znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 779/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   M. M., zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Tothom-Vaňom, Advokátska kancelária advocatious, s. r.   o.,   Palackého   12,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv garantovaných čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 40/2013 z 24. februára 2014,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5   Obdo   63/2011 z 28. augusta   2012   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 43 CoKR 48/2012 zo 4. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 14. mája 2014 doručená   sťažnosť   Mgr.   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Obdo 40/2013   z 24.   februára   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“),   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 63/2011 z 28. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté skoršie uznesenie“)   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 43 CoKR 48/2012 zo 4. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   396/2014   z 24.   júna 2014   vylúčil   sudcu ústavného súdu Sergeja Kohuta z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 5674/2014. V zmysle platného a účinného rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na   obdobie   1.   3.   2014   –   28.   2.   2015   zastupuje   vylúčeného   sudcu   II.   senátu ústavného súdu Sergeja Kohuta sudca ústavného súdu Ladislav Orosz.

2. V   právnej   veci   sťažovateľky   (ako   navrhovateľky   v konaní   pred   všeobecnými súdmi) a JUDr. M. B. (ako odporcu) bolo rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) č. k. 61 Cbi 4/09-831 z 10. novembra 2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 61 Cbi 4/09-854 z 3. decembra 2010 určené, že majetok   sťažovateľky   nachádzajúci   sa   v   bytovom   dome   je vylúčený   zo súpisu   majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Proti uvedenému rozsudku (aj v časti výroku vo veci samej) podal odporca odvolanie, a to podaním z 28. decembra 2010. Napadnutý rozsudok   súdu   prvého stupňa bol rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 43 CoKR 21/2011 z 10. augusta 2011 v spojení s opravným uznesením z 21. septembra 2011 potvrdený ako vecne správny. Proti rozsudku krajského súdu v časti výroku vo veci samej podal odporca 3. novembra   2011   dovolanie.   Najvyšší   súd   napadnutým   skorším   uznesením   posúdil dovolanie   odporcu   ako   prípustné   a   zároveň   ako   dôvodné,   na   základe   čoho   rozsudok krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 21/2011 z 10. augusta 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 4. apríla 2013 vyhlásil krajský súd napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa opätovne potvrdil, ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal odporca opätovne dovolanie, a to podaním zo 14. júna 2013. Touto   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   najvyšší   súd   opätovne   napadnutý   rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. V úvode svojej sťažnosti sťažovateľka k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   uviedla,   že   najvyšší   súd   sa   vôbec nevyjadril k jej argumentu, že nedostatočné odôvodnenie nezakladá prípustnosť dovolania. Najvyšší súd sa podľa   sťažovateľky v napadnutom   uznesení jej argumentáciou   nielenže vôbec nezaoberal, ale dokonca ani ju nijako nespomenul a nereprodukoval, a to ani v časti, v ktorej rekapituloval jej vyjadrenie k dovolaniu odporcu.

4.   K porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu sťažovateľka ďalej namietla, že najvyšší súd napadnutým uznesením nedôvodne prelomil jej právnu   istotu   založenú   právoplatným   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Podľa sťažovateľky napriek záverom súdov nižšieho stupňa najvyšší súd dospel k absurdnému záveru,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   nedostatočne   odôvodnený.   Podľa sťažovateľky   je   však   už   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   kvalitatívne   čo   do   právnej argumentácie vysoko nadpriemerné a odvolací súd naň na viacerých miestach napadnutého rozsudku odkázal. Najvyšší súd podľa sťažovateľky jednostranne, bezdôvodne a arbitrárne prelomil právoplatnosť potvrdzujúceho napadnutého rozsudku, čím nepochopil základnú ideu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

5.   K porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu sťažovateľka taktiež namietla, že krajský súd jednostranne a arbitrárne posúdil vec, keď prevzal do odôvodnenia napadnutého uznesenia dve hmotnoprávne posúdenia, ktoré uviedol odporca vo svojom dovolaní, a to bez ohľadu na ostatné okolnosti veci.

6. Sťažovateľka ďalej namietla porušenie svojho práva na ochranu vlastníctva, práva na nedotknuteľnosť obydlia, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia   a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života napadnutým uznesením   z dôvodu,   že   predmetné   konanie   pred   najvyšším   súdom   súvisí   s bytostnými záujmami a potrebami sťažovateľky, keďže predmetom sporu je aj ochrana jej bytu (a s ním spojených   nebytových   priestorov),   ktorý   jej   slúži   na   vykonávanie   všetkých   osobných i súkromných potrieb, keďže v danom byte žije a trvalo ho užíva. V dôsledku arbitrárneho a diskriminačného   postupu   najvyššieho   súdu   dochádza   podľa   sťažovateľky   nielen k poškodzovaniu   jej   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   súdny   proces   a k   porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ale aj k poškodzovaniu existenčných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 ústavy.

7.   V   závere   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   podľa   §   52   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

8.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že   napadnutým uznesením   a napadnutým   skorším   uznesením   najvyššieho   súdu,   ako   aj   napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej základné práva garantované čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu a bol porušený čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.   Sťažovateľka   zároveň   navrhla,   aby   ústavný   súd napadnuté   uznesenie a napadnuté skoršie uznesenie najvyššieho súdu, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ďalej aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

9. Najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 48/2012 zo 4. apríla 2013 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

10.   Napadnuté   uznesenie   najvyšší   súdu   odôvodnil   takto: «Dovolateľ   v   dovolaní predovšetkým namietal, že bez ohľadu na pokyny Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, aby žalovanému boli poskytnuté odpovede na jeho zásadné otázky, žalovaný je opäť postavený do totožnej pozície, v akej sa nachádzal po predchádzajúcom rozhodnutí   odvolacieho   súdu.   Odvolací   súd   ničím   v napadnutom   rozhodnutí   nevysvetlil rozpor s účelom a zmyslom rozhodujúcich hmotnoprávnych noriem a odklon od judikatúry. Týmto postupom sa žalovanému ako účastníkovi konania odňala v konaní pred odvolacím súdom možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a   týmto   postupom   odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   je   jasné a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (odkaz na rozhodnutie ÚS SR z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 261/06, podľa ktorého vada konania, uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p., je porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces v prejednávanej veci konštatoval Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   predchádzajúcom   rozhodnutí,   a   to   v   uznesení z 28. augusta 2012, sp. zn. 5 Obdo 63/2011. Podľa uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu, odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., lebo sa nevysporiadal jasne, zrozumiteľne, presvedčivo, alebo vôbec so všetkými skutkovými a právnymi argumentami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci zásadné.

Napriek   usmerneniu   dovolacieho   súdu,   odvolací   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí opätovne   nezaoberal   zásadnými   námietkami   žalovaného.   Napadnuté   rozhodnutie odvolacieho   súdu   sa   predovšetkým   sústredilo   na   skúmanie   platnosti   záložnej   zmluvy, uzavretej medzi zabezpečeným veriteľom a úpadcom a vlastníctvom žalobkyne k bytu. Odvolací   súd   konštatoval   neplatnosť   záložnej   zmluvy   s   odôvodnením,   že   podľa Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. decembra 2002 nebolo možné bez súhlasu vlastníka nehnuteľnej veci zriadiť záložné právo. Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s námietkou žalovaného, že záložné právo na celú rozostavanú stavbu, aj za predpokladu spoluvlastníctva tretích osôb k zálohu, vzniklo, lebo zabezpečený veriteľ bol dobromyseľný (§ 151d Občianskeho zákonníka, v znení platnom v čase   uzavretia   zmluvy).   Dobromyseľnosť   zabezpečeného   veriteľa   odôvodnil   zápisom v katastri   nehnuteľností,   kde   bol   v   súlade   s   vtedy   platným   zákonom   č.   162/1995   Z.   z. uvedený   ako   jediný   vlastník   úpadca,   ďalej   uviedol,   že   zápis   v   poznámke   sa   týkal   iba v budúcnosti   vzniknutého   práva   stať   sa   vlastníkom   bytu   tak,   ako   to   vyplýva   zo   zákona č. 162/1995 Z. z. a tento nemal vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť zabezpečeného veriteľa, odvolací súd vôbec nevysvetlil, prečo sa odklonil od už vtedy platnej judikatúry, podľa ktorej záložné právo podľa ustanovenia § 151   d   Občianskeho   zákonníka   je   možné   nadobudnúť   bez   ohľadu   na   to,   či   sa   jedná o hnuteľnú   alebo   nehnuteľnú   vec   a   „odovzdaním   veci“.   V   prípade   nehnuteľnosti,   sa „odovzdanie   veci“   rozumie   vklad   záložného   práva   do   katastra   nehnuteľnosti. V prejednávanej veci bol vklad záložnej zmluvy povolený príslušným katastrálnym orgánom 27. novembra 2002. Nedostatky zdôvodnenia, prečo sa odvolací súd odklonil od platnej judikatúry v otázke dobromyseľnosti zabezpečeného veriteľa (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Cdo 2512/2000, rozsudok Najvyššieho súdu 21 Cdo 328/99), a to napriek tomu,   že   táto   je   pre   rozhodnutie   vo   veci   zásadnou   otázkou,   zostala   neobjasnená,   čo spôsobuje, že napadnuté rozhodnutie je nepresvedčivé a prekvapivé.

Nezodpovedaná zostala ďalšia otázka žalovaného, prečo súd nepovažoval za platnú aspoň   tú   časť   záložnej   zmluvy,   ktorou   úpadca   nakladal   so   svojim   spoluvlastníckym podielom k rozostavanej stavbe. Je nepochybné, že úpadca a zabezpečený veriteľ záložnou zmluvou sledovali zabezpečenie záväzku úpadcu záložným právom ku všetkým majetkovým právam úpadcu, teda ich záujmom bolo, aby bola platná aspoň tá časť zmluvy, v ktorej nakladal so svojím nepochybným spoluvlastníckym podielom k rozostavanej stavbe. Taktiež aj   k   tejto   skutočnosti   súd   v   rozhodnutí   nevysvetlil,   prečo   sa   odklonil   od   judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdon 254/1996, alebo sp. zn. 30Cdo 2218/09, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07, Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03).

Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobkyňa v zmysle zmluvy o prevode práv a povinností nadobudla   zákonom   predpokladaným   spôsobom   vlastnícke   právo   k   predmetnému   bytu a nebytovému priestoru. Aj keď sa s týmto záverom, ako uvádza, v celom rozsahu stotožnil, svoje   rozhodnutie   oprel   o   zákon   o   vlastníctve   bytov,   podľa   ktorého   vlastníctvo   k   bytu a nebytovému priestoru sa nadobúda na základe zmluvy o výstavbe. Uvedené závery robia rozhodnutie   nezrozumiteľným,   nejasným   a   nepresvedčivým,   pretože   nadobudnutie vlastníckeho práva, ako aj zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti sa stáva účinným až povolením vkladu takéhoto práva do príslušného katastra nehnuteľností.

Rovnako neodôvodnil námietku žalovaného, že zámerom zmluvy o výstavbe nebolo založenie spoluvlastníckych práv k budove a že postavenie určitej osoby ako stavebníka v stavebnom konaní, nemá pre skúmanie vlastníckych pomerov k zhotovenej stavbe právnu relevanciu.   Ak   by   mali   zmluvné   strany   v   úmysle   založenie   spoluvlastníckych   práv k rozostavanej stavbe, potom by každý zo „spoluvlastníkov rozostavanej stavby“ mal aj zodpovedať   ostatným   stavebníkom   za   akékoľvek   vady   spoločnej   stavby   a   takáto zodpovednosť zrejme nebola úmyslom osôb, ktoré uzavreli zmluvy o výstavbe s úpadcom. Nedostatok   odôvodnenia   početných   námietok   žalovaného   k   otázke   vlastníckeho práva žalobkyne spôsobuje arbitrárnosť rozhodnutia.

Po preskúmaní veci sa dovolací súd stotožnil s názorom dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa náležitosti predpokladané ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., že nebol naplnený obsah základného práva účastníka na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd. Je potrebné   prisvedčiť   dovolateľovi,   že   odvolací   súd   sa   dostatočne nevysporiadal s námietkami žalovaného, ktoré vychádzali z platnej judikatúry súdov, čo robí   jeho   rozhodnutie   nepreskúmateľným   a   prekvapivým.   Takýto   postup   súdu   má   za následok, že sa účastníkovi konania odňala možnosť náležite právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu a v konečnom dôsledku sa mu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.»

III.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

IV.

A. K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

12. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil napadnutý rozsudok   krajského   súdu   ako   celok   a vrátil   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľka   teda   namieta porušenie   svojich   práv   v   príčinnej   súvislosti   s   uznesením krajského   súdu,   ktoré   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   a v čase   predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom neexistuje.

13. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

B.   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   skorším uznesením najvyššieho súdu

14. Ústavný súd v úvode uvádza, že zo sťažnosti, priložených príloh, ako aj zo zistení ústavného   súdu   vyplýva,   že   napadnuté   skoršie   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi) doručené 30. októbra 2012.

15. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

16.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vysporiadať   s relevantnou   otázkou,   či sťažnosť smerujúca voči napadnutému skoršiemu uzneseniu najvyššieho súdu nie je podaná oneskorene.

17. Napadnuté skoršie uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi)   doručené   30.   októbra   2012.   Sťažovateľka   bola   oprávnená   podať   proti napadnutému skoršiemu uzneseniu sťažnosť ústavnému súdu najneskôr 31. decembra 2012 (pondelok). Sťažovateľka podala sťažnosť (podaná na poštovú prepravu) ústavnému súdu 12.   mája   2014,   z čoho   nepochybne   vyplýva,   že   sťažnosť   ústavnému   súdu   nepodala v zákonnej dvojmesačnej lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

18.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti smerujúcej proti napadnutému skoršiemu uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

C.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

19. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu arbitrárnosti, svojvôle a nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

20.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

21. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

22. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať   a   rozhodnúť   (II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým a právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladané a umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade   s   platným   procesným   právom   (porov. v tomto   zmysle   IV.   ÚS   252/04, IV.   ÚS   329/04, IV.   ÚS   340/04, III.   ÚS   32/07),   najmä s ustanovením §   157   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   v ktorom   sú   upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

23. Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetliť,   ktoré skutočnosti   považuje súd za   preukázané a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a   ako   vec   právne   posúdil;   detailnosť   a obsažnosť   odôvodnenia   rozhodnutia   môže   byť v špecifických   prípadoch   zákonom   výslovne   zúžená,   napríklad   vzhľadom   na   vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania   a pod.   (porov.   §   157   ods.   3   a 4   Občianskeho   súdneho   poriadku)]   vyplývajúce z čl. 46   ods.   1   ústavy   patria   k   základným   znakom   ústavne   aprobovaného postupu   súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

24. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

25.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší   súd   podrobne   analyzoval   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a poukázal na nedostatky v odôvodnení, na ktoré najvyšší súd už raz vo svojom napadnutom skoršom uznesení krajský súd upozornil. Najvyšší súd odôvodnil svoj záver o tom, že (i) odvolací   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   opätovne   nezaoberal   zásadnými   námietkami žalovaného, že (ii) odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s námietkou, že záložné právo na celú rozostavanú stavbu, aj za predpokladu spoluvlastníctva tretích osôb k zálohu, vzniklo, lebo zabezpečený veriteľ bol dobromyseľný, že (iii) nezodpovedaná zostala ďalšia otázka žalovaného, prečo súd nepovažoval za platnú aspoň tú časť záložnej zmluvy, ktorou úpadca nakladal   so   svojím   spoluvlastníckym   podielom   k   rozostavanej   stavbe,   že   (iv) rovnako neodôvodnil   námietku   žalovaného,   že   zámerom   zmluvy   o   výstavbe   nebolo   založenie spoluvlastníckych práv k budove a že postavenie určitej osoby ako stavebníka v stavebnom konaní nemá pre skúmanie vlastníckych pomerov k zhotovenej stavbe právnu relevanciu. Najvyšší   súd   rovnako   akceptovateľne   odôvodnil,   prečo   považoval   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   za   nezrozumiteľný,   nejasný   a nepresvedčivý.   Ústavný   súd   napokon nesúhlasí   s námietkou   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   bez   ďalšieho   prebral   do   svojho odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   argumentáciu   dovolateľa.   Najvyšší   súd,   naopak, poukázal   na   konkrétne   nedostatky   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a nemožno   mu   vyčítať,   že   obdobné   námietky   proti   napadnutému   rozsudku   vzniesol v dovolaní sám dovolateľ.

26. Právne závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie nemožno preto hodnotiť ako arbitrárne,   svojvoľné   a   nedostatočné   a je   nutné   ich   považovať   za   výraz   autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Závery najvyššieho súdu obstoja pre účely skúmania dodržania garancií v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

27. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

D.   K namietanému   porušeniu čl.   12   ods.   1   a   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

29. Ustanovenia čl. 12 ústavy a čl. 14 dohovoru majú charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy a   dohovoru.   Tieto   ustanovenia   ústavy   a dohovoru   sú   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd   garantovaných   ústavou   a ľudských   práv   a základných   slobôd   garantovaných dohovorom   podľa   čl.   127   ústavy   (porov.   napr.   I. ÚS   26/2010,   I.   ÚS   686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).

30. Ustanovenia čl. 12 ústavy a čl. 14 dohovoru však nemajú charakter základného práva a slobody, resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné   samostatne   domáhať   pred   ústavným   súdom.   Ich   aplikácia   sa   v   individuálnych sťažnostiach   viaže na porušenie individuálne určeného základného práva   alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode podľa ústavy alebo ľudskému právu a základnej slobode podľa dohovoru sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96, II.   ÚS 85/01, II.   ÚS   167/04, z novšej   judikatúry I. ÚS 509/2012, III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).

31. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľmi označených práv podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   prípadne   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

E. K namietanému porušeniu čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

32. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

33.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru,   že   z neho   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsť k neprípustnému zásahu do práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Najvyšší   súd   v posudzovanom   prípade odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom svoje závery, ktoré sa primárne nedotýkajú už   označených   práv.   Navyše,   čo   sa   týka   právnej   pozície   sťažovateľky   aj   na   základe napadnutého uznesenia zostáva pre sťažovateľku zachovaný priestor opätovne predniesť svoje argumenty týkajúce sa   potenciálneho zásahu do   jej práv (v dôsledku   rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho) v odvolacom konaní, navyše ústavný súd pripomína, že v odvolacom konaní sa bude posudzovať odvolanie odporcu v súvislosti s rozhodnutím okresného   súdu,   ktoré   je   v prospech   sťažovateľky   a ktorým   okresný   súd   rozhodol,   že majetok sťažovateľky nachádzajúci sa v bytovom   dome je vylúčený zo súpisu   majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu teda ani nemohlo v tomto štádiu konania dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky.

34. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a právami podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   aj v   tejto   časti   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014