znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 78/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   P.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 159/07 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 159/07 p o r u š i l základné právo J. P., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 373,14 € (slovom tristosedemdesiattri eur a štrnásť centov), ktorú   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. D. S., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 78/2010-8   zo 16. februára   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 159/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1   Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Návrhom   zo   dňa   27.   2.   2007   sa   sťažovateľka domáhala mzdových nárokov - vyplatenia mzdy za obdobie od 1. 7. 2004 do 31. 8. 2006 od svojho bývalého zamestnávateľa Z. v sume 245.168.- Sk, na základe rozsudku Okresného súdu Košice II z 10. 1. 2006 č. k 14 C 130/04-86 (v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/99/2006-108 zo dňa 27. júna 2006), ktorým bolo rozhodnuté, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej neskončil dňa 30. 6. 2004 ale trvá naďalej aj po 1. 7. 2004 (až do 31. 8. 2008, kedy skončil dohodou).

Súd   zbytočne   výzvou   až   zo   dňa   2.   5.   2007   sp.   zn.   15   Ro   58/2007,   ktorá   bola sťažovateľke   doručená   dňa   15.   mája   2007,   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku, čím spôsobil 2 mesačný zbytočný prieťah v konaní.

Na základe podania sťažovateľky z 15. 5. 2007 proti výzve súdu z 2. 5. 2007, súd uznajúc argumenty sťažovateľky vydal platobný rozkaz (PR), ale až dňa 16. 8. 2007 č. k. 15 Ro 58/2007-7, čím spôsobil ďalší 3 mesačný zbytočný prieťah v konaní.

Na podaný odpor proti PR žalovanej Z. na súde dňa 20. 9. 2007 sa sťažovateľka bez odkladu vyjadrila podaním zo dňa 9. októbra 2007.

Potom súd doručil sťažovateľke poučenie zo dňa 7. 11. 2007 č. k. 31 C 159/07, na ktoré sťažovateľka reagovala podaním z 15. 12. 2007 a predvolanie na pojednávanie zo dňa 7. 11. 2007   až   na   deň   10. 1. 2008,   ktoré   bolo   odročené   pre   neúčasť   žalovanej   Z.   na 14. 2. 2008, ktoré sa taktiež odročilo.

Uznesením   z   3.   3.   2008   súd   nepripustil   zmenu   návrhu   navrhnutú   sťažovateľkou v podaní zo dňa 15. 12. 2007.

Na   výzvu   súdu   zo   dňa   20.   3.   2008   sťažovateľka   reagovala   bez   odkladu   svojim podaním zo dňa 27. 3. 2008.

Súd   potom   vydal   nezákonné   uznesenie   zo   dňa   2.   7.   2008   o   ustanovení   súdnej znalkyni, ktoré sťažovateľka napadla odvolaním z 21. 7. 2008 pre jeho nesprávnosť, dňa 20. 10. 2008 súd vydal totožné uznesenie o ustanovení súdnej znalkyni, ktoré sťažovateľka napadla   odvolaním   z   28.   10.   2008   pre   jeho   nesprávnosť,   čím   súd   svojim   nesprávnym postupom spôsobil ďalší minimálne 1 ročný zbytočný prieťah v konaní a to napriek tomu, že sťažovateľka   podala   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní   zo   dňa   25.   2.   2008   dňa 27. 2. 2008, na ktoré reagoval negatívne predseda súdu listom z 28. 2. 2008. Ani sťažnosť sťažovateľky zo 6. 3. 2009 na ktorú reagoval predseda Krajského súdu Košiciach listom zo dňa 13. 9. 2009 nebola účinná. Aj keď od podania sťažností už uplynulo dlhé obdobie súd vo   veci   sťažovateľky   vôbec   nevykonal   od   začatia   konania   27.   2.   2007   ani   neskôr   po sťažnostiach   na   prieťahy   v   konaní   žiadny   taký   efektívny   úkon   ktorý   by   smeroval k právoplatnému rozsúdeniu jej veci.

Na základe uvedeného skutkového stavu sťažovateľka má za to, že neefektívnymi úkonmi súdu, jeho nesprávnym postupom ktorý je aj v rozpore s ust. § 6, § 100 O. s. p., a postupom súdu contra lége je porušované jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak súdne konanie trvá už viac ako 2 roky a nie je právoplatne ukončené.“

1.2   Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   sťažovateľka   opravila „zrejmú chybu ktorá vznikla pri písaní ústavnej sťažnosti v označení okresného súdu“, a navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ro 58/2007 a 31 C 159/07 porušil základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice II prikazuje konať vo veci vedenej pod sp. zn. 31 C 159/07 bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie.

J.   P. priznáva primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.500.-   Eur,   ktoré   je povinný Okresný súd Košice II vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice II je povinný vyplatiť J. P. 245,71 Eur, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S., K.

Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodňuje tým, že súd nekonal v jej veci ani plynulo a ani zákonným spôsobom od marca r. 2007 do mája 2007, od apríla 2007 do augusta 2007 a ani po marci 2008 do dnes, pričom celé konanie je vedené pomaly, nesprávne, neefektívne a preto nezákonne. Preto právna neistota sťažovateľky, ktorá u nej trvá už 3 rok /v skutočnosti od 7. 7. 2004, v konaní o jej nárokoch na vyplatenie mzdy za obdobie trvania pracovného pomeru od 1. 7. 2004 do 31. 8. 2006, kedy podala určovaciu žalobu , o rozsudok ako výsledok skoršej žaloby opiera svoje   mzdové   nároky   v   predmetnej   veci,   najmä   pre   ochorenie   syna   na   ťažkú   formu ulceróznej kolitídy, pre ktorú strávila so synom v nemocnici v Bratislave mesiace jún a júl 2009/, a preto, že o jej návrhu nie je právoplatne rozhodnuté konečným rozhodnutím súdu, a už v súčasnosti pretrváva 3 rok, si vyžaduje, v záujme urýchlenia konania, keďže ani sťažnosti   sťažovateľky   na   prieťahy   jednoduchého   konania   o   vyplatenie   mzdy   -   ktorú potrebovala   v   Bratislave   a   tak   si   bola   nútená   požičať   peniaze   -   doručené   predsedovi okresného   súdu   27.   2.   2008   a   predsedovi   KS   v   Košiciach   neboli   účinné,   vydanie navrhnutého nálezu ústavného súdu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   1   SprV/190/2010 zo 7. apríla 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 23. apríla 2010.

2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«... V prvom rade poukazujem na skutočnosť, že označenie žalovaného (odporcu) je v ústavnému súdu adresovanej sťažnosti nesprávne, keďže predmetné konanie, ktorého sa sťažnosť týka, je vedené na Okresnom súde Košice II...

... Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že úkony súdu boli   vykonávané   v   primeraných   lehotách,   ktoré   nedávajú   priestor   pre   konštatáciu zbytočných   prieťahov   v   danom   konaní.   Pojednávania   boli   tiež   vytyčované   so zodpovedajúcim časovým predstihom, ktorý ani v jednom prípade nemožno hodnotiť ako neadekvátny   a   boli   odročované   len   zo   závažných   dôvodov   (práceneschopnosť   právnej zástupkyne, pokus o mimosúdnu dohodu, prípadne zabezpečovanie dôkazov).

Dĺžku   predmetného   konania   napokon   ovplyvnila   samotná   sťažovateľka,   ktorá   sa opakovane   odvolala   proti   nariadeniu   znaleckého   dokazovania,   hoci   uznesenie   zo   dňa 20. 10. 2008 obsahovalo poučenie o neprípustnosti odvolania. Túto skutočnosť konštatoval i odvolací   súd   jednak   samotným   odmietnutím   odvolania   sťažovateľky,   jednak   svojím odôvodnením,   na   ktoré   poukazujem   vo   svojom   vyjadrení.   Minimálne   druhé   odvolanie sťažovateľky bolo podané nedôvodné a znamenalo predĺženie konania o niekoľko mesiacov (najmenej od 30. 10. 2008, kedy sťažovateľka odvolanie podala, do 10. 3. 2009, kedy bol spis   vrátený   odvolacím   súdom   s   rozhodnutím,   ktorým   bolo   odvolanie   odmietnuté). O spôsobe a rozsahu dokazovania v konkrétnom súdnom konaní rozhoduje zákonný sudca, ktorému je predmetná vec pridelená, preto ak zákonná sudkyňa považovala za potrebné v danom   konaní   nariadiť   znalecké   dokazovanie   za   účelom   rozhodnutia   veci,   takýto   jej postup nemožno v žiadnom prípade považovať za „nesprávny postup“, ako to konštatuje sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti. Vzhľadom i na rozhodnutie odvolacieho súdu sa v tejto časti javí konštatovanie v podanej sťažnosti ako nepodložené objektívnym stavom konania.

S ohľadom na všetky mnou uvádzané argumenty a tiež s poukazom na skutočnosť, že dňa 30. 3. 2010 bolo vo veci rozhodnuté, považujem podanú sťažnosť za nedôvodnú. Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavnú súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho....»

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu zaujala takéto stanovisko:

„... V   prvom   rade   sa   ospravedlňujem   za   zrejmú   chybu   ktorá   vznikla   pri   písaní ústavnej sťažnosti v označení okresného súdu a preto opravujem nesprávne označenia na správne, ktoré v celom obsahu ústavnej sťažnosti má správne znieť takto: Okresný súd Košice II, namiesto Okresného súdu Košice I, čo je tiež zrejmé z obsahu príloh pripojených k ústavnej sťažnosti.

K obsahu vyjadrenia súdu zo dňa 7. 4. 2010,... považujem za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o faktografické údaje uvedené v obsahu vyjadrenia súdu k sťažnosti sťažovateľky tak tieto tak ako sú uvedené vo vyjadrení súdu od podania návrhu na súd 27. 2. 2007 korešpondujú s obsahom ústavnej sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu dňa 31. 7. 2009 a je potrebné s týmito údajmi súhlasiť pokiaľ ide o dobu do podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu t. z. do dňa 31. 7. 2009. Do 31. 7. 2009 sťažovateľka preto trvá na obsahu ústavnej sťažnosti.

Pokiaľ   ale   súd   uvádza,   že   spis   bol   zaslaný   súdnej   znalkyni   31.   3.   2009   /podľa sťažovateľky ustanovenej zbytočne ak dôvodne tak oneskorene/ a znalecký posudok bol doručený súdu dňa 5. 6. 2009, potom z uvedeného vyplýva súdom zavinení 6 mesačný zbytočný prieťah v konaní, ak sa tak stalo už až po podaní sťažnosti predsedovi Okresného súdu Košice II zo dňa 25. 2. 2008, ktorý oznámil sťažovateľke len stroho, že sťažnosť sťažovateľky nie je dôvodná, nakoľko súd v konaní vykonáva úkony a vytyčuje pojednávania a   to   napriek   tomu,   že   dovtedy   vytyčované   pojednávania,   boli   neefektívne,   najmä   prvé pojednávanie, ktorého sa sťažovateľka zbytočne zúčastnila dňa 10. 1. 2008, lebo sa na ňom nič nerozhodlo a na ktorom s zistila, že sudkyňa nedoručila advokátke odporkyni napriek tomu, že sťažovateľka o to včas žiadala, jej podanie zo dňa 15. decembra 2007, v ktorom pre   chovanie   sa   žalovanej   odporkyni   /podanie   odporu/   a   jej   postoj   k sťažovateľkou uplatnenému   mzdovému   nároku   na   vyplatenie   mzdy,   presne   špecifikovala   svoje   mzdové nároky a tiež druhé pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 14. 2. 2008 a na ktoré sa sťažovateľka   dostavila   opakovane   zbytočne,   lebo   sa   nedostavila   odporkyňa,   ani   jej advokátka, nerozhodol ani ojej uplatnenom návrhu na zmenu žaloby zo dňa 15. decembra 2007 a súd nerozhodol ani ojej pôvodnom žalobnom návrhu zo dňa 27. 2. 2007.

Až potom dňa 3. 3. 2008 súd rozhodol o nepripustení zmeny žaloby. Taktiež zbytočný bol úkon súdu, ktorým súd vyzval sťažovateľku na oznámenie, či trvá na žalobe v celom rozsahu ak žalovaná poukázala sťažovateľke len čiastočnú finančnú sumu, čo bolo zrejmé z uplatneného žalobného návrhu zo dňa 27. 2. 2007 a aj zo dňa 15. decembra 2008

Aj keď sťažovateľka reagovala na výzvu súdu podaním zo dňa 26. 3. 2008 doručeným súdu   dňa   27.   3.   2008   súd   až   dňa   2.   7.   2008   nariadil   aj   to   contra   legem   znalecké dokazovanie, preto mu bol spis odvolacím súdom vrátený prvý raz dňa 29. 9. 2008. Tu vidí sťažovateľka zbytočný 6 mesačný prieťah zavinený súdom ako vyššie uvádzam.

O tom, že odvolací súd vrátil spis súdu bez rozhodnutia sťažovateľka nebola súdom informovaná   a   pretože   sťažovateľka   mala   za   to,   že   súd   rozhodol   druhý   raz   totožným uznesením zo dňa 20. 10. 2008, podala odvolanie, pretože mala za to, že rozhodnutie súdu je nezákonné, vzhľadom aj na jeho obsah a nedostatok vedomostí o prvom konaní pred odvolacím súdom.

Pretože sťažovateľka sa nedočkala skorého rozhodnutia o podanom odvolaní podala sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní aj keď nepoznala číslo konania pred odvolacím súdom, lebo jej to súd neoznámil, čím urýchlila domnievam sa vrátenie spisu okresnému súdu, keďže odvolací súd v čase podania sťažnosti už rozhodol ojej odvolaní. Až o 21 dní bol spis súdom zaslaný /dňa 31. 3. 2009/ znalkyni.

Ak znalkyňa ale doručila znalecký posudok dňa 5. 6. 2009 a súd až dňa 24. 11. 2009 doručil sťažovateľke tento zbytočný znalecký posudok potom tu bol ďalší zbytočný prieťah zavinený súdom v rozsahu ďalších necelých 6 mesiacov.

Pokiaľ ide o pojednávanie nariadené na deň 19. 1. 2010, potom ak sa sťažovateľka domáhala svojho nároku na mzdu za 24 mesiacov a v spore žalovaná odporkyňa bola ochotná dohodnúť len na náhrade mzdy za 9 mesiacov /viď odpor žalovanej z 18. 9. 2007 contra odvolanie sťažovateľky z 24. 7. 2008 a z 28. 10. 2008/ potom aj toto pojednávanie bolo   zbytočne   odročené   za   účelom   uzavretia   zmieru,   pretože   zmier   vzhľadom   na protichodné   právne   názory   sporných   strán   prezentované   v   priebehu   celého   súdneho konania a aj vopred prezentovaný právny názor súdu zhodný s názorom žalovanej bol v zjavnom rozpore, a preto súdne konanie dodnes nieje právoplatne skončené ani po viac ako 3 rokoch konania.

Pretože do dnešného dňa súd nedoručil sťažovateľke písomné vyhotovenie rozsudku vyhláseného dňa 31. 3. 2010, z vyhlásenia ktorého rozsudku sťažovateľka, vzhľadom na jeho   rozsiahly výrok   nevie   presne ako   súd   rozhodol   aj   keď jej zrejme   z časti   vyhovel, nemôže sťažovateľka zaujať stanovisko k tomu či proti rozsudku podá alebo nepodá riadny opravný prostriedok. Rozhodne sa až po doručení písomného vyhotovenia rozsudku. S   poukazom   na   vyššie   uvedené   argumenty   a   na   nesúhlas   s   konštatovaním   súdu v posledných 4 odstavcoch na strane 3 vyjadrenia sa k sťažnosti sťažovateľky zo 7. 4. 2010 a   na   posledný   rozsiahli   prieťah   súdu   v   II.   polroku   roku   2009   a   zbytočne   odročené pojednávanie dňa 19. 1. 2010, čím sa konanie predĺžilo o cca 8 mesiacov...

...   oznamujem   ústavnému   súdu,   že   súhlasím   s   tým   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   upustil   od   ústneho   pojednávania   v   tejto   veci,   pretože   mám   za   to,   že   ústne pojednávanie by neprinieslo pre objasnenie veci nič nové ani iné ako sa nachádza v obsahu spisu okresného súdu, ktorý spis súd doručí ústavnému súdu po vyhotovení a odoslaní rozsudku účastníkom konania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 31 C 159/07:

Dňa   27.   februára   2007   podala   sťažovateľka   –   z   titulu   uplatnenia   nárokov z neplatného   skončenia   pracovného   pomeru   –   na   okresnom   súde   návrh   na   vydanie platobného rozkazu na sumu 245 128 Sk proti Z. (ďalej aj „odporkyňa“). Vec bola pôvodne zaevidovaná pod sp. zn. 15 Ro 58/07.

Dňa 2. mája 2007 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 15. mája 2007 sťažovateľka písomne reagovala na uvedenú výzvu súdu.Dňa 16. augusta 2007 vydal okresný súd platobný rozkaz č. k. 15 Ro 58/07-7.Dňa 20. septembra 2007 odporkyňa podala odpor proti platobnému rozkazu.Dňa 3. októbra 2007 súd zaslal odpor sťažovateľke, aby k tomuto zaujala písomné stanovisko.

Dňa 10. októbra 2007 sa sťažovateľka písomne vyjadrila k odporu.Dňa 2. novembra 2007 sťažovateľka podala návrh „na dokazovanie“.

Dňa 7. novembra 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 10. január 2008. Dňa 18.   decembra 2007   sťažovateľka   písomným   podaním   navrhla zmenu svojho pôvodného návrhu.

Dňa 10. januára 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. február 2008.

Dňa 14. februára 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely pokusu o mimosúdny zmier, resp. pre účely ďalšieho dokazovania.Dňa 19. februára 2008 právna zástupkyňa odporkyne požiadala súd o poskytnutie lehoty na prípadnú mimosúdnu dohodu.

Dňa 27. februára 2008 bola vec prevedená do registra „C“ a bola zaevidovaná pod sp. zn. 31 C 159/07.

Dňa 29. februára 2008 právna zástupkyňa odporkyne oznámila súdu, že sťažovateľke „boli dňa 27. 2. 2008 zaslané finančné prostriedky vo výške 142 239,- Sk (za 9 mesiacov)“.Dňa 3. marca 2008 okresný súd uznesením č. k. 31 C 159/07-29 nepripustil zmenu návrhu v zmysle podania sťažovateľky z 18. decembra 2007.

Dňa   20.   marca   2008   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   oznámila,   či   trvá   na   svojom návrhu.

Dňa   28.   marca   2008   sťažovateľka   oznámila   súdu,   že   čiastočne   trvá   na   svojom návrhu.

Dňa 2. júla 2008 vyššia súdna úradníčka uznesením č. k. 31 C 159/07-40 ustanovila vo veci znalkyňu z odboru ekonomiky a podnikania, odvetvia personalistiky výkonu.Dňa   24.   júla   2008   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   o ustanovení znalkyne.

Dňa   31.   júla   2008   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“), aby rozhodol o uvedenom odvolaní sťažovateľky.

Dňa 25. augusta 2008 krajský súd uznesením č. k. 4 Co 252/08-46 vrátil vec súdu prvého   stupňa, pretože odvolanie „smeruje proti uzneseniu vyššieho súdneho   úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa“.

Dňa 29. septembra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 20. októbra 2008 sudkyňa uznesením č. k. 31 C 159/07-48 ustanovila vo veci znalkyňu z odboru ekonomiky a podnikania, odvetvia personalistiky výkonu.

Dňa 30. októbra 2008 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému uzneseniu o ustanovení znalkyne.

Dňa   6.   novembra   2008   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o predmetnom odvolaní sťažovateľky.

Dňa   20.   februára   2009   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   340/08-55   odmietol odvolanie sťažovateľky.

Dňa 10. marca 2009 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 31. marca 2009 bol spis zaslaný znalkyni pre účely vypracovania posudku.Dňa 5. júna 2009 znalkyňa doručila súdu vypracovaný znalecký posudok.Dňa 16. novembra 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 17. december 2009.Dňa 7. decembra 2009 sa sťažovateľka písomne vyjadrila k znaleckému posudku a ospravedlnila svoju prípadnú neúčasť na nariadenom pojednávaní.

Dňa 16. decembra 2009 právna zástupkyňa odporkyne ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 17. decembra 2009 bolo pojednávanie odročené na 19. január 2010.Dňa   19.   decembra   2009   právna   zástupkyňa   odporkyne   opäť   ospravedlnila   svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 19. januára 2010 bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že účastníci konania sa pokúsia uzatvoriť mimosúdnu dohodu.

Dňa 8. februára 2010 súd vyzval právnu zástupkyňu odporkyne, aby oznámila, či došlo k mimosúdnej dohode.

Dňa   24.   februára   2010   právna   zástupkyňa   odporkyne   oznámila   súdu,   že k mimosúdnej dohode nedošlo.

Dňa 24. februára 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 30. marec 2010.Dňa 30. marca 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd rozhodol rozsudkom č. k. 31 C 159/07-102 tak, že návrhu sťažovateľky sčasti vyhovel.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru vedenom pod   sp.   zn.   31   C   159/07   dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   uplatnenie   nárokov   z neplatného   skončenia   pracovného pomeru, t. j. vec, ktorej povaha (spor o nároky, ktoré sú zdrojom príjmov sťažovateľky) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   tohto občianskoprávneho konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci opakovane krátkodobo nečinný, napr. od 15. mája 2007 do 16. augusta 2007 (tri mesiace), od 28. marca 2008 do 2. júla 2008 (tri mesiace) a od 5. júna   2009   do   16.   novembra   2009   (päť   mesiacov)   a nepreukázal   vo veci   relevantnú procesnú činnosť minimálne v období od 31. júla 2008 do 20. októbra 2008. Okresný súd teda   minimálne   počas   jedného   roka   vo   veci   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako žalobkyňa počas napadnutého súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovaných článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2 pritom zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku   tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 30. marca 2010 bol v predmetnej veci na okresnom súde vyhlásený rozsudok č. k. 31 C 159/07-102, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 1 500 €, ktoré odôvodnila aj tým, že kvôli zbytočným prieťahom v konaní sa už dlhodobo nachádza   v právnej   neistote,   pričom „celé   konanie   je   vedené   pomaly,   nesprávne, neefektívne“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom   aj na povahu veci (uplatnenie nárokov   z neplatného   skončenia   pracovného   pomeru)   považuje   za   primerané   vo   výške 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 20. júla 2009 a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 23. apríla   2010).   Za   dva   úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2010 prislúcha odmena v sume 120,23 € spolu s režijným paušálom 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 373,14 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010