znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 78/2011-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Košiciach   pod   sp. zn. 6 To 46/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   6 To 46/2010.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu zo 14. februára   2011   bola   sťažnosť   doplnená   podaním   z   25.   februára   2011   doručeným osobne do podateľne ústavného súdu 28. februára 2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   doplnenia   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Trebišov (ďalej len „okresný súd) č. k. 5 T 100/2008-231 z 9. marca 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a 2 písm. c) Trestného zákona, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov   s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   v   trvaní   štyroch   rokov   spolu s probačným dohľadom nad jeho správaním v skúšobnej dobe, ako aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkých druhov v trvaní päť rokov. Uznesením krajského súdu č. k.   6 To 46/2010-277   z   8.   decembra   2010   bolo   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku okresného súdu zamietnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nebolo   a   ani   nemohlo   byť   preukázané   naplnenie subjektívnych   a objektívnych pojmových   znakov trestného činu   kladeného mu za vinu. Je totiž   evidentné,   že   práve   policajt   sa   dopustil   trestného   činu   zneužívania   právomoci verejného činiteľa, pričom iba vykonštruoval údajný sťažovateľom spáchaný trestný čin útoku na verejného činiteľa. Všeobecné súdy mu dali za pravdu i napriek tomu, že nebolo jednoznačne   preukázané,   aby   sťažovateľ   takýto   trestný   čin   spáchal.   Nič   tomu nenasvedčovalo. Policajt ho evidentne a preukázateľne zastavoval zo vzdialenosti 15-20 metrov, čo je podľa znalca nedostačujúca vzdialenosť na riadne zastavenie pri rýchlosti 60 km/h. Niet divu, že sťažovateľ nemohol zastaviť tam, kde mu to bolo ukázané, a to vyvolalo u   neho   paniku.   Ak   by   bol   policajt   stál   v   strede   vozovky,   ako   to   uvádzal,   potom   by sťažovateľovi   vytvoril   náhlu   prekážku,   do   ktorej   by   musel   nechtiac   naraziť.   Vypočutí svedkovia   však   potvrdili,   že   policajt   stál   pri   zastavovaní   sťažovateľa   mimo   vozovky. Poškodený policajt sám uviedol, že keď sťažovateľ prechádzal popri ňom, pridal rýchlosť a ušiel. Policajt vediac, že to nestačí na to, aby sťažovateľa obvinil zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa, potreboval vykonštruovať dokonalý a jasne evidentný trestný čin, kde by bola vôľa sťažovateľa útočiť na policajta zvýraznená. Preto vymyslel so svojím kolegom incident pred domom sťažovateľa, podľa ktorého sťažovateľ mal vystúpiť z auta a policajtom   nadávať   a   vyhrážať   sa,   že   ich   vyzlečie   z   uniforiem   a   napokon   mal   udrieť poškodeného do tváre. Tento incident popiera viacero svedkov, keď uvádzajú, že sťažovateľ narazil do brány svojho domu a ostal opretý hlavou o volant, pričom asi za 30 sekúnd došli za ním policajti s policajným vozidlom a so zbraňou v ruke ho vytrhli spoza volantu a spútali   na   kapote   sťažovateľovho   vozidla.   Sťažovateľ   preto   nemal   ani   čas   na   to,   aby policajtovi   nadával   a   udrel   ho.   V   skutočnosti   by   mal   byť stíhaný   policajt   za   zneužitie právomoci verejného činiteľa, keďže vykonštruoval trestný čin, ktorý sťažovateľ nespáchal. Chcel   sťažovateľovi   ukázať   ako   chutí   moc,   keďže   sťažovateľ   mu   nezastavil,   lebo z objektívnych príčin to nemohol urobiť. Okresný súd dal za pravdu policajtovi bez toho, aby mal dostatok dôkazov, a to i napriek tomu, že oproti jeho tvrdeniu stoja svedecké výpovede minimálne siedmich svedkov svedčiacich o opaku. Takéto hodnotenie dôkazov je v rozpore so zákonom, ústavou a „Európskym Dohovorom.“ Krajský súd odobril takýto rozsudok okresného súdu bez dostatočných zákonných dôvodov.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 To 46/2010 s tým, aby bolo jeho uznesenie z 8. decembra 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež finančné zadosťučinenie v sume 70 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 2 000 €. Domáha sa prednostného prerokovania veci ako naliehavej. Napokon požaduje odložiť vykonateľnosť uznesenia krajského súdu až do „právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu“.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 To 46/2010-277 z 8. decembra 2010 vyplýva, že ním   bolo   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 5 T 100/2008 z 9. marca 2010. Skutok, za ktorý bol sťažovateľ uznaný vinným, znel takto:„Dňa 20. 2. 2008 okolo 16.25 hod. na H. ul. pred rodinným domom č. 66 v obci K., počas dopravno-bezpečnostnej akcie bol zastavovaný členom policajnej hliadky OO PZ K. A.   M.,   ktorý   ho   zastavoval   bezpečnostným   terčíkom   počas   riadenia   osobného motorového vozidla Suzuki Baleno, (...), pričom na tento pokyn nereagoval, pridal plyn a pokračoval priamo v jazde na A. M. stojaceho v strede jazdného pruhu, a ktorý v snahe vyhnúť   sa   hroziacej   zrážke   s vozidlom   obvineného   uskočil   ku   krajnici   a   následne   o prenasledovaní   obvineného   policajnou   hliadkou   na   ich   služobnom   vozidle   obvinený nezvládol riadenie svojho vozidla, ktorým narazil do oplotenia rodinného domu č. 318 na C. ulici v obci K. a po vystúpení zo svojho vozidla fyzicky napadol člena policajnej hliadky A. M. tak, že ho udrel do oblasti tváre, avšak zranenia mu nespôsobil.“

Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia okresného súdu majú plne oporu vo vykonaných dôkazoch, na ktoré sa okresný súd v odôvodnení rozsudku odvolal a sú veľmi podrobne rozobrané. Okresný súd vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, a to tak výsluchom sťažovateľa, ako aj poškodeného A. M. a svedkov C., S., B., M. a V., K., T., K., K.,   B.,   T.,   mal. K.   a mal. M. Vykonal tiež   vyšetrovací   pokus,   ako   aj listinné dôkazy. Okresný   súd   v súlade   s ustanoveniami § 165   ods.   1,   §   167 a §   168 ods.   1 Trestného poriadku riadne, logicky a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia pri rozhodovaní oprel a akými úvahami sa spravoval pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov   tak   jednotlivo,   ako   i   vo   vzájomných   súvislostiach. Krajský súd tak nemal pochybnosti o správnosti skutkového výroku rozsudku okresného súdu.   Vykonaným   dokazovaním   bolo   bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázané,   že   sa sťažovateľ   dopustil   žalovaného skutku,   ktorý   sa   stal   tak, ako   to je uvedené vo   výroku rozsudku   okresného súdu.   Obhajobné tvrdenia   sťažovateľa tvoriace podstatnú   časť jeho obrany   (poukazujúce   najmä   na   porušenia   služobných   predpisov   zo   strany   policajnej hliadky)   sú   obštrukčného   charakteru   a   sú   pochopiteľne   motivované   snahou   vyhnúť   sa trestnej   zodpovednosti   za   spáchanie   žalovaného   skutku.   Je   právne   neakceptovateľná odvolacia   námietka   spočívajúca   v   tvrdení,   že   okresný   súd   nekriticky   prevzal   skutkové a právne závery obžaloby. V opačnom prípade by totiž porušil ustanovenie § 278 ods. 1 Trestného poriadku, lebo súd môže rozhodovať iba o skutku uvedenom v obžalobe.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávanie.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej všeobecné súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie a v dôsledku toho dospeli k nesprávnym skutkovým záverom zhodným s obžalobou. To znamená, že jadrom sťažnosti je namietaná správnosť a úplnosť zisteného skutku.

Vzhľadom na takto koncipovanú sťažnosť ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vychádzajúc z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku sťažovateľove námietky by nemohli byť prípustnými dôvodmi dovolania, keďže správnosť a úplnosť zisteného skutku by dovolací súd nemohol skúmať a meniť. Preto treba prisvedčiť   sťažovateľovi   v   tom,   že   vyčerpal   všetky   jemu   dostupné   účinné   právne prostriedky ochrany označeného základného práva. Zároveň to znamená, že vo veci je daná právomoc ústavného súdu.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv.   Za   porušenie základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom (I. ÚS 8/96).

Možno konštatovať, že všeobecné súdy po veľmi rozsiahlom dokazovaní dospeli ku zásadne   odlišným   skutkovým   a   právnym   záverom,   než akými sa   obhajoval   sťažovateľ. Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   je   veľmi   podrobné   a   vyčerpávajúce. V žiadnom prípade ho preto nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí, nemôže znamenať porušenie označeného   základného   práva.   Preto   niet   dôvodu   na   to,   aby   ústavný   súd   do   záverov všeobecných súdov zasiahol.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011