znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 78/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   L.,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, pre namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Tpo 77/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014 doručená   sťažnosť   M.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre   namietané porušenie   základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Tpo 77/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 77/2013 z 10. decembra   2013 bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty   väzby sťažovateľa do 12. mája 2014 z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že okresný súd, ako aj následne krajský súd nesprávne rozhodli, keď nezohľadnili sťažovateľom a jeho obhajcom uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v ustanovení § 80 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, prostredníctvom ktorých tiež možno dosiahnuť účel väzby, lebo všeobecné súdy dospeli k názoru,   že   obhajca   pri   obhajobe   sťažovateľa   nemohol   samostatne   podať   v   mene sťažovateľa žiadosť, aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.   Vyplýva   to   z   toho,   že   vo   výroku   nerozhodli   o   žiadosti   o   nahradenie   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorú podal obhajca sťažovateľa. Všeobecné súdy teda použili reštriktívny výklad, ktorý je nezákonný a ústavne nekonformný.

Skutočnosť je taká, že v rámci výsluchu vykonaného okresným súdom 25. novembra 2013 sťažovateľ prostredníctvom obhajcu okrem iného uviedol, že žiada väzbu nahradiť dohľadom mediačného a probačného úradníka, no napriek tomu nebolo o tejto žiadosti vôbec rozhodnuté. Všeobecné súdy dôvodia   tak, že žiadosť bola podaná obhajcom ako neoprávnenou osobou, a preto nespĺňala základné náležitosti. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho obhajca právom konal v jeho mene.

Ustanovenie § 80 ods. 1 Trestného poriadku upravuje možnosť nahradenia väzby viacerými miernejšími prostriedkami, a to zárukou, sľubom alebo dohľadom. Pri dohľade probačného   a   mediačného   úradníka   ako   náhrady   väzby   zákon   explicitne   nevyžaduje písomný sľub obvineného, ani jeho súhlas v písomnej forme. O žiadosti nahradiť väzbu dohľadom je všeobecný súd povinný rozhodnúť.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Tpo 77/2013 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 10. decembra 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,38 €.

II.

Zo zápisnice o výsluchu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013 vyplýva   inter   alia,   že   obhajca   sťažovateľa   v   rámci   vyjadrenia   k   podanému   návrhu   na predĺženie lehoty   väzby uviedol,   že „Ďalej navrhujem pre   prípady   návrhy   väzby   určiť dohľad   mediačného   a   probačného   úradníka.“ (pozri   s.   4   prvý   odsek   poslednú   vetu zápisnice o výsluchu).

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013 vyplýva, že ním bola predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa v prípravnom konaní do 12. mája 2014, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Ďalšími výrokmi uznesenia neboli návrhy nahradiť väzbu sťažovateľa peňažnou zárukou a písomným   sľubom   prijaté.   Podľa   okresného   súdu   pred   rozhodnutím   sudcu   obhajca sťažovateľa predložil písomný sľub a ponuku na náhradu väzby zložením peňažnej záruky, avšak podľa názoru súdu tieto návrhy nie sú v súčasnom štádiu konania dôvodné, a to vzhľadom aj na osobu sťažovateľa a charakter jeho trestnej činnosti.

Z doplnenia písomného odôvodnenia sťažnosti z 3. decembra 2013 vyplýva inter alia námietka sťažovateľa, podľa ktorej „sudca pre prípravné konanie nesprávne rozhodol, keď nezohľadnil obhajcom a obvineným uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v § 80 ods.   1   a   nasl.   Trestného   poriadku,   prostredníctvom   ktorých   tiež   možno   dosiahnuť   účel väzby,   nakoľko   sudca   vyvodil   rozhodnutím   obmedzenie   práv   obhajcu   pri   zastupovaní obvineného, tak, že nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba bola nahradená, t. j. použil reštriktívny výklad...“ (pozri s. 6 posledný odsek doplnenia písomného odôvodnenia sťažnosti z 3. decembra 2013).

Ako   vyplýva   z doručenky,   doplnenie   písomného   odôvodnenia   sťažnosti z 3. decembra 2013 bolo krajskému súdu doručené 5. decembra 2013.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 77/2013 z 10. decembra 2013 vyplýva, že ním bola zamietnutá inter alia sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013. Podľa názoru krajského súdu v súvislosti so   sľubom   sťažovateľa   a   ponúknutou   peňažnou   zárukou   jeho   matky   treba   zhodne s okresným   súdom   skonštatovať,   že   vzhľadom   na   osobu   sťažovateľa   a   stíhanú   trestnú činnosť nemožno považovať tieto alternatívy za dostatočné záruky namiesto väzby.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd, ale ani krajský súd   nerozhodli   o   žiadosti   prednesenej   obhajcom   sťažovateľa   nahradiť   väzbu   dohľadom mediačného   a   probačného   úradníka,   pretože   rozhodli   iba   o   žiadostiach   nahradiť   väzbu písomným   sľubom   sťažovateľa,   resp.   zložením   peňažnej   záruky   zo   strany   matky sťažovateľa.

Zo skutkového hľadiska treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že obhajca sťažovateľa skutočne v rámci výsluchu uskutočneného okresným súdom 25. novembra 2013 navrhol nahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom mediačného a probačného úradníka. Tento jeho prednes je zachytený v zápisnici o výsluchu na s. 4 v prvom odseku na konci.

Rovnako považuje ústavný súd za preukázané, že okresný súd v uznesení sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013 rozhodol jednak o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby, ako aj o žiadostiach sťažovateľa nahradiť jeho väzbu peňažnou zárukou jeho matky, resp. písomným sľubom sťažovateľa. O žiadosti obhajcu sťažovateľa nahradiť väzbu sťažovateľa   dohľadom   mediačného   a   probačného   úradníka   nerozhodol,   pričom   o   tejto žiadosti   nie   je   žiadna   zmienka   ani   v   odôvodnení   uznesenia.   Z   uznesenia   teda   vôbec nevyplýva, že takúto žiadosť obhajca sťažovateľa predniesol.

Podstatné   je   ďalej   to,   že   nezodpovedá   skutočnosti   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa ktorého sa vraj okresný súd (rovnako ako aj krajský súd) žiadosťou obhajcu nahradiť väzbu dohľadom   mediačného   a   probačného   úradníka   nezaoberal   preto,   lebo   obhajca   nebol oprávnený v mene sťažovateľa takúto žiadosť predložiť. Žiadna takáto úvaha z uznesenia okresného súdu, ale ani z uznesenia krajského súdu nevyplýva, a to zrejme už aj preto, že všeobecné súdy žiadosť obhajcu ani len nespomenuli. Inými slovami, z listinných dôkazov, ktoré   mal   ústavný   súd   k   dispozícii,   nijako   nemožno   zistiť,   odkiaľ   čerpal   sťažovateľ informáciu, podľa ktorej sa všeobecné súdy žiadosťou nezaoberali preto, že táto mala byť predložená obhajcom ako neoprávnenou osobou.

Za   osobitne   významný   treba   považovať   obsah   odôvodnenia   sťažnosti,   ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013. Sťažnosť samotná bola podaná hneď po vyhlásení uznesenia priamo do zápisnice. Písomné dôvody sťažnosti sú sformulované v podaní obhajcu sťažovateľa z 28. novembra 2013. V tomto podaní nie je žiadna zmienka o tom, že nebolo rozhodnuté o žiadosti obhajcu nahradiť väzbu dohľadom mediačného a probačného úradníka. V doplnení odôvodnenia sťažnosti   z   3.   decembra   2013,   ktoré   bolo   priamo   krajskému   súdu   doručené   poštou 5. decembra 2013, sa namieta, že „sudca pre prípravné konanie nesprávne rozhodol, keď nezohľadnil obhajcom a obvineným uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v § 80 ods.   1   a   nasl.   Trestného   poriadku,   prostredníctvom   ktorých   tiež   možno   dosiahnuť   účel väzby,   nakoľko   sudca   vyvodil   rozhodnutím   obmedzenie   práv   obhajcu   pri   zastupovaní obvineného, tak, že nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba bola nahradená, t. j. použil reštriktívny výklad...“ (s. 6 posledný odsek doplnenia dôvodov sťažnosti z 3. decembra 2013).

Možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   v   podanom   riadnom   opravnom   prostriedku (sťažnosti)   výslovne   nenamietal skutočnosť,   že   o   žiadosti   jeho obhajcu   nahradiť   väzbu dohľadom mediačného a probačného úradníka nebolo rozhodnuté. Brojil v podstate proti údajnému (avšak v skutočnosti vôbec nevyslovenému) právnemu názoru okresného súdu, podľa ktorého vraj obhajca nebol oprávnený žiadosť podať.

Za uvedeného stavu je ústavný súd toho názoru, že hoci sťažovateľ z formálneho hľadiska   využil   možnosť   podať   riadny   opravný   prostriedok   (sťažnosť)   proti   uzneseniu okresného súdu, v skutočnosti z materiálneho hľadiska právo na riadny opravný prostriedok nevyužil, pretože námietku o tom, že o žiadosti obhajcu o nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka nebolo rozhodnuté, neuplatnil. Obstojí preto záver, že sťažovateľ nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený podľa Trestného poriadku. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Treba napokon uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že námietku   nerozhodnutia   o   žiadosti   obhajcu   neuplatnil   v   riadnom   opravnom   prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014