znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 78/03-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu   Jána   Mazáka   v konaní   o sťažnosti   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky, Bratislava, Štefaničova 5, zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 107/02-96 takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ministerstva financií Slovenskej republiky na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 107/02-96   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. februára 2003   doručené   podanie   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky,   Bratislava, Štefaničova 5 (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej   republiky“. Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie svojho základného práva na právnu pomoc a porušenie rovnosti v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 107/02-96, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   7 C 128/98-76 z 29. novembra 2001 vo veci navrhovateľa Mgr. S. D. a spol. (ďalej len „navrhovatelia“) proti Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky o náhradu škody.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 7 C 128/98-76 zo dňa 29. 11. 2001 v súdnom   spore   Mgr.   S.   D.   a spol   c/a   Slovenská   republika   –   Ministerstvo   financií   SR o náhradu škody (ďalej len „prvostupňový rozsudok“), bol návrh zamietnutý a žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania. Proti prvostupňovému rozsudku podali odvolanie žalobcovia   v časti   o zamietnutí   žaloby   a žalovaný   v časti   o nepriznaní   náhrady   trov konania. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 15 Co 107/02-96 zo dňa 8. 10. 2002 (ďalej len „odvolací rozsudok“), prvostupňový rozsudok potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

...   Domnievame   sa,   že   Krajský   súd   v Bratislave   tým,   že   rozsudkom   č.   k.   15   Co 107/02-96 zo dňa 8. 10. 2002 nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania a potvrdil prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 7 C 128/98-76 zo dňa 29. 11. 2001 v časti o nepriznaní žalovanému náhrady trov konania, porušil základné práva žalovaného,   uvedené   v ustanovení   čl.   47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   podľa ktorých:

-každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom,

-všetci účastníci sú v konaní podľa odseku 2 rovní.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný „vyslovil nález: Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 15 Co 107/02-96 zo dňa 8. 10. 2002 tým, že nepriznal Ministerstvu financií Slovenskej republiky ako žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania a potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I v časti o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému, porušil jeho právo podľa čl. 47 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 107/02-96 zo dňa 8. 10. 2002 sa v časti o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žalovanému a o potvrdení rozsudku Okresného súdu v Bratislave v časti o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému, zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže zistil, že nie sú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   prijal   ju   uznesením č. k. II. ÚS 78/03-11 z 30. apríla 2003 na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa   a predsedníčku   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   ústnom pojednávaní, a predsedníčku krajského súdu aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa oznámil 6. júna 2003 ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 9.   júna   2003 doručenom ústavnému súdu 23. júna 2003 (Spr. 3378/03) okrem iného uviedla:

„... sťažovateľ si podľa nášho názoru zamenil, resp. stotožnil právo na právnu pomoc podľa článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky s právom na náhradu trov konania podľa § 142 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O. s. p.)... V zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 142 ods. 1, O. s. p. súd rozhodujúci o náhrade trov konania ex offo (§ 151 ods. 1 O. s. p.) musí popri zásade úspechu v konaní skúmať aj účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva.

Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným   postojom   k predmetu   konania.   Ich   vynaložením   sa   musí   sledovať   procesné presadzovanie   uplatneného   nároku   alebo   procesná   ochrana   proti   takému   tvrdenému nároku.

Účelnosť   sa   v zásade   dá   stotožniť   s nevyhnutnosťou   alebo   právnou   možnosťou vynaloženia   trov   spojených   s ústavne   zaručeným   právom   na   právnu   pomoc   v zmysle dotknutého článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok a aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. To platí aj pre trovy nevyhnutné... aj pre trovy právnej pomoci...

Okrem toho máme za to, že sťažovateľ nevyčerpal a ani nevyužil všetky opravné prostriedky podľa Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je nesporne prípustný mimoriadny opravný prostriedok a to mimoriadne dovolanie... V danej veci mimoriadne dovolanie ustanovenie § 243e O. s. p. nad akúkoľvek pochybnosť pripúšťa   a jeho   podanie   ustanovenie   §   243f   ods.   2,   O.   s.   p.   nevylučuje,   pričom   podľa obsahu sťažnosti sťažovateľ má zjavne za to,   že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1, písm. d O. s. p.).

Domnievame sa preto, že sťažovateľ sa na Ústavný súd obrátil neoprávnene resp. prinajmenšom predčasne.“

Prvostupňový súd zamietol žalobu navrhovateľov, odporcovi (sťažovateľovi v konaní pred   ústavným   súdom)   však   napriek   úspechu   v konaní   nepriznal   úhradu   trov   konania. Výrok o nepriznaní úhrady trov konania, ktoré v tomto prípade predstavovali náklady na trovy   právneho zastúpenia   odporcu   komerčným právnikom, odôvodnil   súd   tak,   že tieto náklady nepovažoval za „účelne“ vynaložené, keďže „Právny zástupca odporcu vykonáva právne služby pre odporcu na základe paušálnej odmeny, odporca naviac má zriadené právne oddelenie a preto by podľa názoru súdu náhrada trov konania práv. zást. odporcu podľa § 149 O. s. p. neplnila predpoklad účelne vynaložených nákladov...“.

II.

1. Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného   v čl.   47   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo   na   právnu   pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom“, a princípu upraveného v čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“, rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   15   Co   107/02-96   z 8.   októbra   2002,   ktorým   potvrdil   rozsudok okresného súdu v časti o nepriznaní mu ako odporcovi v konaní náhrady trov konania.

Podľa   sťažovateľa   nepriznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia „znamená,   že Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako žalovaný mal v danom konaní len obmedzené právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, keďže pri zastúpení komerčným právnikom, mu nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia z dôvodu, že zamestnáva osoby   s vysokoškolským   právnickým   vzdelaním   a má   zriadené   právne   oddelenie. V porovnaní s ostatnými účastníkmi konania, ktorí nemajú zamestnancov s vysokoškolským právnickým vzdelaním alebo zriadené právne oddelenie, tu bola daná evidentná nerovnosť účastníkov súdneho konania a tým aj porušené ustanovenie čl. 47 ods. 3 Ústavy SR“.

Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu   orgánu,   ak   vystupuje   v spore   ako   žalovaná   strana.   Hlavný   význam   práva   na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t. j. do právoplatného rozhodnutia. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania.

Účastník konania má právo zvoliť si právneho zástupcu v občianskoprávnom konaní v zmysle   zákonom   ustanovených   možností.   Krajský   súd   (a   v rámci   prvostupňového konania okresný súd) potvrdil, že okresný súd sťažovateľovi priamo v priebehu konania nebránil využívať právnu pomoc, ktorú si sťažovateľ zvolil, až v rozhodnutí o trovách, ktoré sa týka aj poskytovanej právnej pomoci na strane sťažovateľa (úspešného odporcu), vyslovil tento záver:

„I keď trovy právneho zastúpenia sa všeobecne považujú za účelne vynaložené trovy, v tomto   konkrétnom   prípade,   keď   Ministerstvo   financií   SR   disponuje   viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neexistuje dôvod na to, aby žalovaný využíval služby komerčného právnika.“

Krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní úhrady trov označeného konania na základe   §   142   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozhodnutím   o nepriznaní   úhrady týchto trov v rozsudku č. k. 15 Co 107/02-96 uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasiahol ním do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Krajský súd v konaní neporušil ani základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Zásada (princíp) rovnosti účastníkov, t. j. rovnosti procesných strán, je jedna zo základných procesných zásad, ktorá sa netýka len fyzických osôb, ale aj právnických   osôb   a štátu,   resp.   štátneho   orgánu,   pokiaľ   v danom   konaní   vystupuje   ako procesná strana, a nie ako nositeľ štátnej moci. V tejto súvislosti mal sťažovateľ rovnaké možnosti   ako   ktorýkoľvek   iný   účastník   konania   v súvislosti   s riešením   otázky   svojho právneho zastúpenia v rámci zákonom upravených možností, t. j. nebol vopred vylúčený z voľby niektorej možnosti (ani z možnosti zvoliť si na svoje zastupovanie komerčného právnika) ani z možnosti využívania uskutočnenej voľby v označenom konaní vedenom na krajskom súde.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   konštatoval,   že   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   107/02-96   nebolo   porušené   základné   právo sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ani základné právo na rovnosť účastníkov konania upravené v čl. 47 ods. 3 ústavy.

Vzhľadom na toto rozhodnutie bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2004