znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 776/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť A. K., zastúpenej   advokátom   JUDr. Ladislavom   Sčurym,   Mierová   1725,   Čadca,   vo   veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 346/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2014 doručená   sťažnosť   A.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 346/2012.

Sťažovateľka sa   žalobou doručenou okresnému súdu   31. októbra   2012 domáhala určenia vlastníckeho práva k v žalobe špecifikovaným nehnuteľnostiam.

V sťažnosti ďalej uvádza:„V predmetnej veci boli doposiaľ súdom vykonané tieto úkony: výzva na zaplatenie súdneho poplatku zo dňa 6. 11. 2012, vytýčenie termínu pojednávania na deň 7. 5. 2014. Predmetné   konanie   (súdny   spor),   ktorého   vecou   bolo   rozhodnúť   o   určení vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   trvá   viac   ako   18   mesiacov.   Od   posledného vytýčeného pojednávania, ktoré sa dňa 7. 5. 2014 neuskutočnilo, vo veci ďalej absentujú viac ako 18 mesiacov pojednávania a do dnešného dňa nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie.   Vzhľadom   k   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   mám   za   to,   že   zo   strany Okresného súdu Žilina došlo k neúmerným súdnym prieťahom v prejednávanej veci. Vzhľadom   na   nečinnosť   Okresného   súdu   Žilina   počas   viac   ako   18   mesiacov od posledného pojednávania zo dňa 7. 5. 2014 som podala i sťažnosť predsedovi Okresného súdu Žilina na prieťahy v konaní zo dňa 3. 3. 2014, na ktorú mi podpredsedníčka súdu odpovedala   listom   č.   1   SprS/119/2014   zo   dňa   23. 4. 2014,   v   ktorom   skonštatovala, že v danej veci boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní, a preto považuje moju sťažnosť za dôvodnú v celom rozsahu.

Nakoľko od podania žaloby v roku 2012 do dnešného dňa tento viac ako 18-mesačný súdny spor nebol právoplatne skončený, mám za to, že konaním Okresného súdu Žilina dochádza k prieťahom v konaní, a práve z tohto dôvodu podávam túto sťažnosť, nakoľko bolo porušené moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na verejné prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Nejedná sa pritom o zložitú vec a ja ako účastníčka konania som súdu súčinná, nakoľko na každú výzvu súdu som odpovedala. Napriek tomu sa neviem domôcť môjho práva na súdne rozhodnutie vo veci.“

Sťažovateľka následne v sťažnosti podrobne poukazuje na judikatúru ústavného súdu a na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo... [sťažovateľky] podľa   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/346/2012 porušené bolo.

... priznáva... [sťažovateľke] finančné zadosťučinenie vo výške 600,- € ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €... na účet právneho zástupcu... do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodňuje   doterajšou   dĺžkou   napadnutého   konania   a   tým,   že   toto   konanie   nie   je právoplatne skončené. V tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Poukazujem   na   skutočnosť,   že   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzam pre dĺžku doterajšieho konania, ktoré stále nie je právoplatne skončené, má nepriaznivý vplyv na moju psychiku, pričom ako strana konania nemám reálnu možnosť ovplyvniť dĺžku prebiehajúceho konania, čo vo mne vyvoláva pocit bezmocnosti a to aj pri uplatňovaní mojich práv.“

Na   účely   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   predsedu okresného súdu na vyjadrenie k sťažnosti.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   v   prípise   sp.   zn. 1 SprS 314/2014   z   8.   septembra   2014,   v   ktorom   s   poukazom   na   prehľad   vykonaných úkonov   uviedla,   že „súd   priebežne   konal,   aj   keď   v   určitých   obdobiach   došlo k nečinnosti, avšak   to   bolo   z dôvodu neprimeranej zaťaženosti nielen   zákonného   sudcu, ale aj všetkých sudcov tohto súdu (ročný nápad vecí cca 57.000 pri výkone +/- 32 sudcov), na čo opakovane   upozorňujeme   a   poukazujeme,   ale   bez   celoplošného   riešenia   daného problému na určitých súdoch.

Okresný súd Žilina je súd v sídle Krajského súdu v Žiline, v dôsledku čoho vykonáva aj inú špecifickú agendu než iné súdy a zároveň tunajší súd je asi jediným súdom v SR, ktorý vybavuje veci 3 okresov − Žilina, Bytča a Kysucké Nové Mesto, pričom civilný sudca tohto súdu má v agende C nápad cca 45 vecí mesačne a okrem toho vykonáva aj iné agendy, čo je neprimerané a ak nie až diskriminujúce s niektorými ostatnými súdmi, na ktorých má sudca nápad cca 7-14 vecí mesačne v agende C.“.

K   svojmu   vyjadreniu   podpredsedníčka   okresného   súdu   pripojila   aj   stanovisko zákonného sudcu k sťažnosti, v ktorom tento uviedol:

„Je namieste skonštatovať, že vec bola objektívne vybavovaná po dlhšiu dobu, než ako by mohla byť vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu, a ak vo veci vznikajú prieťahy, tak objektívneho charakteru pre okolnosti, na ktoré tiež ďalej poukazujem. Súdne oddelenie som prevzal po predchádzajúcej sudkyni odchádzajúcej na KS ZA JUDr. J. U., s príznačným dopadom na zhoršenú tzv. skladbu nerozhodnutých vecí, lebo tieto   v minulosti neboli   skončené z rôznych dôvodov,   spravidla spojených   so skutkovou zložitosťou veci. Pre sústavný nový nápad a mimoriadne zložitú skladbu vecí tento zostatok narástol a v závere roka 2007 dosiahol 505 vecí. Prakticky povedané, pri fyzickej možnosti súdneho oddelenia vybaviť pravidelný ročný nápad v priemere 250 civilných (priemerne zložitých) vecí ročne, zostatok nerozhodnutých (spravidla zložitejších) vecí ďalších 1,5 až 2 krát presahuje jeho ročný násobok. Postupne som dosiahol zníženie uvedeného zostatku z počtu 505 až na 325 vecí v júni 2012. Dosiahol som to napriek tomu, že v r. 2009 došlo k odchodu ďalších dvoch sudkýň JUDr. M. a JUDr. S. na Krajský súd Žilina a ich veci boli prerozdelené do väčšiny súdnych oddelení včítane môjho, opätovne s príznačným dopadom na   zhoršenú   tzv.   skladbu   zostatkov   vecí.   V   septembri   2012   bol   opätovne   mimoriadne zvýšený   nápad   počtu   vecí   v súvislosti   so   žalobou   spoločnosti   Pohotovosť,   a.   s.,   s prerozdelení v počte 83 na jednotlivého civilného sudcu a tento ukazovateľ deformuje údaje o postupnom znižovaní zostatkov. Zníženie týchto zostatkov som dosiahol bez toho, aby naopak   moje   veci   boli   prerozdelené   iným   sudcom   alebo   aby   mi   bol   niekedy   čo   i   len obmedzený nápad nových vecí. Nevyužívam prácu na doma a v rokoch som 2011, 2012 aj 2013 som definitívne nechal prepadnúť časť nárokovateľnej dovolenky. V roku 2014 mám nápad nových vecí v hlavnej − civilnej agende (!) cca 35 vecí mesačne (za 6 mesiacov 211 vecí C a 8 vecí Cpr), čo aj do budúcna vylučuje možnosť vybavovania takého množstva vecí bez vzniku prieťahov.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 224/2012). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99, IV. ÚS 224/2012).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS   66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00), resp. konanie pred všeobecným súdom z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   na   účely   predbežného   prerokovania sťažnosti zistil, že 31. októbra 2012 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam proti odporkyni v 1. rade V. M., rod. U., proti odporkyni v 2. rade Z. V., rod. L., odporkyni v 3. rade H. Ch., rod. L., odporcovi vo 4. rade   Ing. P.   L.   a   odporcovi   v   5.   rade   Slovenskému   pozemkovému   fondu   (ďalej len „odporcovia“).

Dňa   6.   novembra   2012   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku, ktorý sťažovateľka zaplatila 7. decembra 2012. Okresný súd 19. decembra 2012 doručoval návrh odporcom na vyjadrenie.

Dňa   11.   apríla   2014   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   7.   máj   2014. Odporkyne   v   1.   a   2.   rade   doručili   okresnému   súdu   30.   apríla   2014   podania – žiadosti o odročenie pojednávania.

Dňa 6. mája 2014 bola okresnému súdu vrátená nedoručená zásielka s predvolaním na   pojednávanie   pre   odporkyňu   v   3.   rade   s   poznámkou,   že   zásielka   nebola   prevzatá v odbernej lehote.

Okresný súd 6. mája 2014 oznámil   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   zrušenie pojednávania a 7. mája 2014 pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa   2.   septembra   2014   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   1.   október   2014. Následne   na   tomto   pojednávaní   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   rozhodol   tak,   že   v žalobe špecifikovaná nehnuteľnosť patrí do výlučného vlastníctva sťažovateľky. Prílohou zápisnice z pojednávania bolo   vyhlásenie   účastníkov   konania o   tom,   že sa   vzdávajú práva   podať odvolanie proti predmetnému rozsudku.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 346/2012.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   a   zo   súdneho   spisu   vyplýva,   že   napadnuté   konanie, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, trvalo dva   roky.   V   priebehu   súdneho   konania   sa   vyskytlo   jedno   obdobie   nečinnosti od 19. decembra 2012 do 11. apríla 2014, t. j. jeden rok a štyri mesiace. Možno konštatovať, že po tomto období nečinnosti okresný súd konal v napadnutom konaní plynulo, vyvinul úsilie na prerokovanie veci a meritórne rozhodol 1. októbra 2014. Účastníci konania sa vzdali práva podať odvolanie proti tomuto rozsudku.

Zo súdneho spisu takto možno urobiť záver, že v napadnutom konaní sa vyskytlo jedno obdobie nečinnosti s tým, že následne okresný súd konal plynulo, prijal opatrenia smerujúce k zabezpečeniu   ochrany základného práva   sťažovateľky   a vo   veci   meritórne rozhodol po uplynutí dvoch rokov od podania návrhu. Relevantné je, že účastníci konania sa vzdali   práva   podať   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu,   preto   rozsudok po doručení účastníkom konania nadobudne právoplatnosť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého ak sa náprava vo veci sťažovateľa zabezpečí v rámci všeobecného súdnictva, tak ústavný súd   v zásade nemôže   vysloviť   porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva (m. m. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08), pričom v okolnostiach posudzovaného prípadu táto skutočnosť zakladá aj dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že sťažovateľka podala sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   na   ktorú   jej   prípisom   z 23. apríla   2014   odpovedala podpredsedníčka   okresného   súdu,   ktorá   uznala   dôvodnosť   sťažnosti   a   oznámila sťažovateľke,   že   prijme   a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov, a ak to bude potrebné, vyvodí voči zodpovedným osobám dôsledky. Okresný súd do šiestich mesiacov   od   vybavenia   sťažnosti   vo   veci   meritórne   rozhodol.   Znamená   to,   že   podanie sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v marci   2014   sťažovateľkou   sa   ukázalo   byť   účinným prostriedkom nápravy.

Ústavný   súd   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   intenzita zistených pochybení v postupe okresného súdu nie je dostatočná na to, aby mohol vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014