadnutí tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 384 ods. 1 Trestnéhoporiadku, podľa ktorého na verejnom zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosťvýrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosťpostupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolaniapodľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní. Ak dovolací súd po takomto postupenezistí preukázanie dôvodov dovolania, zamietne ho na verejnom zasadnutí (§ 392 ods. 1Trestného poriadku). Znamená to, že vecné preskúmanie rozhodnutia a postupunapadnutého dovolaním je možné len na verejnom zasadnutí, čo je osobitne zdôraznenézaradením ustanovení upravujúcich takýto postup pod spoločný názov „Postupa rozhodnutia na verejnom zasadnutí“.
Podľa názoru sťažovateľa aj keď z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu(R 118/2012, R 52/2013) vyplýva, že najvyšší súd rozhodnutia podľa § 382 písm. c) a podľa§ 392 ods. 1 Trestného poriadku považuje za zameniteľné, teda za obsahovo rovnaký druh,v skutočnosti nie je možné s takýmto názorom súhlasiť. Bráni tomu výslovná zákonnáúprava zaručujúca dovolateľovi právo byť prítomný na zasadnutí dovolacieho súdu,na ktorom dôjde k vecnému preskúmaniu rozhodnutia napadnutého dovolaním, a tona verejnom zasadnutí. Najvyšší súd odňal sťažovateľovi právo byť prítomný spolus obhajcom na verejnom zasadnutí o jeho dovolaní, predniesť svoj návrh, zúčastniť sa privykonaní dokazovania na verejnom zasadnutí a predniesť sám či prostredníctvom obhajcukonečný návrh.
Navyše sťažovateľ namieta, že uznesenie nedáva zrozumiteľné odpovede na otázkynastolené v dovolaní (porušenie práva na obhajobu, nepoužitie výhodnejšieho kódexutrestného práva hmotného a porušenie zákazu reformationis in peius uložením peňažnéhotrestu 20 000 €).
Keďže zásadné otázky sťažovateľovho dovolania neboli v dovolacom konaníposudzované so zreteľom na označené práva podľa ústavy a dohovoru, treba uviesťargumentáciu, ktorú sťažovateľ uplatnil.
V súvislosti so zásadným porušením práva na obhajobu sťažovateľ namietalv priebehu celého konania, že hoci si zvolil dvoch obhajcov a hoci obaja trvali na tom, abyboli upovedomovaní o mieste a čase konania výsluchov, jeden z obhajcov nebolupovedomovaný, nebola mu doručená obžaloba, ale ani rozsudok krajského súdu. Tátonámietka nebola v odvolacom, ale ani v dovolacom konaní akceptovaná s poukazom na to,že obaja obhajcovia pôsobia v rámci jednej advokátskej kancelárie a obaja boli nepochybneinformovaní o postupe v trestnom konaní, aj keď obhajca Mgr. Páchnik sa o vec osobitnenezaujímal, lebo v rámci vnútorného rozdelenia úloh v advokátskej kancelárii sa vecouzaoberal Mgr. Karman.
Podľa dovolacieho uznesenia nemožno tento postup považovať za zásadné porušeniepráva na obhajobu, pretože sťažovateľovi bola poskytnutá efektívna právna pomoc zo stranyiného obhajcu. Podľa odvolacieho rozsudku treba vychádzať z Trestného poriadku účinnéhood 1. januára 2006 (doteraz a ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého postačiloupovedomiť iba jedného z obhajcov. Pritom konanie prebiehalo podľa Trestného poriadkuúčinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný poriadok“), pričom podľa § 41ods. 7 ak si obvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva podľatohto práva patria každému z nich. Pri úkonoch podľa tohto zákona stačí prítomnosť lenjedného z nich. V dovolacom konaní sa v tejto súvislosti zaujalo stanovisko, že takétopochybenie nie je zásadným porušením práva na obhajobu, pretože „odvolací súd zohľadnilpredmetné pochybenie krajského súdu tiež pri rozhodovaní o treste u tohto obvineného“.S takýmto názorom vysloveným v dovolacom konaní sťažovateľ nemôže súhlasiť, pretoženeprípustným spôsobom a svojvoľne obmedzuje obsah práva na obhajobu. Pokiaľ starýTrestný poriadok umožňuje obvinenému zvoliť si viacerých obhajcov, potom využitie tejtomožnosti treba považovať za realizáciu práva na obhajobu. Orgány činné v trestnom konaní,ale ani súd nemajú právo posudzovať, či obvinenému postačuje na efektívnu obhajobu jedenobhajca, alebo nie. Rovnako nie je v právomoci všeobecných súdov „odškodňovať“sťažovateľa za porušenie práva na obhajobu takým spôsobom, akým k tomu došlo v tomtoprípade.
Ďalej v rámci porušenia práva obhajoby namietal sťažovateľ aj to, že existovala tajnáčasť spisu, do ktorej ani on, ale ani obhajcovia nemohli nazrieť. Podľa dovolaciehouznesenia okrem samotného tvrdenia obvinených o údajnom odopretí nahliadnuť doniektorých častí spisu nie je možné toto tvrdenie žiadnym iným spôsobom verifikovať,pričom z úradných záznamov vyplýva, že obhajcovia mali možnosť nahliadať do spisu.
Sťažovateľ už v odvolaní namietal, že v konaní boli získané dôkazy aj záznamtelekomunikačnej činnosti odpočúvaním, avšak napriek tomu zo spisu nevyplýva, žek odpočúvaniu došlo zákonným spôsobom. Neboli totiž pripojené záznamy policajnéhoorgánu podľa ustanovenia § 88 ods. 5 starého Trestného poriadku. Odvolací rozsudok sas týmito námietkami vyrovnal tak, že k namietanej nemožnosti nahliadať do spisu nezaujalžiadne stanovisko. V súvislosti s námietkou nezákonného odpočúvania dospel k názoru,podľa ktorého súčasťou spisu je i tajná príloha a jej preštudovaním v odvolacom konaní sazistilo, že námietka nie je dôvodná. Takýto postup (preštudovanie časti spisu súdom) nemáoporu v žiadnom ustanovení starého Trestného poriadku. Navyše sťažovateľ nemal možnosťvyjadriť sa k dôkazom tvoriacim tajnú prílohu spisu, pričom postup súdu v dovolacomkonaní (preskúmavanie tajnej prílohy spisu) je vykonávaním dokazovania, čo však nie jemožné na neverejnom zasadnutí.
Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že konštatovanie, podľa ktorého záznamyz telekomunikačnej prevádzky netvorili podklad pre rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa,nezodpovedá obsahu rozsudku krajského súdu, pretože sa tam konštatuje, že rozhodnutiebolo založené aj na prepisoch telefonických hovorov medzi sťažovateľom a, akoaj medzi ďalšími osobami.
Možno zhrnúť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, o ktorýchnebolo preukázané, že boli získané zákonným spôsobom, sťažovateľ nemal možnosť sak nim vyjadriť a rozhodnutie o vine sa opiera o dôkazy, ktoré neboli prebrané ani nahlavnom pojednávaní, ale ani na verejnom zasadnutí na odvolaní.
Pokiaľ ide o záver dovolacieho uznesenia, podľa ktorého sa nepreukázalo, že byobhajcom sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do tajnej prílohy spisu, totokonštatovanie nezodpovedá obsahu spisu. Súčasťou úradného záznamu o nazretí do spisu jeaj rozsah spisu, ktorý mala osoba nahliadajúca do spisu k dispozícii. V zázname všakneexistuje zmienka o tom, že by na nazretie do spisu bola predložená tajná časť, resp. tajnápríloha.
V súvislosti s namietaným nepoužitím pre sťažovateľa výhodnejšieho neskoršiehozákona sťažovateľ tvrdil, že správne mal byť skutok kvalifikovaný podľa Trestného zákona,ktorý bol pre neho priaznivejší, než starý Trestný zákon. V odvolacom konaní sa dospelok názoru, že sadzba trestu odňatia slobody podľa § 148a starého Trestného zákona jemiernejšia oproti sadzbe trestu podľa § 277 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a teda že presťažovateľa je priaznivejší starý Trestný zákon. Má to vyplývať aj z ustanovenia § 66písm. a) starého Trestného zákona, podľa ktorého podmienkou účinnej ľútosti bolo, abypáchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil. Pritom bolonepochybné, že sťažovateľ škodlivý následok napravil, ale až pod tlakom trestného stíhania(pod vplyvom väzby). Z tohto dôvodu sa v odvolacom konaní dospelo k záveru, že sapodmienka účinnej ľútosti nenaplnila. Dovolacie uznesenie zopakovalo argumenty,ku ktorým sa dospelo v odvolacom konaní.
Podľa názoru sťažovateľa treba považovať za jednoznačné, že výhodnejší bol preneho neskorší zákon, pretože trestnosť činu podľa neho zanikla v dôsledku účinnej ľútosti,keďže podľa § 86 písm. e) Trestného zákona zaniká trestnosť činu podľa § 277 aj vtedy, aksplatná daň a jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni,keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami. Nebolitotiž pochybnosti o tom, že sťažovateľ splatnú daň uhradil v lehote ustanovenej v uvedenomustanovení.
V súvislosti s namietaným porušením zákazu reformationis in peius sťažovateľnamieta, že uloženie peňažného trestu vo výške 20 000 € v odvolacom konaní je porušenímtejto zásady. Podstatné je, že odvolanie prokurátora bolo zamietnuté, a preto v odvolacomkonaní bolo možné sťažovateľovi na základe jeho odvolania uložiť buď rovnaký, alebomiernejší trest, ako to urobil krajský súd. Podľa odvolacieho rozsudku bol sťažovateľovi„kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietok oboch odvolateľov“ uložený peňažnýtrest 20 000 €. Uloženia peňažného trestu sa domáhal svojím odvolaním práve prokurátor.Peňažný trest je vo všeobecnosti považovaný za trest miernejší ako trest odňatia slobody,hoci aj s podmienečným odkladom. Pre posúdenie, či vo veci konkrétneho obvineného jeukladaný trest trestom miernejším, však táto okolnosť nemôže byť posúdená paušálnezo všeobecných hľadísk, ale pri zohľadnení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností.Len na základe takéhoto starostlivého zváženia je možné urobiť záver, či peňažný trest jepre páchateľa skutočne trestom miernejším. V sťažovateľovej veci takýto záver spochybňujeuž samotná skutočnosť, že sa uloženia peňažného trestu domáhal vo svojom odvolaníprokurátor. Ďalšou skutočnosťou spochybňujúcou záver o tom, že ide o trest miernejší, jejeho výška. Ak totiž v súlade s ďalšími odvolacími úvahami mal byť miernejší trestkompenzáciou za neprimeranú dĺžku konania, potom by výmera tohto trestu mala tejtokompenzačnej funkcii uloženého peňažného trestu zodpovedať. Podľa starého Trestnéhozákona bolo možné uložiť peňažný trest od 5 000 Sk do 5 000 000 Sk. Suma 20 000 €predstavuje sumu 602 520 Sk. Je teda nepochybné, že táto suma presahuje spodnú hranicupeňažného trestu viac než 1 205-krát. Za týchto okolností nemožno akceptovať a anipochopiť argumentáciu považujúcu tento trest za miernejší. Navyše sa vôbec neskúmalo, čipomery sťažovateľa umožňujú zaplatenie tohto trestu, ktorý predstavoval v čase jehouloženia viac než 24-násobok priemernej mesačnej nominálnej mzdy, ktorá v roku 2012predstavovala 805 €. Pre prípad úmyselného zmarenia zaplatenia peňažného trestu bolsťažovateľovi uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Údajnýmiernejší trest by preto v prípade jeho nezaplatenia viedol k povinnosti sťažovateľa vykonaťnepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka oproti dvojročnému trestuodňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvoch rokov,ako o tom rozhodol krajský súd. Navyše, v dovolacom konaní nedošlo k vysporiadaniu sas námietkou sťažovateľa, podľa ktorej na verejnom zasadnutí o odvolaní bol vyhlásený trestbez uvedenia meny a neexistuje dôvod, pre ktorý by peňažný trest pre jedného z obvinených() mal byť uložený v slovenských korunách a iného (sťažovateľa) v eurách.Argumentácia, podľa ktorej v roku 2012 bola jedinou menou na Slovensku mena euro,neobstojí, keďže aj v písomnom vyhotovení odvolacieho rozsudku je trest pre vyjadrený na prvom mieste v slovenských korunách, rovnako ako aj povinnosť sťažovateľanahradiť škodu.
V súvislosti s námietkou neúplnosti skutkových zistení vo vzťahu ku skutku v bodeVII rozsudku krajského súdu (neboli vykonané dôkazy navrhované sťažovateľom, ktoré malispochybniť záver o jeho vine postavený na výpovedi svedka ) podľa sťažovateľa trebauznať, že v dovolacom konaní nemožno preskúmavať úplnosť a správnosť skutkových zistenísúdov prvého a druhého stupňa. Na druhej strane však nevykonávanie dôkazov svedčiacichv prospech obvineného je porušením ustanovenia § 2 ods. 5 starého Trestného poriadku,ktorým je zabezpečené právo obvineného na obhajobu. V odvolacom konaní nebolo zaujaték tejto námietke žiadne stanovisko.
Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu pri trestnom čineuvedenom v bode VII rozsudku krajského súdu nebol preukázaný úmysel, v dovolacomuznesení sa dospelo k záveru, že posúdenie úmyslu je záverom právnym, tento sa však musízakladať na skutkových záveroch, pričom nebol dôvod pochybovať o správnosti prijatéhoprávneho záveru. Podľa záveru krajského súdu treba za kľúčovú výpoveď považovaťvýpoveď svedka, keďže táto má byť vierohodná a má korešpondovať s ďalšímidôkazmi. V skutočnosti však žiaden iný dôkaz preukazujúci úmysel sťažovateľa vykonanýnebol. Za týchto okolností nemožno rozhodnutie o vine sťažovateľa považovať zarozhodnutie vydané pri rešpektovaní jeho práva na spravodlivé súdne konanie, resp. naobhajobu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„Právo sťažovateľa
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 ústavy;
- obhajovať sa prostredníctvom obhajcu zakotvené v článku 50 ods. 3 ústavy;
- na to, aby sa použil v jeho trestnej veci, preňho výhodnejší, neskorší zákon zakotvené v čl. 50 ods. 6 ústavy;
- na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie o trestnom obvinení proti nemu zakotvené v článku 6 ods. 1 dohovoru;
- obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu zakotvené v článku 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 zo dňa 19.8.2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa 18.4.2012 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 zo dňa 19.8.2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa 18.4.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-17 z 31. marca 2015v spojení s vyjadrením predsedu senátu najvyššieho súdu z 25. marca 2015 vyplýva, žek námietkam uvedeným sťažovateľom v sťažnosti nie je potrebné sa osobitne vyjadriť, leboriešenie tejto problematiky je podrobne uvedené v písomných dôvodoch uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 19. augusta 2014. Postup podľa § 381 a § 382písm. c) Trestného poriadku pri rozhodovaní o dovolaní bol v súlade so zákonom. Na to,aby člen senátu mohol podať správu o stave veci (§ 381 Trestného poriadku), musí vecpreskúmať (rovnako aj ostatní členovia senátu) v takom rozsahu, aby senát mohol prijaťzáver, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 23. apríla 2015 doručenej ústavnémusúdu faxom toho istého dňa a osobne do podateľne 24. apríla 2015 vyplýva, že predsedasenátu najvyššieho súdu nijako nereagoval na sťažnostné námietky, a preto vo vyjadrení sanenachádza nič, čo by spochybňovalo relevanciu argumentov uvedených v sťažnosti.Sťažovateľ na týchto argumentoch trvá v celom rozsahu. Ak dôvody dovolania nie súpreukázané, dovolací súd dovolanie zamietne. Takýto postup je možný len na verejnomzasadnutí, na ktorom má obvinený právo sa zúčastniť. Dovolanie možno odmietnuť lenvtedy, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 vyplýva, že nímbol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 inter aliavo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u sťažovateľa, ako aj vo výroku o náhrade škodyvo vzťahu k poškodenému, pričom zároveň bol sťažovateľovi uložený peňažný trestvo výmere 20 000 €, resp. v prípade úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol muuložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Sťažovateľovi bola tiežuložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk, čov prepočte podľa konverzného kurzu činí 573 €. Podľa názoru najvyššieho súdu ak siobvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva patria každému z nich,avšak pri úkonoch stačí prítomnosť jedného z nich. Písomnosti sa doručujú tomu obhajcovi,ktorého si obvinený určil na doručovanie písomností, a ak tak neurobil, doručujú sa tomuobhajcovi, ktorý bol za obhajcu zvolený ako prvý. V danom prípade bolo splnomocneniedvom obhajcom z jednej advokátskej kancelárie udelené sťažovateľom v jeden deň.Je pravda, že konajúci súd mal rozsudok doručiť obom obhajcom, avšak keď ho doručil ibajednému, právo na obhajobu sťažovateľa porušené nebolo. Aj napriek tomu však na totopochybenie, hoci nie je spôsobilé ovplyvniť postavenie sťažovateľa vo veci v jeho prospech,prihliadol pri rozhodovaní o treste. Súčasťou predloženého spisového materiálu je tajnápríloha a jej preštudovaním najvyšší súd zistil, že nie je možné akceptovať odvolaciunámietku sťažovateľa o nezákonnom získaní záznamu telekomunikačnej činnosti a absenciipísomných záznamov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 starého Trestného poriadku.Aj dôkaz zadovážený odpočúvaním a záznam telekomunikačnej činnosti bol vykonanýv súlade so zákonom za podmienok ustanovených v § 88 starého Trestného poriadku.Podmienky použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu vyžadované podľa§ 88 ods. 5 starého Trestného poriadku boli splnené, a preto neboli prekážky na vykonanietohto dôkazu a jeho vyhodnotenie v kontexte s ostatnými dôkazmi. Pre trestný činneodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 starého Trestného zákona jeustanovená sadzba trestu v rozpätí 2 až 8 rokov. Tomuto trestnému činu zodpovedá trestnýčin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 2 Trestného zákona, pre ktorý jestanovená trestná sadzba v rozpätí 3 až 8 rokov. Na základe uvedeného je nepochybné, žepre sťažovateľa je priaznivejší starý Trestný zákon. Podľa § 66 písm. a) starého Trestnéhozákona trestnosť trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a zaniká,ak páchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil.Podmienkou účinnej ľútosti je dobrovoľné konanie páchateľa. Páchateľ dobrovoľne konávtedy, ak podmienky účinnej ľútosti plní z vlastnej vôle ešte predtým, než sa jeho trestný činobjavil. Nie je prejavom účinnej ľútosti, ak páchateľ škodlivý následok napravil až podtlakom trestného stíhania, resp. až pod vplyvom väzby (ako v posudzovanom prípade).
Podmienky účinnej ľútosti u sťažovateľa splnené neboli, a preto ani trestnosť jehočinu nezanikla. Sťažovateľ v súvislosti s uloženým trestom namietal neprimeranú dĺžkukonania a prokurátor sa zasa domáhal, aby popri podmienečnom treste odňatia slobody bolsťažovateľovi uložený aj peňažný trest. Kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietokoboch odvolateľov, ale najmä s prihliadnutím na dĺžku konania a zjavné pochybeniekrajského súdu spočívajúce v oneskorenom doručení písomného vyhotovenia rozsudkuobhajcovi sťažovateľa rozhodol o uložení peňažného trestu vo výške 20 000 € ako trestusamostatného a pre prípad jeho úmyselného zmarenia uložil náhradný trest odňatia slobodyv trvaní jedného roka. Bolo treba akceptovať aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa výrokuo náhrade škody vo vzťahu k poškodenému. Krajský súd pri prepočte výšky škodypodľa konverzného kurzu určil, že suma 17 254,77 Sk činí 1 031 €, hoci správne má byť 573€.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 vyplýva, žením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté inter alia dovolaniesťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012. Podľanázoru najvyššieho súdu podané dovolanie bolo potrebné odmietnuť na neverejnomzasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 v spojení s § 382písm. c) Trestného poriadku. Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnychnázorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musískutočne, t. j. vecne, zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedenéhov § 371 Trestného poriadku. Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazujena príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahujeargumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré jepotrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V danej veci z trestného spisuvyplýva, že sťažovateľovi bola poskytnutá počas celého trestného konania efektívna právnapomoc prostredníctvom obhajcu Mgr. Karmana. Skutočnosť, že o úkonoch bol vyrozumenýlen Mgr. Karman, ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu s Mgr. Páchnikom, nenapĺňadovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to s odkazom naodôvodnenie odvolacieho rozsudku. Z toho je zrejmé, že k ujme na práve sťažovateľa naobhajobu zásadným spôsobom nedošlo. Naopak, v odvolacom konaní bolo toto pochybeniezohľadnené pri rozhodovaní o treste. Neprípustné v dovolacom konaní je namietanienevykonania navrhnutých dôkazov, pretože ak uplatnenie práva na obhajobu spočívav navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom konanía súdu zaoberať sa nimi a rozhodnúť o nich, avšak nemožno úspešne podať dovolaniez dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na tom podklade, že sa návrhu navykonanie dôkazu nevyhovelo. V súvislosti s námietkou o nemožnosti nahliadnuť doutajovanej časti spisu nič okrem tvrdenia sťažovateľa neumožňuje verifikovať pravdivosťtohto tvrdenia. Po preskúmaní spisu najvyšší súd zistil, že obhajcovia mali možnosťnahliadať do spisu, čo vyplýva aj z úradných záznamov. Po preskúmaní tajnej prílohyspisového materiálu možno konštatovať, že namietaný záznam telekomunikačnej činnosti jedôkazom získaným zákonným spôsobom v súlade s tým, ako to je uvedené v odvolacomrozsudku. Časť záznamov vyhotovených k prepisom odtajnených telefonických hovorov sanachádza v utajovanej prílohe spisu s uvedením subjektu, ktorý záznam vyhotovil, dátumua času vyhotovenia a obsahu podstatnej informácie z telefonických odposluchov. Napriekniektorým procesným nedostatkom v úradných záznamoch tieto nespôsobujú nezákonnosťdôkazu získaného odpočúvaním. Podstatné je aj to, že netvorili podklad pre rozhodnutieo vine a treste sťažovateľa a z tohto pohľadu sú irelevantné. Pokiaľ ide o námietkuneaplikovania priaznivejšej právnej úpravy, táto po obsahovej stránke zodpovedáuplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňuje právne posúdenie skutku, avšak trebaju považovať za zjavne neopodstatnenú. Pri posudzovaní trestnosti činu sa vždy vychádza zozásady, že páchateľov skutok sa posudzuje podľa toho práva, ktorého použitie je prepáchateľa najpriaznivejšie. Pritom vždy a vo všetkých smeroch sa použije buď len právoplatné v čase činu, alebo právo neskoršie. Nie je teda možné trestnosť činu posúdiť čiastočnepodľa zákona účinného v čase činu a čiastočne podľa zákona účinného v čase rozhodovaniasúdu. Neboli zistené pochybnosti o správnosti právneho názoru nižších súdov vo vzťahuk uplatnenej námietke. Peňažný trest uložený v odvolacom konaní je miernejším trestomako podmienečný trest odňatia slobody uložený sťažovateľovi krajským súdom. Tento trestby mu pri aplikácii Trestného zákona ani nemohol byť uložený. Sťažovateľ podal dodatočné– opravné daňové priznanie v apríli 2002, teda v čase vyšetrovania trestnej činnosti podtlakom trestného stíhania. I keď sa snažil zmierniť následky svojho protiprávneho konania,konal tak pod tlakom trestného stíhania, čím nesplnil jednu zo základných podmienokaplikácie ustanovenia o účinnej ľútosti, a to dobrovoľnosť. Tak v prvostupňovom, ako ajv odvolacom konaní bola správne posúdená otázka, ktorý kódex trestného práva hmotnéhoje pre sťažovateľa priaznivejší. V súvislosti s námietkou uloženia peňažného trestu 20 000bez uvedenia meny na verejnom zasadnutí o odvolaní treba uviesť, že ide len o nesprávnyvýklad sťažovateľa. Písomné vyhotovenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011z 18. apríla 2012 je v súlade s rozsudkom vyhláseným na verejnom zasadnutí 18. apríla2012. Sťažovateľovi túto skutočnosť vysvetlila predsedníčka odvolacieho senátu v oznámeníz 10. septembra 2012.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Sťažovateľ je predovšetkým presvedčený, že najvyšší súd mal v dovolacom konanírozhodnúť na verejnom zasadnutí, pretože, ako je to z jeho uznesenia zrejmé, dovolaciuargumentáciu vecne skúmal, čo v rámci neverejného zasadnutia nie je možné.
Najvyšší súd je presvedčený, že postup podľa § 381 a § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku bol v súlade s platným zákonom.
Podľa § 381 Trestného poriadku predseda senátu dovolacieho súdu nariadi neverejnézasadnutie, na ktorom on, alebo poverený člen senátu podá správu o stave veci zameranú naotázky, ktoré treba riešiť, vrátane výsledkov prípadného postupu konania podľa § 379.Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutíuznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnenédôvody dovolania podľa § 371.
Podľa § 383 Trestného poriadku ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolaniauvedené v návrhu alebo predbežne zistené súdom v prospech obvineného a sú splnenépodmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia.
Podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí súd preskúmazákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podaldovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu,so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania niesú preukázané, dovolanie zamietne.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolaniapodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1Trestného poriadku.
K uvedenému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladompredmetných ustanovení Trestného poriadku. Relevantná formulácia v § 382 písm. c)Trestného poriadku je: „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.“ Podľa komentáraTrestného poriadku (ASPI-Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto ustanovenia,„ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formuláciav § 392 ods. 1 Trestného poriadku je: „dôvody dovolania nie sú preukázané.“ Uvedenéustanovenie možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré obsahovozodpovedajú dovolacím dôvodom podľa Trestného poriadku, avšak po preskúmaní vecibolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenieo danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.
Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolaniapodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovenítým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť „bez preskúmania veci“. Záver podľa§ 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad zrejmý, k jeho zisteniu je potrebnépreskúmať vec, t. j. preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutéhorozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).
Rozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu, ktorýzákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne podľa§ 382 písm. c) Trestného poriadku o dovolaní na neverejnom zasadnutí. Naproti tomu podľa§ 392 ods. 1 Trestného poriadku o dovolaní rozhodne dovolací súd len na verejnomzasadnutí.
Odlišnosť v uvedených dôvodoch je vyjadrená aj v zákonnej formulácii výrokudovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súddovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súddovolanie „zamietne“. Právna úprava spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutieopravného prostriedku. Tieto pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky.Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodovbez toho, aby súd vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravnýprostriedok súd zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvodyuvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.
Z týchto dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že neobstojí argumentácianajvyššieho súdu o tom, že odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadkuobsahovo zodpovedá zamietnutiu dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku(IV. ÚS 336/2012).
V daných súvislostiach poukazuje ústavný súd aj na zjednocujúce stanovisko plénač. k. PLz. ÚS 3/2014-24 z 22. októbra 2014, podľa záveru ktorého ustanovenie § 372 ods. 2Trestného poriadku o neprípustnosti dovolania, ak bolo už predtým dovolanie zamietnuté,nemožno analogicky aplikovať na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istejtrestnej veci podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Možno vysloviť, že najvyšší súd pochybil, keď konal a rozhodol na neverejnomzasadnutí, pretože správne sa tak malo stať na verejnom zasadnutí. Tým došlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietanýmporušením čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru v konaní vedenom podsp. zn. 1 Tdo V 4/2013.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu).
V ďalšom konaní najvyšší súd vec prerokuje a rozhodne na verejnom zasadnutí.Vecnú opodstatnenosť dovolania posúdi aj s prihliadnutím na argumenty, ktoré budúsťažovateľom uplatnené na verejnom zasadnutí.
Osobitnú pozornosť by mal najvyšší súd v dovolacom konaní venovať námietke,podľa ktorej skutok mal byť kvalifikovaný podľa Trestného zákona, ktorý bol podľa jehonázoru pre neho priaznivejší, než starý Trestný zákon, keďže podmienky účinnej ľútosti bolipodľa Trestného zákona naplnené.
Tým, že ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, právomocposkytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k odvolaciemu konaniuvedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 8/2011, ako aj k jeho uzneseniu z 11. apríla2011 prešla znovu na najvyšší súd ako dovolací súd. Znamená to vo svojich dôsledkoch, žeústavný súd už nemá právomoc konať o tej časti sťažnosti (pôvodne prijatej na ďalšiekonanie), ktorá smeruje proti odvolaciemu konaniu vedenému najvyšším súdoma odvolaciemu uzneseniu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súdev spojení s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavilv časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyššímsúdom pod sp. zn. 3 To 8/2011, ako aj uznesením z 11. apríla 2012 (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom,a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po134 € a za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) vsume 139,83 €, ako aj režijný paušál 2-krát po 8,04 € a 1-krát 8,39 €. Náhradu trov priznalcelkom vo výške 432,30 € (bod 4 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd zakázalnajvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa. Táto požiadavkasa totiž javí ako superfluentná, pretože na ochranu práv sťažovateľa plne postačuje výrokvyslovujúci ich porušenie v spojení s výrokmi o zrušení dovolacieho uznesenia najvyššiehosúdu a vrátení veci na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015