znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 78/02-21

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9.   mája 2002 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti s ručením obmedzeným SÓDA BB so sídlom B. B., a Mgr.   P.   Č., bytom   B. B., zastúpených   advokátom   JUDr.   J. K.,   B. B., vo veci porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   o ich   návrhoch   na vylúčenie sudcu a všetkých sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici pre ich zaujatosť v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 462/92, ako aj postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o týchto návrhoch, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   SÓDA   BB   B.   B.   a Mgr. P.   Č. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. apríla 2002 doručené podanie spoločnosti s ručením obmedzeným SÓDA BB B. B., a Mgr. P. Č., bytom B. B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. K., B. B., označené ako „Sťažnosť   podľa   čl.   127   z. č. 460/1992   Zb.   Ústavy   SR“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že sťažovatelia ním namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ako aj postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v období rokov 1999 – 2001 o ich návrhoch (celkovo štyri) na vylúčenie sudcu, resp. všetkých sudcov krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 462/92 pre ich zaujatosť (§ 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Vo všetkých prípadoch však najvyšší súd ich návrhom nevyhovel a o vylúčení sudcov   pre   zaujatosť   nerozhodol.   Hoci   sťažovatelia   nepopierali,   že   najvyšší   súd   bol oprávnený rozhodnúť tak, že ich návrhom nevyhovel (keďže súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka konania   na   vylúčenie   sudcu   pre   jeho   zaujatosť),   označeným   súdom   vytýkajú   viaceré procesné pochybenia sprevádzajúce konanie a rozhodovanie o ich návrhoch, a to konkrétne, že sudca krajského súdu neakceptoval dôkazy navrhované sťažovateľmi a nežurnalizoval ich   v spise   (str.   3),   najvyšší   súd   nedostatočne   zdôvodnil   svoje   odmietavé   rozhodnutie a nevysporiadal   sa   s návrhmi   účastníkov,   resp.   v dostatočnej   miere   neposúdil   zaujatosť samosudkyne krajského súdu (str. 8). Pokiaľ ide o porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažovatelia tvrdili, že k jeho porušeniu malo dôjsť na pojednávaní krajského súdu tak, že 23. augusta 2000 im bola odňatá možnosť konať pred ním prostredníctvom právneho   zastúpenia,   keďže   sudkyňa   nepripustila   zastúpenie   právneho   zástupcu sťažovateľov na základe substitučného poverenia advokátskym koncipientom (str. 4), resp. že im nebolo umožnené označiť dôkazy, ktorých vykonanie pre zistenie svojich tvrdení pokladali za potrebné (str. 9). V dôsledku uvedeného sťažovatelia vyslovili presvedčenie, že „Krajský súd v Banskej Bystrici svojím postupom a Najvyšší súd SR svojimi právoplatnými rozhodnutiami porušil práva žalovaného 1) a žalovaného 2) garantované tak vnútroštátnym právnym poriadkom ako aj medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná“,   a   preto   navrhujú,   „aby   Ústavný   súd   SR   vyslovil,   že   v danom   prípade   došlo k porušeniu namietaných práv a slobôd, zrušil rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   ako   aj   zakázal   pokračovanie   v porušovaní   namietaného   základného   práva a slobody konkrétne práva na spravodlivý proces v pokračujúcom konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici“.

V dôsledku uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že: „Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici   a právoplatnými   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. Ndob 51/99   zo   dňa   23.   4.   1999,   č.   k.   Ndob   548/999 (správne   malo   byť   uvedené: 548/99) zo dňa 13. 3. 2000, č. k. Ndob 907/2000 zo dňa 15. 12. 2000, č. k. Ndob 842/2001 zo   dňa   27. 11.   2001,   č. k.   Ndob   843/2001   zo   dňa   27. 11.   2001   v právnej   veci   žalobcu KK Company s. r. o. V. proti žalovanému 1) SÓDA BB, s. r. o. B. B. a žalovanému 2) P. Č., S. Ľ. o zaplatenie 43.303.927,62 Sk s príslušenstvom boli porušené práva žalovaného 1) a žalovaného 2) vyjadrené v čl. 46 ods. 1 v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. Ndob 51/99 zo dňa 23. 4. 1999, č. k. Ndob 548/99 zo dňa 13. 3. 2000, č. k. Ndob   907/2000   zo   dňa   15.   12.   2000,   č.   k.   Ndob   842/2001   zo   dňa   27. 11.   2001, č. k. Ndob 843/2001 zo dňa 27. 11. 2001 a vec vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje v konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 38 Cb 462/92 pokračovať v porušovaní práva vyjadreného v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie každému vo výške po 200.000,- Sk.“

II.

Od 1. januára 2002 je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak nimi namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania   o sťažnostiach   sú   upravené   v   §   49   až   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   pričom   ich   nesplnenie má za následok jej odmietnutie pre niektorý z dôvodov   uvedených   v § 25   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z obsahu sťažnosti sťažovateľov, z jej petitu, ako aj z priložených príloh dospel ústavný súd k záveru, že vo veci sp. zn. 38 Cb 462/92 sa na krajskom súde stále koná, takže sťažovatelia namietali procesné pochybenia všeobecného súdu, a tým aj porušenie označených základných práv v stále   prebiehajúcom   súdnom   konaní.   K ich   porušeniu   malo   dôjsť   predovšetkým v dôsledku   jeho   konania   o štyroch   návrhoch   sťažovateľov   na   vylúčenie   sudcu,   resp. všetkých   sudcov   krajského súdu z konania pre jeho/ich zaujatosť,   ďalej   rozhodnutiami najvyššieho   súdu   o týchto   návrhoch   a napokon   postupom   krajského   súdu   narušujúcim ústavnú zásadu rovnosti účastníkov súdneho konania. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   predovšetkým   zobral   do   úvahy,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred všeobecnými   súdmi   sú   ich   závažné   procesné   pochybenia   (predstavujúce   porušenie základných   práv   účastníkov   konania   podľa   čl.   46   a nasl.   ústavy)   dôvodom   jednak   pre podanie odvolania (podľa § 205 a § 205a Občianskeho súdneho poriadku), ako aj dovolania (podľa   § 237   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Tieto   riadne   a mimoriadne   opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Z uvedeného   vyplýva,   že   sú   to   všeobecné   súdy,   ktoré   na   základe   účinných   právnych prostriedkov   nápravy   dostupných   sťažovateľom   sú   oprávnené   poskytovať   ochranu základným procesným   právam   účastníkov súdneho   konania, a nie   ústavný súd   v konaní o ich sťažnostiach. Sťažovatelia však takýmto spôsobom nepostupovali a na ústavný súd sa obrátili priamo a bez toho, že by takéto právne prostriedky nápravy pred všeobecnými súdmi vôbec využili (alebo ich využitie dokladovali). Keďže ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o porušení základného práva alebo slobody len vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, a keďže podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tento môže odmietnuť sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť,   tak   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti rozhodnutia.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno namietať porušenie základných práv, ak k nemu došlo pred 1. januárom 2002, keďže tento prostriedok individuálnej ochrany ľudských práv nemožno považovať za taký,   ktorým   sa   nahrádzajú   konania   o individuálnej   ochrane   ľudských   práv   dostupné sťažovateľom pred ústavným súdom do 1. januára 2002.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2002