znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 775/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. K., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   č. k. 24 Co 279/2013-118 zo 16. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   č. k.   24 Co 279/2013-118   zo   16.   októbra   2013   (ďalej aj „napadnutý   rozsudok“), ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 17 C 86/2012-81 zo 14. marca 2013   o zamietnutí   jeho   návrhu   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   nesúhlasí   s právnym   posúdením   jeho návrhu a so záverom krajského súdu, že v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonných podmienok,   ktorá   by   zakladali   zodpovednosť   odporcu   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone verejnej   moci.   Podľa   názoru   sťažovateľa   zo   skutočností   uvedených   v návrhu   vyplývalo splnenie všetkých   zákonných   podmienok.   Sťažovateľ   uvádza, že „je zrejmé,   že   orgány štátnej správy... mi neposkytli inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR. Nadväzne na to možno rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v konaní... založenú na nesprávnej aplikácii   príslušnej   právnej   normy   označiť   za   rozpornú   s ústavným   právom   občana na súdnu ochranu.“.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný rozhodol, že napadnutým rozsudkom boli porušené jeho práva, ktoré označil v petite sťažnosti, a v nadväznosti na to navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia.

K sťažnosti sťažovateľa je pripojené vyhlásenie k povinnému právnemu zastúpeniu v konaní pred ústavným súdom, z ktorého vyplýva, že zákonnú požiadavku obligatórneho právneho   zastúpenia   podľa   § 20   ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) odmieta akceptovať.

Súčasne so sťažnosťou bol ústavnému súdu doručený 5. decembra 2012 dodatok k nej, v ktorom sťažovateľ vyjadril názor, že doterajšie uznesenia ústavného súdu, ktorými boli odmietnuté jeho sťažnosti v dôsledku nepredloženia splnomocnenia pre advokáta už pri predbežnom   prerokovaní, „nemožno považovať za súladné s ústavnoprávnymi   princípmi ochrany   ústavných   práv   sťažovateľa   v zmysle   II.   hlavy   ústavy“. Sťažovateľ   poukazuje aj na to, že „vplyvom nenaplnenia ústavnoprávnej ochrany mojich ústavných práv zo strany súdu nastala situácia, ktorá mi spôsobuje značné problémy v profesionálnom a súkromnom živote“,   preto uvádza,   že využíva „svoje právo   na odpor vyplývajúce z čl. 32   ústavy – ius resistendi a podávam svoju sťažnosť podľa čl. 127 ústavy z 22. 1. 2013 bez právneho zastúpenia“.

S poukazom na podmienku povinného právneho zastúpenia ústavný súd sťažovateľa prípisom   z 22.   augusta   2014   vyzval,   aby   mu   v lehote   15   dní   predložil   kvalifikované splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   alebo   preukázal, že požiadal   o ustanovenie   advokáta   Centrum   právnej   pomoci;   o tejto   možnosti   už   bol ústavným súdom poučený v konaní o inej jeho sťažnosti (sp. zn. Rvp 8564/2013). Zároveň bol upozornený na možnosť postupu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade nerešpektovania výzvy ústavného súdu.

Dňa   22.   septembra   2014   bolo   ústavnému   súdu   doručené   padanie   sťažovateľa z 22. marca 2013, v ktorom sťažovateľ zopakoval svojej stanovisko a uviedol, že ho týmto spôsobom   ústavný   súd „zaťažuje   nadbytočnými   úkonmi   nesmerujúcimi   k materiálnej ochrane základných práv a slobôd“.

II.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   v ktorej   je   jednoznačne formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   ustanovená   bez   možnosti   akýchkoľvek   výnimiek,   a zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013).

Sťažnosť sťažovateľa má aj iné nedostatky. Neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, ktorého   obsahom   by   bola   ústavnoprávne   relevantná   argumentácia,   čo   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. V prípade sťažovateľa bola aj táto skutočnosť dôvodom, prečo ho ústavný súd napriek jeho jednoznačne vyjadrenému postoju vyzýval na splnenie podmienky povinného právneho zastúpenia, keďže advokát by mohol túto argumentáciu prípadne doplniť.

Ústavný súd so zreteľom na odmietavý postoj sťažovateľa, ktorý odmieta vykonanie relevantných   úkonov   smerujúcich   k zabezpečeniu   svojho   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom, rozhodol o odmietnutí sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa   § 25 ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia zákonom   predpísaných náležitostí návrhu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014