znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 78/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť RINGIER Slovakia, a. s., so sídlom v Bratislave, zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods.   1   a čl. 10   ods.   1   a   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 3. februára 2004 sp. zn. 8 Co 334/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RINGIER Slovakia, a. s., Bratislava   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   RINGIER   Slovakia,   a.   s.,   so   sídlom   v Bratislave   (ďalej   len   „sťažovateľka“), v sťažnosti   doručenej   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) 7. októbra 2004 namietala, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 3. februára 2004 sp. zn. 8 Co 334/03 boli porušené jej základné práva podľa čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľka   bola   žalovanou   v   spore   o   ochranu   osobnosti   podľa   §   11 a nasl. Občianskeho   zákonníka,   v ktorom   žalobca   voči   nej   uspel   s nárokom   na   ochranu osobnosti a sťažovateľka bola súčasne zaviazaná zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy 500 000 Sk. V sťažnosti sťažovateľka uviedla tieto podstatné dôvody na svoje tvrdenia, že napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv a práv podľa ústavy a dohovoru:

«Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti   obmedzenia   každého   základného   práva   (nález   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 7/96). Právny názor, že hranice slobody prejavu sa končia tam, kde začínajú práva iných, je prekonaný. Kolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na   ochranu   osobnosti)   treba   riešiť   nastolením   spravodlivej   rovnováhy   medzi   oboma hodnotami (...).   V   konkrétnom   prípade   je   vždy   nevyhnutné   skúmať   mieru   (intenzitu) tvrdeného porušenia práva na ochranu dobrej povesti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu   a s právom   na   informácie   a so   zreteľom   na   požiadavku   proporcionality uplatňovania   týchto   práv   (a   ich   ochrany)   [nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. I. ÚS 156/99].

... žalobca opierajúci svoju žalobu o § 11 a nasl. ObčZ môže byť úspešný iba vtedy, ak   je   zásah   do   dobrej   povesti   neoprávnený.   A contrario   oprávnený   zásah   nevyvoláva zodpovednosť jeho pôvodcu.   Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie oprávnenosti alebo naopak neoprávnenosti zásahu je skutočnosť, či pôvodca zásahu realizuje svoje subjektívne oprávnenie. (...)

Porušenie práva na slobodu prejavu: Okresný   súd v Žiline,   hoci   zvažoval otázky konfliktu   slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti, založil svoj právny názor na tom, že sloboda prejavu môže používať ochranu len vtedy, ak sú uverejnené informácie pravdivé. Krajský súd v Žiline to vyjadril expressis verbis, keď na strane 7 rozsudku uviedol: „Právo môže stáť na strane novinára iba vtedy, ak môže preukázať pravdivosť inkriminovaného materiálu, ako aj to, že materiál publikoval   s dobrým   úmyslom   (z   dobrého   popudu)   a   vo   verejnom   záujme   (za ospravedlniteľným účelom), čo je rovnako v súlade s právom, ako aj novinárskou etikou“. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že Krajský súd v Žiline založil svoj rozsudok na právnom názore, ktorý je nezlučiteľný so štandardom ochrany slobody prejavu podľa čl. 10 Dohovoru, nakoľko tento poskytuje ochranu aj v prípadoch, ak sú uverejnené informácie nepravdivé.   Krajský   súd   v Žiline   vedený   týmto   nesprávnym   právnym   názorom   preto neskúmal   (nezvažoval)   otázky   rozhodujúce   pre   posúdenie   súladu   so   slobodou   prejavu, a preto sa jeho rozsudok nemôže opierať o prijateľné posúdenie rozhodujúcich skutočností, pričom sa javí prinajmenšom predčasný.

Žalobca bol v čase uverejnenia článku viceprezidentom Policajného zboru SR, teda v zmysle   vyššie   uvedeného   osobou   verejného   záujmu.   Správanie   vysokého   verejného činiteľa   na   verejnosti   je   logicky   predmetom   oprávneného   verejného   záujmu,   nakoľko vypovedá o jeho správaní a tým o predpokladoch a spôsobilosti pre vykonávanie verejnej funkcie.

Novinári   (konkrétne   R.   V.   a S.   K.)   v danom   prípade   teda   uverejnili   informácie týkajúce sa otázok legitímneho verejného záujmu.

Autor článku R. V. si oznámené informácie preveril jednak obhliadkou na mieste, pričom na základe vlastného pozorovania potvrdil, že navrhovateľ s J. S. pri odchode javili známky alkoholového opojenia, navzájom sa podopierali, navrhovateľ sedel s odkväcnutou hlavou.   Informácie   uverejnené   v článku   získal   od   ľudí   priamo   v reštaurácii.   Tieto informácie potvrdil očitý svedok incidentu P. K., čo výslovne potvrdil aj kolega R. V. pán S. K.   Novinári   získali   aj   vyjadrenie   (reakciu)   navrhovateľa,   ktorý   im   rozhodujúce skutočnosti potvrdil, pričom jeho opačné vyjadrenie aj uverejnili.

Spochybnenie   riadneho   postupu   autorov   článku   nemá   logické   opodstatnenie, nakoľko ich výpovede sa vzácne zhodujú, pričom ich výpovede sú podporované výpoveďou svedka P. K.

Novinári teda postupovali v súlade s novinárskou etikou a v dobrej viere vychádzali zo skutočností, že uverejnené informácie sú pravdivé.

Vzhľadom   na   uvedené   je   zrejmé,   že   novinári   informovali   o otázkach   verejného záujmu, konali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou. (...)

Ďalej osobitne upozorňujeme na skutočnosť, že Krajský súd v Žiline vychádzajúc z nesprávneho názoru vyššie uvedené skutočnosti vôbec nezvažoval (neposudzoval), takže jeho rozsudok sa neopiera o prijateľné posúdenie rozhodujúcich skutočností, a preto došlo k porušeniu čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru. (...)

Za situácie, ak vydavateľ (novinár) vychádza z dôveryhodných informácií s cieľom priniesť   správu   o otázkach   legitímneho   verejného   záujmu   postupujúc   tak   v dobrej   viere a v súlade s novinárskou etikou a napriek tomu sú za výkon slobody prejavu postihnutí, je zrejmé, že takýto postup výrazne (dokonca absolútne) odstrašuje tlač od šírenia informácií o otázkach   legitímneho   verejného   záujmu.   Tým   sa   súčasne   devalvuje   hodnota   slobody prejavu   v demokratickej   spoločnosti,   ktorá   má   pre   ňu   podľa   Európskeho   súdu   zásadný význam.   Inými   slovami   povedané,   napriek   tomu,   že   vydavateľ   (novinár)   urobia   všetko správne,   sú   postihnutí,   čo   je   absurdné.   Samozrejme   nemožno   opomínať   ani   práva postihnutej osoby, avšak za daných okolností sa javí ako primerané priznanie morálnej satisfakcie, ale v žiadnom prípade nie priznanie finančnej satisfakcie vo výške 500.000,- Sk. V tejto súvislosti možno poukázať na prípad Marônek proti Slovenskej republike z roku 2001, kde sa suma 200.000,- Sk javila Európskemu súdu ako prehnaná (neprimeraná). Nakoľko prijaté opatrenia nie sú primerané, došlo k porušeniu čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru.

V súvislosti s princípom primeranosti osobitne upozorňujeme, že Krajský súd v Žiline založil   svoj   výrok   o priznaní   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   iba   na   výsluchu samotného žalobcu pred odvolacím súdom, z ktorého súd vyvodil iba vznik ujmy v jeho zamestnaní. Podľa názoru súdu: „S ohľadom na funkciu a postavenie žalobcu vyvolal zásah pre neho najväčšiu ujmu v zamestnaní. Možno bez pochýb konštatovať, že tento negatívne vplýval na jeho funkciu až do ukončenia služobného pomeru. Preukázané bolo, že sa musel podrobiť   prešetrovaniu   sťažnosti   v súvislosti   s informáciami   v periodiku   zo   strany inšpekčného orgánu“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   výrok   opiera   o prijateľné   posúdenie   rozhodujúcich skutočností.

Po   prvé,   založenie   priznania   finančnej   satisfakcie   vo   výške   500.000,-   Sk   len   na výpovedi účastníka konania neobstojí. Účastník totiž nevypovedá pod hrozbou trestného stíhania   pre   nepravdivú   výpoveď   (§   175   Trestného   zákona).   Navyše   je   zrejmé,   že dôveryhodnosť výpovede účastníka je vždy sporná, nakoľko je vždy zainteresovaný na svojej výpovedi vo svojej veci. Bez toho, aby bola výpoveď potvrdzovaná ďalšími dôkazmi, a to v danom prípade nebola, nemôže byť sama osebe základom súdneho rozhodnutia. Súd mal v záujme prijateľného posúdenia rozhodujúcich skutočností, ak sa už ako odvolací rozhodol vykonať dokazovanie, vykonať dôkazy za účelom zistenia miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti. Podľa ustálenej súdnej praxe totiž: „Pokiaľ ide   o vyjadrenie   miery,   akou   bola   zásahom   znížená   dôstojnosť   alebo   vážnosť   osoby v spoločnosti,   treba   vychádzať   z následnej   reakcie,   ktorú   zásah   vyvolal   v rodinnom, pracovnom   či   inom   prostredí   fyzickej   osoby.   Túto   mieru   treba   zisťovať   dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže   reakcia   svedčiaca   o znížení   dôstojnosti   alebo   vážnosti   v spoločnosti   v značnej miere   v zmysle   §   13   ods.   2   OZ,   môže   byť   fyzickej   osobe   výnimočne   subsidiárne priznaná náhrada   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch“   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 4 Cdo 15/03).

Po   druhé,   súd   opomenul   vziať   do   úvahy   skutočnosť,   že   výsledok   vyšetrovania Inšpekciou Ministerstva vnútra SR bol pre žalobcu kladný, takže mu tým bola poskytnutá v zamestnaní nie nevýznamná satisfakcia.   Je síce pravdou, že sa žalobca v rámci tohto konania   musel   zúčastniť   jednotlivých   úkonov,   avšak   konanie   bolo   ukončené   v jeho prospech.   Povinnosť   zúčastniť   sa   konania   pred   orgánmi   verejnej   moci   je   riadnou a v prípade žalobcu aj bežnou resp. profesionálnou i občianskou povinnosťou, bez ohľadu na   skutočnosť,   či   sú   takéto   konania   vedené   dôvodne   alebo   nie.   Na   základe   uvedeného nemožno   tvrdiť,   že   práve   vedenie   konania   spôsobilo   žalobcovi   závažnú   ujmu   a že zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 ObčZ nepostačuje. (...)

K právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR: (...) Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu:

(...)   Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutie   bolo   odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Je korelátom práva strany prednášať návrhy aj argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými   relevantnými   námietkami   účastníka   konania.   I podľa   vnútroštátnej   praxe nedostatočné   vysporiadanie   sa   s námietkami   účastníka   konania   spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia (...).

Odôvodnenie   má   presvedčiť   účastníkov   konania,   že   rozhodnutie   bolo   výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a že nebolo svojvoľné.   Z   uvedeného   dôvodu   je   preto   potrebné   trvať   na logickej   súladnosti   (bezrozpornosti) a   vecnej   konzistencii   odôvodnenia   rozhodnutia, ktoré nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede.

Nedostatok odôvodnenia: Žalovaný v odvolaní namietal voči hodnoteniu svedeckej výpovede P. K., keď súd poukázal na rozpory v jeho výpovedi, ale už neuviedol, o aké rozpory malo ísť. S touto námietku sa odvolací súd vôbec nevysporiadal. Žalovaný ďalej namietal, že svedok I. H., na výpovedi ktorého súd založil svoj rozsudok, sám priznal, že jeho výpoveď bola motivovaná tým, že v ich rodine sa v minulosti stala podobná udalosť a že jeho výpoveď je preňho určitým zadosťučinením. Táto okolnosť môže nasvedčovať tomu, že svedok nebol vo veci nezaujatý. S touto námietku sa odvolací súd vôbec nevysporiadal.

Žalovaný ďalej namietal, že súd nevzal náležitým spôsobom do úvahy predložený znalecký posudok, ktorý vychádzal z výpovedí svedkov v prospech žalobcu. S touto námietku sa odvolací súd vôbec nevysporiadal.

Prvostupňový i druhostupňový súd sa vôbec nevysporiadali s výpoveďou svedka S. K., ktorého výpoveď absolútne opomenuli, hoci bola pre konanie významná   minimálne z toho pohľadu, že svedok P. K. uverejnené skutočnosti potvrdzoval. Krajský súd v Žiline sa vysporiadal s výpoveďou svedka P. K. nanajvýš zaujímavým spôsobom. Podľa súdu totiž svedok neuviedol, že počul nabádanie na poburovanie a s odstupom času si to nepamätá. Zo zápisnice z jeho výsluchu však vyplýva, že hoci si s odstupom času na určité skutočnosti nepamätal, po ich prečítaní potvrdil, že slová o zariadení občianskych nepokojov z úst žalobcu   a   o   zaštítení   z   úst   J.   S.   skutočne   odzneli.   Ako   sa   odvolací   súd   mohol   riadne vysporiadať s námietkou žalovaného voči hodnoteniu svedeckej výpovede P. K., keď jeho výpoveď reprodukuje neúplne a opomína jej dôležité pasáže ?! Okrem toho svedok P. K. rovnako vypovedal aj v konaní týkajúcom sa J. S.

Aj vysporiadanie sa s výpoveďou svedka P. V. vzbudzuje oprávnené pochybnosti, keď podľa súdu mal svedok vypovedať, že žalobca a J. S. troška popíjali. Hoci svedok tieto slová skutočne vo svojej výpovedi použil, súčasne uviedol aj to, že žalobca bol opitý a mal problémy s chôdzou (hoci menej resp. menšie ako J. S.).

Prvostupňový   súd   za   rozhodujúcu   vzal   do   úvahy   výpoveď   svedka   I.   H.,   nakoľko v ostatných výpovediach boli rozpory. Podľa všetkého rozpory vo výpovedi I. H. nenašiel. Táto skutočnosť je nanajvýš zaujímavá, nakoľko výpoveď samotného žalobcu a I. H., ktorý mal   všetko   údajne   vidieť   od   začiatku   až   do   konca,   si   odporujú.   A   to   v takej   závažnej skutočnosti, ako je vznik mokrého fľaku na nohaviciach žalobcu. Žalobca totiž tvrdil, že fľak na jeho nohaviciach vznikol obliatím pivom po predchádzajúcom sotení do stola, ale svedok I. H. vypovedal, že žalobca mal pri rozprávaní zavadiť rukou o pohár piva, ktorý mal pred sebou. Okrem toho svedok P. K. tvrdil, že fľak mal žalobca vzadu, a nie vpredu, ako tvrdil žalobca i svedok I. H.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že Krajský súd v Žiline sa riadne nevysporiadal s relevantnými námietkami žalovaného, opomenul sa vysporiadať s výpoveďou svedka S. K., s námietkou nesprávneho hodnotenia výpovede svedkov P. K. a svedka P. V. sa vysporiadal tak, že opomenul podstatné časti ich výpovede resp. výpovede ako také dezinterpretoval a opomenul rozpory vo výpovedi svedka I. H., na výpovedi ktorého prvostupňový súd založil svoj rozsudok, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. (...)

Porušenie princípu rovnosti a kontradiktórnosti konania

Podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (t. j. aj v konaní pred súdmi - pozn.) rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s námietkou žalovaného, že v konaní nebol v potrebnej miere preukázaný vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Preto pristúpil k výsluchu samotného žalobcu, na ktorého výpovedi ohľadne ťažkostí v zamestnaní založil   svoj rozsudok   o   priznaní   finančnej   satisfakcie.   Takýto   postup   je   však   v rozpore s princípom rovnosti zbraní podľa vyššie citovaných ustanovení Ústavy SR a Dohovoru. V danom prípade bolo vzhľadom na dikciu § 372i ods. 2 O. s. p. potrebné aplikovať zákon č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) v znení do 01. 09. 2004 (...).

Hoci odvolací súd nebol viazaný skutkovým stavom zisteným prvostupňovým súdom a   dokazovanie   mohol   zopakovať   alebo   doplniť,   mohol   tak   urobiť   jedine   za   zachovania princípu rovnosti zbraní. (...)

Porušenie   princípu   rovnosti   zbraní   podľa   nášho   názoru   spočíva   v   dvoch skutočnostiach:

Po   prvé , odvolací   súd   vykonal   nový   dôkaz   v   prospech   žalobcu,   ktorý   nebol vykonaný v   prvostupňovom   konaní,   čím   žalovaný   stratil   možnosť   naň   zodpovedajúcim spôsobom reagovať napríklad navrhnutím dôkazov na jeho spochybnenie alebo vyvrátenie. Po druhé , súd vykonal nový dôkaz v prospech žalobcu bez toho, aby to žalobca navrhoval, hoci konanie o ochranu osobnosti je typickým návrhovým konaním. Prednostná aplikácia čl. 6 ods. 1 Dohovoru podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR takýto postup vylučovala. Po tretie , súd svoje rozhodnutie založil na výpovedi len jednej z procesných strán bez toho,   aby   táto   výpoveď   bola   akýmkoľvek   spôsobom   verifikovaná   inými   dôkazmi v súlade s konštantnou súdnou praxou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 15/03). Ak už súd pristúpil k vykonaniu nového dôkazu ohľadne vzniku nemajetkovej ujmy, ktorej vznik žalovaný výslovne   popieral,   v   záujme   zachovania   rovnosti   mal   vykonať   dôkazy   na verifikáciu tejto výpovede.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievame, že Krajský súd v Žiline porušil princíp rovnosti resp. princíp rovnosti zbraní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol takto:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 334/03 zo dňa 03. 02. 2004 bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 4 Ústavy SR súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 334/03 zo dňa 03. 02. 2004 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

2. V odvolaní voči napadnutému rozsudku sťažovateľka uviedla:

«K pravdivosti v článku uvádzaných skutočností: Súd po vykonanom dokazovaní skúmal, či údaje uvedené v predmetných článkoch sú pravdivé, pričom hodnotil, že výpovede svedkov – pána C., H., S., V. a K. si navzájom odporovali.

Súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   na   str.   23   uviedol,   že   kľúčovým   svedkom žalovaného mal byť pán S. Žalovaný uvedené nikdy netvrdil. Kľúčovým svedkom žalovaného bol   pán   P.   K.,   ktorý   pred   súdom   vypovedal   dňa   7.   1.   2003.   S podstatnou   časťou   jeho výpovede   sa   však   súd   nielenže   nevysporiadal,   ale   ju   v odôvodnení   rozhodnutia   ani   len nezachytil – svedok vo svojej výpovedi napr. uviedol, že pán S. so žalobcom vypili veľké množstvo alkoholu, nakoľko sa pohybovali veľmi dá sa povedať vratko, vyzerali ako opitý človek, čím svedok myslel, že keď sa rozpráva a nie je moc rozumieť, keď sa chodí nejde to tak, akoby ten človek chcel ísť. Rovnako v odôvodnení rozhodnutia súd neuviedol tú časť výpovede   svedka   K.,   kde   uvádza,   že   navrhovateľ   mal   vyvrátenú   hlavu   a bol   vlastne podopretý   stoličkou,   ktorá   bola   opretá   o zábradlie,   ktoré   bolo   za   ním,   aby   neprepadol dozadu. Svedok potvrdil aj slová uvádzané v článku o zaštítení.

Svedok K. vo svojej výpovedi potvrdil pravdivosť nasledovných skutočností: 1) že žalobca bol v reštaurácii Budúcnosť v podnapitom stave 2) že žalobca spomínal informácie o zaštítení 3) že žalobca mal vyvrátenú hlavu podopretú stoličkou 4) a žalobca bol mokrý, ako keď sa človek pomočí na stoličke.

Uvedené skutočnosti, potvrdené tiež svedkom V., súd nezobral do úvahy. Spomínaný postup súdu je v rozpore s ustanovením § 132 O. s. p. podľa ktorého súd dôkazy   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a to   každý   dôkaz   jednotlivo   a všetky   dôkazy   v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Súd   v konaní   prihliadol   iba   na   výpovede   svedkov   protistrany   s odôvodnením,   že výpovede svedkov K. a V. sú tendenčné. Prečo súd považoval za tendenčné práve výpovede uvedených   svedkov   a výpovede   svedkov   protistrany   nespochybňoval,   to   v odôvodnení rozhodnutia dostatočne nevysvetlil – súd napr. uvádza, že výpoveď svedka K. v predmetnom konaní si odporovala s jeho výpoveďou v konaní 12 C. Ale v čom presne, to neuviedol. Ak by súd z rovnakého uhla posudzoval aj výpovede svedkov protistrany, musel by konštatovať, že i tieto sú tendenčné, a to z dôvodu:

Výpoveď pána H. – z dôvodu, že jeho rodine v minulosti nastala podobná situácia, ako v prípade navrhovateľa a jeho výpoveď je pre neho určitým zadosťučinením (str. 7 zápisnice zo dňa 7. 1. 2003 – „... keď už vyšiel druhý článok kontaktoval som pána P., nakoľko aj moja rodina sa v minulosti stretla s obdobným konaním, zažili sme to na vlastnej koži, nakoľko môj otec bol taktiež policajt a v roku 1968 boli tiež proti nemu v novinách vykonštruované určité články, ktoré sa nezakladali na pravde. Takže mal som s tým osobnú skúsenosť, niečo bola pravda, avšak nebola to celá pravda).

Výpoveď pána S. – z dôvodu, že bol priamym účastníkom predmetnej udalosti.

Výpoveď svedka S. – z dôvodu, že je strýcom a zároveň zamestnancom pána S. Čo sa týka ďalšieho svedka žalobcu – svedka C. – ten sedel v reštaurácii počas pobytu   žalobcu   iba   chvíľu   a pravdivosť   v článku   uvádzaných   informácií   by   mohla naznačovať jeho výpoveď o konflikte pánu S. so servírkou.   Keďže výpovede svedkov boli odlišné   a je   tu   podozrenie   z ich   účelovosti,   mal   súd   podľa   nášho   názoru   pristúpiť   ku konfrontácii svedkov.

Súd   ďalej   nezobral   do   úvahy   znalecký   posudok,   ktorý   zrejme   najobjektívnejšie posúdil   pravdivosť   v článku   uvádzaných   skutočností   ohľadne   stavu   opilosti   žalobcu   – vychádza   totiž   zo   skutočností,   ktoré   uviedli   svedkovia,   ktorých   vypočutie   navrhol   tak žalobca ako aj žalovaný a žalobca závery znaleckého posudku nepopieral.

Zo znaleckého posudku vyplýva, že žalobca bol v stave mierneho stupňa opilosti, ktorý sa podľa teórie vyznačuje eufóriou, urečnenosťou, vzrušením a zvýšenou agresivitou, postihnutím sluchu sa stáva reč hlasnejšou, viditeľne stráca plastičnosť, objavuje sa určitá nešikovnosť, napr. rozliatie nápoja a pod. Je už narušená funkcia rovnovážnych ústrojov (Strejc, P.: Soudní lékařství pro právniky, str. 63, C. H. Beck, 2000). Z uvedeného vyplýva, že ide o znaky opilosti, ktoré boli popisované v napádaných článkoch.

Na základe uvedeného máme za to, že súd sa dostatočne nevysporiadal s vykonaným dokazovaním a jednostranne preferoval dôkazy, navrhnuté žalobcom, pričom preferenciu týchto dôkazných prostriedkov dostatočne logicky a jasne neodôvodnil.

K náhrade nemajetkovej ujmy. (...)   Súd   odôvodnil   výšku   priznanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   nasledovnými skutočnosťami:

1) Tým, že je všeobecne známe, že po uverejnení napádaných článkov boli tieto údaje medializované aj v iných masovokomunikačných prostriedkoch a poslúžili aj ako podklady pre humoristické relácie v Slovenskej televízii a v Slovenskom rozhlase

- Napádané články, uverejnené v denníku Nový čas, sa týkali najmä pána S., ako osoby   verejne   činnej.   Išlo   o sériu   článkov,   pričom   konkrétne   označenie   navrhovateľa v prvých troch článkoch absentovalo. Autori článku meno navrhovateľa spomenuli až v tom čase, keď sa im podarilo získať stanovisko navrhovateľa k predmetnej situácii a keď mu bol daný priestor na vyjadrenie.

Navrhovateľ   v článku   vystupoval   iba   okrajovo   a podľa   nášho   názoru   nie   je všeobecne známe, že by bol navrhovateľ spomínaný v súvislosti s článkami v humoristických reláciách.

2)   Na   základe   zverejnených   článkov   bolo   vykonané   prešetrovanie   sťažnosti smerujúce na nevhodné správanie sa navrhovateľa Sekciou kontroly a inšpekčnej služby MVSR, ktorému sa musel navrhovateľ podrobiť

3)   Z výpovede   svedkyne,   manželky   navrhovateľa,   mal   súd   za   to,   že   publikovanie predmetných článkov sa nepriaznivo prejavilo aj v rodinnej sfére navrhovateľa. Negatívny dopad predmetných článkov sa nakoniec prejavil aj v dobrovoľnom odchode navrhovateľa z verejnej funkcie vo vzniku nepríjemných situácií v spoločenskom živote ako aj v živote celej rodiny navrhovateľa.

Výpoveď svedkyne A. P., manželky navrhovateľa, súd nepresne zachytil v odôvodnení rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uvádza tú časť výpovede, kde svedkyňa uviedla, že nevedela, či ľudia tomu veria, alebo nie, ale podľa nej ľudia veria v to, čo je napísané. Ďalšiu   časť   výpovede,   podstatnú   pre   posúdenie   náhrady   nemajetkovej   ujmy,   súd v odôvodnení nezachytil a tým ju ani nezobral do úvahy – svedkyňa tu uviedla, že ľudia, ktorí navrhovateľa dobre poznajú, veria tomu, že by sa takéto niečo nemohlo stať. Výpoveď svedkyne P. nie je potvrdením závažnosti vzniknutej ujmy v spoločnosti. Svedkyňa vo svojej výpovedi hovorí o svojich pocitoch hanby a o nervozite navrhovateľa, nepredkladá však konkrétne dôkazy týkajúce sa zníženia dôstojnosti navrhovateľa alebo jeho vážnosti v spoločnosti. Z tej časti výpovede, ktorú uvádzame vyššie skôr vyplýva opak – navrhovateľ sa v okruhu ľudí, ktorí ho dobre poznajú, naďalej tešil dobrému menu.

Navrhovateľ   požadovanú   výšku   náhrady   nemajetkovej   ujmy   odôvodňoval nasledovne:

Problémy v rodine – manželka trvala na tom, aby ukončil prácu v Policajnom zbore, dcéry mali veľký problém pripraviť sa na záverečné skúšky na vysokej škole.

- z vykonaného dokazovania vyplýva, že manželka navrhovateľa trvala na tom, aby navrhovateľ odišiel z Bratislavy najmä preto (str. 5 zápisnice zo dňa 6. 2. 2003), že deti už boli vlastne dospelé, mali svoje životy. Ona sa doma cítila opustená, sama, mali len psa. Vlastne   prepuklo   to   v tomto   období,   tak   na   neho   viac   naliehala,   aby   prišiel   domov. Z uvedeného vyplýva, že samotný článok nebol dôvodom naliehania manželky na odchod navrhovateľa z Bratislavy, bol to súhrn viacerých okolností.

-   skutočnosť,   že   dcéry   mali   veľký   problém   pripraviť   sa   na   záverečné   skúšky   sa navrhovateľovi preukázať nepodarilo

Nepriaznivý vplyv na kontakt s obyvateľmi, s funkcionármi a podnikateľskou sférou +   na   sféru   spolupráce   hraničného   zmocnenca   na   úseku   s Poľskou   republikou,   resp. s Českou republikou + zo strany zahraničných kontaktov + na rokovanie s predstaviteľmi a to predstupovým poradcom ohľadom prístupu SR do EU a to najmä zo Schangenskej dohody.

- na preukázanie uvedených skutočností navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz.

Negatívny vplyv na hľadanie nového zamestnania, narušenie vzťahov v širšej rodine.

- rovnako na preukázanie pravdivosti uvedených skutočností navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz.

Na základe uvedeného máme za to, že navrhovateľovi sa počas konania nepodarilo preukázať,   že   zásah   do   ochrany   jeho   osobnosti   bol   kvalifikovaným   zásahom,   ktorý   by oprávňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk.

Na   základe   uvedeného   navrhujeme,   aby   súd   napádané   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa zmenil a žalobný návrh ako neopodstatnený zamietol alternatívne rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»

3. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„Napadnuté rozhodnutie považoval za nezákonné a vecne nesprávne, nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci. V odvolaní uviedol, že nikdy netvrdil, že jeho kľúčovým svedkom je pán S. Za kľúčového svedka   považoval   P.   K.   S podstatnou   časťou   jeho   výpovede   sa   však   súd   nielenže nevysporiadal,   ale   ju   v odôvodnení   rozhodnutia   ani   len   nezachytil.   Podľa   neho   svedok potvrdil,   že   navrhovateľ   bol   v reštaurácii   Budúcnosť   v podnapitom   stave,   spomínal informácie o zaštítení, mal vyvrátenú hlavu podopretú stoličkou a navrhovateľ bol mokrý, ako keď sa človek pomočí na stoličke. Uvedené skutočnosti, potvrdené tiež svedkom V., súd nezobral   do   úvahy.   Súd   v konaní   prihliadol   iba   na   výpovede   svedkov   protistrany s odôvodnením,   že   výpovede   svedkov   K.   a V.   sú   tendenčné.   Prečo   súd   považoval   za tendenčné   práve   uvedených   svedkov   a výpovede   svedkov   protistrany   nespochybňoval   to v odôvodnení rozhodnutia dostatočne nevysvetlil. Ďalej uviedol, že ak by súd z rovnakého uhla   posudzoval   aj   výpovede   svedkov   protistrany,   musel   by   konštatovať,   že   i tieto   sú tendenčné. Keďže výpovede svedkov boli odlišné a je tu podozrenie z ich účelovosti, mal súd podľa jeho názoru pristúpiť ku konfrontácii svedkov.

Navrhovateľ v písomnou vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť.

V žiadnom   prípade   podľa   neho   neobstojí   odvolací   dôvod   odporcu   ale   naopak z písomného   vyhotovenia   rozsudku   je   zrejmé,   že   sa   prvostupňový   súd   s maximálnou dôslednosťou venoval hodnoteniu rozsiahle vykonaného dokazovania. Na skutkové tvrdenia odporcu súd zabezpečil výsluch svedka I. S., na ktorého sa odporca opakovanie odvolával, avšak súdu nedokázal označiť miesto pobytu svedka. Odporca v odvolaní argumentuje len výsluchom svedkov S., K. a V. Prvostupňový súd však vykonal dokazovanie výsluchom aj iných   svedkov.   Argumentácia   odporcu   uvedená   v odôvodnení   odvolania   je   len   snahou o zvrátenie výsledku meritórneho rozhodnutia v jeho prospech bez akceptácie objektívnej pravdy, ktorá bola nesporným spôsobom v konaní pred súdom preukázaná. Odporca vytýka prvostupňovému súdu, že nepristúpil ku konfrontácii svedkov, pričom súd pred vyhlásením rozsudku opakovane poučil účastníkov konania v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. o dôkaznej povinnosti. Preto sa na tento dôkaz neprihliada. Na dôvodnosť výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zotrval. Ako jeden z ďalších dôkazných prostriedkov na preukázanie   negatívneho   dopadu   zásahu   odporcu   do   jeho   osobnostnej   sféry   pripojil pracovnú   zmluvu   zo   dňa   2.   10.   2000,   ktorú   uzavrel   so   svojím   zamestnávateľom   – Spoločnosť   pre   bankovú   ochranu,   a.   s..   Pred   uzavretím   tejto   pracovnej   zmluvy   (práve vzhľadom   na   obsah   odporcom   zverejnených   článkov)   jeho   zamestnávateľ   sa   podrobne informoval o jeho správaní a zisťoval, či je vôbec schopný vykonávať pracovné zaradenie o ktoré   sa   uchádzal.   Rozsah   overovania   osoby   uchádzača   o zamestnanie   by   mohla   bez pochybností popísať ako svedkyňa odborná personalistka jeho zamestnávateľa Ing. D. J. Napriek tomu, že nezistila žiadne negatívne informácie, zamestnávateľ sa pri uzatváraní pracovnej zmluvy s ním zabezpečoval aj uzavretím dohody o skúšobnej dobe v maximálnom rozpätí a uzavretím pracovného pomeru na dobu určitú. Takéto ujednania v pracovných zmluvách uzavretých s inými zamestnancami, jeho zamestnávateľ nevolil.

Odporca podal odvolanie dňa 14. 8. 2003 a to pred účinnosťou novely O. s. p., zákona č. 353/2003 Z. z., t. j. pred dňom 1. 9. 2003.

Konania o odvolaní a dovolaní, o ktorých odvolací alebo dovolací súd nerozhodol do nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov (§ 372i ods. 3 novely O. s. p.).

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas   účastník   konania   (§   204   ods.   1,   §   201   O.   s.   p.),   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno napadnúť   týmto   opravným   prostriedkom   (§   201   veta   prvá   O.   s.   p.),   pričom   podanie opravného   prostriedku   nie   je   vylúčené   podľa   §   202   O.   s.   p.,   preskúmal   napadnuté rozhodnutie   v rozsahu   vyplývajúcom   z ustanovenia   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a rozsudok okresného   súdu   v merite   veci,   trovách prvostupňového   konania o trovách   štátu   potvrdil (§ 219 O. s. p.) a vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy zmenil (§ 220 ods. 2 O. s. p.). Navrhovateľ   sa   domáhal   voči   odporcovi   ako   vydavateľovi   periodika   ochrany osobnosti   podľa   11   a nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Zásah   uverejnením   informácie v periodiku mal podľa navrhovateľa spočívať predovšetkým uvedením, že sa pomočil, že nabádal na poburovanie a že mal pána J. S. podopierať pri jeho močení z terasy.

Občiansky   zákonník   v ustanovení   §   11   priznáva   každej   fyzickej   osobe   právo   na ochranu   osobnosti,   najmä   života   a zdravia,   občianskej   cti   a ľudskej   dôstojnosti,   ako   aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorých môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Vymedzuje však znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv).   Ak   sú   v konkrétnom   prípade   tieto   znaky   dané,   má   fyzická   osoba   právo   najmä domáhať   sa,   aby   sa   upustilo   od   neoprávnených   zásahov   a aby   jej   bolo   poskytnuté primerané   zadosťučinenie   (§   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka).   Pokiaľ   by   sa   nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej   miere   znížená   dôstojnosť   fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosť   v spoločnosti,   má fyzická   osoba   tiež   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   s prihliadnutím   na   závažnosť vzniknutej   ujmy   a na   okolnosti,   za   ktorých   k porušeniu   práva   došlo   (§   13   ods.   3 Občianskeho zákonníka).

Okresný súd napadnutým rozsudkom vyhovel návrhu a uznal zásah za neoprávnený a objektívne spôsobilý ujmu uvedenú v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka spôsobiť. Pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal   z výpovedí   svedkov,   spisu   Okresného   súdu   v Žiline sp. zn. 12 C 844/99 týkajúci sa ochrany osobnosti Ing. J. S. ako navrhovateľa smerujúceho proti   odporcovi   ako   i   prešetrovania   sťažnosti   týkajúcej   sa   nevhodného   správania navrhovateľa.

Výpovede svedkov v preskúmavanej veci boli východiskom pre hodnotenie dôkazov podľa § 132 O. s. p. a súd I. stupňa ich podľa odvolacieho súdu posudzoval z hľadiska vierohodnosti   ako   i porovnal   navzájom.   Výsledkom   boli   skutkové   zistenia,   z ktorých vyplynul aj záver o stave veci, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd a ktorý bol následne základom pre právne posúdenie podľa noriem hmotného práva.

Odporca odvolanie odôvodnil tým, že súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.] a to nesprávnym vyhodnotením výpovedí svedkov v dôsledku čoho mal súd pristúpiť k ich konfrontácii. Podstata   tohto   odvolacieho   dôvodu   spočíva   predovšetkým   v nesprávnom   postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy   skutočnosti,   ktoré   z dôkazov   nevyplynuli   alebo   neboli   účastníkmi   prednesené, prípadne   neprihliada   na   skutočnosti,   ktoré   boli   preukázané   či   vyplynuli   z prednesov účastníkov.   Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Odporca v odvolaní uviedol, že za kľúčového svedka považoval P. K. Svedok pri svojom výsluchu uviedol, že navrhovateľ bol mokrý v zadnej časti tela s tým, že mohlo to byť spôsobené tým, že buď sedel na mokrom alebo si to teda zamočil sám (č. l. 97 spisu) Pokiaľ ide o nabádanie na poburovanie svedok uviedol, že počul niečo v tom smere, že S. mu povedal, že ho zaštíti, ale nevedel uviesť, na čo týmito slovami reagoval. Sám uviedol, že si to s odstupom času nepamätá. Výpoveď svedka v časti, čo vie o predmete výsluchu, bolo možné hodnotiť ako súvislú, pričom nebolo z nej jednoznačne preukázané tvrdenie, ktoré malo byť zásahom a teda, že sa navrhovateľ pomočil a že tento mal zariadiť občianske nepokoje.

Svedok V., na ktorého výpovedi tiež odporca zakladal odvolanie, uviedol (č. l. 54 spisu), že konkrétne videl len to, že tam trošku popíjajú (navrhovateľ s pánom S.), vzájomne sa podopierajú, navrhovateľ mal odkväcnutú hlavu, navrhovateľ sedel, mal hlavu podloženú stoličkou.   Tiež   nevidel,   že   by   navrhovateľ   podopieral   pána   S.   pri   tom,   ako   sa   tento nachádzal pri zábradlí a mal močiť. Toto mali od svedka p. K. Tiež osobne nepočul, že navrhovateľ sa mal vyjadrovať, že zariadi osobné nepokoje. Túto informáciu mal od svedka pána   K.   Nakoľko   na   terase   bolo   šero,   nevšimol   si,   či   by   mal   navrhovateľ   zašpinené nohavice resp. mal na nohaviciach nejaké mokré fľaky, keď osobne videl navrhovateľa s p. S.   odchádzať.   Ani   táto   výpoveď   nepotvrdila,   že   došlo   k tomu,   čo   bolo   tvrdené v periodiku.

Podľa   odvolacieho   súdu   si   princíp   pravdivosti   informácií   vyžaduje   uplatňovanie viacerých zásad. Informácie určené na zverejnenie treba overovať aspoň z dvoch, najlepšie z viacerých hodnoverných, na seba nezávislých zdrojov, so starostlivosťou zodpovedajúcou okolnostiam. Právo môže stáť na strane novinára iba vtedy, ak môže preukázať pravdivosť inkriminovaného materiálu, ako aj to, že materiál publikoval s dobrým úmyslom (z dobrého popudu)   a vo   verejnom   záujme   (za   ospravedlniteľným   účelom),   čo   je   rovnako   v súlade s právom, ako aj s profesionálnou etikou.

Zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie   vynesené   v sporovom   prvostupňovom   konaní,   iba   v obmedzenom   rozsahu. Účastník   zásadne   nemôže   uplatniť   v odvolacom   konaní   tie   dôkazy   a skutočnosti,   ktoré mohol   uplatniť,   ale   neurobil   tak   v základnom   konaní pred   súdom prvého   stupňa.   Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Tento prístup je základom neúplného apelačného systému, ktorý nahradil v sporovom konaní predošlý úplný apelačný systém, v ktorom sa bez obmedzenia pripúšťali tzv. nóva.

V sporovom konaní sa považuje súd prvého stupňa za súd, ktorý zisťuje skutkový stav. Tento súd vedie účastníkov k tomu, aby sa pred ním vykonali všetky navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných, právne závažných a významných skutkových tvrdení. V konečnom dôsledku súd prvého stupňa upozorňuje účastníkov podľa § 120 ods. 4, čo má dôsledky pre uplatnenie zásad neúplného apelačného systému.

Odporca v odvolaní uvádzal ako dôkaz – konfrontácia svedkov. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní pred okresným súdom dňa 12. 6. 2003 boli prítomní (navrhovateľ, splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa a poverená zástupkyňa odporcu) poučení v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p.. Po poučení títo uviedli, že ďalšie návrhy na dokazovanie nemajú.

Okresný súd si splnil poučovaciu povinnosť voči odporcovi. Preto bolo v pôsobnosti odvolacieho súdu na navrhovaný dôkaz neprihliadať.

Aj podľa odvolacieho súdu bol preto zásah odporcu neoprávnený, pričom tento ako vydavateľ hromadného informačného prostriedku zasiahol do mimoriadne citlivej oblasti života   fyzickej   osoby   –   cti   a vážnosti   v spoločnosti.   Odporca   nerešpektoval   telesnú a morálnu integritu osobnosti navrhovateľa ako fyzickej osoby.

Predpokladom   vzniku   práva   na   nemajetkovú   ujmu   je   preukázanie,   že   zásah   do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje fyzickú osobu.

Okresný súd správne priznal navrhovateľovi aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd sa s dôvodmi, ktoré viedli okresný súd k tomuto záveru stotožňuje.

Podľa odvolacieho súdu z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti človeka   sú   vzhľadom   k svojej   publicite   zvlášť   citeľné   zásahy,   ku   ktorým   dochádza prostredníctvom tlače. Už aj preto bolo ospravedlnenie ako odvolanie difamujúceho výroku v tlači   nepostačujúce.   Nešlo   len   o bežnú   ujmu   či   krátkodobo   pôsobiacu   ale   opakovanú (v dvoch   článkoch   boli   uverejnené   tie   isté   informácie).   Osoba   navrhovateľa   ako viceprezidenta Policajného zboru SR mala významné postavenie v spoločnosti a preto zásah smeroval do jeho osobnej dôstojnosti a vážnosti. Články boli uverejnené v celoštátnej tlači, prevzaté i v periodiku Českej republiky a na internetovej sieti. Okrem toho navrhovateľ bol v článkoch uvádzaný s ďalšou osobou pánom J. S., predsedom politickej strany, na osobu ktorého   sa   odporca   hlavne   zameral.   Aj   uvedené   prispelo   k rozšíreniu   nepriaznivého následku vyvolaného neoprávneným zásahom.

Z hľadiska zmiernenia nemajetkovej ujmy však odvolací súd čiastku 1.000.000,- Sk považoval   za   preukázaného   stavu   za   neprimeranú.   Preto   odvolací   súd   po   doplnení dokazovania výsluchom navrhovateľa ako účastníka konania (§ 220 ods. 2 O. s. p) dospel k inej výške priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Sám Občiansky zákonník ani maximálnu ani minimálnu hranicu pre určenie výšky zadosťučinenia nestanoví. Preto v tejto súvislosti musí súd vždy sledovať cieľ dosiahnuť s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu zodpovedajúce zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy na osobnosti postihnutej fyzickej osoby.

Navrhovateľ   v konaní   pred   okresným   súdom   potvrdil,   že   výroky   mu   spôsobili problémy v zamestnaní, zasiahli do jeho osobnej sféry, poznačilo to jeho osobu, celú jeho rodinu až do súčasnej doby. Malo to nepriaznivý vplyv na kontakty s inými osobami, ktoré získaval v súvislosti s funkciami. Pri výsluchu pred odvolacím súdom ako účastník konania (§ 131 O. s. p.) za účelom konkretizovania problémov v zamestnaní v súvislosti so zásahom uviedol,   že   po   zverejnení   článkov   reagovalo   ministerstvo   vnútra   začatím   inšpekčného konania, ktorému bol podrobený vypočúvaním. Jeho nadriadený mu navrhol, aby sa vzdal funkcie a začal pracovať u Akadémie Policajného zboru. Vzhľadom na pracovné postavenie vyžadujúce si aj kontakt s verejnosťou zabezpečovaný prostredníctvom novinárov bol týmito neustále obťažovaný v súvislosti s uverejnenými článkami. Trvalo to až do jeho vzdania sa funkcie. Služobný pomer ukončil navrhovateľ na základe vlastnej žiadosti 1. 9. 2000. S ohľadom na funkciu a postavenie navrhovateľa vyvolal zásah pre neho najväčšiu ujmu   v zamestnaní.   Možno   bez   pochýb   konštatovať,   že tento   negatívne   vplýval   na   jeho funkciu   až   do   ukončenia   služobného   pomeru.   Preukázané   bolo,   že   sa   musel   podrobiť prešetrovaniu   sťažnosti   v súvislosti   s informáciami   v periodiku   zo   strany   inšpekčného orgánu. Ostatné tvrdenia navrhovateľa o dopade zásahu na rodinu a na kontakty s inými osobami neboli podľa odvolacieho súdu preukázané dôkaznými prostriedkami. Na dôkaz uvedený   vo   vyjadrení   k odvolaniu   v súvislosti   s jeho   novým   zamestnaním   odvolací   súd neprihliadol. Preto zhodnotiac kvalifikovane ujmu neoprávneného zásahu u navrhovateľa dospel odvolací súd k priznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 500.000,- Sk.

Z týchto   dôvodov   odvolací   súd   rozsudok   okresného   súdu   v spojitosti   s opravným uznesením vo výroku o povinnosti odporcu na vlastné náklady nechať zverejniť v lehote troch dní po právoplatnosti rozsudku v periodiku nezávislý denník Nový čas – Noviny pre čitateľov   v rubrike   „Politika“   označený   článok,   vo   výroku   o povinnosti   odporcu   sa ospravedlniť navrhovateľovi, trovách prvostupňového konania a trovách štátu potvrdil. Vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy rozsudok okresného súdu zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- Sk (...). Vo zvyšnej časti pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500.000,- Sk súd návrh navrhovateľa zamietol.“

II.

Základné východiská ústavného súdu na rozhodovanie

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

III.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu vo vzťahu k namietaným porušeniam základných práv

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napríklad   IV.   ÚS   77/02,   IV.   ÚS   299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať základ   v   platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom.   Do   práva   na   spravodlivý   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením   dôkazov. Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na každú   námietku   alebo   argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Sťažovateľka dôvodí, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu len   kvôli   nedostatku   dôvodov,   arbitrárnosti   a svojvoľnému   odôvodneniu   napadnutého rozsudku. Zdôraznila nesprávne hodnotenia výpovedí svedkov, resp. to, že odvolací súd na niektoré námietky ani neodpovedal alebo ponechal niektoré výpovede nepovšimnuté.

V odvolaní   sťažovateľka   označila   výpoveď   svedka   K.   za   kľúčový   dôkaz.   V tejto spojitosti   ústavný   súd   poukazuje   na   stranu   23   prvostupňového   rozsudku,   kde   v druhom odseku   prvostupňový súd   podrobne vyhodnotil výpoveď   tohto svedka ako   nevierohodnú a účelovú.   Okresný   súd   uviedol   aj   dostatok   argumentov   o rozpornosti   tejto   výpovede. K významným argumentom patril rozpor s výpoveďami ostatných svedkov, to, že si svedok spomenul na obsah rozhovoru až po tom, ako mu zástupkyňa sťažovateľky pripomenula tento   obsah   prečítaním   časti   článku,   kým   predtým   uviedol,   že   si   nič   presne   nepamätá, a napokon to, že svedok K. videl svedka S., ako podložil pod hlavu žalobcu stoličku, pričom tento svedok vylúčil, že by bol pri stole žalobcu.

Odvolací   súd   sa   s týmto   hodnotením   v podstate   stotožnil   (strana   7   napadnutého rozsudku)   a takto   dal   dostatočnú   odpoveď   na   odvolaciu   námietku   sťažovateľky.   Takýto postup odvolacieho súdu je v súlade s princípmi spravodlivého procesu a so zásadou, podľa ktorej   ak by sa chcel   odvolací   súd   odchýliť   od   hodnotenia   vykonaného prvostupňovým súdom,   musel   by   dôkaz   opakovať.   Tomu   však   v tomto   prípade   bráni   neúplný   apelačný systém, na ktorom spočíva riadne opravné konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Tento úsudok krajského súdu dal odpoveď aj na hodnotenie výpovede svedka K.

Sťažovateľka   v odvolaní   namietala   aj   nesprávne   hodnotenie   znaleckého   posudku, resp. jeho nezohľadnenie pri rozhodovaní vo veci samej. Súd prvého stupňa na strane 23 rozsudku vyhodnotil znalecký posudok ako taký dôkaz, ktorý vychádzal len z predpokladov, a nie   z pravdivých   faktov.   S tým   sa   odvolací   súd   stotožnil,   ak   uviedol   na   strane   7 napadnutého rozsudku to, že sa stotožnil so skutkovými zisteniami vo veci samej. V tejto súvislosti   treba   uviesť,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a odvolacieho   súdu nemožno   posudzovať   izolovane,   a preto   prístup   odvolacieho súdu   možno   akceptovať   aj z hľadiska   princípov   spravodlivého   procesu,   najmä   ak   sa   v   odvolaní   zdôraznilo,   že kľúčovým svedkom bol svedok K.

V odvolaní sťažovateľka navrhla konfrontáciu svedkov. Takýto návrh na doplnenie dokazovania sa však neurobil pred súdom prvého stupňa.   Naopak,   na pojednávaní,   na ktorom   sa   vyniesol   rozsudok,   sťažovateľka   výslovne   uviedla,   že   nenavrhuje   žiadne dokazovanie. Odvolací súd v napadnutom rozsudku toto vyhodnotil ako postup účastníka v rozpore s § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (v znení platnom ku dňu vynesenia prvostupňového   rozsudku)   a takto   dal   odpoveď   odvolateľke   na   jej   návrh   na   doplnenie dokazovania.

Závery   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   v spojení   s rozsudkom   súdu   prvého stupňa   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavne   nie   sú   arbitrárne   ani   svojvoľné a obsahujú všetky náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku).

Takýto   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   napadnutého   rozsudku   nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v tomto   rozsahu   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Tieto závery platia aj pre námietku porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.   Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok, ktorý bol vynesený v sporovom konaní, nemá žiaden súvis s týmto   základným   právom,   ktorého   uplatnenie   predpokladá   postup   súdu   v správnom súdnictve. Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tomto rozsahu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane   ustanoví   zákon.   Tento   článok   neobsahuje   žiadne   základné   právo,   a   preto   je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   K porušeniu   princípu   kontradiktórnosti   a rovnosti   podľa   čl.   47   ods.   3   a čl.   46 ods. 1   ústavy   došlo   podľa   sťažovateľky   preto,   že: „V danom   prípade   sa   odvolací   súd stotožnil s námietkou žalovaného, že v konaní nebol v potrebnej miere preukázaný vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Preto pristúpil k výsluchu samotného žalobcu, na ktorého výpovedi ohľadne ťažkostí v zamestnaní založil svoj rozsudok o priznaní finančnej satisfakcie.   Takýto   postup   je   však   v rozpore   s   princípom   rovnosti zbraní   podľa   vyššie citovaných ustanovení Ústavy SR a Dohovoru.

V danom prípade bolo vzhľadom na dikciu § 372i ods. 2 O. s. p. potrebné aplikovať zákon č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) v znení do 01. 09. 2004.“

Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku zistil, že výsluch žalobcu ako dôkaz podľa   §   131   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolací   súd   vykonal   na   pojednávaní, na ktorom   sťažovateľka   bola   riadne   predvolaná   a   zastúpená.   Postup   odvolacieho   súdu umožňuje § 220 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého odvolací súd môže zmeniť rozhodnutie i vtedy, ak po doplnení dokazovania je skutkový stav veci zistený tak, že možno o veci rozhodnúť (čl. 2 ods. 2 ústavy). Výsledkom takého postupu odvolacieho súdu   bola   zmena   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorá   bola   v prospech   sťažovateľky. Sťažovateľka   to   sama   potvrdila,   keď   uviedla,   že   proti   takému   výroku   nemohla   podať dovolanie, pretože bol v jej v prospech.

Preto takýto postup odvolacieho súdu, ktorý je v súlade so zákonom (§ 220 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) nemôže byť, ak nie sú tu iné okolnosti, v žiadnej príčinnej súvislosti s porušením označených základných práv.   Sťažnosť je v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

V spojitosti   s   touto   námietkou   však   ústavný   súd   podotýka,   že   ak   sťažovateľka v sťažnosti tvrdí: „Po prvé , odvolací súd vykonal nový dôkaz v prospech žalobcu, ktorý nebol vykonaný v prvostupňovom konaní, čím žalovaný stratil možnosť naň zodpovedajúcim spôsobom reagovať napríklad navrhnutím dôkazov na jeho spochybnenie alebo vyvrátenie“, potom mala podať dovolanie pre odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Preto túto časť sťažnosti bolo potrebné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde.

5. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru ústavný súd najprv považuje za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46   až 48 ústavy. V opačnom   prípade   by sa   ústavný   súd   stal   opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by takým   postupom   nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami (právami) podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z týchto čiastkových záverov ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť a nedostatok právomoci na jej prejednanie (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 zákona o ústavnom súde v spojení s § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).