SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 779/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiRapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2,Košice,zastúpenejadvokátomJUDr. Martinom Timcsákom, MST Partners, s. r. o., Advokátska kancelária, Laurinská 3,Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Oboer 166/2014 zo 16. júna 2015,sp. zn. 3 Oboer 174/2014z 5. mája 2015,sp. zn. 7 ECdo 22/2014z 26. februára 2015,sp. zn. 3 Oboer 243/2013 zo 17. decembra 2014, postupom a uznesením Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 4 CoE 212/2012 z 28. septembra 2012, Krajského súdu v Žilinesp. zn. 9 CoE 47/2013 z 28. marca 2013, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE 217/2013z 24. júla 2013, Krajského súduv Trnave sp. zn. 9 CoE 26/2012 z 28. marca 2013a postupom a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8 Er 151/2012zo 7. marca 2012, Okresného súdu Žilina sp. zn. 20 Er 3093/2009 z 21. septembra 2012,Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10 Er 1401/2011 z 3. augusta 2012 a Okresného súduDunajská Streda sp. zn. 12 Er 367/2011 z 11. augusta 2011 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené podsp. zn. Rvp 13241/2015, sp. zn. Rvp 13242/2015, sp. zn. Rvp 13536/2015 a sp. zn.Rvp 13537/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 13241/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli23. septembra 2015 a 30. septembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnostiRapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Oboer 166/2014 zo 16. júna 2015, sp. zn.3 Oboer 174/2014 z 5. mája 2015, sp. zn. 7 ECdo 22/2014 z 26. februára 2015,sp. zn. 3 Oboer 243/2013 zo 17. decembra 2014, postupom a uznesením Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 4 CoE 212/2012 z 28. septembra 2012, Krajského súdu v Žiline sp. zn.9 CoE 47/2013 z 28. marca 2013, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE 217/2013z 24. júla 2013,Krajskéhosúduv Trnave(spoluďalejlen„krajskésúdy“)sp. zn. 9 CoE 26/2012 z 28. marca 2013, postupom a uznesením Okresného súdu PovažskáBystricasp. zn. 8 Er 151/2012zo 7. marca 2012,OkresnéhosúduŽilinasp. zn.20 Er 3093/2009z 21. septembra 2012,OkresnéhosúduNovéZámkysp. zn. 10 Er 1401/2011 z 3. augusta 2012 a Okresného súdu Dunajská Streda (spolu ďalejlen „okresné súdy“) sp. zn. 12 Er 367/2011 z 11. augusta 2011 (spolu ďalej len „napadnutéuznesenia všeobecných súdov“).
Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámcisvojej podnikateľskej činnosti okrem iného uzatvára (spravidla) s fyzickými osobamipoistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou doložkouzakladajúcou právomoc rozhodcovského súdu (spravidla ide o Arbitrážny súd Košice)rozhodovať o sporoch medzi zmluvnými stranami vyplývajúcich z predmetnej poistnejzmluvy, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu má (môže mať) v zmysle dojednanejrozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.
Vo veciach napadnutých sťažnosťami rozhodcovský súd zaviazal žalované fyzickéosoby (účastníkov poistných zmlúv), ktoré boli v omeškaní s platením poistného, abyv určených lehotách zaplatili dlžné poistné. Následne sťažovateľka (po márnom uplynutílehoty na zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanieexekúcie na základe platných exekučných titulov (rozhodnutí rozhodcovského súdu),na základe ktorých sťažovateľkou navrhnutí súdni exekútori podali miestne príslušnýmokresným súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V sťažnosťami napadnutých veciach miestne príslušné okresné súdy v sťažnostiachoznačenými (a napadnutými) uzneseniami žiadosti exekútorov o udelenie poverenia navykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutýmuzneseniam okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodovali miestne príslušnékrajské súdy tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdili. Protiv sťažnostiach označeným (a nimi napadnutým) uzneseniam krajských súdov podalanásledne sťažovateľka dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch najvyšší ako dovolací súdodmietol.
Ťažiskovou námietkou sťažovateľky je, že všeobecné súdy rozhodli o žiadostio udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresnésúdy vykonali samostatné nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospelik opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní. Viedlo tok faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulusťažovateľky.
Popri procesno-právnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názoro neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky neobstojí anitvrdenie okresných súdov, podľa ktorého v spore o určenie platnosti právneho úkonu nie jeprípustná možnosť uzatvorenia zmieru.
Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnostisťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnejargumentácie s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich už rozhodol, a pretosmerom k obsahu sťažností a k bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na svoje predošlérozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24. októbra2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013,sp. zn. III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012,sp. zn. I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012alebo sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenieoznačených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutýmpostupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uzneseniavšeobecných súdov a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáhanáhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
III.
1. K spojeniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutímna obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahuvyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností vyplýva,že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam okresných súdovodvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomockrajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučujeprávomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov a najvyššieho súdu
Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej v častiI tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, podľaplatného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom z evidenciedoterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd
- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn.I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 a sp. zn.II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013),
- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa ústavya dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uzneseniasp. zn. I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013,sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (týka sa dvoch sťažností spojených na spoločnékonanie), sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 8. novembra2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkouoznačené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn. I. ÚS 547/2012z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 344/2012z 1. júla 2014), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),
- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).
Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávanía rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn.PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavanížiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa nadokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia navykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré súvýslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanieexekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titulv neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojhopreskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenieporušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazompodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania akocelku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresnýchsúdov odvolania a proti napadnutým uzneseniam krajských súdov dovolania na najvyššomsúde.
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanoviskopléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislostiso sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľkymožno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka malaz pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdova z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvodna zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámciňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s toutojej obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,I. ÚS 14/2014bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdova najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní akocelku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každomjednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoruústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánubez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“(napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej vecisťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sak listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu, ichpochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tietoprocesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodunemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ichpostup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujúsťažovateľkine práva a slobody.
Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutých predpokladov vedeniaexekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožnoexekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnúzmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušnývšeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanejspotrebiteľskej zmluvy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané„devätnáste odôvodnenie“smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“),podľa ktorého„keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“.Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanejveci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.)a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnostizmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah cenya kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatnýchpodmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodneniasmernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecnéhorozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, ako ani nemožnosť posúdenia nekaléhocharakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť sporvyplývajúci z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04).
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššiehosúdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutýchuznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovaloich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súdpodľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľkytýkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle užuvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu súzávery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdova najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiachposudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základnýmprávom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základnýmprávom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v častinamietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdova najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015