znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 78/04-10Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. S., B., vo veci porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 73 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky o vyhlásení referenda zo 4. februára 2004 uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 52/2004 Z. z., a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. S. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2004 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   porušenia   jeho základného   práva   upraveného   v čl.   30   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v spojení s čl. 73 ods. 1 ústavy   rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) o vyhlásení referenda zo 4. februára 2004 uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 52/2004 Z. z. (ďalej len „rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa došlo rozhodnutím prezidenta k porušeniu   jeho   základných   práv   upravených   v čl.   30   ods.   1   ústavy   a čl.   21   Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 73 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   tento   názor   vyvodzuje   zo   svojho   právneho   záveru,   podľa   ktorého z čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 73 ods. 1 ústavy vyplýva jeho základné právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných slobodnou voľbou zástupcov na dobu štyroch rokov. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že „voľby vyvolané skrátením pravidelného volebného obdobia NR SR   na   základe   referenda   vyhláseného   prezidentom   republiky,   sú   porušením   princípu slobody volieb a práva občana účastniť sa na správe verejných vecí zástupcami, ktorých si slobodnou voľbou zvolil na 4 roky.“.

Na   tomto   základe,   vychádzajúc z čl.   93   ods.   3   ústavy,   sťažovateľ konštatuje,   že „Referendum   s otázkou   skrátenia   volebného   obdobia   NR   SR   a s otázkou   predčasných parlamentných volieb je... v rozpore s čl. 30 ods. 1 v spojitosti s článkom 73 ods. 1 ústavy“, a preto považuje namietané rozhodnutie za porušenie tohto svojho základného práva.Sťažovateľ navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal tento nález:„... rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 5. 2. 2004, čís. 52/2004 Z. z. o vyhlásení referenda s otázkou „Ste za to, aby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky prijali ústavný zákon o skrátení III. volebného obdobia Národnej rady SR tak, aby sa voľby do Národnej rady SR konali v r. 2004 ?“ bolo porušené základné právo sťažovateľa JUDr. M. S.,   občana   SR,   zúčastňovať   sa   na   správe   vecí   verejných   slobodnou   voľbou   svojich zástupcov, zaručené článkom 30 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 73 ods. 1 Ústavy SR.“. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd zrušil namietané rozhodnutie prezidenta.   II.   Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ustanovenie čl. 30 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Občania majú právo zúčastňovať sa   na   správe   verejných   vecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov...“, má nesporne charakter základného práva, ktoré patrí všetkým občanom, teda aj sťažovateľovi. Tento záver podľa názoru ústavného súdu ale nevyplýva   z čl. 73 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky“, a to nie preto, že ide o ustanovenie, ktoré nie je zaradené do druhej hlavy ústavy („Základné práva a slobody“), ale preto, že nejde o takú ústavnú normu, z ktorej možno vyvodiť subjektívne právo všetkých občanov, a teda aj sťažovateľa.

Nespochybňujúc základné právo občanov zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov však ústavný súd konštatoval (uzavrel), že medzi   rozhodnutím   prezidenta, ktorým   vyhlásil   referendum, a porušením   základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy absentuje príčinná súvislosť, a preto jeho sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 31. marca 2004