znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 78/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., S., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 178/2004 a jeho rozsudkom z 23. júna 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 120/2010,   7   Co   121/2010 a jeho uznesením   z 31.   augusta   2010   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 33/2011 a jeho uznesením zo 17. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. februára 2012   doručená   sťažnosť   J.   G.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   178/2004   a jeho   rozsudkom   z 23.   júna   2009, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod sp. zn. 7 Co 120/2010, 7 Co 121/2010 a jeho uznesením z 31. augusta 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 33/2011 a jeho uznesením zo 17. októbra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   návrhom z 11. novembra 1999 podaným na Okresnom súde Bratislava II domáhal proti S., a. s., B. (ďalej   len   „odporca“),   priznania   náhrady   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej neschopnosti z titulu pracovného úrazu, ktorý utrpel v roku 1985. Vec bola v roku 2004 z dôvodu   miestnej   príslušnosti   postúpená   okresnému   súdu,   ktorý   vo veci   rozhodol rozsudkom z 23. júna 2009 tak, že sťažovateľovi priznal náhradu za stratu na zárobku od 1. novembra 1996 do 31. decembra 2003 a konanie v časti náhrady za stratu na zárobku (úrazovej renty) od 1. januára 2004 zastavil s tým, že po právoplatnosti rozsudku vec v tejto časti postúpi S., ústredie B. (ďalej len „S.“), na ďalšie konanie. Proti uvedenému rozsudku podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 Co 120/2010-266,   7   Co   121/2010   z 31. augusta   2010   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   vo vyhovujúcej časti vo veci samej zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vo výroku, ktorým okresný súd konanie v časti náhrady za stratu na zárobku (úrazovej renty) od 1. januára 2004 zastavil a postúpil S. na ďalšie konanie, rozsudok potvrdil. Proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   v   časti   jeho   potvrdzujúceho   výroku   podal   sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), teda že postupom súdov nižších stupňov, ktoré konanie v časti náhrady za stratu na zárobku (úrazovej renty) od 1. januára 2004 zastavili a vec postúpili S., mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ v dovolaní namietal aj postup odvolacieho súdu, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa (vo výroku o čiastočnom zastavení konania) potvrdil z iného právneho dôvodu, ako vec v tejto časti posúdil súd prvého stupňa. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 33/2011 zo 17. októbra 2011 dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedol: „Za   závažné   porušenie   ústavných   práv   sťažovateľ   považuje   konanie   všetkých porušovateľov,   pretože   všetci   porušovatelia   dospeli   k   záveru,   že   o   nároku,   ktorý   je uplatnený vo vyššie uvedených konaniach, po 01. 01. 2004 rozhoduje S., nakoľko podľa ich názoru   zákonom   č.   461/2003   Z.   z.   prešla   táto   povinnosť   na   S.   Sťažovateľ   sa   s   týmto názorom   nielenže   nestotožňuje,   ale   tvrdí,   že   rozhodnutie   porušovateľov,   je   v   príkrom rozpore   so   samotným   znením   zákonných   ustanovení   (nejde   o nesprávny   výklad,   ale   o negovanie samotného zákona).

... porušovatelia tvrdia, že o nárokoch na náhradu na stratu na zárobku po skončení pracovnej   neschopnosti   vzniknutých   z   pracovného   úrazu   do   31.   12.   2003   patrí   do právomoci súdu a po nadobudnutí účinnosti zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. od 01. 01. 2004 nárok navrhovateľa nespadá do právnych vzťahov, na prejednanie, ktorých je daná právomoc súdu.

Porušovatelia napriek tomu, že všetky ich rozhodnutia boli vydané už po účinnosti novely č. 677/2006 Z. z., tvrdením uvedeným v predchádzajúcom odseku odôvodňovali svoje rozhodnutie a to i napriek tomu, že citovali v svojich rozhodnutiach i ustanovenie § 272 ods. 9 a 11 zákona č. 461/2003 Z. z., v ktorých sa jednoznačne uvádza, že ak o nároku sťažovateľa na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN   - úrazovej rente nebolo právoplatne rozhodnuté do 31. 07. 2006, tak takéto spory rozhodujú súdy...

Tým, že porušovatelia v tejto časti konanie zastavili, resp. porušovateľ v 3. rade akceptoval zastavenie konania a vec postúpili S. odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko ho odkázali na orgán, ktorý o predmetnej veci nerozhoduje ani rozhodnúť nemôže. V prípadoch nárokov na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN, ktoré neboli   právoplatne   skončené   do   31.   07.   2006,   a   ktoré   sa   od 01. 01. 2004   považujú   za úrazovú rentu, sa rozhodne nielen podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003, ale v zmysle § 272 ods. 11 cit. zákona o nich rozhodne súd a v žiadnom prípade nie S...

Porušovatelia   pochybili,   keď   zastavili   konanie   z   dôvodu   nedostatočnej   pasívnej legitimácie   odporcu   s   tým,   že   od   01.   01.   2004   preberá   povinnosť   výplaty   plnení vyplývajúcich   zo   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu   pri   pracovnom   úraze   od zamestnávateľa S...

... porušovateľ v 3. rade pochybil tým, keď odmietol... dovolanie a konštatoval, že rozhodnutia porušovateľov v 1. a 2. rade nie sú postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., pričom sťažovateľovi porušovatelia vzhľadom na ustanovenie § 272 ods. 11 v spojení s ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. odňali možnosť konať pred súdom. Porušovateľ v 3.rade tieto zákonné ustanovenia ignoroval a opomenul novelu zákona č. 461/2003 Z. z. vydanú zákonom č. 677/2006 Z. z., ktorým bola odstránená nejednotnosť v rozhodovaní súdov. Porušovateľ v 3. rade totiž na str. 9 v druhom odseku svojho rozhodnutia poukazuje údajne z dôvodu nejednotnosti rozhodovania súdov (v minulosti) v otázke do právomoci ktorého   orgánu   patrí   rozhodovanie   o   nárokoch   vyplývajúcich   z   pracovného   úrazu   a choroby z povolania po prijatí zákona č. 461/2003 Z. z. na stanovisko občianskoprávneho a správneho   kolégia   NS   SR   č.   Cpj.   9/2006,   ktoré   však   podotýkam   bolo   vydané   pred účinnosťou zákona č. 677/2006 Z. z. a teda na prípad sťažovateľa toto stanovisko nie je možné použiť, pretože už zákonom bolo určené, že o nárokoch sťažovateľa majú rozhodovať súdy, lebo konanie nebol právoplatne skončené do 31. 07. 2006.“

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   najvyšší   súd   si   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia „vzájomne protirečí“, keď tvrdí, že „o takých nárokoch aké uplatňoval v konaní sťažovateľ, majú rozhodovať súdy, lebo o týchto nárokoch treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003“, ale „odmietnutím vlastne potvrdil úplný opak (že po 01. 01. 2004 patrí vec do právomoci S.)“.

Sťažovateľ považuje postup súdov konajúcich v jeho veci za arbitrárny, ktorým mu bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   čím   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   súdnu ochranu   a porušeniu   čl.   2   ods.   2   ústavy.   Svoje   tvrdenie   podporil   poukázaním   na   iné rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1   Cdo   139/2009 z 13.   septembra   2011,   v ktorom najvyšší   súd   analogickú   vec   posúdil   odlišne   (opačne)   oproti   namietanému   dovolaciemu uzneseniu, keď konštatoval, že postupom súdov nižších stupňov, ktoré konanie čiastočne zastavili, došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. Keďže konajúce súdy sa „argumentačne nevyrovnali s týmto a zrejme aj inými skoršími rozhodnutiami“ a rozhodli „v rozpore   s konštantnou   rozhodovacou   praxou“,   podľa   sťažovateľa   porušili   princíp právnej istoty ako súčasť právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prerokoval prednostne a po jej prijatí na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Porušovateľ   v   1.   rade   Okresný   súd   Bratislava   I.   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15C 178/2004, porušovateľ v 2. rade Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 7Co 120/2010, 7Co 121/2010 a porušovateľ v 3. rade Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cdo 33/2011 porušili základné právo sťažovateľa J. G. na súdnu ochranu garantované podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Súčasne   porušovatelia   svojim   postupom   zasiahli do princípu právnej istoty sťažovateľa ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a súčasne porušovatelia porušili čl. 2 ods. 2 Ústavy SR...

... Ústavný súd SR zrušuje A/ Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 33/2011 zo dňa 17. 10. 2011, ktorým dovolanie zamietol

B/ Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co 120/2010-266, 7Co 121/2010 zo dňa   31.08.2010   v   časti   2.   výroku,   ktorým   bol   potvrdený   výrok   súdu   prvého   stupňa o zastavení konania a postúpení veci S., ústredie B. v časti straty na zárobku (úrazovej renty) od 01. 01. 2004

C/   Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I.   sp.   zn.   15C   178/2004-196   zo   dňa 23. 06. 2009 v časti, v ktorej súd konanie v časti úrazovej renty od 01. 01. 2004 zastavil a po právoplatnosti konania v tejto časti vec postúpi S., ústredie... na ďalšie konanie a vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ tiež žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 € a úhradu trov konania v sume 323,50 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 178/2004 a jeho rozsudkom z 23. júna 2009, postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   120/2010,   7   Co   121/2010   a jeho   uznesením z 31. augusta   2010   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Cdo 33/2011 a jeho uznesením zo 17. októbra 2011.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 178/2004 a jeho rozsudkom z 23. júna 2009

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany   nie   je   v právomoci   všeobecných   súdov.   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V   danom   prípade   mal   sťažovateľ   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   postupu a rozsudku   okresného   súdu   vydaného   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   178/2004 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania podľa štvrtej časti prvej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam mal krajský súd ako súd odvolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného   súdu.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   rozsudku okresného súdu odvolanie nepodal.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými úkonmi,   najmä využitím   riadnych   opravných   prostriedkov   (podobne napr.   I.   ÚS   85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak všeobecný súd v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, v takom prípade ústavný súd s prihliadnutím na princíp subsidiarity   vyjadrený   v čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   oprávnený   vo   veci   namietaného porušenia základného práva alebo slobody konať (obdobne II. ÚS 54/02).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému porušeniu   označených   práv postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   120/2010,   7   Co   121/2010   a jeho   uznesením z 31. augusta 2010

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

V danej veci mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv, porušenie ktorých   uznesením   krajského   súdu   namieta,   v rovnakom   rozsahu,   ako   to   je   vymedzené v argumentačnej   báze   v jeho   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   už   v odvolaní   proti prvostupňovému rozsudku. V namietanom prípade by bola založená právomoc ústavného súdu   na preskúmanie   uznesenia   krajského   súdu   v   rozsahu   argumentácie   nastolenej v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len za predpokladu, že by námietky sťažovateľa uplatnené   v sťažnosti   ústavného   súdu   boli   predmetom   skúmania   a vysporiadania   sa krajského súdu v rámci odvolacieho konania na základe sťažovateľom podaného odvolania. V okolnostiach daného prípadu to tak nebolo. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   nepodal.   Predmetom   súdneho prieskumu krajského súdu ako odvolacieho súdu bolo len odvolanie odporcu.

Keďže sťažovateľ ochranu svojich   práv   nerealizoval v konaní pred všeobecnými súdmi,   ale až podaním   sťažnosti   ústavnému súdu,   ústavný súd jeho sťažnosť aj v časti namietaného porušenia označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn. 7   Co   120/2010,   7   Co   121/2010   a jeho   uznesením   z 31.   augusta   2010   odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Za   okolností,   keď   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, nevyužil právne prostriedky nápravy proti označenému rozsudku okresného súdu, nemá podľa názoru ústavného súdu opodstatnenie posudzovať námietky sťažovateľa smerujúce proti   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu.   Sťažovateľ   totiž   nepochybne   mohol v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku namietať výrok, ktorým okresný súd konanie čiastočne   zastavil   a vec   postúpil   S.   na ďalšie   konanie,   teda   uplatniť v odvolaní   tie   isté námietky,   aké   uplatnil   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu.   Za daných   okolností vyznievajú námietky sťažovateľa proti namietanému uzneseniu krajského súdu účelovo o to viac, že sťažovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť, teda aj vo výroku, ktorým okresný súd konanie zastavil. Preto podľa názoru ústavného súdu prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v tejto časti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K namietanému porušeniu   označených   práv postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 33/2011 a jeho uznesením zo 17. októbra 2011

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúcu porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ako aj porušenie   čl.   1 ods.   1 a čl. 2   ods.   2 ústavy   postupom   a rozhodnutím najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III.   ÚS   24/2010).   Obdobný   záver   možno   prijať   aj   vo   vzťahu   k základnému   právu zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným   v namietanom   rozhodnutí,   ktorý   dovolanie   sťažovateľa   odmietol,   pretože nezistil skutočnosti odôvodňujúce prípustnosť dovolania podľa § 237 a § 239 OSP. Najvyšší súd sa pri posudzovaní sťažovateľom namietanej vady konania podľa § 237 písm. f) OSP v súvislosti   s   čiastočným   zastavením   konania   stotožnil   s názorom   krajského   súdu,   že na rozhodnutie   o nároku   sťažovateľa   za   obdobie   po   31.   decembri   2003   nie   je   daná právomoc súdu,   pretože   ide   o nárok   na úrazovú   rentu   podľa   zákona   č.   461/2003   Z.   z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), o ktorom   s účinnosťou   od   1.   januára   2004   môže   rozhodnúť   len   S.   Podľa   sťažovateľa najvyšší súd neaplikoval na jeho prípad ustanovenia § 272 ods. 9 a 11 zákona o sociálnom poistení, ktoré v čase vydania prvostupňového rozsudku už boli účinné a v zmysle ktorých o jeho nároku, o ktorom súd právoplatne nerozhodol do 31. júla 2006, sa po tomto dni rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Zastavením konania v uvedenej časti a postúpením veci S. bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa tvrdenia sťažovateľa právny záver najvyššieho súdu vyslovený v namietanom rozhodnutí je v dôsledku   nesprávnej   aplikácie   právnych   predpisov   arbitrárny   a zároveň   je   v rozpore s konštantnou   rozhodovacou   praxou   súdov,   čím   zároveň   došlo   aj   k porušeniu   princípu právnej istoty.

3.1   Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či právny názor vyslovený v uznesení najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Cdo   33/2011   zo   17.   októbra   2011   je   z ústavného   hľadiska udržateľný   a akceptovateľný.   Najvyšší   súd   v relevantnej časti   odôvodnenia   namietaného uznesenia uviedol:

„Dovolaním   je   v   danom   prípade   napadnutý   potvrdzujúci   výrok   uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo zastavené konanie a vec postúpená S., takéto rozhodnutie nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení v zmysle § 239 ods. 1, 2 O. s. p., proti   ktorým   je   dovolanie   prípustné.   Preto   prípustnosť   dovolania   z   tohto   ustanovenia vyvodiť nemožno....

Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo postupom odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) v dôsledku zastavenia konania a postúpenia veci (v napadnutej časti) S. v rozpore s právnymi predpismi tiež postupom odvolacieho súdu, ktorý vec potvrdil z iného právneho dôvodu ako ju posúdil súd prvého stupňa.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) treba rozumieť taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

V   prejednávanej   veci   bol   predmetom   konania   navrhovateľom   uplatnený   nárok na náhradu za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity od 1. 11. 1996 následkom pracovného úrazu (utrpeného u odporcu 18. 9. 1985), keď oba súdy nižších stupňov dospeli k zhodnému právnemu záveru, že tento nárok sa od 1. 1. 2004 mení na úrazovú rentu. Povinnosť   výplaty   preberá   (od   zamestnávateľa   zodpovedného   za   škodu   vzniknutú následkom pracovného úrazu) S.

So   zreteľom   na   nejednotnosť   rozhodovania   súdov   (v   minulosti)   v   otázke, do právomoci ktorého orgánu patrí rozhodovanie o nárokoch vyplývajúcich z pracovného úrazu a choroby z povolania po prijatí zákona o sociálnom poistení (zákon č. 461/2003 Z. z.), najmä so zreteľom na jeho prechodné ustanovenia § 249 až 293 a tiež aj na jeho zrušujúce   ustanovenie   §   294   bod   27,   prijali   občianskoprávne   a   správne   kolégium Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   spoločnom   zasadnutí   stanovisko   k   niektorým otázkam právomoci súdu na rozhodovanie o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania (publikované pod č. Cpj 9/2006).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje osobitný zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). Ak vec nespadá do právomoci   súdov   alebo   ak   má   predchádzať   iné   konanie,   súd   postúpi   vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O. s. p.).

Nároky   zamestnanca   vyplývajúce   zo   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné) prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu na   zárobku   alebo   stratu   na   dôchodku   (počas   práceneschopnosti   a   po   skončení práceneschopnosti   alebo   pri   uznaní   invalidity   alebo   čiastočnej   invalidity),   za   bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu   (§   198   ods.   1   písm.   a/   až   d/   Zákonníka   práce   č.   311/2001   v   znení   účinnom do 1. 1. 2004).

Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení však priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do právomoci súdu v týchto veciach. Z bodu 27 ustanovenia § 294 tohto zákona je zrejmé, že (okrem iného) bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z. z.) a tiež jeho ustanovenia § 199 až 213, takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v zákone, pričom nároku za stratu na zárobku alebo za stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. zákona) resp. nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. zákona)... Od účinnosti novej právnej úpravy t. j. od 1. 1. 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších   úrazových   dávkach   uvedených   vo   štvrtej   hlave   zákona)   rozhoduje   S.,   jej príslušnosť   na   prejednanie   a   rozhodovanie   v   týchto   veciach   jednoznačne   vyplýva   z ustanovenia § 177 zákona, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne   príslušné   organizačné   zložky   S.   Ide   o   konanie   vo veciach   dávkových   v   zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a/ zákona.

Právomoc S. však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z...

Právomoc S. nie je daná ani na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003 (§ 272 ods.   5,   6 zákona), lebo o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd, ako o spore z pracovnéhovzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.).

V zmysle novej právnej úpravy sa o týchto nárokoch už nerozhoduje, resp. právna úprava ich už neoznačuje ako odškodniteľný nárok, namiesto nich prichádzajú do úvahy príslušné vyššie uvedené renty. Podmienky na priznanie príslušných rent sú iné v porovnaní s náhradami za stratu na zárobku a v konečnom dôsledku ani výška renty sa nerovná príslušnej   náhrade   za   stratu   na   zárobku.   Za   týchto   okolností   by   názor,   podľa   ktorého príslušnosť   súdu vo   veciach   nárokov na náhradu škody   spôsobenej   pracovným úrazom alebo   chorobou   z   povolania   uplatnených   na   súde   do   účinnosti   zákona   nie   je   daná, v konečnom   dôsledku   znamenal   odmietnutie   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae),   čo   je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Na to, aby bolo možné takto začaté konanie na súde v zmysle § 103 v spojení s § 104 ods. 1 O. s. p. zastaviť a vec postúpiť S., muselo by byť v zákone ustanovené, že S. rozhoduje nielen o nárokoch, ktoré vznikli podľa tohto zákona, t. j. ktoré vznikli od 1. 1. 2004, ale aj o nárokoch, ktoré vznikli skôr, za podmienky, že o nich nebolo do nadobudnutia účinnosti zákona právoplatne rozhodnuté. Takéto ustanovenie sa však v zákone nenachádza. Taktiež by   mohol   súd   postúpiť   návrh,   resp.   celý   spis   S.,   ak   by   mu   takúto   povinnosť   ukladalo prechodné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Takéto ustanovenie sa však v O. s. p. nenachádza. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány - teda aj súd, konať len na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak preto žiaden zákon neustanovil, že o nárokoch, ktoré vznikli do 31. 12. 2003 (ak o nich nebolo právoplatne rozhodnuté) má konať S. (čo by bola výnimka zo všeobecnej právomoci súdu v pracovnoprávnych vzťahoch zakotvená v § 7 ods. 1 O. s. p. in fine), musí konanie začaté na súde dokončiť súd.

Dôsledkom   vyššie   uvedených   skutočností   je   ďalší   záver   spočívajúci   v   tom,   že vo veciach   nárokov   na   náhradu   škody   spôsobenej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou z povolania uplatnených na súde (a teda aj vzniknutých) do 1. 1. 2004 je daná právomoc súdu. Z tejto právomoci je (po zohľadnení § 272 ods. 5, 6 zákona) vyňatý nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej   invalidity   a   nárok   na   náhradu   nákladov   na   výživu   pozostalých   (u   obidvoch nárokov) za obdobie po 31. 12. 2003, lebo tieto nároky sa od 1. 1. 2004 zo zákona považujú za úrazovú rentu (§ 272 ods. 3 zákona), o ktorých v súlade s § 172 ods. 2, 3 písm. a/ zákona rozhoduje S.

Vychádzajúc zo záverov uvedeného stanoviska potom zastavením konania v časti náhrady za stratu na zárobku od 1. 1. 2004 a postúpením veci (v tejto časti) S. nedošlo k odňatiu navrhovateľovi možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), pretože ide o nárok na úrazovú rentu, o ktorej rozhoduje S., nie súd (nie je daná právomoc súdu). Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   (v   napadnutej   časti)   nie   je   ani   prekvapivým rozhodnutím,   lebo   súd   prvého   stupňa   konanie   (v   uvedenej   časti)   zastavil   s   tým,   že   po právoplatnosti postúpi vec S. poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 O. s. p. (podľa jeho druhej vety ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu, právne účinky   spojené   s   podaním   návrhu   na   začatie   konania   zostávajú   zachované),   s   ktorým právnym záverom sa odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí v plnom rozsahu stotožnil. Ak by totiž súd prvého stupňa vychádzal z právneho záveru o nedostatku pasívnej legitimácie   odporcu,   tento   nedostatok   by   viedol   k   zamietnutiu   návrhu   meritórnym rozhodnutím (nie zastaveniu konania ako následku existencie neodstrániteľnej podmienky konania - právomoci súdu).

Pokiaľ navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) teba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.... Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   síce   relevantný   dovolací   dôvod,   samo   osebe   ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) použil správny právny predpis alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ale o taký prípad v prejednávanej veci nešlo.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,   že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie smerujúce   proti rozhodnutiu,   proti   ktorému nie je   tento   opravný prostriedok prípustný, odmietol.“

V odôvodnení namietaného rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol výstižné dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti potvrdzujúcemu výroku rozhodnutia krajského súdu odmietol. Najvyšší súd pri odôvodňovaní svojho právneho záveru poukázal na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a správneho kolégia k niektorým otázkam právomoci súdu na rozhodovanie o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod   č. 27/2006   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko“),   ktoré   v namietanom   rozhodnutí citoval,   a vychádzajúc   z jeho   záverov   dospel   k názoru,   že   zastavením   konania   v časti náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2004 a postúpením veci v tejto časti S. nedošlo sťažovateľovi k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože ide o nárok na úrazovú rentu, o ktorom rozhoduje S. podľa zákona o sociálnom poistení, teda právomoc súdu na rozhodnutie o tomto nároku nie je daná. Najvyšší súd sa náležite vysporiadal aj s dovolacou námietkou sťažovateľa o potvrdení veci odvolacím súdom z iného právneho dôvodu oproti posúdeniu veci prvostupňovým súdom.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že zjednocujúce stanovisko nie je   možné   použiť   na   jeho   prípad,   pretože   bolo   prijaté   pred   nadobudnutím   účinnosti ustanovení § 272 ods. 9 a 11 zákona o sociálnom poistení, z ktorých podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že ak o jeho nároku nebolo rozhodnuté do 31. júla 2006, takýto spor rozhodne súd.  

Podľa   §   272   ods.   5   zákona   o sociálnom   poistení   účinného   od   1.   januára   2004 v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne   skončené   do   31.   decembra   2003,   sa   po   tomto   dni   rozhodne   za   obdobie do 31. decembra   2003   podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003   a   za   obdobie po 31. decembri 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31. decembri 2003.

Podľa   ustanovenia   §   272   ods.   9   zákona   o sociálnom   poistení,   ktoré   nadobudlo účinnosť   1.   augusta   2006,   v   konaniach   o   náhrade   za   stratu   na   zárobku   po   skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (§ 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Táto náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ak nárok na ich výplatu trval aj po 31. decembri 2003, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu a poskytujú sa v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003 po zvýšení podľa tohto zákona. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 rovnako.

Podľa   ustanovenia   §   272   ods.   11   zákona   o sociálnom   poistení,   ktoré   nadobudlo účinnosť 1. januára 2007, spory o nárokoch podľa odsekov 9 a 10 rozhodujú súdy.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o sociálnom   poistení   vyplýva,   že   odseky   9   a 11 § 272 zákona o sociálnom poistení sa nijako nedotkli odseku 5 citovaného ustanovenia, naopak,   odsek   9   priamo   odkazuje   na   §   272   ods.   5,   ktorý   je   pre   posúdenie   prípadu sťažovateľa   relevantným   a z ktorého   vychádzajú   aj   závery   uvedené   v zjednocujúcom stanovisku. Z citovaných ustanovení § 272 ods. 9 a 11 zákona o sociálnom poistení podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že súdy rozhodujú spory o nárokoch na náhradu za stratu na   zárobku   za   obdobie   do   31.   decembra   2003,   a to   podľa   predpisov   účinných do 31. decembra   2003.   O nárokoch   na   náhradu   za   stratu   na   zárobku   za   obdobie po 31. decembri 2003 rozhoduje S. ako o úrazovej rente podľa zákona o sociálnom poistení.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že s aplikáciou ustanovení § 272 ods. 9 a 11 zákona o sociálnom poistení sa vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia, v ktorom   konštatoval, že „...   z uvedených ustanovení...   nemožno   vyvodiť   záver,   že spor o nároku   na   úrazovú   rentu   rozhoduje   súd;   aj   z uvedených   ustanovení   vyplýva,   že   súd rozhoduje o nároku na náhradu za stratu na zárobku, pričom táto náhrada, ak nárok na jej výplatu trval aj po 31.12.2003, sa od 1.1.2004 považuje za úrazovú rentu“.

Z uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyplýva,   že   aplikácia   relevantných ustanovení zákona o sociálnom poistení najvyšším súdom v namietanom rozhodnutí nie je zjavne   neodôvodnená,   nevykazuje   znaky svojvôle   a   ani   nepopiera   zmysel   a účel predmetných   právnych   predpisov.   Najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   v potrebnom rozsahu   náležite   vysvetlil   opierajúc   sa   pritom   o svoje   zjednocujúce   stanovisko,   prečo považoval právny záver krajského súdu v dovolaním namietajúcej časti za správny. Tento postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru,   poukazujúc na zjednocujúce stanovisko nemožno v danom prípade považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97). Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nemohlo postupom a namietaným uznesením najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani k porušeniu princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.2   Sťažovateľ namietal porušenie princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu   odvolávajúc   sa   na   iné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   139/2009 z 13. septembra   2011,   v ktorom   sa najvyšší   súd   v analogickej   veci   stotožnil   s názorom sťažovateľky. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí teda dospel k inému (opačnému) právnemu záveru ako v uznesení napadnutom touto sťažnosťou.

Ústavný   súd   v súvislosti   s rozdielnymi   právnymi   názormi   rôznych   senátov najvyššieho súdu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03,   IV. ÚS 92/09).   Obsahom   princípu   právneho   štátu   je   vytvorenie   právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku   Slovenskej   republiky   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   napriek   tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

V spojitosti s tým však ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   [§   8   ods.   3,   §   20   ods.   1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07,   I. ÚS 18/08,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09). Úlohou   ústavného   súdu   je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k okolnostiam   tohto   prípadu   dodáva,   že   dôveru   v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie   súdu.   Požiadavka   právnej   istoty   taktiež   automaticky   neznamená,   že   sa judikatúra   najmä   najvyššieho   súdu   nemôže   vyvíjať,   resp.   že   v prípade,   ak   je   prijaté ojedinelé rozhodnutie vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na väčšinovú judikatúru občianskoprávnych senátov najvyššieho súdu,   ktoré   v sporoch   o nárokoch   na náhradu   za stratu   na zárobku konštantne rozhodujú o týchto nárokoch len za obdobie do 31. decembra 2003. Relevantnou je aj judikatúra správnych senátov najvyššieho súdu, ktoré v súvislosti s nastolenou otázkou v mnohých rozhodnutiach   riešili (už po účinnosti   ustanovení § 272 ods.   9 a 11 zákona o sociálnom   poistení)   kompetenčné   spory   medzi   S.   a všeobecnými   súdmi   v prospech všeobecných súdov, ale len pokiaľ ide o nároky na náhradu za stratu na zárobku za obdobie do 31. decembra 2003 (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Rks 16/2009 z 13. mája 2009 a sp. zn. 3 Rks 1/2011 z 29. marca 2011). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľom prezentovaný   právny   názor   vyjadrený   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo 139/2009 z 13. septembra 2011 je ojedinelým (menšinovým) názorom jedného zo senátov najvyššieho súdu. Samotná skutočnosť, že iný senát najvyššieho súdu posúdil analogickú vec   odlišne,   neznamená   sama   osebe   nesúlad   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu s ústavou,   resp.   s dohovorom   ani   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľa postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, obzvlášť, ak ide o ojedinelý názor jedného zo senátov najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy postupom a namietaným uznesením   najvyššieho   súdu   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012