znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 78/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5 Er 90/08 zo 4. mája 2010, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 26/2012 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a v čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 90/08 zo 4. mája 2010, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1   ústavy   a v čl.   1   dodatkového   protokolu,   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 26/2012 z 31. mája 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka na podklade dojednanej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie pred   zmluvnými   stranami   zvoleným   rozhodcovským   súdom,   ktorého   rozhodcovský rozsudok   sa   tak   stal   exekučným   titulom,   na   podklade   ktorého   sťažovateľka   iniciovala začatie   exekučného   konania.   Potom,   čo   okresný   súd   poveril   sťažovateľkou   zvoleného súdneho   exekútora   vykonaním   exekučného   konania,   napádaným   uznesením   sp.   zn. 5 Er 90/08 zo 4. mája 2010 toto exekučné konanie zastavil.

Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu okresného súdu toto svojím uznesením sp. zn. 9 CoE 26/2012 z 31. mája 2012 ako vecne správne potvrdil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich porušeniu   malo   dôjsť   predovšetkým   tým,   že   zastavením   už   riadne   začatého a prebiehajúceho   exekučného   konania,   na   vykonanie ktorého   okresný   súd   už   raz   udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   k   dispozícii   exekučný   titul,   a   to   rozhodcovský rozsudok,   avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresného   súdu   podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods.   5 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č.   233/1995 Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej   doložky   v   úverovej   zmluve   považovali   tieto   súdy   za   neprijateľnú podmienku,   a   v   tomto   smere   podľa   sťažovateľky   súdy   nerešpektovali   ani jej   návrh   na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave, dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   a   uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 90/08 zo 4. mája 2010, ako aj postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 26/2012 z 31. mája 2012.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím okresného súdu

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   a   postupom   okresného   súdu   ústavný   súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Er 90/08 zo 4. mája 2010, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE 26/2012 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutím   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec   svojich   kompetencií   vecne   preskúmaval   exekučný   titul   potom,   čo   už   raz   tento exekučný   titul   preskúmal   pri   vydávaní   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie. Okrem   tohto   sťažovateľka   namieta,   že   (2.2)   krajský   súd   nenapravil   ani   pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka   namieta,   že   (2.3)   krajský   súd   a   tiež   pred   ním   okresný   súd   hoci   mali, neprerušili   exekučné   konanie   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku   a   to,   či   sa   majú jej ustanovenia   aplikované v   danom   prípade   vykladať tak,   že „...   za   každých   okolností zakazuje   rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd ako ani pred ním okresný súd nenariadili vo veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.

2.1   V   súvislosti   s   prvou   skupinou   námietok   sťažovateľky,   ktorými   spochybňuje právomoc exekučného súdu   k vecnému   prieskumu exekučného   titulu   v čase po   vydaní poverenia na vykonanie exekučného konania, t. j. v čase už prebiehajúceho exekučného konania, ústavný súd poukazuje, že Exekučný poriadok upravuje iba dôvody, na základe ktorých exekučný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi   k   takémuto   rozhodnutiu   (§   57   ods.   2 Exekučného poriadku), avšak okamih, resp. čas, kedy tak má alebo môže exekučný súd učiniť, Exekučný poriadok explicitne neupravuje.

Z uvedeného tak možno vyvodiť záver, že exekučný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania, resp. v ktoromkoľvek jeho okamihu ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v   ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   a   nielen   pred   vydaním poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v   iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku   a   nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým   exekučný   súd   „už   začaté“   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z   týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

V   súvislosti   so   sťažovateľkou   spochybnenou   kompetenciou   exekučného   súdu   aj vecne,   t. j.   aj   materiálne   a   nielen   formálne   preskúmavať   exekučný   titul,   ktorým   je rozhodcovský   rozsudok   vo   veciach   spotrebiteľských   zmlúv,   ústavný   súd   poukazuje   na skutočnosť, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,   keďže   bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Preto   je   podľa   názoru ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu vychádzajúci   z   toho,   že   neexistencia   rozhodcovského   rozsudku   vydaného   Stálym rozhodcovským   súdom,   ktorý   by   bol   spôsobilým   exekučným   titulom   buď   z   hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva   z   ustanovení   tohto   alebo   osobitného   zákona.   V   súlade   s   §   45   ods.   2   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon   rozhodcovského   rozsudku   alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí v rozhodcovskom   konaní   nedostatky   podľa   odseku   1   písm.   b)   [t. j.   ak   rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania; ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo   sa   o   nej   právoplatne   rozhodlo   v   inom   rozhodcovskom   konaní]   alebo   c)   [t. j.   ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom].

Vzhľadom na uvedené tak k sťažovateľkou namietanému (ne)oprávneniu krajského súdu   ex   offo   zastaviť   exekúciu   začatú   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   ako exekučného titulu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku uvádzanú v sťažnosti ústavný súd dodáva, že vedenie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho   rozhodcovského   súdu,   nie   je   skutočnosťou,   ktorá   by   zbavovala   exekučný   súd povinnosti riadiť sa ustanoveniami Exekučného poriadku, ktorý v § 58 ods. 1 ustanovuje oprávnenie exekučného súdu exekúciu zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu a v § 57 ods. 2 ustanovuje oprávnenie exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku [napr. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku] alebo osobitného zákona [§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní].

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené, tak ako už bol učinil aj vo svojich skorších rozhodnutiach, poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997   uviedol,   že   „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu zastavená.“.

Okrem   tohto   ústavný   súd   podotýka,   že   v   danom   prípade,   tak   ako   to   vyplýva z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   9   CoE   26/2012   z   31.   mája   2012, sťažovateľka   v   odvolaní   proti   zastavujúcemu   uzneseniu   okresného   súdu   ani nespochybňovala právomoc okresného súdu vecne preskúmavať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok (v odvolaní sťažovateľka spochybňovala iba závery, že jej úverovú zmluvu   možno   považovať   za   zmluvu   spotrebiteľskú,   pozn.),   a   keďže   tieto   námietky sťažovateľka v tomto prípade prvýkrát uplatnila až v konaní pred ústavným súdom, krajský súd   sa   s   nimi   v   napádanom   uznesení   ani   nebol   povinný   vysporadúvať,   takže   z   tohto hľadiska sa tieto námietky sťažovateľky vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu javia ako neopodstatnené.

Uvedené   bolo   podkladom,   že   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2   Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky   týkajúcu sa   aplikovanej smernice Rady, ktorá podľa sťažovateľky „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je   určená,   pokiaľ   ide   o   výsledok   (účel),   ktorý   sa   má   dosiahnuť.   Pri   uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím   na   znenie   a   účel   smernice,   tak,   aby   sa   dosiahol   výsledok   (účel),   ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti   priamej   aplikácie   ustanovení   smernice   (za   stanovených   podmienok)   majú ustanovenia   smernice   Rady   význam   aj   pri   výklade   a   aplikácii   vnútroštátneho   práva vnútroštátnym súdnym orgánom (napr. IV. ÚS 467/2012). Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej veciach za zjavne neopodstatnenú.

2.3   V   ďalšej   časti   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   vyjadriť   sa   k   námietke sťažovateľky týkajúcej sa povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm.   c)   OSP   a   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku   (pozri   MAZÁK,   J.,   JÁNOŠÍKOVÁ,   M.:   Základy   práva   Európskej únie.   Ústavný   systém   a   súdna   ochrana.   Bratislava:   IURA   EDITION,   2009,   s.   420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V   prípade,   ak   sú   uvedené   podmienky   –   vzhľadom   na   okolnosti   posudzovaného prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať   právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu prameňa,   v   ktorom   je   predmetné   pravidlo   vyjadrené,   bez   toho,   aby   sa   musel   obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora   (II.   ÚS   129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   do   odvolania   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   nezahrnula   argumenty   týkajúce   sa   povinnosti krajského súdu postupovať v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako ich uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nemohol preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska toho, či sa krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal s argumentmi, ktoré sťažovateľka uvádza až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri   napr.   IV. ÚS 108/2010),   však   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   v   danom prípade nebolo povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a   či   v   dôsledku   nesplnenia   tejto   povinnosti   možno   uvažovať o   porušení   sťažovateľkou označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS   129/2010,   II.   ÚS   163/2010),   ako   aj   to,   či   sú   splnené   predpoklady,   za   ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sama sťažovateľka uvádza, že „... exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie...“, a tiež aj z iných rozhodnutí v obdobných veciach sťažovateľky (v danom prípade to krajský súd   vyslovene   neriešil,   pozn.)   vyplýva,   že   odvolacie   súdy   potvrdzovali   rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekučných konaní vykonávaných na základe rozhodcovských rozsudkov   z   úverových   zmlúv,   na   základe „...   zistenia,   že   sa   vymáha   plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej a teda neplatnej rozhodcovskej doložke založil (okresný   súd,   pozn.)   na   hrubej   nerovnováhe   v   právach   a   povinnostiach   v   neprospech spotrebiteľa a tiež aj z tzv. geografických dôvodov a neprijateľného miesta rozhodcovského konania, keďže miesto rozhodcovského konania sa dohodlo na druhom konci republiky.“, pričom pri tejto argumentácii bolo poukazované aj na relevantnú judikatúru Súdneho dvora (napr. rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom) vzťahujúcu sa na skutkovo a právne obdobné prípady (neprijateľnosť miesta rozhodcovského konania), ktorá podľa názoru ústavného súdu bola dostatočným základom pre rozhodnutie vo daných veciach, bez potreby súdu predkladať v tejto už tak ustálenej otázke   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru.   Uvedené   odôvodňuje,   prečo   by   v   danom prípade nebol krajský súd povinný požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.

2.4 K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne, ak v rámci   napadnutého   exekučného   konania   nenariadil   verejné   pojednávanie,   ústavný   súd poukazuje   na   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   napr.   v uznesení   sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný   súd   skúma,   či   exekučný   titul   je   alebo   nie   je   v   rozpore   so   zákonom   podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný   súd   nevykonáva   dokazovanie   (ako   procesnú   činnosť   osobitne   upravenú v ustanoveniach   §   122   až   §   124   OSP),   vzhľadom   na   to   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce skutočnosti   dostatočne osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu   vrátane do   neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný (napr. IV. ÚS 456/2012, IV. ÚS 467/2012), a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem uvedeného, v súvislosti s konaním tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorý mal byť podľa sťažovateľky v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (účinný od 9.   augusta   2012,   pozn.),   ústavný   súd   ešte   nad   rámec   podotýka,   že   tak   rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 5 Er 90/08 zo 4. mája 2010, ako aj rozhodnutie krajského súdu sp. zn.   9   CoE   26/2012   z   31.   mája 2012   boli   prijaté   ešte   pred   9.   augustom   2012,   keď nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňal Exekučný poriadok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi argumentáciou sťažovateľky o   porušení   právnych   predpisov,   ktoré   „prima   facie“   neboli   porušené   napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, resp. v danom prípade porovnaním účinnosti namietanej právnej úpravy a časového hľadiska, v ktorom boli napadnuté rozhodnutia tak okresného súdu, ako aj krajského súdu vydané, je zrejmá absencia príčinnej súvislosti a v nadväznosti na to sú podané ústavné sťažnosti v konaní pred ústavným súdom nedôvodné.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   z   dôvodu   namietania   neexistujúcich   porušení základných   práv   a   slobôd,   úspešné,   a   ktorých   spracovanie   z   hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval ústavne konformným spôsobom, keď napádaným uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje   právne   názory   vyjadrené   v   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   týkajúce   sa možnosti   zastaviť   exekučné   konanie,   t.   j.   právne   názory   týkajúce   sa   právnej   podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   nad rámec už uvedeného   navyše poukazuje ústavný súd aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne   patrí   aj   základné   právo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ako   aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru,   prípadne   v   spojení   s   ich   porušením   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   326/07, IV. ÚS 456/2012, I. ÚS 127/2011).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013