znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 777/2014-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcov Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom z 26. marca 2013, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom z 26. marca 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   M   ObdoV 3/2012 z 26. marca   2013 z r u š u j e   a vec v r a c i a Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, trovy konania v sume 501,34 € (slovom päťstojeden eur a tridsaťštyri   centov)   na účet   jej   právneho   zástupcu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 26. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Sťažovateľ je právnickou osobou zriadenou za účelom vymáhania pohľadávok štátu. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných procesných práv v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej   republiky o mimoriadnom dovolaní sp. zn. 1 M   ObdoV/3/2012,   ktoré podal generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Konanie o mimoriadnom dovolaní je konaním, ktoré skutkovo ani právne nemožno odčleniť   od   všetkých   predchádzajúcich   konaní   na   Krajskom   súde   v Bratislave a na Najvyššom súde SR. Sťažovateľ bol účastníkom týchto konaní ako žalovaný subjekt. Spor pred všeobecnými súdmi sa týka obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „žalobca“), a sťažovateľa ako žalovaného. Predmetný súdny spor sa týka úverovej zmluvy č. 13 z 8. februára 1990, ktorej predmetom bolo poskytovanie úverov   na   trvalo   sa   obracajúce   zásoby   (ďalej   len   „TOZ“)   vo   výške   339 840 000   Kčs, a úverovej   zmluvy   č. 237   z   28. decembra 1990,   predmetom   ktorej   je   poskytnutie strednodobého   úveru na zásoby vo výške 299 840 000 Kčs. Predmetné úverové zmluvy uzavreli ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „SKL“),   ako právny predchodca žalobcu a ⬛⬛⬛⬛, štátny peňažný ústav (ďalej len „V.“) – ako právny predchodca sťažovateľky v právnom postavení veriteľa z predmetných úverových zmlúv. Žalobca podal 7. júna 2000 žalobu proti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ako   právnemu   predchodcovi   sťažovateľa   o zaplatenie   1 090 000 Sk s príslušenstvom,   ktorú   neskôr   zmenil   na   žalobu   o zaplatenie   162 920 499 Sk s príslušenstvom.

Rozsudkom zo dňa 28. 09. 2000, č. k. 49 Cb/59/2000-89, Krajský súd v Bratislave žalobe vyhovel a uložil ⬛⬛⬛⬛ ú. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 162.920.499,- Sk a nahradiť mu trovy konania.

Uznesením zo dňa 14. 03. 2002, č. k. 4 Obo/22/2001-123, Najvyšší súd SR ako súd odvolací, na základe odvolania sťažovateľa, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 09. 2000, č. k. 49 Cb/59/2000-89 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudkom zo dňa 14. 04. 2003, č. k. 49 Cb/59/2000-214, Krajský súd v Bratislave žalobu spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ zamietol a priznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.

Uznesením zo dňa 15. 12. 2004, č. k. 6 Obo/190/2003, Najvyšší súd SR ako súd odvolací,   na   základe   odvolania   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   zrušil   rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 04. 2003, č. k. 49 Cb/59/2000-214 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudkom zo dňa 12. 09. 2005, č. k. 49 Cb/59/2000-357, Krajský súd v Bratislave žalobe   vyhovel   a uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu   vo   výške 162.920.499,- Sk a nahradiť mu trovy konania.

Rozsudkom zo dňa 24. 04. 2007, č. k. 4 Obo/347/2005, Najvyšší súd SR ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 09. 2005, č. k. 49 Cb/59/2000-357 tak, že žalobu spoločnosti zamietol a priznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.

Rozsudkom zo dňa 29. 09. 2008, č. k. 1 ObdoV 66/2007, Najvyšší súd SR ako súd dovolací,   na   základe   dovolania   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ zrušil   rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 04. 2007, č. k. 4 Obo/347/2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením   zo   dňa   29.   06.   2009,   č.   k.   4   Obo/150/2008,   Najvyšší   súd   SR ako súd odvolací,   na   základe   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   zo   dňa   29.   09.   2008, č. k. 1 ObdoV 66/2007, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 09. 2005, č. k.   49 Cb/59/2000-357   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   V odôvodnení   tohto zrušovacieho uznesenia Najvyšší súd SR ako súd odvolací záväzne stanovil, že

(i) Žiadosť SNŠP (právneho predchodcu ⬛⬛⬛⬛ ) zo dňa 30. 06. 1991 o prevzatie   pohľadávky   z úveru   na   TOZ   v rozsahu   116.823.000,-   Kčs   možno   považovať za právny úkon uznania záväzku v zmysle ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka,

(ii) postúpenie práva zo záväzku (postúpenie pohľadávky) z V. na K., s. p. ú. P. bolo vykonané platne a

(iii) úverová zmluva č. 13 a úverová zmluva č. 237 sú platné a záväzné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací zároveň záväzne stanovil, že vzhľadom na uznanie dlhu   zo   strany   SNŠP   (právneho   predchodcu ⬛⬛⬛⬛ )   zaťažuje   dôkazné bremeno preukázania neposkytnutia finančných prostriedkov z úverových zmlúv žalobcu, t. j. spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, nie žalovaného, teda sťažovateľa.

Rozsudkom zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000-606, Krajský súd v Bratislave žalobe vyhovel a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť spoločnosti sumu vo výške 162.920.499,- Sk a nahradiť jej trovy konania. Svoje rozhodnutie pritom v rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 4 Obo/150/2008) odôvodnil tým, že sťažovateľ ako žalovaný jednoznačne nepreukázal poskytnutie finančných prostriedkov V. právnemu predchodcovi spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, hoci dôkazné bremeno preukázania reálneho poskytnutia/ neposkytnutia úveru bolo na žalobcovi. V tomto rozhodnutí sa pritom prvostupňový súd vôbec nevenoval otázke platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy č. 13, úverovej zmluvy č. 237 a právneho úkonu postúpenia práva zo záväzku (postúpenia pohľadávky) z V. na K., s. p. ú. P., a to z dôvodu, že tieto otázky už boli v konaní s konečnou platnosťou vyriešené rozhodnutiami súdov vyššej inštancie, konkrétne uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 4 Obo/150/2008...

Rozsudkom zo dňa 31. 05. 2011, č. k. 1 Obo/107/2010-702-718, Najvyšší súd SR ako súd   odvolací   na   základe   odvolania   sťažovateľa,   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000-606 a zaviazal sťažovateľa zaplatiť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie pritom   v rozpore   s predchádzajúcim   záväzným   právnym   názorom   vysloveným odvolacím súdom   v tomto   konaní   (uznesenie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   29.   06.   2009, č. k. 4 Obo/150/2008), resp. aj so samotným rozhodnutím prvostupňového súdu (rozsudok Krajského súdu... zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000-606) odôvodnil neplatnosťou úverovej   zmluvy   č.   13   a úverovej   zmluvy   č.   237   a rovnako   ako   aj   prvostupňový   súd i údajným nepreukázaním reálneho poskytnutia úveru zo strany V. právnemu predchodcovi spoločnosti

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000-606, nadobudol   v spojení   s rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   31.   05.   2011,   č. k. 1 Obo/107/2010-702-718, právoplatnosť dňa 22. 06. 2011 a vykonateľnosť 28. 06. 2011. Dňa 20. 07. 2011   podal sťažovateľ   proti rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 05. 2011, č. k. 1 Obo/107/2010-702-718, dovolanie s poukazom na § 237 písm. f), § 238 ods. 2 v spojení s § 241 ods. 2 písm. b), c) Občianskeho súdneho poriadku.“

O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu z 31. mája 2011 rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV/41/2011 z 29. februára 2012 tak, že dovolanie odmietol.

Nakoľko   dovolací   súd   sťažovateľovi   nevyhovel,   hoci   sa   nezaoberal   dovolaním v celom   rozsahu   uplatnených   dovolacích   dôvodov,   pričom   sa   nezaoberal   ani   vecnou správnosťou   napadnutého   rozhodnutia,   sťažovateľ   listom   z 3.   4.   2012   podal   podnet generálnemu prokurátorovi SR na podanie mimoriadneho dovolania.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal dňa 21. júna 2012 mimoriadne dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu SR 1 ObdoV/41/2011.

Mimoriadne dovolanie kopíruje líniu dovolania, lebo Najvyšší súd SR sa nevyrovnal s dovolaním v celom rozsahu v dovolaní uplatnených právnych argumentov.

Generálny   prokurátor   SR   na   zdôvodnenie   mimoriadneho   dovolania   uviedol   rad argumentov. Predovšetkým uviedol, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol porušený zákon, nakoľko konanie v danej veci je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ OSP) a rozsudok odvolacieho súdu označil aj za rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ OSP). Vytkol odvolaciemu súdu následné uplatnenie ustanovení § 213 ods. 1 a 3 OSP, § 123 Hospodárskeho zákonníka, § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 142 ods. 1 OSP. Podľa generálneho prokurátora podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania na strane žalovaného, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Generálny prokurátor SR dôvodil o. i. tým, že v danej veci Najvyšší súd SR ako súd odvolací uznesením č. k. 4 Obo/150/2008-537 z 29. 6. 2009 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave   č.   k.   49   Cb/59/2000-357   z 12.   9.   2005   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. S poukazom   na   to,   že   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   dovolací   v rozsudku   č.   k. 10 Obdo V/66/2007-509 „nariadil, aby odvolací súd sa vysporiadal so spornou otázkou, či na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 273 boli aj skutočne finančné prostriedky poskytnuté právnemu predchodcovi žalobcu, prípadne v akej výške“, bola vec odvolacím súdom   vrátená   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   ďalšie   konanie   „v   ktorom   doplní dokazovanie v naznačenom smere.“

V konaní   o mimoriadnom   dovolaní   Najvyšší   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyjadril.

Sťažovateľ listom zo dňa 10. 12. 2012 splnil výzvu najvyššieho súdu a predložil mu vyjadrenie v rozsahu 7 strán formátu A4 s právnou argumentáciou k podaniu generálneho prokurátora SR aj k vyjadreniu, ktoré žalobca urobil k podaniu generálneho prokurátora vo veci mimoriadneho dovolania.

Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní rozsudkom 1 M ObdoV/3/2012 zo dňa 26. marca 2013 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol.

Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 7. mája 2013. Sťažovateľ podáva svoju sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).»

K prípustnosti a dôvodom podania sťažovateľka ďalej uvádza:«Sťažovateľ v minulosti predložil Ústavnému súdu SR sťažnosť 22. augusta 2011, ktorou   namietol   porušenie   svojich   základných   procesných   práv...   postupom   Krajského súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   49   Cb/59/2000   a jeho   rozsudkom z 11. marca   2010,   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Obo/107/2010 a jeho rozsudkom z 31. mája 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/41/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012.

Ústavný súd SR uvedenú sťažovateľovu sťažnosť odmietol ako podanú predčasne... (uznesenie IV. ÚS 424/2012-39 zo dňa 16. augusta 2012)...

Odmietnutie sťažnosti z dôvodu predčasného podania nezbavuje sťažovateľa práva na ochranu ústavnosti v jeho konkrétnej záležitosti...

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy v konaní o jeho spore porušili jeho právo na súdnu   ochranu   aj   právo   na   spravodlivý   proces   z ústavného   hľadiska   neudržateľným spôsobom, a tak založili právomoc Ústavného súdu SR poskytnúť ochranu sťažovateľovmu základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s jeho ľudským právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Sťažovateľ   namieta,   že   v konaní,   ktoré   začalo   na   Krajskom   súde   v Bratislave a skončilo sa rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR, Krajský súd   v Bratislave   nepriznal   právny   význam   radu   vykonaných   dôkazov,   v dôsledku   čoho nesprávne   vyhodnotil   skutkový   stav,   v odôvodnení   rozhodnutia   sa   vôbec   nevysporiadal s touto okolnosťou. Tento nedostatok sa z konania nikdy neodstránil v odvolacom konaní ani v dovolacom konaní ani v konaní o mimoriadnom dovolaní...

Sťažovateľ   dominantne   namieta   porušenie   svojich   základných   procesných práv nie v rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR,   ktoré   sú   v rozsudku 1 M ObdoV/3/2012 uvedené, ale v rozsahu tých skutkovo a právne významných okolností, ku ktorým sa Najvyšší súd SR v odôvodnení nevyjadril.

Najvyšší   súd   SR   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   SR venoval v odôvodnení rozsudku 1 M ObdoV/3/2012 nezvykle rozsiahly priestor konaniu o dovolaní, ktoré mu predtým podal sťažovateľ (s. 8), aj sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal na Ústavný súd SR dňa 22. augusta 2011, a ktorú Ústavný súd SR odmietol predovšetkým ako   predčasne   podanú   (s.   9-10).   Rovnako   detailnú   pozornosť   nevenoval   dôvodom, na ktorých   generálny   prokurátor   SR   založil   svoje   mimoriadne   dovolanie,   hoci do odôvodnenia neopomenul zahrnúť konštatovanie: „Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi.“ (s. 7) Sťažovateľ   upozorňuje   na   uvedené   okolnosti,   aby   bolo   zrejmé,   že   rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 M ObdoV/3/2012 je formálne rozsiahly (15 strán textu), ale ide o text   obsahom   neprimeraný   povahe   mimoriadneho   dovolania.   Rozsahom   odôvodnenia sa zastiera nevyjadrenie Najvyššieho súdu SR k časti právnych argumentov generálneho prokurátora   SR,   ktorá   sa   týka   v spore   vedenom   pred   všeobecnými   súdmi   podstatných skutkových a právnych okolností, a preto ich zanedbaním Najvyšší súd SR porušil základné právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   aj   ľudské   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom a jeho rozsudkom sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 z 26. marca 2013, keďže podľa nej «Najvyšší súd SR v rozsudku 1 M ObdoV/3/2012 poprel základnú skutočnosť, a síce, že odvolací súd vyslovil záver o tom, že zmluvy uzavreté pred účinnosťou Obchodného zákonníka, ktoré neboli do jeho účinnosti splatené, sa majú posudzovať podľa Obchodného zákonníka, lebo podľa dovolacieho súdu „Takýto   rezultát   odvolacieho   súdu   však   z textu   rozsudku   odvolacieho   súdu   (č.   l.   702) nevyplýva.“ (1 M ObdoV/3/2012, s. 14). K tomu Najvyšší súd SR k námietke generálneho prokurátora   SR   o nesprávnom   postupe   odvolacieho   súdu   uplatnením   Obchodného zákonníka   namiesto   Hospodárskeho   zákonníka   dodal:   „Vzhľadom   na   rozsah   a dôvody uvedené generálnym prokurátorom k tejto námietke, považuje odvolací súd aj túto námietku za neopodstatnenú.“ (1 M ObdoV/3/2012, s. 14).».

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 zo dňa 26. marca 2013 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu v súbehu s porušením   ľudského   práva   na   spravodlivý   proces   primerané   finančné   zadosťučinenie 3.000,- euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   323 euro a 50 centov,   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   advokátovi ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť, že vzhľadom na podané trestné oznámenia bývalého predsedu najvyššieho súdu na členov bývalého štvrtého senátu ústavného súdu, ktorí túto skutočnosť oznámili v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j.   aby   predložila   ich   oznámenia   obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať ich vylúčenie   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   sťažovateľky,   na   rozhodnutie   senátu ústavného súdu, ktorý bol o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu, nemohol bývalý IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu, t. j. do novembra 2013.

Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu 4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky je v súčasnosti podľa relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   II. ÚS 777/2014-29 z 13. novembra 2014 prijal sťažnosť na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   2. decembra 2014 predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predsedníčka   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení č. KP 3/2014-64 (Nobs 107/2014) k prijatej sťažnosti zo 16. decembra 2014, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 5. januára 2015, okrem iného uviedla:

«Predmetom konania sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 na najvyššom súde bolo rozhodnutie o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   proti   rozsudku   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   z 31.   mája   2011,   č.   k.   1 Obo 107/2010-702,   o   zaplatenie 5 407 969,82 eur s príslušenstvom.

Na základe obsahu mimoriadneho dovolania najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p., pretože neboli dané dôvody   dovolania   a nezistil   ani   vady   konania,   pre   ktoré   by   bolo   potrebné   napadnuté rozhodnutie zrušiť. Najvyšší súd pri preskúmaní zistil, že závery generálneho prokurátora nie sú opodstatnené. Napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nebol porušený zákon v ust.   §   213   ods.   1,   ods.   3   O.   s.   p.,   §   123   Hospodárskeho   zákonníka,   §   763   ods.   1 Obchodného zákonníka a § 142 ods. 1 O. s. p. Neboli tak splnené zákonné predpoklady pre dôvodné   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom,   obsiahnuté v ust. § 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243e ods. 1 O. s. p.

Najvyšší   súd   v súvislosti   s uznesením   dovolacieho   súdu   z 29.   februára   2012, 1 ObdoV 41/2011-794 uviedol, že sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nezaoberal, pretože dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., avšak pri posudzovateľom vytknutej vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. sa obšírne venoval ozrejmeniu neprípustnosti dovolacích námietok ohľadne žalovaným tvrdenej existencii odňatia mu možnosti konať pred súdom, ktoré boli identické s jeho dôvodmi dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.

Dovolací súd v rozhodnutí napadnutom ústavnou sťažnosťou zdôraznil, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania (§ 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.) sú totožné s dovolacími dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.), ktorými sa dovolací súd zaoberal už   v skoršom   a v čase   podania   mimoriadneho   dovolania   právoplatnom   (právoplatnosť nadobudlo 10. apríla 2012) uznesení, musia byť predmetom preskúmania v tomto konaní o mimoriadnom   dovolaní,   pretože   uznesenie   dovolacieho   súdu   nie   je   možné   považovať za res iudicata   (prekážku   právoplatne   rozhodnutej   veci)   vo   vzťahu   k rozhodnutiu o predmetnom   mimoriadnom   dovolaní.   Dovolací   súd   dodal,   že   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   o sťažnosti   žalovaného   rozhodol   uznesením   č.   k.   IV. ÚS 424/2012-39 zo 16. augusta 2012, ktorým sťažnosť odmietol. Jej odmietnutie zdôvodnil tým, že vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte   pred   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o mimoriadnom   dovolaní   (1 M ObdoV/3/2012) ktorý bol využitý generálnym prokurátorom na podnet sťažovateľa, ako predčasné. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v napadnutom   rozhodnutí   z 26.   marca   2013 po preskúmaní mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia z 31. mája 2011 dospel k záveru, že dôvody uvádzané v mimoriadnom dovolaní boli predmetom skoršieho konania dovolacieho   súdu   s tým,   že   dôvody,   ktoré   viedli   odvolací   súd   k potvrdeniu   rozsudku prvostupňového súdu, ktorý žalobe vyhovel, boli odvolacím súdom dostatočne objasnené v odôvodnení jeho rozhodnutia.

Preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   zamietol   a žalovanému uložil   povinnosť zaplatiť   trovy dovolacieho konania.

V odôvodnení   ústavnej   sťažnosti   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, z 26. marca 2013 sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 sťažovateľ uvádza nasledovné:

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní   pred   najvyšším   súdom   a jeho rozhodnutím, sťažovateľ má za to, že „Najvyšší súd SR v rozsudku 1 M ObdoV 3/2012 poprel základnú skutočnosť, že odvolací vyslovil záver o tom, že zmluvy uzavreté pred účinnosťou   Obchodného   zákonníka,   ktoré   neboli   do   jeho   účinnosti   splatené,   sa   majú posudzovať   podľa   Obchodného   zákonníka,   lebo   podľa   dovolacieho   súdu:   Takýto rezultát odvolacieho súdu však z textu rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 702) nevyplýva. (1 M ObdoV/3/2012, s. 14). K tomu Najvyšší súd SR k námietke generálneho prokurátora SR o nesprávnom postupe odvolacieho súdu uplatnením Obchodného zákonníka namiesto Hospodárskeho   zákonníka   dodal:   Vzhľadom   na   rozsah   a   dôvody   uvedené   generálnym prokurátorom k tejto námietke, považuje odvolací súd aj túto námietku za neopodstatnenú. (1 M ObdoV/3/2012, s. 14).“

K tejto   námietke   najvyšší   súd   uvádza,   že   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie dovolacieho   súdu   zdôrazňuje,   že   namietaná   vada   z textu   rozsudku   odvolacieho   súdu (č. l. 702) nevyplýva. Na strane 29 v druhom odseku rozsudku odvolací súd len interpretuje právnu úpravu podľa Obchodného zákonníka, avšak nevyjadruje svoj názor, že úverové zmluvy č. 13 a 237 sa majú posudzovať podľa Obchodného zákonníka. Z odseku 3 až 6 na strane 29 rozsudku naopak vyplýva, že odvolací súd spochybnil použitie Obchodného zákonníka   a skonštatoval   obdobu   úpravy   úverov   v Hospodárskom   zákonníku   z hľadiska vysvetľovanej   problematiky   v absolútnych   obchodoch.   Na   tomto   závere   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   zotrváva   a poukazuje   na   to,   že   ústavnou   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie prijal päťčlenný senát jednohlasne.

Najvyšší súd v súvislosti s obsahom podanej sťažnosti, resp. s dokazovaním na súde prvého a druhého stupňa, zdôrazňuje, že z ust. § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že sa ním spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté   pred   dňom   účinnosti   tohto   zákona   a práva   z nich   vzniknuté,   ako   aj   práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých pred dňom účinnosti tohto zákona sa spravujú doterajšími predpismi. Zmluvy o bežnom účte, zmluvy   o vkladovom   účte,   zmluvy   o uložení   cenných   papierov   a iných   hodnôt   sa   však spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred týmto dňom. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon taxatívne uviedol, na ktoré právne vzťahy sa aplikuje   spätná   účinnosť   zákona.   Dotknutá   úverová   zmluva   nespadá   medzi   prípady, na ktoré sa spätná účinnosť vzťahuje.

V nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   medzi napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu z 26. marca 2013, sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie poda čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   základných   práv,   neexistuje   taká   spojitosť,   ktorá   by   umožňovala vysloviť záver o ich porušení.»

Predsedníčka obchodného kolégia najvyššieho súdu súčasne oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   vyzval   9.   januára   2015   aj   právneho   zástupcu   sťažovateľky, aby sa vyjadril   k stanovisku   najvyššieho   súdu,   ako   aj   k otázke   nariadenia   verejného pojednávania.   Právny   zástupca   sťažovateľky   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu 12. februára 2015 okrem iného uviedol:

«1. Najvyšší súd SR v závere svojho vyjadrenia uviedol: „(...) najvyšší súd zastáva názor,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   dovolacieho   súdu   z   26. marca 2013, sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.“ (s. 6 Vyjadrenia)

2. „Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je jeho právomoc vec meritórne skúmať založená výlučne v prípadoch, keď medzi napadnutým rozhodnutím alebo postupom dotknutého orgánu a namietaným porušením základných práv a slobôd existuje súvislosť, z ktorej vyplýva otázka ústavného významu a intenzity (mutatis mutandis I. ÚS 19/02).“... „O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu   štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti s označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie.“   (I. ÚS   66/98.   Zbierka   nálezov   a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 558 − 559)

3. Námietka   Najvyššieho   súdu   SR   o neexistujúcej   spojitosti   umožňujúcej v okolnostiach prípadu „vysloviť záver o porušení základného práva na súdnu ochranu súbežne s porušením ľudského práva na spravodlivý proces, je svojou podstatou námietkou o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

4. Najvyšší súd SR uplatnil námietku zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti účelovo, aby   krátkou   cestou   dosiahol,   že   Ústavný   súd   SR   nepreskúma,   či   najvyšší   súd   vo   veci II. ÚS 777/2014 konal v súlade s Ústavou SR, alebo či Ústavu SR v tejto veci porušil.

5. Sťažovateľ namietol porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní náležiacej do právomoci Najvyššieho súdu SR. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného procesného práva sťažovateľa, ktoré je Najvyšší súd SR povinný rešpektovať. Predmet sťažnosti podanej sťažovateľom má ústavný význam a má aj ústavnú intenzitu. Tvrdenie   najvyššieho   súdu   o opaku   skutkového   a právneho   stavu   je   prejavom   úsilia Najvyššieho súdu SR o únik pred zodpovednosťou za porušenie Ústavy SR, ktoré namietol sťažovateľ.

6. Zákon č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov určuje povinnosť Ústavného súdu   SR   predbežne   prerokovať   každú   sťažnosť   so   zákonom   ustanovenými   náležitosťami a odmietnuť sťažnosť, ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistí existenciu niektorej zákonom ustanovenej podmienky (§ 25 ods. 2). Jednou z taxatívne určených podmienok odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, na ktorú odkazuje najvyšší súd.

7. Ústavný   súd   SR   sťažnosť   vo   veci   II. ÚS 777/2014   predbežne   prerokoval 13. novembra   2014   a uznesením   č.   II.   ÚS   777/2014   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Táto okolnosť je prinajmenšom indíciou, že tvrdenie Najvyššieho súdu SR o neopodstatnenosti sťažnosti sa zakladá na omyle najvyššieho súdu v interpretácii právnej úpravy.

8. Neexistenciu príčinnej súvislosti medzi základným právom na súdnu ochranu, resp.   ľudským   právom   na   spravodlivý   proces   a postupom   Najvyššieho   súdu   SR vyvodila pomocou argumentu: „(...) z ust. § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že sa ním spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. (...) Zmluvy o bežnom účte, zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt sa však spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred týmto dňom.“ (Vyjadrenie, s. 4)

9. K Najvyšším   súdom   SR   nastolovanej   otázke   právnej   relevancie   Obchodného zákonníka   v okolnostiach   prípadu   sa   sťažovateľ   nevyjadruje,   lebo   táto   otázka   nie   je ústavnoprávne významná v konaní o sťažnosti II. ÚS 777/2014.

10. Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde:   „Sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený   podľa osobitných predpisov.“   Ústavný súd SR v súlade s týmto ustanovením   zákona   a zhodne   s case-law   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyžaduje, aby sťažovateľ v konaní o sťažnosti skôr, ako podá na ústavný súd sťažnosť, vyčerpal všetky iné právne prostriedky, ktoré má k dispozícii na ochranu svojich základných práv a slobôd a zároveň   vyžaduje,   aby   sťažovateľ   namietol   sťažnosťou   iba   také   porušenie   základného práva, o ochranu pred ktorým sa skôr uchádzal pred iným vecne a miestne príslušným štátnym orgánom.

11. K zásadám   ľudského práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   patrí   aj   zásada „rovnosti zbraní“ (equality of arms). Európsky súd pre ľudské práva už v jednom zo svojich prvých   rozhodnutí   uviedol,   že   „rovnosť   zbraní   je   inherentným   prvkom   spravodlivého procesu“ (Case of Neumeister v. Austria. Séria A, č. 8; mutatis mutandis Case of Monnel and Morris v. The United Kingdom. Séria A, č. 115, s. 23, § 62).

12. Za   zlučiteľnú   so   zásadou   „rovnosti   zbraní“   nemožno   označiť   uplatnenie námietky, ktorá sa ako deus ex machina odrazu, celkom neočakávane objaví v konaní pred Ústavným súdom SR, hoci nebola predmetom konania pred všeobecnými súdmi.

13. Najvyšší súd SR sa stal účastníkom konania o ústavnej sťažnosti. V dovolacom konaní bol najvyšším orgánom všeobecného súdnictva, ktorý konanie viedol a v konaní sám rozhodol. Ak sa námietka o Obchodnom zákonníku, podľa ktorej zmluvy o bežnom účte, zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt sa... spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti nestala predmetom konania pred Najvyšším súdom SR, potom ide o chybu najvyššieho súdu, lebo ide o okolnosť s povahou iura novit curia, akú najvyšší súd v materiálnom právnom štáte nesmie prehliadnuť.

14.   S ústavou   chránenou   rovnosťou   účastníkov   konania   nezlučiteľné   je,   aby   sa prípadná chyba orgánu súdnej moci stala dôvodom ochrany daného orgánu súdnej moci pred zodpovednosťou za porušenie Ústavy SR alebo medzinárodného dohovoru v okamihu, keď orgán súdnej moci stratí svoje postavenie v sústave súdnej moci a stane sa účastníkom konania pred Ústavným súdom SR vedeným za účelom prieskumu, či tento orgán súdnej moci rešpektoval základné procesné práva sťažovateľa a ako s nimi naložil.

15. Sťažovateľ   v konaní   vedenom   pred   Ústavným   súdom   SR   pod   sp.   zn. II. ÚS 777/2014   namietol   viacnásobné   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu   v spojení   s ľudským   právom   na   spravodlivý   proces   v dovolacom   konaní   pred Najvyšším súdom SR. Sťažovateľ namietol porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   predovšetkým absenciou odôvodnenia v okolnostiach prípadu skutkovo a právne relevantných okolností.

16. Ak Najvyšší súd SR mieni vážne svoje vyjadrenie o Obchodnom zákonníku, podľa ktorého   „zmluvy   o bežnom   účte,   zmluvy   o vkladovom   účte,   zmluvy   o uložení   cenných papierov a iných hodnôt sa... spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti“, potom Najvyšší súd SR vo svoj neprospech uviedol   ďalší prípad porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v spojení s ľudským právom na spravodlivý proces, lebo bez pochybností   by   išlo   o okolnosť,   aká   v dovolacom   konaní   bola   podstatná   a relevantná, a preto povinnosťou Najvyššieho súdu SR bolo dať jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie tohto konkrétneho právneho problému. Najvyšší súd SR takú odpoveď na otázku, ktorú sám nastolil   v konaní   o ústavnej   sťažnosti,   v dovolacom   konaní   nedal.   Najvyšší   súd   SR v dovolacom konaní na túto otázku nedal vôbec nijakú odpoveď.

17. Najvyšší súd SR vo Vyjadrení ďalej uviedol: „Dovolací súd v rozhodnutí napadnutom ústavnou sťažnosťou zdôraznil, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania [§ 243f ods. 1 písm. b) a c) O. s. p.] sú totožné s dovolacími dôvodmi [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p.], ktorými sa dovolací súd zaoberal už   v skoršom   a v čase   podania   mimoriadneho   dovolania   právoplatnom   (právoplatnosť nadobudlo 10. apríla 2012) uznesení, musia byť predmetom preskúmania v tomto konaní o mimoriadnom   dovolaní,   pretože   uznesenie   dovolacieho   súdu   nie   je   možné   považovať za res   iudicata   (prekážku   právoplatne   rozhodnutej   veci)   vo   vzťahu   k rozhodnutiu o predmetnom   mimoriadnom   dovolaní.   Dovolací   súd   dodal,   že   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   o sťažnosti   žalovaného   rozhodol   uznesením   č. k.   IV. ÚS 424/2012-39 zo 16. augusta 2012, ktorým sťažnosť odmietol.“ (Vyjadrenie, s. 2)

18. Argumentácia najvyššieho súdu vo Vyjadrení evokuje zdanie, že Najvyšší súd SR si je príliš dobre vedomý okolnosti, že sťažovateľom označené nedostatky v jeho postupe a rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2013 a rozsudku z 26. marca 2013 skutočne existujú, a že vykazujú známky porušenia základného práva na súdnu ochranu v spojení s právom   na   spravodlivý   proces.   Preto   Najvyšší   súd   SR   úporne   fabuluje   dôvody   pre odmietnutie sťažnosti z procesných dôvodov určených § 25 zákona o ústavnom súde.

19.   Pri   navodzovaní   zdania,   že   sťažnosť   vo   veci   II.   ÚS   777/2014   je   zjavne neopodstatnená, sa najvyšší súd „istí“ ďalšou námietkou zdanlivo súladnou s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde navodzovaním zdania,   že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva,   resp.   ľudského   práva,   vo   veci,   ktorú   Ústavný   súd   SR   už   rozhodol v neprospech sťažnosti.

20. V skutočnosti Ústavný súd SR uznesením IV. ÚS 424/2012 zo dňa 16. augusta 2012 odmietol ako predčasne podanú. Také rozhodnutie podľa zákona o ústavnom súde, ani podľa doterajšej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR nie je spôsobilé založiť právny účinok   res   judicata.   Po   odpadnutí   procesných   prekážok,   kvôli   ktorým   ústavný   súd uznesením IV. ÚS 424/2012 odmietol sťažovateľovu sťažnosť, sa tento znovu novou (ďalšou) sťažnosťou   uchádza   o ochranu   svojho   základného   práva   v spojení   s relevantným ustanovením Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd SR proti sťažnosti vzniesol námietku, aká nemá základ v skutkovom stave ani v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky.

21. Najvyšší súd SR, aby navodil nepravdivé zdanie o množstve argumentov, ktoré môže uplatniť proti podaniu sťažnosti vo veci II. ÚS 777/2014, tiež namietol, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania sú totožné s dovolacími dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/   a c/   O. s. p.),   ktorými   sa   dovolací   súd   zaoberal   už   v skoršom   a v čase   podania mimoriadneho dovolania právoplatnom uznesení.

22.   Táto   námietka   nie   je   pravdivejšia,   ako   všetky   ostatné   námietky   uvedené vo Vyjadrení najvyššieho súdu. Sťažovateľ v prílohe k tomuto svojmu vyjadreniu pripája šesť kópií dokumentov, ktoré tvorili predmet dovolacieho konania a konania o mimoriadnom dovolaní, aby   Ústavný súd SR získal možnosť vytvoriť si vlastný názor o tom, čo bolo predmetom oboch konaní, aký bol právny rozdiel v predmete oboch konaní aj o tom, ako Najvyšší   súd   SR   v týchto   konaniach   splnil   svoju   povinnosť   riadne   odôvodniť   všetky argumenty uplatnené tak v dovolacom konaní, ako aj v konaní o mimoriadnom dovolaní.

23.   Najvyšší   súd   SR   sa   vôbec   nevyjadril   k meritu   veci,   teda   k sťažovateľovým tvrdeniam   o porušení   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v spojení   s ľudským právom na spravodlivý proces. Sťažovateľ znovu opakuje, že najvyšší súd sa označených porušení Ústavy SR a Európskeho súdu pre ľudské práva naozaj dopustil, a preto k tejto podstatnej časti sťažnosti nemá skutkovo ani právne čo uviesť.

24. Porušenie základného práva zaručeného Ústavou SR a rovnako tak porušenie ľudského práva priznaného Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd nastane, ak orgán štátu označený za porušiteľa daného práva aspoň raz toto právo poruší svojou nesprávnou alebo nedostatočnou činnosťou či nečinnosťou a porušenie práva má ústavnú intenzitu.

25. V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   namieta   viacnásobné   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu v spojení s ľudským právom na spravodlivý proces. Za porušiteľa   svojich   práv   sťažovateľ   vo   všetkých   prípadoch   označuje   Najvyšší   súd   SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012.

26. Sťažovateľ   dominantne   namieta   porušenie   svojich   základných   procesných práv nie   v rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR,   ktoré   sú   v rozsudku 1 M ObdoV/3/2012 uvedené, ale v rozsahu tých skutkovo a právne významných okolností, ku ktorým sa Najvyšší súd SR v odôvodnení vôbec nevyjadril.

27. Z hľadiska   skutkového   stavu   a predloženej   ústavnoprávnej   argumentácie sťažovateľ namietol, že:

- závery   odvolacieho   súdu   (obdobne   ako   závery   prvostupňového   súdu) sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním. Súdy konštatujú neunesenie bremena tvrdenia, ktoré sťažovateľ preukázateľne uniesol. Súdy poukazujú na nepredloženie dôkazov na   podporu   sťažovateľových   tvrdení,   ktoré   však   sťažovateľ   predložil,   tieto   sú   súčasťou súdneho spisu, pričom súdy ich ponechali nepovšimnuté.

- odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí taktiež nijakým relevantným spôsobom nevysporiadal s námietkou premlčania údajného nároku spoločnosti na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, hoci sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 23. 04. 2010 námietku premlčania vzniesol. V odvolaní zo dňa 23. 04. 2010 vzniesol sťažovateľ opätovne námietku premlčania, o ktorej nebolo až do napadnutého rozsudku odvolacieho   súdu   právoplatne   rozhodnuté,   hoci   odvolací   súd   bol   povinný   sa   touto námietkou   zaoberať   a jej   odmietnutie   náležite,   vyčerpávajúco   a ústavne   konformným spôsobom zdôvodniť a vysvetliť.

- v konaní, ktoré sa začalo na Krajskom súde v Bratislave a skončilo sa rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR, Krajský súd v Bratislave nepriznal právny význam radu vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho nesprávne vyhodnotil skutkový stav, v odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nevyporiadal s touto okolnosťou. Najvyšší súd SR to prehliadol, hoci sťažovateľ ho na tieto okolnosti riadne upozornil.

- Najvyšší   súd   SR   ako   súd   odvolací,   na   základe   odvolania   sťažovateľa,   potvrdil rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   11.   03.   2010,   č.   k.   49 Cb/59/2000-606 a zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ náhradu   trov odvolacieho konania.   Svoje   rozhodnutie   pritom   v rozpore   s predchádzajúcim   záväzným právnym názorom   vysloveným   odvolacím   súdom   v tomto   konaní   (uznesenie   Najvyššieho súdu...   zo dňa   29.   06.   2009,   č.   k.   4   Obo/150/2008),   resp.   aj   so   samotným rozhodnutím prvostupňového súdu (rozsudok Krajského súdu... zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000-606) odôvodnil neplatnosťou úverovej zmluvy č. 13 a úverovej zmluvy č. 237 a rovnako   ako   prvostupňový   súd   i údajným   nepreukázaním   reálneho   poskytnutia   úveru zo strany V. právnemu predchodcovi spoločnosti

- Najvyšší súd SR ako dovolací súd sťažovateľovi nevyhovel, hoci sa nezaoberal dovolaním v celom rozsahu uplatnených dovolacích dôvodov, pričom sa nezaoberal ani vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Preto sťažovateľ listom z 3. 4. 2012 podal podnet generálnemu prokurátorovi SR na podanie mimoriadneho dovolania.

- Generálny prokurátor SR v mimoriadnom dovolaní dôvodil o. i. tým, že v danej veci Najvyšší súd SR ako súd odvolací uznesením č. k. 4 Obo/150/2008-537 z 29. 6. 2009 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 49 Cb/59/2000-357 z 12. 9. 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. S poukazom na to, že Najvyšší súd SR ako súd dovolací v rozsudku č. k. 10 ObdoV/66/2007-509 „nariadil, aby odvolací súd sa vysporiadal s otázkou, či na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 273 boli aj skutočne finančné prostriedky poskytnuté právnemu   predchodcovi   žalobcu,   prípadne   v akej   výške“,   bola   vec   odvolacím   súdom vrátená Krajskému súdu v Bratislave na   ďalšie konanie „v ktorom doplní dokazovanie v naznačenom smere.“

-   podmienka   znovu   nebola   splnená.   Dovolací   súd   to   toleroval   bez   náležitého odôvodnenia.

28. Sťažovateľ v sťažnosti zo dňa 3. júla 2013 uplatnil právo na náhradu trov právnej služby poskytnutej advokátom v konaní pred Ústavným súdom SR za dva právne úkony (1. Prevzatie a príprava veci; 2. Napísanie ústavnej sťažnosti) podľa platnej právnej úpravy pre rok 2013 vo výške 323 euro a 50 centov).

Advokát po podaní ústavnej sťažnosti vykonal v prospech sťažovateľky ďalší úkon právnej služby, a to toto vyjadrenie na výzvu ústavného súdu.

Za   jeden   úkon   vykonaný   roku   2015   prislúcha   advokátovi   odmena   v sume 139,83 euro.   Spolu   s režijným   paušálom   8,39   euro   tvorí   náhrada   trov   právnej   služby advokátom   roku   2015   sumu   148,22   euro   vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.

Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, o čom Ústavnému súdu SR predložil dôkaz.   V dôsledku   toho   sa   náhrada   trov   konania   za   rok   2015   zvyšuje   o   20   % na 177,84 euro.   Celková   náhrada   trov   právnej   služby   advokáta   predstavuje   323,50   + 177,84 = 501,34 euro.

Sťažovateľka mení bod 4 svojho pôvodného návrhu takto: „Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   501   euro a 34 centov,   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   advokátovi ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“»

Sťažovateľka   ďalej   vo   svojom   vyjadrení   z 30.   marca   2015,   ktoré   bolo   doručené ústavnému súdu 2. apríla 2015, súhlasila s upustením od verejného pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne poukazuje na to, že pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd v stabilizovanej judikatúre tiež   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95,   I. ÚS 37/95,   II. ÚS 21/96,   II. ÚS 58/98,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, II. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom z 26. marca 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho č. k. 1 M ObdoV 3/2012-869 z 26. marca 2013 považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj na svoju doterajšiu judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl.   6   ods.   1   dohovoru   aplikovateľnú   vzhľadom   na   obsah   námietok   sťažovateľky aj na rozhodovanie o tejto sťažnosti.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a vzhľadom   na povinnosť Slovenskej republiky   rešpektovať   medzinárodné   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných zmlúv   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (pozri   napr.   III. ÚS 79/02)   zahŕňa zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Článok   46   ods.   1   ústavy   je   primárnym   ústavným   východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie   právnej   ochrany,   a   tým   aj   východiskom   ústavnej   úpravy   jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd   ale   zároveň   zdôrazňuje,   že   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   automaticky   považovať   za   porušenie   základného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   alebo   iného   právom   upraveného   konania   sa   táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. m. m. II. ÚS 63/06).   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Podľa právneho   názoru   ústavného   súdu   ústavne   súladný   výklad   zákonov   týkajúcich sa rozhodovacej   činnosti   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci   Slovenskej   republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jediný zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00, III. ÚS 119/03).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu   (žalobe)   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   I. ÚS 35/98),   ale tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého rámec ustanovuje § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné   procesné   a hmotnoprávne   predpisy   a akými   úvahami   sa   riadil   pri   svojom rozhodovaní o veci samej. Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená, že na každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok   vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   Annuaire,   č.   303-B). Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   preto   tvorí   súčasť   spravodlivého   súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne zdôrazňuje objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutej veci   aj   najvyšší   súd,   a preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich   skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom z 26. marca 2013, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   proti   rozsudku   najvyššieho súdu ako   súdu   odvolacieho   č.   k.   1 Obo 107/2010-702   z 31.   mája   2011   (právoplatnému 22. júna 2011).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v priebehu   príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   zo   spisového   materiálu   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   49   Cb   59/2000,   konštatuje, že v priebehu napadnutého konania, ktoré sa týkalo posudzovania úverovej zmluvy č. 13 z 8. februára 1990 o poskytovaní úverov na trvalo sa obracajúce zásoby a úverovej zmluvy č. 237 z 28. decembra 1990 o poskytovaní strednodobého úveru na zásoby, boli postupne vydané tieto rozhodnutia:

- rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-89 z 28. septembra 2000, ktorým rozhodol, že žalovaný (sťažovateľka) je povinný zaplatiť žalobcovi 162 920 499 Sk istiny, súdny poplatok 500 000 Sk a trovy právnej zástupkyne žalobcu,

- uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   č.   k.   4 Obo 22/01-123 zo 14. marca   2002,   ktorým   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   49   Cb   59/2000-89 z 28. septembra 2000,

- rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   49 Cb 59/2000-214 zo   14.   apríla 2003, ktorým zamietol žalobu,

- uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   6 Obo 190/2003 z 15. decembra   2004,   ktorým   zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 49   Cb   59/2000-214 zo 14. apríla 2003,

- rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-357 z 12. septembra 2005, ktorým rozhodol, že žalovaný (sťažovateľka) je povinný zaplatiť žalobcovi 162 920 499 Sk istiny a náklady konania,

- rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   č.   k.   4   Obo   347/2005-457 z 24. apríla 2007, ktorým o odvolaní žalovaného (sťažovateľky) proti rozsudku krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-357 z 12. septembra 2005 rozhodol tak, že označený rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol,

- rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn.   1   ObdoV 66/2007 z 29. septembra   2008,   ktorým   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu č. k. 4 Obo 347/2005-457 z 24. apríla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   č.   k.   4 Obo 150/2008-537 z 29. júna 2009,   ktorým   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   49 Cb 59/2000-357 z 12. septembra 2005 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,

- rozsudok   krajského   súdu   č. k.   49 Cb 59/2000-606   z   11. marca 2010,   ktorým rozhodol, že žalovaný (sťažovateľka) je povinný zaplatiť žalobcovi 5 407 696,83 € a náhradu trov konania,

- rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   č.   k.   1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011, ktorým potvrdil odvolaním žalovaného (sťažovateľky) napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010,

- uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   č.   k.   1   ObdoV 41/2011-794 z 29. februára 2012, ktorým odmietol dovolanie žalovaného (sťažovateľky) proti rozsudku najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   č.   k.   1 Obo 107/2010-702   z   31. mája 2011 (právoplatnému 22. júna 2011),

- rozsudok najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu č. k. 1 M ObdoV 3/2012-869 z 26. marca 2013, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 (sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie).

Mimoriadne dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je v dispozičnej sfére generálneho prokurátora, aj keď podnet na jeho podanie môže podať účastník konania alebo osoba dotknutá rozhodnutím súdu, alebo osoba poškodená rozhodnutím súdu (§ 243e OSP), t. j. nejde o bezprostredný, a teda ani účinný právny prostriedok v rukách účastníka konania.   Osobitosťou   mimoriadneho   dovolania   je   to,   že   generálny   prokurátor   môže napadnúť mimoriadnym dovolaním rozsudky všetkých stupňov súdov, okrem rozsudkov o dovolaní a o mimoriadnom dovolaní, uznesenia s výnimkou uznesení o vedení konania, platobné   rozkazy,   rozkazy   na   plnenie,   zmenkové   platobné   rozkazy,   šekové   platobné rozkazy. V danom prípade podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorému generálny prokurátor   aj   vyhovel,   podala   sťažovateľka   ako   žalovaná   v označených   konaniach pred všeobecnými súdmi (krajským súdom a najvyšším súdom).

Sťažovateľka   sa   vo   svojom   podnete   generálnemu   prokurátorovi   na   podanie mimoriadneho   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   z 3.   apríla   2012   proti   rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 a proti rozsudku krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010 domáhala jeho podania z týchto dôvodov:

„• pre   nesprávny   právny   názor   ohľadne   podstatnej   skutočnosti,   dôležitej pre posúdenie   veci   bol   žalovaný   vylúčený   z realizácie   svojich   procesných   práv   a týmto nesprávnym   postupom   odvolacieho   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom (Zo súdnej praxe č. 4/1997, s. 80),

• odvolací súd vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako dôvodný z iných dôvodov, ako odvolací súd v pôvodnom konaní, dovolací súd v konaní o odvolaní, druhostupňový súd v konaní po zrušení rozhodnutia a prvostupňový súd v konaní po zrušení rozhodnutia, pričom žalovaný má za to, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, • konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

• rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.“

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní, ktoré podal podľa § 243e ods. 1 OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP, označil tieto dôvody, ktoré ho viedli k podaniu mimoriadneho dovolania:

«Rozsudkom odvolacieho súdu bol podľa môjho názoru porušený zákon. Podľa § 213 ods. 1 OSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami stanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám...

Rozsudkom odvolacieho súdu bolo rozhodnuté o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa a o tom, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 22 501 eur do troch dní k rukám jeho právnej zástupkyne.

Rozsudok odvolacieho súdu bol odôvodnený tým, že súd prvého stupňa rozhodol vecne   správne.   Odvolací   súd   „zosúladil   dôkazy,   vyhodnotil   ich“   (str.   23   rozsudku odvolacieho   súdu).   Tak   dospel   aj   k zisteniu,   že   v danej   veci   pri   úverovej   zmluve   č. 13 „nedošlo k dohode o celom jej obsahu a vôbec nemožno vyvodiť z celého dokazovania, že táto zmluva vznikla“.

Z rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, že by súd prvého stupňa zistil skutkový stav   tak,   že   by   u niektorej   z úverových   zmlúv   zistil   jej   nevzniknutie   alebo   neplatnosť. Naopak, v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa sa uvádzajú zistenia o úvere „podľa úverovej zmluvy č. 13 a úverovej zmluvy č. 237“. Rozsudkom súdu prvého stupňa bolo napokon rozhodované po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 29. júna 2009 č. k. 4 Obo/150/2008-537 uviedol, že išlo o platné úverové zmluvy.

Odvolací súd dospel k iným skutkovým zisteniam o úverovej zmluve č. 13 ako súd prvého stupňa, avšak bez toho, že by sám vykonal dokazovanie. Postupoval tak podľa môjho názoru v rozpore s § 213 ods. 1 a 3 OSP a v rozpore so zásadou priamosti a ústnosti, na ujmu   realizácie   procesných   práv   účastníkov   konania   –   osobitne   práva   vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k skutkovým zisteniam a práva navrhovať vo vzťahu k nim ďalšie dôkazy.

Konanie   v danej   veci   je   takto   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 243f ods. 1 písm. b) OSP/.

Rozsudok odvolacieho súdu je podľa môjho názoru aj rozhodnutím spočívajúcim v nesprávnom posúdení veci /§ 243f ods. 1 písm. c) OSP/.

Za nesprávne právne posúdenie veci považujem, že podľa rozsudku odvolacieho súdu „Ostatné   listinné dôkazy   na ktoré   sa   odporca   odvoláva, počnúc už   svojím   vyjadrením na návrh   navrhovateľa   (postúpenie   pohľadávky,   uznanie   dlhu,   dohoda   o prevzatí pohľadávky, ale aj ostatné doklady), nemohli zmeniť právnu situáciu, ktorá tu bola založená zákonom.“ (str. 30 rozsudku odvolacieho súdu). Právne úkony účastníkov a ich právnych predchodcov, ktoré majú vzťah k plneniu (postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu a ďalšie) sú pre posúdenie danosti právneho dôvodu tohto plnenia nepochybne právne významné, a preto rozhodnutie o nároku na vydanie majetkového prospechu, ktoré sa týmito úkonmi nezaoberá a na ne neprihliada spočíva podľa môjho názoru v nesprávnom posúdení veci. Záver   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   „právnej   situácii,   ktorá   tu   bola   založená zákonom“   (str.   30   rozsudku   odvolacieho   súdu)   môže   v súvislostiach   tohto   rozhodnutia znamenať, že v danej veci je zo zákona vylúčené, že by došlo k skutočnému poskytnutiu finančných prostriedkov z úveru, a preto za nesprávne právne posúdenie veci považujem aj tento záver v uvedenej súvislosti.

Záver,   že   „zmluvy   uzavreté   pred   účinnosťou   Obchodného   zákonníka   a do   jeho účinnosti   neboli   splatené   sa   posudzujú   podľa   Obchodného   zákonníka,   keďže   ide   o tzv. bankové obchody“ (str. 29 rozsudku odvolacieho súdu) nie je podľa môjho názoru v súlade s § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka.

K nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   došlo   podľa   môjho   názoru   aj   tým, že rozsudok   súdu   prvého   stupňa   bol   rozsudkom   odvolacieho   súdu   potvrdený   aj   v časti o náhrade trov konania žalobcovi, medzi ktoré trovy patria podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa aj 4 000 000, - Sk na úhradu súdneho poplatku za žalobu, odvolanie a dovolanie. Keďže podľa spisu...

Rozsudok odvolacieho súdu spočíva podľa môjho názoru v nesprávnom právnom posúdení   aj   v časti,   v ktorej   bolo   rozhodnuté,   že   odporkyňa   je   povinná   zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 22 501 eur do troch dní k rukám jej právnej zástupkyne... Mám za to, že aj tu došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa náhrada môže priznať iba u tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.»

Najvyšší súd ako dovolací súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora   rozsudkom   č.   k.   1 M ObdoV 3/2012-869   z   26.   marca   2013   zamietol mimoriadne dovolanie a žalovaného (sťažovateľku) zaviazal zaplatiť náhradu trov konania. Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tak,   že   sa „nestotožnil s dôvodmi   mimoriadneho   dovolania,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z pohľadu vznesených námietok. Dôvody, ktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu, ktorý   žalobe   vyhovel,   boli   odvolacím   súdom   dostatočne   objasnené   v odôvodnení   jeho rozhodnutia.“.

Najvyšší súd ako súd dovolací v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: «V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor vzhliadol nesúlad skutkového stavu v tom,   že   prvostupňový   súd   nekonštatoval   nevzniknutie   alebo   neplatnosť   niektorej z úverových   zmlúv,   ale   konštatoval   len   reálne   neposkytnutie   finančných   prostriedkov. Tvrdil,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu   (č. l.   606)   bol   odôvodnený   nepreukázaním poskytnutia finančných prostriedkov a rozsudok odvolacieho súdu (č. l. 702) obsahoval aj „zistenie   že   v danej   veci   pri   úverovej   zmluve   č.   13   nedošlo   k dohode   o celom jej obsahu...“. Mal preto za to, že súd prvého stupňa takúto skutočnosť nezistil, a pokladal to za rozdielne zistenie skutkového stavu bez vykonania dokazovania odvolacím súdom, čím malo dôjsť k rozporu s § 213 ods. 1 a 3 OSP a k rozporu so zásadou priamosti a ústnosti na ujmu   realizácie   procesných   práv   účastníkov   konania   –   osobitne   práva   vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k skutkovým zisteniam a práva navrhovať vo vzťahu k nim ďalšie dôkazy.

K tomuto   názoru   generálneho   prokurátora   je   žiaduce   uviesť,   že   v súdenej   veci je nevyhnutné   prihliadať   na   všetky   rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov   produkované v priebehu   konania,   tak   ako   to   už   raz   dovolací   súd   deklaroval   (č.   l.   794).   Tým   aj na rozsudok   súdu   prvého   stupňa   (č.   l.   357),   ktorého   odôvodnenie   obsahuje   komplexné zhrnutie kľúčových skutočností, a ktorý odvolací súd svojím uznesením (č. l. 537) zrušil. Zo spisového   materiálu   vyplýva,   že   po   tomto   zrušovacom   uznesení   súd   prvého   stupňa riadiac sa názorom súdu vyššieho stupňa iba doplnil dokazovanie o zistenie, či bol pôvodný úver podľa úverovej zmluvy č. 13 skutočne poskytnutý. Prvostupňovým súdom vykonané dokazovanie však nemalo vplyv na už skoršie závery o platnosti, resp. neplatnosti úverových zmlúv   č.   13   a 237.   Nie   je   preto   možné   považovať   za   správny   názor   generálneho prokurátora,   ktorý   je   zjavný   z jeho   tvrdení,   že   výlučne   neposkytnutie   finančných prostriedkov   bolo   dôvodom   pre   vyhovenie   žalobe   prvostupňovým   súdom.   Na   záveroch formulovaných v rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 357) sa totiž ďalším dokazovaním smerujúcim   iba   k posúdeniu   otázky   poskytnutia   finančných   prostriedkov   nič   nezmenilo. Prvostupňový súd už v rozsudku č. l. 357 dospel vo vzťahu k úverovým zmluvám č. 13 a 237 k identickým   záverom,   ktoré   konštatuje   aj   odvolací   súd   v   rozsudku   č.   l.   702,   ktorý je napadnutý   týmto   mimoriadnym   dovolaním.   Je   preto   zrejmé,   že   obidva   súdy   nižších stupňov vyjadrili svoje právne názory vo vzťahu k predmetným zmluvám totožne, a nie je možné   tvrdiť,   že   prvostupňový   súd   úverové   zmluvy   nevyhodnotil   ako   neplatné.   Je   síce pravdou, že prvostupňový súd nepojal do rozsudku č. l. 606 príslušné časti odôvodnenia svojho   rozsudku   č.   l.   357.   Z toho   však   nemožno   vyvodiť,   že   nevychádzal   z neplatnosti úverových zmlúv, zvlášť keď odvolací súd vo svojom obšírnom zdôvodnení rozsudku č. l. 702 na strane   23   v druhom   odseku   túto   skutočnosť   taktiež   vyhodnotil   rovnakým   spôsobom, keď uviedol, že: „Prvostupňovému súdu procesne možno vytknúť stručnosť rozsudku, ale na druhej strane s prihliadnutím na to, spor sa vedie veľmi dlho, bol prejednaný viackrát prvostupňovým súdom, hlavne v dôsledku zrušenia jeho rozsudku odvolacím súdom, ale aj súdom dovolacím. Pokiaľ dôsledne zainteresovaní na tomto spore poznali obsah spisov a listinné dôkazy ani jeho stručné odôvodnenie nespôsobilo jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Tvrdenia generálneho prokurátora o tom, že odvolací súd konštatoval v uznesení č. l. 537 platnosť úverových zmlúv, neobstoja nielen z uvedených dôvodov, ale tiež preto, že ak by odvolací súd v tomto svojom skoršom rozhodnutí skutočne konštatoval platnosť úverových zmlúv, nemohol by predsa vo svojom neskoršom rozhodnutí č. l. 702 konštatovať naopak ich neplatnosť, keďže sa skutková a právna situácia v období medzi ich vydaniami nijako nezmenila, a doplnené dokazovanie v rámci prvostupňového konania sa týmito otázkami už nezaoberalo.

V súvislosti s neopodstatnenosťou dovolacieho dôvodu podľa § 243f písm. b) OSP treba tiež dodať, že z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že k otázke platnosti, resp.   neplatnosti   úverových   zmlúv   sa   nevyjadroval   len   žalobca,   ale   aj   žalovaný (napr. vyjadrenie žalovaného z 09. 05. 2005 – č. l. 306 až 314). Neobstojí preto tvrdenie generálneho   prokurátora,   že   týmto   malo   dôjsť   k odňatiu   práva   žalovaného   vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a práva navrhovať k nim ďalšie dôkazy.

Podľa   §   243f   ods.   1   písm.   c)   OSP   mimoriadnym   dovolaním   možno   napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci...

Nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom   videl   generálny   prokurátor predovšetkým   v nezohľadnení   právnych   úkonov   účastníkov   konania   a ich   právnych predchodcov, pričom týmito právnymi úkonmi mienil postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu, atď. K tejto dovolacej námietke je potrebné uviesť, že pokiaľ boli úverové zmluvy tak súdom prvého stupňa, ako aj súdom odvolacím, vyhodnotené ako neplatné, nesú následné úkony znaky   právnej   bezvýznamnosti.   Postúpiť   totiž   možno   len   existujúcu   pohľadávku, nie neexistujúcu,   a to   isté   platí   o uznaní   dlhu,   ktorý   neexistuje.   Z uvedeného   dôvodu neobstoja   závery   generálneho   prokurátora   o právnej   významnosti   následných   právnych úkonov   (postúpenia   pohľadávky,   uznania   dlhu,   atď.)   pre   posúdenie   danosti   právneho dôvodu   plnenia.   Na   rezultát   o dôvodnosti   žaloby   postačovala   skutočnosť   vyplývajúca z vykonaného dokazovania, že úverové zmluvy boli neplatné. Žiadne následné právne úkony (postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu) nemohli na tejto neplatnosti úverových zmlúv nič zmeniť.

Bezpredmetnou je ďalšia námietka generálneho prokurátora, ktorou namieta správne právne posúdenie veci, keď na strane 5 v odseku piatom mimoriadneho dovolania hovorí o tom, že záver rozsudku odvolacieho súdu o „... právnej situácii, ktorá tu bola založená zákonom.“   (strana   30   odvolacieho   rozsudku   č.   l.   702)   môže   v súvislostiach   tohto rozhodnutia znamenať, že v danej veci je zo zákona vylúčené, že by došlo k skutočnému poskytnutiu finančných prostriedkov z úveru. Vo vzťahu k tejto námietke dáva dovolací súd do pozornosti najmä tú skutočnosť, že generálny prokurátor nepoukazuje na konkrétne porušenie zákona, ale iba prezentuje svoj pohľad na interpretáciu vety vytrhnutej z kontextu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Zo žiadnej vety rozsudku odvolacieho súdu č. l. 702   nevyplýva   jeho   konštatovanie   o tom,   že   „zo   zákona   je   vylúčené,   že   by   došlo k skutočnému poskytnutiu finančných prostriedkov z úveru“. V zmysle ustanovenia § 243e a nasl. OSP, generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie, ak zistí, že právoplatným rozhodnutím   súdu   bol   porušený   zákon.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   prisvedčiť   názoru žalobcu,   obsiahnutom   v jeho   vyjadrení   k mimoriadnemu   dovolaniu,   že   nejednoznačný interpretačný výklad jednej vety túto podmienku nespĺňa, a vyslovenie vlastnej pochybnosti o správnosti   jeho   interpretácie   („môže   znamenať“)   dokazuje,   že   aj   samotný   generálny prokurátor   si   uvedomoval   nejednoznačnosť   správnosti   ním   formulovanej   interpretácie. Preto nemožno hovoriť o splnení podmienky uvedenej v citovanom ustanovení § 243 ods. 1 OSP, ktorá predpokladá jednoznačné presvedčenie generálneho prokurátora o porušení zákona.

Napokon za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom označil generálny prokurátor nesúlad záveru odvolacieho súdu o tom, že zmluvy uzavreté pred účinnosťou Obchodného zákonníka, ktoré neboli do jeho účinnosti splatené, sa majú posudzovať podľa Obchodného   zákonníka...   Takýto   rezultát   odvolacieho   súdu   však   z textu   rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 702) nevyplýva. Na strane 29 v druhom odseku rozsudku odvolací súd len interpretuje právnu úpravu podľa Obchodného zákonníka, avšak nevyjadruje svoj názor, že úverové zmluvy č. 13 a 237 sa majú posudzovať podľa Obchodného zákonníka. Z odseku 3 až 6 na strane 29 rozsudku naopak vyplýva, že odvolací súd spochybnil použitie Obchodného zákonníka a skonštatoval obdobu úpravy úverov v Hospodárskom zákonníku z hľadiska vysvetľovanej problematiky o absolútnych obchodoch.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   dovolací   súd   nestotožnil   s dôvodmi   mimoriadneho dovolania, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,   a že   konanie   pred   odvolacím   súdom   je   postihnuté   aj   inou   vadou,   ktorá   mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z pohľadu vznesených námietok. Dôvody, ktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu, ktorý žalobe vyhovel, boli odvolacím súdom dostatočne objasnené v odôvodnení jeho rozhodnutia.

Z týchto   dôvodov   preto   dovolací   súd   zamietol   mimoriadne   dovolanie   v celom rozsahu podľa § 243b ods. 1 OSP a § 243b ods. 4 pred bodkočiarkou OSP v spojení s § 243i ods. 2 OSP.»

II.1.1 K   dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   243f   ods.   1   písm.   b)   OSP   (iná   vada konania)

Podľa   §   243f   ods.   1   písm.   b)   OSP   mimoriadnym   dovolaním   možno   napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti proti postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní a proti jeho rozsudku č. k. 1 M ObdoV 3/2012-869 z 26. marca 2013 namieta „... viacnásobné porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   v spojení   s ľudským   právom   na   spravodlivý   proces   v dovolacom   konaní   pred Najvyšším   súdom   SR...   predovšetkým   absenciou   odôvodnenia   v okolnostiach   prípadu skutkovo   a právne   relevantných   okolností,   t.   j.   dominantne   namieta   porušenie   svojich základných práv nie v rozsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktoré sú v ňom uvedené, ale v rozsahu tých skutkových a právnych okolností, ku ktorým sa najvyšší súd v odôvodnení vôbec nevyjadril“.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd sa nezaoberal dovolaním v celom rozsahu uplatnených dôvodov. Vo vzťahu k mimoriadnym dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu a prvostupňového (krajského) súdu uvádza, že

- závery   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   uvedené   v   rozsudku   č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu (obdobne ako   závery   krajského   súdu   ako   prvostupňového   súdu   uvedené   v jeho   rozsudku   č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010, o ktorý ide), sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním,

- najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   rozsudku   č. k.   1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 relevantným spôsobom nevyrovnal so vznesenou (opakovanou) námietkou premlčania,

- v konaní,   ktoré   začalo   na   krajskom   súde   a skončilo   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, krajský súd nepriznal právny význam celému radu vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho nesprávne vyhodnotil skutkový stav a v odôvodnení sa nevyrovnal s touto skutočnosťou.

Najvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom rozsudku konštatoval neopodstatnenosť dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP; podľa jeho názoru sa v doterajšom priebehu konania predovšetkým so zreteľom na postup najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 107/2010 a rozsudok z 31. mája 2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010, nevyskytla iná vada.

Ústavný súd sa so záverom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, že v konaní a rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, resp. v konaní a rozsudku krajského súdu, sa nevyskytla iná vada, nestotožňuje.

V tejto súvislosti poukazuje na to, že inou vadou konania uvedenou v § 243f ods. 1 písm. b) OSP, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je v mimoriadnom dovolaní   namietaná,   je   procesná   vada   (error   in   procedendo).   Za   takú   sa   v judikatúre všeobecných súdov pritom jednoznačne považuje aj porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých   dôkazov,   resp.   o ich   hodnotení.   Jej   základom   je   porušenie   procesných ustanovení zákona upravujúceho občianske súdne konanie od začiatku až do jeho skončenia. Aj   v zmysle   záveru   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   v napadnutom   rozsudku „v súdenej   veci   je   nevyhnutné   prihliadať   na   všetky   rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov produkované v priebehu konania“, pričom najvyšší súd venuje pozornosť predovšetkým mimoriadnym dovolaním napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 (cca 33 strán textu, pozn.) a v súvislostiach aj týmto súdom   potvrdenému   rozsudku   prvostupňového   súdu   (krajského   súdu)   č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010 (cca 3 strany textu, pozn.). Okrem toho sa odvoláva aj na rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-357 z 12. septembra 2005, ktorého odôvodnenie obsahuje komplexné zhrnutie kľúčových skutočností v prvom období konania vo veci, ktorý najvyšší súd ako odvolací súd svojím uznesením č. k. 4 Obo 150/2008-537 z 29.   júna   2009   zrušil,   pričom vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie (od ktorého sa ďalej odvíja spomínaný rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010).

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v napadnutom   rozsudku   v súvislostiach potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 na adresu krajského súdu uviedol, že «zo spisového materiálu vyplýva, že po   tomto   zrušovacom   uznesení (uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu č. k. 4 Obo 150/2008-537 z 29. júna 2009, pozn.) súd prvého stupňa riadiac sa názorom súdu vyššieho stupňa iba doplnil dokazovanie o zistenie, či bol pôvodný úver podľa úverovej zmluvy   č. 13   skutočne   poskytnutý.   Prvostupňovým   súdom   vykonané   dokazovanie   však nemalo vplyv na už skoršie závery o platnosti, resp. neplatnosti úverových zmlúv č. 13 a 237... Je síce pravdou, že prvostupňový súd nepojal do rozsudku č. l. 606 príslušné časti odôvodnenia   svojho   rozsudku   č.   l.   357.   Z   toho   však   nemožno   vyvodiť,   že nevychádzal z neplatnosti úverových zmlúv, zvlášť keď odvolací súd vo svojom obšírnom zdôvodnení rozsudku   č.   l.   702   na strane   23   v   druhom   odseku   túto   skutočnosť   taktiež   vyhodnotil rovnakým   spôsobom,   keď uviedol,   že:   „Prvostupňovému   súdu   procesné   možno   vytknúť stručnosť rozsudku, ale na druhej sírane s prihliadnutím na to, že − spor sa vedie veľmi dlho,   bol   prejednaný   viackrát   prvostupňovým   súdom,   hlavne   v   dôsledku   zrušenia   jeho rozsudku   odvolacím   súdom,   ale   aj   súdom   dovolacím.   Pokiaľ   dôsledne   zainteresovaní na tomto   spore   poznali   obsah   spisov   a   listinné   dôkazy   ani   jeho   stručné   odôvodnenie nespôsobilo   jeho   nepreskúmateľnosť   pre   nedostatok   dôvodov.“.   Tvrdenia   generálneho prokurátora o tom, že odvolací súd konštatoval v uznesení č. l. 537 platnosť úverových zmlúv neobstojí nielen z uvedených dôvodov, ale tiež preto, že ak by odvolací súd v tomto svojom   skoršom   rozhodnutí   skutočne   konštatoval   platnosť   úverových   zmlúv,   nemohol by predsa vo svojom neskoršom rozhodnutí č. l. 702 konštatovať naopak ich neplatnosť, keďže   sa   skutková   a   právna   situácia   v   období   medzi   ich   vydaniami   nijako   nezmenila, a doplnené   dokazovanie   v   rámci   prvostupňového   konania   sa   týmito   otázkami už nezaoberalo.».

Najvyšší súd ako súd odvolací v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011, ktorým   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   49   Cb   59/2000-606   z 11.   marca   2010, vyhodnotil   doplnené   dokazovanie   krajského   súdu   ako   prvostupňového   súdu,   pričom uviedol:

„Prvostupňovému súdu procesne možno vytknúť stručnosť rozsudku, ale na druhej strane   s prihliadnutím   na   to,   že   spor   sa   vedie   veľmi   dlho,   bol   prejednaný   viackrát prvostupňovým súdom, hlavne v dôsledku zrušenia jeho rozsudku odvolacím súdom, ale aj súdom dovolacím. Pokiaľ dôsledne zainteresovaní na tomto spore poznali obsah spisov a listinné   dôkazy   ani   jeho   stručné   odôvodnenie   nespôsobilo   jeho   nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. V zrušujúcich uzneseniach sú vyslovené tak rozdielne a nejasné záväzné pre prvostupňový súd právne názory, ktoré pri najlepšej vôli boli z väčšej časti nerealizovateľné, pretože ani neboli jasne vyslovené.“

V prerokúvanej veci je však podľa názoru ústavného súdu celkom zjavné, že krajský súd   mal   po   zrušení   rozsudku   z 12.   septembra   2005   a vrátení   veci   na   ďalšie   konanie pri svojom ďalšom postupe rešpektovať právny názor vyslovený v zrušovacom uznesení najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 150/2008-537 z 29. júna 2009, v ktorom sa uvádza:

„Najvyšší súd na základe vyššie uvedeného konštatoval, že žalobca uznal svoj dlh voči žalovanému v Žiadosti o prevzatie pohľadávok z úverov na TOZ dňa 30. júna 1991, ako aj prípisom zo dňa 10. 12. 1998. Finančné prostriedky boli právnemu predchodcovi žalobcu poskytnuté platnými úverovými zmluvami č. 13 a č. 273. Uznanie dlhu žalobcom z úverov na TOZ má náležitosti relevantného právneho úkonu v zmysle ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka. Tieto právne úkony sú urobené písomne, a to povinnou organizáciou, je v nich dostatočne určito vymedzený aj dôvod vzniknutého záväzku, teda, že ide o úver poskytnutý na TOZ a je vymedzený aj rozsah záväzku, s tým, že dlžník sa zaväzuje túto sumu splácať v dielčích splátkach stanovených žalovaným. Žalobca nepreukázal, že finančné prostriedky z úverových   zmlúv   nečerpal   a nepreukázal,   že   plnenie,   ktoré   poskytol   žalovanému, a ktorého vrátenia sa domáha predmetnou žalobou, bolo plnením na iné záväzky. Právnym následkom uznania dlhu je, že v prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlh existoval, ani jeho výšku.

Dovolací   súd   vo   svojom   zrušujúcom   rozhodnutí   nariadil,   aby   odvolací   súd sa vysporiadal s otázkou, či na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 273, boli aj skutočné   finančné   prostriedky   poskytnuté   právnemu   predchodcovi   žalobcu,   prípadne v akej výške.

Najvyšší   súd...   na   základe   uvedeného   napadnutý   rozsudok   podľa   §   221   ods. 1 písm. h)   a ods.   2   O.   s.   p.   zrušil   a vec   mu   vracia   na   ďalšie   konanie,   v ktorom   doplní dokazovanie v naznačenom smere a zároveň rozhodne i o trovách konania.“

Z uvedeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu č. k. 4 Obo 150/2008-537   z 29.   júna   2009   teda   vyplýva,   že   zrušil   rozsudok   krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-357 z 12. septembra 2005 „podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O. s. p.“, pretože „súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dokazovanie“, t. j. zrušil ho „nielen“ pre procesné chyby, a vrátil „vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“, ako to v ďalšom priebehu konania vykladá najvyšší súd ako súd odvolací, resp. najvyšší súd ako dovolací súd.

V zmysle štandardného výkladu § 226 OSP sa pod právnym názorom nerozumie len názor   na   právne   posúdenie   veci,   ale   výklad   treba   chápať   širšie.   So   samotným nesprávnym právnym posúdením veci sú spravidla „spojené aj chýbajúce alebo chybné skutkové   zistenia,   neúplnosť   dokazovania,   ktorých   doplnenie   podmieňuje   spravodlivé rozhodnutie   včítane   aplikácie   príslušných   ustanovení   hmotného   práva.   Viazanosť prvostupňového súdu právnym názorom odvolacieho súdu platí len pre ten skutkový stav, z ktorého sa vychádzalo pri zrušení rozhodnutia. Zrušením pôvodného rozhodnutia sa vec vracia do stavu, aký tu bol pred vydaním rozhodnutia súdu prvého stupňa. Prvostupňový súd sa riadi intenciami zrušujúceho uznesenia, avšak naďalej postupuje podľa procesných predpisov. V konaní   odstraňuje nielen   vytýkané nedostatky, ale   aj také, ktoré   vytýkané neboli, a ktoré v procesnom postupe zistí. Doplní dokazovanie, prípadne niektoré dôkazy vykoná   znova,   ak   neboli   úplné   alebo   ak   nastala   procesná   situácia,   vyžadujúca   takýto postup.   Po   splnení   dôkaznej   povinnosti   a vyhodnotení   dokazovania   rozhodne   znovu... Dôvody   nového   rozhodnutia,   ktoré   vychádza   z odlišného   názoru,   než   názor,   z ktorého vychádzalo   zrušujúce   rozhodnutie,   musia   byť   v novom   rozhodnutí   jasne   uvedené“ (Občiansky súdny poriadok. Komentár. Bratislava: vydavateľ, 2009, bod 226 vysvetlivky, s. 570).

Krajský súd vzhľadom na uvedené mal podľa názoru ústavného súdu po vrátení veci v rámci ďalšieho konania zrušiť svoje uznesenie o skončení dokazovania, čo konštatoval napokon aj najvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom rozsudku, a potom v dokazovaní (a tým vlastne v ďalšom konaní) pokračovať, resp. doplniť dokazovanie.

Z   uvedených   hľadísk   (dôvodov)   nemožno   rozsudok   krajského   súdu   č. k. 49 Cb 59/2000-606   z   11. marca 2010   (pozostávajúci   z   necelých   troch   strán) považovať za rozsudok,   ktorým   sa   tento   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom vysporiadal so zrušovacím   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   (č.   k. 4 Obo 150/2008-537   z   29.   júna   2009)   z   hľadiska   právnych   záverov,   ktoré   v   ňom   boli obsiahnuté a ktorými sa bol povinný riadiť pri svojom ďalšom postupe. Za týchto okolností potom   nemožno   označený   rozsudok   krajského   súdu   z   11.   marca   2010   považovať za rozhodnutie,   v   ktorom   sa ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s   úlohou doplniť dokazovanie uloženou mu odvolacím súdom, a preto nie je podľa názoru ústavného súdu spôsobilý ani na to, aby mohol byť považovaný za konečné rozhodnutie v spore.

Jeho „stručnosť“ (ktorú konštatoval najvyšší súd ako odvolací súd i najvyšší súd ako dovolací súd) nemožno považovať za prednosť, ale za vadu, resp. za taký nedostatok, ktorý ohrozuje presvedčivosť rozhodnutia, predovšetkým pokiaľ ide o jeho odôvodnenie, za vadu, ktorú nemožno   nijako   ospravedlniť   (hoci   najvyšší   súd   toto   rozhodnutie   v konečnom dôsledku   takto   nevyhodnotil),   pretože   tieto   nedostatky   a   nejasnosti   sa   týkajú   zásadnej otázky,   a to   použitých   dôkazných   prostriedkov,   ako   aj   hodnotenia   dôkazov   v rámci vykonaného doplnenia dokazovania.

Na   druhej   strane   na   právny   názor   vyslovený   na   s. 7   zrušovacieho   uznesenia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 150/2008-537 z 29. júna 2009 krajský súd v rozsudku č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010 nijako nereagoval, pričom táto skutočnosť   (nereagovanie)   sa   nestala   predmetom   pozornosti   najvyššieho   súdu ako odvolacieho súdu v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 (okrem kritiky na adresu jeho nejasnosti, pri rešpektovaní faktu, že iný senát odvolacieho súdu môže mať na vec iný názor; k tomu v ďalších súvislostiach pozri aj ďalej) a nestala sa ani predmetom pozornosti najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v uznesení č. k. 1 ObdoV 41/2011-794 z 29. februára 2012, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011.

Túto   vadu   konania,   resp.   rozhodnutia,   nepostrehol,   a teda   na   ňu   nereagoval   ani najvyšší súd ako odvolací súd, ktorý potvrdil, teda akceptoval závery týkajúce sa doplnenia dokazovania   tak,   ako   sú   uvedené   v   rozsudku   krajského   súdu   č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010 a v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 (ako aj závery, ktoré v ňom však fakticky absentujú), pričom sa snažil aj o rekapituláciu predchádzajúcich konaní v tomto smere. Je pritom pozoruhodné, že potvrdzujúci rozsudok najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 svojím rozsahom (17 strán, pozn.) vo veľkej miere prekračuje aj rozsah prvého meritórneho rozsudku krajského súdu vo veci (t. j. rozsudku   č. k. 49 Cb 59/2000-89 z 28. septembra 2000, ktorý má necelé 4 strany).

Paradoxné je, že rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 1 Obo   107/2010   (z 31.   mája   2011),   ktorým   potvrdil   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010 (v poradí už štvrtý), vnáša podľa názoru   ústavného   súdu   do postupu   v namietanej   veci   a   do   rozhodovania   o nej   viac pochybností než očakávanej právnej istoty. Okrem iného totiž nahrádza aj pôvodné úvahy krajského súdu vlastnou značne protirečivou a „tvorivou“ interpretáciou skutkovej i právnej situácie v napadnutej veci.

Najvyšší súd ako súd odvolací v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 na jednej strane argumentuje v prospech neodôvodnenej stručnosti rozsudku krajského súdu č.   k.   49   Cb   59/2000-606   z 11.   marca   2010   znalosťou,   resp. „poznaním   obsahu   spisu a listinných dôkazov... dôsledne zainteresovaných na tomto spore“ [zrejme ide o sudcov krajského súdu a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (jeho rôznych senátov 4Obo, 6Obo, 1Obo) i najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v období od začatia konania v roku 2000, ktorí o tomto prípade rozhodovali ako zákonní sudcovia]. Na druhej strane súčasne argumentuje   nejasnosťou,   rozdielnosťou   a nerealizovateľnosťou   záväzných   právnych názorov najvyššieho súdu (ako odvolacieho alebo ako dovolacieho) obsiahnutých v jeho predchádzajúcich rozhodnutiach.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v   rozsudku   krajského   súdu č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010 nie je žiadna relevantná zmienka ohodnotení priebehu a stavu dokazovania obsiahnutého v predchádzajúcom rozsudku krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-357 z 12. septembra 2005, t. j. javí sa, akoby krajský súd opätovne rozhodol vo veci bez toho, aby svoje rozhodnutie založil aj na zohľadnení skutkových záverov, ktoré vyplynuli z predchádzajúceho priebehu konania a boli vyjadrené v rozsudku z 12. septembra 2005, ktorý   bol súčasťou spisu, čo je z   ústavného hľadiska len ťažko udržateľné a obhájiteľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že práve v období, keď došlo k zrušeniu rozsudku krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-357 z 12. septembra 2005 uznesením č. k. 4 Obo 150/2008-537 z 29. júna 2009 a vráteniu veci tomuto súdu na doplnenie dokazovania, došlo opatrením predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3011/2009 zo 7. júla 2009 k zmene zákonného sudcu ⬛⬛⬛⬛ (samosudcu v tejto   veci)   a spis   v predmetnej   veci   bol   pridelený   10. júla   2009   do samosudcovského sporového obchodného oddelenia sudkyni ⬛⬛⬛⬛ (na túto skutočnosť bolo poukázané aj v rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011). Táto zákonná sudkyňa po nariadení pojednávania na 14. január 2010 a „vykonaní doplnenia dokazovania“ vyhlásila rozsudok založený na doplnení listinných dôkazov do spisu 11. marca 2011 bez toho, aby vo svojom rozhodnutí aspoň deklarovala minimálnu súvislosť, t. j. vzťah so zrušeným rozsudkom krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-357   z 12. septembra   2005.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   bez   riadneho   vyhodnotenia vykonaných dôkazov, ako aj bez primeraného zohľadnenia, resp. vyrovnania sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu treba takýto prístup hodnotiť ako krajne formalistický.

Najvyšší súd ako odvolací súd v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 napadnutom mimoriadnym dovolaním konštatuje:

«Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého   stupňa   v intenciách   dovolacieho   rozsudku (či   na   základe   sporných   zmlúv   č. 13 a č. 273 boli aj skutočne finančné prostriedky poskytnuté právnemu predchodcovi žalobcu, prípadne v akej výške, pozn.)...

Vec teda bola vrátená prvostupňovému súdu a opatrením predsedníčky krajského súdu (č. l. 539) prikázaná inému sudcovi..., ktorá doplnila, či zopakovala dokazovanie a to pripojením „Dohody...“

Prvostupňový   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z dokladov   doložených   do spisu,   z doteraz   vykonaného   dokazovania,   zisteného   skutkového   a právneho   stavu obsiahnutého v rozsudkoch Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu SR, ako súdu odvolacieho a konečne Najvyššieho súdu SR, ako súdu dovolacieho.»

V ďalšej časti označeného rozsudku najvyšší súd ako odvolací súd preberá doslovné znenie   štyroch   odsekov   z rozsudku   krajského   súdu   (cca 30   riadkov) „o   doplnení, či zopakovaní dokazovania“, s ktorými sa bez problémov stotožňuje, a pokračuje:

„Odporca v odvolaní prvostupňovému súdu vytýka, že nesprávne stanovil, či vyložil dôkaznú   povinnosť   účastníkov   produkovať   dôkazy   a aj   to,   že   navrhovateľ   sa   dostal do dôkaznej   núdze.   Odvolací   súd   konštatuje,   že   dôkaznú   povinnosť   v priebehu   sporu si prvostupňový   súd   splnil.   Zásadne   platí,   že   účastník   uplatňujúci   účelne   právo, má povinnosť   v kontradiktórnom   konaní   produkovať   (navrhovať)   dôkazy,   o ktoré   svoje právo opiera, naopak účastníka, ktorý účelne bráni svoje právo zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že jeho právo (plnenie v prospech neho) bolo oprávnené. Aj súd v snahe zistiť oprávnenosť nároku pri zabezpečení dôkazov správne spolupôsobil.

V spisoch sa nachádza doklad, keď odporca bol vyzvaný, aby predložil originály zmlúv č. 13 a 237, ako aj požiadavka navrhovateľa, aby predložil aj ostatné originály dokladov ktoré sa odvoláva (nie   fotokópie). Neboli predložené dodnes (ani   predložené nemohli   byť),   aj   keď   boli   podstatným   dôkazom   v prospech   odporcu   a ich   predloženie odporcu   zaťažovalo.   Ostatné   listinné   dôkazy   na   ktoré   sa   odporca   odvoláva,   počnúc už svojím vyjadrením na návrh navrhovateľa (postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu, dohoda o prevzatí pohľadávky, ale aj ostatné doklady), nemohli meniť právnu situáciu, ktorá tu bola založená zákonom. Obsah a naplnenie týchto pojmov a či boli naplnené sa ani nesnažil vysvetliť aj keď ich používal dosť chaoticky a tam, kde boli nepoužiteľné.“

Z   argumentácie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   uvedenej   v citovanom odôvodnení   rozsudku   č.   k.   1 Obo   107/2010-702   z 31. mája   2011   vyplýva,   že   sa   plne a bezvýhradne stotožnil s tým, ako krajský súd vykonal doplnenie dokazovania. Krajský súd síce vo svojom rozsudku uviedol, že „vychádzal z dokladov doložených do spisu, z doteraz vykonaného dokazovania“, ďalšie konkrétne skutočnosti o priebehu doterajšieho konania aj nad požadovaný rámec však fakticky doplnil najvyšší súd ako odvolací súd vo svojom obsiahlom rozhodnutí. Krajský súd sa v rámci doplnenia dokazovania obmedzil v podstate len na „doloženie (listinných dôkazov) do spisu“, prakticky bez ich akejkoľvek analýzy či hodnotenia. Z toho sa dá vyvodiť, že krajský súd nehodnotil listinné dôkazy v zmysle príslušných   ustanovení   (§ 125   OSP   o dôkazných   prostriedkoch,   resp.   § 132   OSP o hodnotení   dôkazov),   nie   je   teda   jasné,   aký   význam   treba   pripísať   jeho   formulácii, že „žalovaný jednoznačne nepreukázal poskytnutie finančných prostriedkov“, a nie je jasné ani to, či výroková časť rozsudku nie je založená len na zistení, že odporca (sťažovateľka) v konaní nepredložil originály relevantných dokladov (čo podporuje aj záver obsiahnutý v rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu na s. 30). Inak povedané, nespôsobilé odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 11. marca 2010 diskvalifikuje toto rozhodnutie z ústavného hľadiska ako celok.

Keďže podľa názoru ústavného súdu predovšetkým doplnenie dokazovania a spôsob vyhodnotenia získaných poznatkov (informácií), ako ich uviedol krajský súd v rozsudku č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010, neboli vykonané lege artis, tieto zakladajú inú vadu   napadnutého   konania.   Výsledok   a vyhodnotenie   dokazovania   pritom   má   kľúčový vplyv   na   záver   o   „reálnom   poskytnutí/neposkytnutí“   finančných   prostriedkov,   ktoré je základným predpokladom vzniku neoprávneného majetkového prospechu ako zásadnej otázky v napadnutom konaní, t. j. má vplyv aj na správne právne posúdenie veci. Úvahy na tému dôkazného bremena uvedené v odôvodení rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd tiež nepovažuje za jednoznačné.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   dospel   k záveru,   že   v celom doterajšom priebehu konania (počas 13 rokov) sa vyskytujú dva rozdielne právne názory (názory rozdielnych senátov najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu i najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu) na základné otázky v predmetnom spore. Tie sa prejavujú na jednej strane v rozhodnutiach o zamietnutí žaloby, na druhej strane v rozhodnutiach o vyhovení žalobnému návrhu a o povinnosti zaplatiť neoprávnený majetkový prospech. Aj a najmä preto   má   teda   ustálenie   dôkaznej   situácie   a presvedčivo   odôvodnené   rozhodnutie mimoriadny význam pre prijatie spravodlivého a presvedčivého konečného rozhodnutia. Vnútorné   rozpory   medzi   vydanými   rozhodnutiami   spôsobujú   ich   nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť, čo považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.

II.1.2 K dovolaciemu dôvodu podľa § 243f písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci)

Podľa § 243f písm. c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie   súdu   za   podmienok   uvedených   v   §   243e   OSP,   ak   rozhodnutie   spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Pod   právnym   posúdením   veci   treba   (v   súlade   s konštatovaním   najvyššieho   súdu ako súdu   dovolacieho) „rozumieť   činnosť   súdu   pri   ktorej   tento   zo   skutkových   zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu úpravu na zistený skutkový stav. Pod nesprávnym   právnym   posúdením   veci   sa   rozumie   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý   mul   správne   použiť,   alebo   ak   súd   aplikoval   síce   správny   právny   predpis, ale nesprávne ho vyložil... Nesprávne právne posúdenie môže byť spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu.“. Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   sa   s   touto   námietkou   vo svojom   mimoriadnym dovolaním napadnutom rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 vyrovnal takto:„Ide tu o námietku, ktorej chýba právna logika a nespôsobilo to nijaké porušenie ústavných   práv   ani   Dohovoru.   Odvolací   súd   vychádza   z toho,   že   inštitút   premlčania je tak starý, ako samotné kodifikované súkromné právo. Krajský súd v uvedenom rozhodnutí sa   s ním   vyporiadal   a to   aj   s tým,   prečo   k premlčaniu   nemohlo   dôjsť.   Kvalifikovane, ani po právnej stránke, ani po skutkovej ani len napadnuté nebolo a ak zo strany bol nejaký iný názor, bolo ho treba uviesť. Žiaden súd právnu úpravu nemôže zrušiť, len jej aplikáciu, ale k tej nedošlo.“ Táto časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je podľa   názoru   ústavného   súdu   vágna,   nepresvedčivá   a v uvedenom   kontexte   navyše aj nezrozumiteľná.

Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že najvyšší súd ako odvolací súd v rozsudku č. k.   1   Obo   107/2010-702   z 31.   mája   2011   nezaujal   žiadny   právny   záver   k opakovanej námietke premlčania uplatnenej sťažovateľkou v priebehu konania, resp. k tomu, aký právny záver je vo vzťahu k tejto otázke relevantný – najmä so zreteľom na zrušovacie rozhodnutia vydané v doterajšom priebehu napadnutého konania.

Ústavný súd ďalej upozorňuje na právny názor najvyššieho súdu, ktorý je súčasťou potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31.   mája   2011,   podľa   ktorého   sa   odvolací   súd „...   považuje   za   potrebné   vyjadriť k rozsudku dovolacieho súdu z 29. septembra 2008 č. k. 1 ObdoV 66/2007-509“, pretože podľa neho «... do samotného sporu pri jeho ukončení značne zasiahol a bol v ňom (mal byť ním)   vyslovený   pre   nižšie   súdy   záväzný   právny   názor.  ... [dovolací] senát   však   nazval rozhodnutia   prvostupňového   súdu   aj   odvolacieho   súdu   za   „arbitrárne“ a nepreskúmateľné...

Zákonné dôvody pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom tu neboli, pretože ani nebolo namietané vykonané dokazovanie, ale len odlišný právny názor, čo nie je dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu. V tomto prípade mal povinnosť dovolací súd postupovať podľa ustanovenia § 243b ods. 2 (v terajšom znení), ktorý znie takto: „Ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   uznesením   zruší   napadnuté   rozhodnutie. ak nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.“ Znenie   tohto   ustanovenia   bolo   zavedené   do   OSP   jeho   novelou,   zákonom z 23. septembra 2008 (schválená v parlamente, pozn.) č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov.   Účinnosť táto novela nadobudla 15. októbra 2008 (15. októbra nadobudla aj platnosť, pozn.) a novela sa použije aj na veci začaté pred jeho účinnosťou [(ak nie je ďalej ustanovené inak, celé znenie citovaného ustanovenia, pozn. „(§ 272p ods. 1 tejto citovanej novely)“, správne má byť: § 372p, pozn.].

Podľa tejto novely bol povinný postupovať dovolací súd, ale nepostupoval. Podľa platnej a záväznej novely nepostupoval ani v tom, že pre zrušenie nepoužil novozavedenú formu   rozhodnutia   „uznesenie“   (pred   novelou   bol   rozsudok),   pričom   aspoň   procesné predpisy by taký orgán ako je dovolací súd dodržiavať mal.».

Znamená to, že v dovolacom konaní, v rámci ktorého bol vyhlásený rozsudok sp. zn. 1 ObdoV 66/2007 z 29. septembra 2008, najvyšší súd ako dovolací súd nemal použiť právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť 15. októbra 2008, pretože v čase vydania tohto rozsudku mal postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku v aktuálnom platnom znení, t. j. v znení účinnom do 14. októbra 2008 (relevantnú právnu úpravu cituje nakoniec aj najvyšší súd priamo v odôvodnení napadnutého rozsudku). Ide teda o elementárne nesprávny právny názor   prezentovaný   najvyšším   súdom   ako   odvolacím   súdom   v rozsudku   č.   k.   1   Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011, ktorý tvorí súčasť jeho odôvodnenia a ktorý v konečnom dôsledku mohol mať vplyv aj na jeho výrok.

Uvedený právny názor najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vyjadrený v jeho rozsudku   sp.   zn.   1   Obo   107/2010   z 31.   mája   2011   je   fakticky/akoby   ospravedlnením postupu krajského súdu, ako aj obsahu jeho sporného rozsudku č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010 (najvyšší súd ako odvolací súd v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája   2011,   ako   aj najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v rozhodnutí   o mimoriadnom dovolaní   generálneho   prokurátora   č. k.   1 M ObdoV 3/2012-869   z   26. marca 2013 pripúšťajú, že tento rozsudok je príliš „stručný“, čo im však nebráni akceptovať túto jeho podobu). Krajský súd ako prvostupňový súd sa v ňom podľa názoru ústavného súdu vôbec nevyrovnal s uznesením najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 150/2008-537 z 29. júna 2009, ktorý zrušil jeho rozsudok vo veci č. k. 49 Cb 59/2000-357, s právnou argumentáciou   a s právnymi   závermi   vyjadrenými   v tomto   uznesení   (ktoré   sa   zjavne netýkali iba doplnenia dokazovania) ani procesne, ani materiálne. V uvedenej súvislosti pritom nesprávne interpretoval, resp. neuplatnil príslušné právne predpisy vzťahujúce sa na procesný postup (dokazovanie a hodnotenie dôkazov) a na rozhodovanie, ktoré musí v danej procesnej situácii aplikovať.

Pri   skúmaní   existencie   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   243f   ods.   1   písm.   c)   OSP v námietke   obsiahnutej   v mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   najvyšší   súd ako dovolací súd nezistil odkaz na konkrétne porušenie zákona, resp. zistil nejednoznačnosť v samotnej formulácii („môže v súvislostiach tohto rozhodnutia znamenať“). Najvyšší súd ako   dovolací   súd   v tejto   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   venuje   viac (neprimerane)   pozornosti   formálnej   stránke   ako   obsahu   tejto   námietky   generálneho prokurátora.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   každá   námietka   (dovolací   dôvod)   môže   byť prezentovaná   aj   v   podobe   zovšeobecnenia   (zovšeobecneného   argumentu).   Nemožno sa paušálne   stotožniť   so   stanoviskom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   o tom, že nejednoznačný interpretačný výklad jednej vety nespĺňa podmienku − aj jedna veta môže spĺňať   podmienku,   že   bol   porušený   zákon   („zo   zákona   je   vylúčené,   že   by   došlo k skutočnému poskytnutiu finančných prostriedkov z úveru“).

Najvyšší súd ako dovolací súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní podobne postupoval pri skúmaní námietky generálneho prokurátora o právnej kvalifikácii záveru najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu („zmluvy uzavreté pred účinnosťou Obchodného zákonníka, ktoré neboli do jeho účinnosti splatené, sa majú posudzovať podľa Obchodného zákonníka“). Podľa názoru ústavného súdu bolo úlohou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sa v tomto kontexte predovšetkým zaoberať otázkou, či a aký vplyv mohol mať/mal tento právny názor najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu na rozhodnutie vo veci samej z hľadiska v ňom obsiahnutej právnej kvalifikácie. Prezentovaný názor najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu k uvedenému vyjadreniu − „len interpretuje... avšak nevyjadruje svoj názor“ –   je ústavne   neudržateľný,   pretože   nemožno   obhájiť   tézu,   že   kto   interpretuje, nevyjadruje svoj právny názor; právo je totiž z hľadiska svojej povahy interpretatívne.

II.1.3 Závery

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   pri   preskúmavaní   mimoriadneho   dovolania generálneho   prokurátora   dospel   k záveru,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011 je ústavne akceptovateľný. Podľa názoru ústavného súdu tento záver neobstojí.

Podľa názoru ústavného súdu je totiž rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu   č.   k.   1 Obo 107/2010-702   z 31. mája   2011   svojím   obsahom   protirečivý a nejednoznačný.   Táto   protirečivosť   vyplýva   zo   snahy   konvalidovať   príliš   „stručné“   − z tohto dôvodu neakceptovateľné (nepresvedčivé) rozhodnutie krajského súdu – a prakticky nahradiť   jeho   nedostatky   vlastnou   rekapituláciou   argumentácie,   resp.   dokazovania, obsiahnutej   predovšetkým   v   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   49 Cb 59/2000-357 z 12. septembra   2005.   Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   pritom   nezaoberal   vážnymi nedostatkami doplnenia dokazovania, resp. odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Prvostupňový rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010 potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   hľadiska   požiadaviek kladených na odôvodnenie   rozhodnutia   vyznačuje   predovšetkým   ústavnoprávnou neakceptovateľnosťou,   z hľadiska   dodržania   ústavnoprocesných   pravidiel prima   facie je chybný a nedostatočný, a to nielen z dôvodu svojej stručnosti eliminujúcej jeho celkovú výpovednú hodnotu, ale najmä z dôvodu opomenutia vykonania základných procesných úkonov,   keď nielenže   nezrušil   uznesenie   o skončení   dokazovania   (obe   tieto   skutočnosti pritom uvádza aj napadnutý rozsudok, ale bez toho, aby z nich bol vyvodený príslušný záver), ale ho formálne „iba doplnil“ o zistenie, či bol pôvodný úver podľa úverovej zmluvy skutočne poskytnutý. Nenapĺňa ani relevantné procesné ustanovenia o vykonávaní dôkazov a o ich hodnotení, pretože zo strohých „minimalistických“ formulácií nie je jasné, kde a ako nadväzuje na doteraz vykonané dokazovanie, so zreteľom na kľúčový fakt, že v doterajšom priebehu konania rozhodnutie krajského súdu a rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho či dovolacieho oscilovali   medzi dvomi   právnymi názormi, na odôvodnenie ktorých   nevyhnutne   vplýva   aj   dokazovanie   a vyhodnotenie   dokazovania   uskutočnené lege artis.

Najvyšší súd ako súd odvolací, aj ako dovolací súd a nakoniec aj ako súd rozhodujúci o mimoriadnom   dovolaní   pri   zisťovaní   a vyhodnocovaní   nedostatkov   v postupe a pri rozhodovaní krajského súdu ako prvostupňového súdu nebol dôsledný a rezignoval na ich nápravu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd hodnotí postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sp. zn. 1 M   ObdoV 3/2012   a jeho   napadnutý   rozsudok   z 26.   marca   2013,   ktorým   zamietol dovolanie,   ako   nezodpovedajúci požiadavkám   vyplývajúcim z obsahu   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný   všeobecný   súd   v konaní   právne   korektným   spôsobom,   presvedčivo, zrozumiteľne   a jednoznačne   vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami – v uvedenom prípade s vyhodnotením existencie oboch zmienených dovolacích dôvodov, t. j. inej vady konania a nesprávneho právneho posúdenia veci (chápaných vo vzájomných súvislostiach) – vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   č. k.   1 Obo 107/2010-702 z 31. mája 2011,   v priamej   súvislosti   s napadnutým,   svojou   povahou   „konečným“ rozsudkom krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-606 z 11. marca 2010 (ale v konečnom dôsledku   aj s ďalšími   označenými   rozhodnutiami   prijatými   v rámci   celého   doterajšieho priebehu napadnutého konania vo veci sp. zn. 49 Cb 59/2000).

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru, že napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   č. k. 1 M ObdoV 3/2012-869   z 26. marca 2013   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom z 26. marca 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť   o jeho   zrušení   a v záujme   efektívnej   ochrany   práv   sťažovateľky   aj   vrátiť   vec v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   najvyššiemu   súdu   na nové prerokovanie   (bod   2   výroku   nálezu).   Po   zrušení   napadnutého   rozsudku   a vrátení   veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní generálneho   prokurátora,   pričom   bude   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). V danom prípade bude preto povinnosťou najvyššieho súdu − s prihliadnutím na závery uvedené v časti II tohto nálezu   −   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   sa   vyrovnať   s ústavnoprávnymi   otázkami procesnoprávneho aj hmotnoprávneho charakteru, s dôvodmi a s argumentáciou uvedenými v mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   [predovšetkým   vo vzťahu k rozsudku najvyššieho   súdu   č. k. 1 Obo 107/2010-702   z 31.   mája   2011   v spojení s rozsudkom krajského   súdu   č. k. 49 Cb 59/2000-606   z 11.   marca   2010   (v súvislostiach   uznesenia najvyššieho   súdu   ako súdu   odvolacieho   č.   k.   4   Obo   150/2008-537   z 29.   júna   2009), a v neposlednom rade s rozsudkom krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000-357 z 12. septembra 2005], to znamená aj s otázkou aplikovateľnosti relevantných právnych predpisov na vec sťažovateľky,   pričom   ústavný   súd   týmto   nijako   neprejudikuje   budúce   rozhodnutie najvyššieho súdu (výsledok) v tejto veci.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v súvislosti   s   jej   právnym   zastupovaním   pred   ústavným   súdom   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.   V zmysle   s § 1 ods. 3,   § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava veci a spísanie sťažnosti) patrí odmena 130,16 €, čo spolu s režijným paušálom 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 137,97 €. Za dva úkony patrí právnemu zástupcovi 275,94 €. Túto sumu ústavný súd zvýšil o 20 % DPH na 323,50   €. Priznal tiež odmenu za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2015 (vyjadrenie sťažovateľky k vyjadreniu najvyššieho súdu) v sume 139,83 €, ako aj režijný paušál 8,39 €, pričom túto sumu tiež zvýšil o 20 % DPH na sumu 177,84 €.

Celkové trovy konania tak predstavujú sumu 501,34 €, ktorú je najvyšší súd povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP; bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015