znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 78/06-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2006 v senáte zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   sudcu   Jána   Lubyho   a   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti J. M. a I. M., obaja bytom Spolková republika Nemecko, zastúpených   Mgr. Z. C., D.,   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Dunajská   Streda   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 C 171/96,   za   účasti   Okresného   súdu Dunajská Streda, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo J.   M.   a I.   M. na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 C 171/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. J.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je okresný súd   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. I.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je okresný súd   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Dunajská   Streda   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   M.   a I.   M.   trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 6 309,50 Sk (šesťtisíctristodeväť slovenských korún a päťdesiat halierov) na účet ich právneho zástupcu Mgr. Z. C., D., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 78/06 z 29. marca 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) a I. M. (ďalej len „sťažovateľka“), (spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 171/96.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobným návrhom z 28. septembra 1996 domáhali na okresnom súde vypratania nehnuteľností a zákazu užívania nehnuteľností proti K. Š. (ďalej len „žalovaná“).

Okresný súd podaním sp. zn. 1 SprR 221/06 doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2006 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom je uvedená aj táto podrobná chronológia priebehu   napadnutého   konania   od   30. septembra 1996,   keď   bola   žaloba   doručená okresnému súdu. Ďalší priebeh konania bol potom nasledovný:

„- dňa 02. 10. 1996 výzva na opravu návrhu,

- dňa 07. 10. 1996 určenie termínu pojednávania na 22. 10. 1996,

- dňa   22. 10. 1996   na   pojednávaní   konanie   bolo   zastavené,   písomné   vyhotovenie uznesenia zo súdu bolo vyexpedované 23. 10. 1996, proti ktorému uzneseniu žalobcovia podali odvolanie,

- dňa 08. 11. 1996 úprava na doručenie odvolania žalovanej,

- dňa 21. 11. 1996 výzva na predloženie plnej moci od žalovanej v 2. rade,

- dňa   13. 12. 1996   úprava   na   predloženie   spisu   na   krajský   súd,   ktorý   uznesenie prvostupňového súdu zrušil a spisový materiál na súd bol vrátený 31. 01. 1997,

- dňa 04. 02. 1997 úprava na doručenie uznesenia KS,

- dňa   04. 02. 1997   úprava   sudkyne   na   zistenie,   či   sudcovia   Okresného   súdu v Dunajskej Strede nie sú vylúčení,

- dňa   03. 03. 1997   určenie   termínu   pojednávania   na   13. 03. 1997   a   úprava na pripojenie spisových materiálov,

- dňa   13. 03. 1997   pojednávanie   bolo   odročené   na   10. 04. 1997   z   dôvodu, že sa účastníci nedostavili, písomne sa ospravedlnili,

- dňa 10. 04. 1997 pojednávanie sa neuskutočnilo, nedostavili sa žalobcovia, ktorí podali námietku zaujatosti voči sudkyni na súd doručenú 08. 04. 1997, v zápisnici bolo konštatované,   že   konanie   malo   byť   prerušené   až   do   právoplatného   skončenia   sporu 4 C 204/96,

- dňa   11. 04. 1997   výzva   na   žalobcov,   aby   svoje   urážlivé   podanie   podložili vierohodnými dôkazmi,

- dňa   02. 05. 1997   vypracované   uznesenie   o   uložení   poriadkovej   pokuty,   ktoré zo súdu bolo vyexpedované 05. 05. 1997,

- dňa 06. 05. 1997 vyjadrenie sudkyne k námietke zaujatosti žalobcov, ktorá písomne bola zdôvodnená 30. 04. 1997,

- dňa 26. 05. 1997 úprava na predloženie spisu na krajský súd, spis však predložený zrejme nebol, pretože bolo na súd doručené odvolanie žalobcov proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty,

- dňa 28. 05. 1997 úprava na doručenie odvolania žalovanej,

- dňa 16. 06. 1997 znova úprava na predloženie spisu na krajský súd na rozhodnutie o námietke zaujatosti a o odvolaní proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty, ktorá však nebola realizovaná, nakoľko v ďalšom boli vykonané pokusy o doručenie opisu odvolania právnej zástupkyne žalovanej,

- dňa   19. 01. 1998   úprava   na   predloženie   spisu   na   Krajský   súd   v   Trnave,   ktorý uznesením   zo   dňa   19. 02. 1998   vyslovil,   že   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z   ďalšieho prejednávania   a   rozhodovania   veci   a   zároveň   zrušil   uznesenie   o   uložení   poriadkovej pokuty, spisový materiál na súd bol vrátený 31. 03. 1998,

- dňa 01. 04. 1998 úprava na doručenie uznesenia krajského súdu,

- dňa   04. 05. 1998   znova   úprava   na   doručenie   uznesenia   právnej   zástupkyni žalovanej,

- dňa 02. 06. 1998 výzva na žalobcov na odstránenie vád dovolania, ktoré podali proti uzneseniu krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne,

- dňa   18. 06. 1998   ďalšia   výzva   už   na   právnu   zástupkyňu   žalobcov   na   opravu dovolania,

- dňa 17. 07. 1998 úprava na doručenie dovolania právnej zástupkyni žalovanej,

- dňa   23. 09. 1998   znova   vydané   uznesenie   o   uložení   poriadkovej   pokuty,   proti ktorému žalobcovia dňa 24. 11. 1998 podali odvolanie,

- dňa 25. 11. 1998 úprava na doručenie opisu odvolania,

- dňa 10. 02. 1999 úprava na predloženie spisu na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením   zo   dňa   18. 03. 1999   uznesenie   prvostupňového   súdu   o   uložení   poriadkovej pokuty potvrdil, spis na súd bol vrátený 14. 04. 1999,

- dňa 15. 04. 1999 úprava na doručenie uznesenia krajského súdu,

- dňa 10. 05. 1999 úprava na vydanie oznámenia pre právnu zástupkyňu žalobcov,

- dňa 08. 06. 1999 úprava na predloženie spisu na Najvyšší súd SR na rozhodnutie o dovolaní, ktorý dovolanie uznesením zo dňa 29. 09. 1999 odmietol a spisový materiál na súd bol vrátený 26. 11. 1999,

- dňa   30. 11. 1999   úprava   na   doručenie   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR,   ďalšia úprava na doručenie 05. 02. 2000,

- dňa   02. 02. 2000   výzva   na   právnu   zástupkyňu   žalobcov,   odpoveď   doručená 15. 02. 2000,

- dňa 17. 02. 2000 úprava na pripojenie spisov,

- dňa 02. 03. 2000 úprava na pripojenie spisu 4 C 204/96, od uvedeného dátumu spis bol   pravidelne   lehotovaný   za   účelom   sledovania   stavu   konania   4 C 204/96,   záznamy o sledovaní   stavu   uvedeného   konania   sú   31. 05. 2000,   20. 07. 2000,   30. 10. 2000, 31. 01. 2001, 04. 07. 2001, 05. 11. 2001, 01. 02. 2002, 03. 06. 2002,

- dňa   22. 06. 2002   úprava   na   doručenie   návrhu   žalobcov   podaného   06. 06. 2002 žalovanej o čiastočnom späťvzatí pôvodného návrhu čo do vypratania pozemkov,

- dňa 22. 06. 2002 úprava na doručenie podania žalobcov

- dňa 12. 09. 2002 úprava na doručenie návrhu na zmenu petitu právnej zástupkyni žalovanej,

- dňa 09. 10. 2002 spis uložený na lehotu,

- dňa 04. 03. 2003 úprava na zistenie stavu konania 4 C 204/96,

- dňa   26. 05. 2003   vydané   uznesenie   o   prerušení   konania   do   právoplatného skončenia veci 4 C 204/96

- v ďalšom spis bol lehotovaný, záznamy boli robené 06. 08. 2003, 03. 10. 2003,

- dňa 26. 01. 2004 vyjadrenie sudkyne k návrhu žalobcov na jej vylúčenie zo všetkých konaní, v ktorých žalobcovia sú účastníkmi konania,

- dňa 06. 05. 2004 výzva na žalobcov na odstránenie vád podania, ktorá výzva bola viackrát urgovaná - 07. 05. 2004, 16. 06. 2004, 13. 08. 2004,

- podľa úpravy zo dňa 27. 09. 2004 spis bol priebežne sledovaný za účelom zistenia stavu konania 4 C 204/96, zistenia sú datované 04. 01. 2005, 29. 02. 2005, 30. 03. 2005, 29. 04. 2005,   01. 06. 2005,   04. 07. 2005,   01. 08. 2005,   05. 09. 2005,   08. 11. 2005, 11. 01. 2006,

- konanie vedené pod sp. zn. 4 C 204/96 do dnešného nie je právoplatné skončené, podľa vyjadrenie konajúcej zákonnej sudkyne vo veci bude určený termín pojednávania.“

V závere vyjadrenia okresný súd uvádza:

„1.) Podľa   predmetu   konania nejde o   skutkovo   a právne   zložitú   vec.   Žalobcovia v predmetnej veci sa domáhajú aj zaplatenia nájomného, ale ich vlastnícke právo k bytu, ktorý   užíva   žalovaná,   je   spochybnené   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 C 204/96. V uvedenom prípade však ide o skutkovo a právne zložitú vec, preto s tým je podmienená zložitosť aj tejto veci.

2.) Chronológia úkonov súdu je uvedená hore.

3.) Prekážka   postupu   konania   je   daná   v   zmysle   § 109   ods. 2.   písm. c)   O. s. p. Poukazom na uvedené ustanovenie konanie bolo prerušené.

4.) Sťažovatelia   podľa   môjho   názoru   nielen   v   tomto   konaní,   ale   vo   všetkých konaniach, ktoré t. č. sú vedené na tomto súde prieťahy zavinili tým, že neustále napadávajú konajúcich sudcov, hrubo ich urážajú a podávajú voči sudcom trestné oznámenia, z ktorých doteraz ani v jednom prípade proti sudcovi trestné stíhanie začaté nebolo. Dokonca už mali pokus aj o to, aby súvisiacu vec vedenú pod sp. zn. 4 C 204/96 Najvyšší súd delegoval na Okresný súd v Žiline, ale návrhu vyhovené nebolo.

5.) V danom prípade zastávam názor, že zo strany súdu prieťahy spôsobené neboli.

6.) Zbytočné prieťahy som nezistila. Na záver poznamenávam, že v predmetnej veci pod sp. zn. Spr. 1520/03 som riešila sťažnosť žalobcov - sťažovateľov J. M. a manž. I. Ich sťažnosť som vtedy posúdila ako neopodstatnenú. Aj teraz zastávam názor, že hoci konanie bolo prerušené až uznesením zo dňa 26. 05. 2003, súd dovtedy konal akoby konanie bolo prerušené. Vo veci konajúca sudkyňa   už   dňa   08. 04. 1997   zápisnične   konštatovala,   že   konanie   bude   prerušené do právoplatného   skončenia   sporu   sp.   zn.   4 C 204/96.   Jej   konanie   zrejme   ovplyvnili neustále útoky sťažovateľov na jej osobu a ich snaha o vylúčenie sudkyne z prejednávania veci.“

Právny zástupca sťažovateľov v podaní z 5. mája 2006 doručenom ústavnému súdu 10. mája 2006 k vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

„Je nesporné, že Okresný súd Dunajská Streda v predmetnej veci vykonal procesné úkony uvedené vo vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu zo dňa 20. 4. 2006, avšak je nesporná aj tá skutočnosť, že odo dňa podania návrhu na vypratanie a zákaz užívania nehnuteľnosti, t. j. od 28. 09. 1996, sa sťažovatelia nemohli domôcť ich práv a nachádzajú sa v právnej neistote. (...)

... predmetnú   právnu   vec   prejednávanú   pred   Okresným   súdom   Dunajská   Streda v žiadnom prípade nemožno charakterizovať ako právne zložitú. S týmto právnym názorom korešponduje aj vyjadrenie predsedníčky okresného súdu. (...)

Podľa   názoru   predsedníčky   Okresného   súdu   Dunajská   Streda,   cit.:   sťažovatelia podľa môjho názoru nie len v tomto konaní, ale vo všetkých konaniach, ktoré t. č. sú vedené na tomto súde, prieťahy zavinili tým, že neustále napádajú konajúcich sudcov, hrubo ich urážajú a podávajú voči sudcom trestné oznámenia, z ktorých doteraz ani v jednom prípade proti sudcovi trestné stíhanie začaté nebolo.

Prinajmenšom predmetné konštatovanie predsedníčky môžeme charakterizovať ako zaujaté, nakoľko sme toho názoru, že každý sa môže domôcť jeho práv na nestrannom a nezávislom súde v prípade, ak by došlo k napádaniu a k hrubej urážke konajúcich sudcov jednak   súd/sudca   má   široké   právomoci   definované   v   O. s. p.   pri   vedení   konania, to znamená, že okrem iného môže uložiť poriadkovú pokutu, na druhej strane každej fyzickej osobe   prináleží   právo   na   ochranu   osobnosti.   V   prípade   konania   vedeného   pod   sp. zn. 9 C 171/96 (sme toho názoru, že predmetom tejto sťažnosti je posúdenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 171/96 a nie v ostatných konaniach, kde sťažovatelia vystupujú ako účastníci konania; sme toho názoru,   že   predmetné   konštatovanie   predsedníčky   je   nešťastné   a   z   právneho   hľadiska nepodložené)   síce   súd   sťažovateľovi   uložil   poriadkovú   pokutu,   avšak   ešte   zvažuje odpustenie tejto pokuty. K podaniu návrhu na ochranu osobnosti zo strany konajúceho sudcu proti sťažovateľom samozrejme ani v tomto ani v žiadnom inom prípade nedošlo. Podľa   názoru   sťažovateľov   úkony   vykonané   Okresným   súdom   Dunajská   Streda nesmerovali   k   vydaniu   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci,   správanie   sťažovateľov nespôsobilo   spomalenie   postupu   konania   a   z   toho   vyplýva,   že   na   vzniku   a   pretrvaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke celého konania v danej veci vedeného pred Okresným súdom v Dunajskej Strede majú podiel predovšetkým nedostatky v činnosti tohoto súdu. Predsedníčka   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   vo   svojom   vyjadrení   zo   dňa 20. 04. 2006 uvádza, že hoci konanie bolo prerušené až uznesením zo dňa 26. 05. 2003, súd dovtedy konal akoby konanie bolo prerušené. Podľa názoru sťažovateľov v postupe, keď súd rozhodne o prerušení konania a v postupe, keď súd koná akoby už bolo konanie prerušené, je podstatný rozdiel.

V   predmetnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 C 171/96   súd   uskutočnil   jediné pojednávanie, a to dňa 22. 10. 1996. Od vydania uznesenia o uložení poriadkovej pokuty (dňa 23. 09. 1998) do vydania uznesenia o prerušení konania (dňa 26. 5. 2003), uplynuli 4 roky a 8 mesiacov, súd v tomto období nevykonal žiadny procesný úkon.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení okresného súdu, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu prejednávanej veci. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy, je ich nárok na vypratanie nehnuteľností, na uloženie zákazu ich užívania (podaním žaloby v tejto časti z 5. júna 2002), na vyplatenie neuhradeného nájomného za ich užívanie, ako aj nárok na náhradu škody.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy na všeobecných súdoch; podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované a na tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Aj okresný súd vo vyjadrení uviedol, že „Podľa predmetu konania nejde o skutkovo a právne zložitú vec“. Ďalej však poukázal na to, že „Žalobcovia v predmetnej veci sa domáhajú aj zaplatenia nájomného, ale ich vlastnícke   právo   k bytu   (...)   je   spochybnené   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 C 204/96. V uvedenom prípade však ide o skutkovo a právne zložitú vec, preto s tým je podmienená zložitosť aj tejto veci“.

Do   predloženia   spisu   ústavnému   súdu   okresný   súd   vo   veci   nevykonal   žiadne dokazovanie,   teda   k   hodnoteniu   skutkovej   a   právnej   zložitosti   veci   vôbec   nepristúpil. Ústavný súd preto konštatuje, že skutkovú a právnu zložitosť veci dosiaľ nie je možné reálne hodnotiť,   z čoho vyplýva, že   prípadná skutková a právna zložitosť   nemohla mať vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   zistil,   že   na   doterajšiu   dĺžku   konania   mali   vplyv aj úkony, resp. správanie sťažovateľov.

Sťažovateľ   na   prvom   pojednávaní   uskutočnenom   22. októbra 1996   vzal   žalobný návrh   späť,   a to   aj   za   sťažovateľku,   tvrdiac,   že   je   splnomocnený   ju   zastupovať.   Preto okresný súd konanie zastavil a sťažovateľom vrátil súdny poplatok. Dňa 30. októbra 1996 sa   sťažovateľ   odvolal   proti   rozhodnutiu   o zastavení   konania   z dôvodu,   že   neprítomnú sťažovateľku na pojednávaní nezastupoval, a preto nemohlo dôjsť k prejavu jej vôle vziať návrh späť. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 20. januára 1997 uznesenie o zastavení konania zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka sa nezúčastnila na žiadnom z troch doteraz uskutočnených pojednávaní a sťažovateľ   sa   zúčastnil   iba   na   jednom;   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   nariadenom na 13. marec 1997   ospravedlnili   a   na   pojednávanie   nariadené   na   10. apríl 1997   sa   bez ospravedlnenia   nedostavili   (predpokladajúc,   že   z dôvodu   vznesenej   námietky   zaujatosti proti konajúcej sudkyni sa pojednávanie nekoná, pozn. ústavného súdu).

K predĺženiu posudzovaného konania prispelo aj to, že sťažovatelia podali námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu, ktorej krajský súd v zásade nevyhovel, keď z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčil iba jedného sudcu okresného súdu.

Aj ďalšia námietka sťažovateľov zo 4. apríla 1997 o zaujatosti konajúcej sudkyne bola   neúspešná,   keďže   krajský   súd   rozhodol,   že   nie   je   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania   vo   veci.   Sťažovatelia   proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali dovolanie. Dovolacie konanie však bolo pre nedostatok funkčnej príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 29. septembra 1999 zastavené.

Sťažovatelia   ďalej   počas   konania   čiastočne   vzali   žalobný   návrh   späť   a   následne upravili jeho petit.

Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   v   samotnom   postupe   sťažovateľov   je   možné   vidieť príčinu   predĺženia   napadnutého   konania   a   možno   ich   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať za také príčiny, že nimi mohla byť v danej veci ovplyvnená doterajšia dĺžka posudzovaného   súdneho   konania,   najmä   v jeho   prvom   vyhodnocovanom   období [pozri kritérium 3 bod a)].

Na druhej strane ale predkladanie niektorých procesných návrhov (napr. čiastočné späťvzatie   žalobného   návrhu)   nekvalifikuje   ústavný   súd   ako   skutočnosti,   ktoré   mali zbytočne   predĺžiť   napadnuté   konanie.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie možností daných sťažovateľom procesnými predpismi (napr. Občiansky súdny poriadok) na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom sú zbytočné   prieťahy   (m. m.   I. ÚS 31/01).   Zároveň   dĺžku   konania,   ktorá   je   dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných   prieťahov   v prípade,   keď   súd   o procesných   návrhoch   sťažovateľky   konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00).

Sťažovatelia síce nevyužili dostupné a účinné právne prostriedky (podanie odvolania) proti   uzneseniu   o   prerušení   konania,   ku   ktorému   došlo   postupom   predvídaným v Občianskom   súdnom   poriadku,   čo   ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry vyhodnocuje tak, že ak sťažovateľ nevyužil tieto prostriedky, nemožno dôsledky prerušenia konania pričítať na ťarchu okresného súdu (napr. m. m. I. ÚS 10/03). Avšak v okolnostiach tohto prípadu   ústavný súd toto   nevyhodnotil   v neprospech   sťažovateľov, a to vzhľadom na to,   že   v   uznesení   o   prerušení   konania   súd   sťažovateľov   poučil   v   tom   zmysle, že odvolanie proti nemu nie je prípustné.

Napriek uvedenému, hodnotiac komplexne doterajší priebeh napadnutého konania, ústavný súd uzavrel, že správanie sťažovateľov významnou mierou prispelo k predĺženiu konania v danej veci.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   konajúceho   okresného   súdu v predmetnej veci. Sťažovatelia v sťažnosti nekonkretizovali žiadne obdobia, počas ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v 3 obdobiach (etapách):

a) prvé obdobie konania okresného súdu od 30. septembra 1996, keď bol okresnému súdu doručený žalobný návrh sťažovateľov, do   decembra 1999, keď bolo sťažovateľom doručené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o   zastavení   dovolacieho   konania.   V uvedenom období v zásade prevládalo plynulé konanie okresného súdu, keď sa uskutočnili doteraz všetky   nariadené   pojednávania.   V tejto   etape   konania   sa   spis   niekoľkokrát   nachádzal na krajskom   súde   jednak   z dôvodu   odvolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o zastavení konania, ako aj odvolania sťažovateľov proti uzneseniam o uložení poriadkových pokút a taktiež   z dôvodu   vznesenej   námietky   zaujatosti   sťažovateľov   proti   všetkým   sudcom okresného súdu a následne proti konajúcej sudkyni. Spis bol v tomto období predložený aj najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľov proti rozhodnutiu krajského súdu   o   nevylúčení   konajúcej   sudkyni   (konanie   bolo   z dôvodu   funkčnej   nepríslušnosti najvyššieho súdu uznesením z 29. septembra 1999 zastavené);

b) v druhom období od januára 2000 do 26. mája 2003 okresný súd po vyjadrení sťažovateľov na výzvu, že trvajú na podanom návrhu, v pravidelných intervaloch sledoval, či konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn 4 C 204/96 bolo právoplatne skončené. V tejto   etape   konania   došlo   zo   strany   sťažovateľov   k čiastočnému   späťvzatiu   žaloby a úprave jeho petitu;

c) tretie   obdobie   od   26. mája 2003,   keď   okresný   prerušil   napadnuté   konanie do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 4 C 204/96, až doteraz.

V zmysle ustanovení § 109 ods. 2 písm. c), § 167, § 169 ods. 3 a § 202 ods. 3 OSP súd fakultatívne preruší konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. O prerušení konania rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.

Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený, a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú zásadne lepšie predpoklady než ústavný súd   všeobecné   súdy,   odhliadnuc   od   princípu   subsidiarity,   ktorým   sa   riadi   jeho   vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, ak je to nevyhnutné, sám neposudzoval   vhodnosť   a   účelnosť   zvoleného   procesného   postupu.   To   však   ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž   musí   vykladať   a   uplatňovať   v   súlade   s ústavou   (čl. 152   ods. 4   ústavy).   Pretože zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 21/00).

V   prerušenom   konaní   sa   nemohli   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty   jeho účastníkov, a tým nemohlo dôjsť k naplneniu účelu označených   práv.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku existencie   prekážky   jeho   postupu   vytvorenej   zákonom   ustanoveným   postupom (napr. právoplatným   uznesením   o prerušení   konania),   tak   ako   to   je   v danom   prípade, neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (m. m.   II. ÚS 3/00,   I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).

Z uvedenej   analýzy   postupu   konania   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd v období   od   januára   2000   do   26. mája 2003   [t. j.   v   2. období   -   kritérium   3   písm. b)] nevykonal   žiaden   úkon   vo veci   (okrem   výzvy   žalovanej   na   vyjadrenie   k priloženému čiastočnému späťvzatiu žaloby sťažovateľov) bez existencie zákonom ustanovenej prekážky postupu konania. Okresný súd vo vyjadrení síce uvádza, že „hoci konanie bolo prerušené až uznesením   zo dňa   26. 05. 2003,   súd   dovtedy   konal   akoby   konanie   bolo   prerušené“, a súčasne   poukazuje   na   to,   že   vo   veci   konajúca   sudkyňa   už   v zápisnici   z pojednávania uskutočneného 10. apríla 1997 „konštatovala, že konanie bude prerušené do právoplatného skončenia sporu sp.   zn.   4 C 204/96“. Takéto konanie zákonnej   sudkyne   ospravedlňoval okresný súd neustálymi útokmi sťažovateľov na jej osobu a ich snahou o jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci.

Ústavný   súd   k   uvedenému   uvádza,   že   podľa   zápisnice   okresného   súdu z pojednávania uskutočneného 10. apríla 1997 tento oboznámil prítomných (žalovanú a jej právnu zástupkyňu) o tom, „že dnešné konanie mal v úmysle prerušiť do právoplatného skončenia sporu 4 C 204/96“, čo však urobil až 26. mája 2003, keď uznesením rozhodol o prerušení   namietaného   konania.   Z uvedeného   vyplýva,   že   až   právoplatnosťou   tohto uznesenia došlo k prerušeniu konania.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   9 C 171/96,   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   § 111   ods. 1   OSP   vyplýva,   že   ak   je   konanie   prerušené,   nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. V súlade s uvedeným ústavný súd nevyhovel   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovatelia   domáhali   vyslovenia   príkazu,   aby okresný súd konal v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk pre každého z nich, z dôvodov ich pretrvávajúceho pocitu právnej neistoty, spočívajúcej aj v ich pocitoch márnosti a nespravodlivosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 171/96,   berúc   do   úvahy,   že   sťažovatelia   sa   pričinili   o predĺženie   tejto   doby a zohľadňujúc aj konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľov sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk každému z nich za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania sťažovateľov,   ktoré im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   Mgr. Z. C. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania v sume 6 309,50 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia ako suma vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania právneho zastúpenia v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006