znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 774/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. novembra 2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť S. B., I. F., A. F., M. H., K. H., E. H., B. K., M. K., M. M., R. M., A. P., M. Š., K. Š., L. M. a M. S.,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   DRAPPANOVÁ   &   Partners   s.   r.   o., Moravská   7,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a advokátky   PhDr.   Mgr. Heleny Drappanovej (pôvodne Advokátskou kanceláriou ČIČMANEC & DRAPPANOVÁ s.   r.   o.,   Prievozská   14/A,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta JUDr. Pavla Čičmanca), vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 208/2011 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. B., I. F., A. F., M. H., K. H., E. H., B. K., M. K., M. M., R. M., A. P., M. Š., K. Š., L. M. a M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2013 doručená sťažnosť S. B., I. F., A. F., M. H., K. H., E. H., B. K., M. K., M. M., R. M., A. P., M. Š., K. Š., L. M. a M. S. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou   DRAPPANOVÁ   &   Partners   s.   r.   o.,   Moravská   7,   Bratislava,   konajúcou prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   PhDr.   Mgr.   Heleny   Drappanovej   (pôvodne Advokátskou   kanceláriou   ČIČMANEC   &   DRAPPANOVÁ   s.   r.   o.,   Prievozská   14/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Pavla Čičmanca), ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 208/2011 z 26. júna 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovatelia sú žalovanými   v   súdnom   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12 C 15/2006,   v   ktorom   sa   obchodná   spoločnosť BYTOSPOL S. S.,   s.   r.   o.,   Drieňová   11,   Bratislava   (ďalej   len   „žalobkyňa“, v   citáciách aj „žalobca“),   proti   nim   jednotlivo   domáha   zaplatenia   určitých   finančných   čiastok s príslušenstvom z titulu dodávky tepla a vody a poskytnutých služieb spojených s užívaním bytov za roky 2002 až 2007.

V priebehu označeného súdneho konania sa sťažovatelia návrhom zo 6. októbra 2010 domáhali   prerušenia   predmetného   súdneho   konania,   a to do právoplatného   skončenia veci vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp. zn.   11 C 349/2000,   predmetom   ktorej je okrem iného aj rozhodovanie   o   určení   neplatnosti   zmluvy   o   výkone   správy so žalobkyňou. O predmetnom   návrhu   sťažovateľov   rozhodol   okresný   súd   uznesením č. k. 12 C 15/2006-444   z   2.   novembra   2009   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“) tak, že ich návrh na prerušenie konania zamietol. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľom sa nepodarilo preukázať zmenu pomerov v porovnaní so stavom, ktorý   tu bol   v   čase   vydania   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   12 C 15/2006-219 zo 17. septembra 2007,   ktorým   tento   súd   rozhodoval   o   predchádzajúcom   návrhu na prerušenie konania.

Následne okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12 C 15/2006-487   z 19.   novembra 2009 (ďalej len   „rozsudok   okresného   súdu“)   vyhovel   žalobnému   návrhu   žalobkyne a sťažovateľov zaviazal zaplatiť jej   vo   výroku   určené finančné čiastky,   a o súvisiacom výroku o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľov zaviazal nahradiť jej trovy konania.

Proti   označeným   rozhodnutiam   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie v rozsahu, v ktorom bol ich návrh na prerušenie konania zamietnutý, a v rozsahu, v ktorom okresný súd vyhovel žalobe žalobkyne, ktorým sa na podklade dôvodov v ňom uvedených domáhali,   aby   odvolací   súd   uznesenie   okresného   súdu   zmenil   a   konanie   prerušil do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   11   C   349/2000 a aby rozsudok okresného súdu zrušil a konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 349/2000.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol o odvolaní sťažovateľov proti výroku, ktorým okresný súd zamietol ich návrh na prerušenie konania, a o odvolaní sťažovateľov proti výroku v merite veci uznesením č. k. 4 Co 133/2010-553, 4 Co 134/2010 zo   16.   februára   2011   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   tak,   že   v   poradí   prvým výrokom uznesenie okresného súdu zmenil a konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 349/2000, čo právne odôvodnil s poukazom na   §   109   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a v poradí druhým výrokom rozsudok okresného súdu postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) a § 221 ods. 3 OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podala   v   celom   rozsahu   dovolanie   žalobkyňa, o ktorom prvým výrokom napadnutého rozhodnutia rozhodol najvyšší súd tak, že uznesenie krajského   súdu   zrušil   vo   výroku,   ktorým   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   a   prerušil konanie   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn. 11 C 349/2000, a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, čo právne odôvodnil s poukazom na § 237 písm. f) OSP pre jeho nepreskúmateľnosť v tejto časti. Druhým   výrokom   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dovolanie   žalobkyne   v   časti smerujúcej proti výroku uznesenia krajského súdu, ktorým rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, ako neprípustné odmietol.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť,   ktorú   po   rekapitulácii   priebehu konania pred všeobecnými   súdmi   v súvislosti s namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňujú takto:

„Dňa 15. júna 2011 konateľka − advokátka Advokátskej kancelárie ČIČMANEC & DRAPPANOVÁ s. r. o., so sídlom Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava 2, prevzala výzvu okresného súdu sp. zn.: 12 C/15/2006 z 09. júna 2011, ktorou bol advokát JUDr. Pavol Čičmanec, so sídlom Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava vyzvaný v lehote 10 dní vyjadriť sa k podanému dovolaniu žalobcu zo 16. mája 2011. Z obsahu prevzatej výzvy − označenia adresáta   v   záhlaví   ale   aj   na   obálke   vyplýva,   že   toto   bolo   doručované   nesprávnemu advokátovi, lebo na adrese Prievozská 14/A nesídli advokát JUDr. Pavol Čičmanec ale JUDr. Pavel Čičmanec. Z obsahu zápisníc o pojednávaniach zadokumentovaných v spise okresného   súdu   ale   aj   krajského   súdu   pritom   vyplýva,   že   sťažovateľov   zastupuje v prebiehajúcom konaní JUDr. Pavel Čičmanec.

I napriek tomu, že JUDr. Pavol Čičmanec označený ako adresát výzvy okresného súdu,   je   tá   istá   osoba   ako   JUDr.   Pavel   Čičmanec   −   advokát   −   konateľ   Advokátskej kancelárie   ČIČMANEC   &   DRAPPANOVÁ   s.   r.   o.,   so   sídlom   Prievozská   14/A, 821 09 Bratislava 2, ktorý zastupuje sťažovateľov v spore vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.: 12 C 15/2006, podstatná a veľmi dôležitá vec je, že sťažovatelia neudelili ani jednému   z   nich   splnomocnenie   na   zastupovanie   ich   osôb   v   dovolacom   konaní. O skutočnosti,   že   sa   uskutočnilo   dovolacie   konanie   sa   sťažovatelia   dozvedeli až z doručovaného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   rozhodol   o   podanom   dovolaní žalobcu.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn.: 12 C/15/2006 vyplýva, že sťažovatelia sú v neprávoplatne   skončenom   konaní   zastúpení   Advokátskou   kanceláriou   ČIČMANEC   & DRAPPANOVÁ   s.   r.   o.,   so   sídlom   Prievozská   14/A,   821   09   Bratislava   2...,   konajúcou JUDr. Pavlom Čičmancom − konateľom − advokátom.

Z   obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.:   12   C/15/2006   je   zrejmé,   že   sa   v   ňom nenachádza žiadne vyjadrenie sťažovateľov k podanému dovolaniu žalobcom datovanom po 16.   máji   2011,   teda   po   dni   doručenia   dovolania   žalobcom   okresnému   súdu,   lebo k takémuto vyjadreniu neboli vyzvaní, z dôvodu nedoručovania dovolacieho návrhu. Vyššie   opísaný   skutkový   stav   je   potvrdený   aj   konaním   okresného   súdu,   ktorý po doručení uznesenia najvyššieho súdu dňa 03. júla 2013 toto rozhodnutie nedoručoval na adresu JUDr. Pavol Čičmanec, so sídlom Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava, ale ani na adresu   Advokátskej   kancelárie   ČIČMANEC   &   DRAPPANOVÁ   s.   r.   o.,   so   sídlom Prievozská   14/A,   821   09   Bratislava   2,   ktorej   konateľom   a   advokátom   je   JUDr.   Pavel Čičmanec.

Vyššie opísaným postupom tak došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na spravodlivý   proces,   lebo   všeobecný   súd   v   dovolacom   konaní   neumožnil   druhému účastníkovi   (sťažovateľom)   vyjadriť   sa   k   podstate   dovolania   podaného   žalobcom, neposkytol   im   žiadny   priestor   na   zaujatie   ich   stanoviska,   čím   porušil   zásadu kontradiktórnosti.“

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo S. B., I. F., A. F., M. H., K. H., E. H., B. K., M. K., M. M., R. M., A. P., M. Š., K. Š., L. M., M. S., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn.: 5 Cdo 208/ 2011 z 26. júna 2013 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.:   5   Cdo   208/2011   z   26.   júna   2013   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť S. B., I. F., A. F., M. H., K. H., E. H., B. K., M. K., M. M., R. M., A. P., M. Š., K. Š., L. M., M. S., trovy právneho zastúpenia   v   celkovej   sume   3   767,42   €   (slovom:   tritisícsedemstošesťdesiasedem   eur a štyridsaťdva centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskej kancelárie ČIČMANEC & DRAPPANOVÁ s. r. o., so sídlom Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava 2... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia tiež žiadajú, aby ústavný súd postupom „... podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   po   predbežnom   prerokovaní   návrhu   odložil   vykonateľnosť   uznesenia [n]ajvyššieho   súdu...“, čo   odôvodňujú   tým,   že   najvyšší   súd   im   neumožnil   vyjadriť sa k podstate   dovolania   podaného   žalobkyňou,   čím   porušil   zásadu   kontradiktórnosti konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Z uvedeného obsahu sťažnosti (článok I tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovatelia predovšetkým   namietajú,   že   najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   porušil   „zásadu kontradiktórnosti“,   keďže   o   dovolaní,   ktoré   proti   uzneseniu   krajského   súdu   podala žalobkyňa, rozhodol bez toho, aby mali možnosť sa k nemu vyjadriť, pretože im nebolo doručené, čím porušil ich právo podľa označeného článku ústavy a dohovoru.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či   možno považovať namietaný postup najvyššieho súdu   za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietky, ktorú sťažovatelia proti nemu uplatňujú.

Z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   súčasťou   práva na spravodlivé   súdne   konanie   je   aj   zásada   kontradiktórnosti   konania,   podľa   ktorej procesným   stranám   musí   byť   daná   možnosť   oboznámiť   sa   s   dôkazmi   a   stanoviskami predloženými, či už protistranou, alebo subjektom na konaní nezúčastnenom, od ktorého si súd   takéto   vyjadrenie   alebo   dôkaz   mohol   vyžiadať,   a   vyjadriť   sa   k   nim   na   účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu (m. m. Meisser proti Francúzsku, rozsudok z 30. 6. 2011, č. 25014/07, bod 53).

V prerokúvanej   veci   tak   vyvstáva   otázka,   či   skutočnosť,   že   sťažovatelia   nemali možnosť   reagovať   na   dovolanie   žalobkyne   podané   proti   uzneseniu   krajského   súdu, môže v konkrétnych okolnostiach danej veci znamenať porušenie nimi označených práv, keďže   zásada   kontradiktórnosti   konania   zaručuje   účastníkom   konania   právo   oboznámiť sa s dôkazmi a stanoviskami (opravné prostriedky nevynímajúc) predloženými súdu.

V nadväznosti na posudzovanú námietku sťažovateľov ústavný súd aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. Stepinska proti Francúzsku, rozsudok z 15. 6. 2004, č. 1814/02, body 17 − 20, Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike, rozsudok zo 4. 10. 2011, č. 35090/07, body 89 − 91) konštatuje, že zásada kontradiktórneho konania ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie nemá absolútny charakter/rozmer a jej rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na špecifických okolnostiach daného konania, pričom   tieto   výnimky   môžu   okrem   iného   súvisieť   s   povahou   otázok   preskúmavaných všeobecným   súdom,   mierou   možného   vplyvu   realizácie   tohto   práva   na   výsledok rozhodnutia   všeobecného   súdu   alebo   s   osobitným   charakterom   samotného   postupu a rozhodnutia všeobecného súdu − takouto výnimkou podľa ESĽP môže byť aj situácia, keď všeobecný   súd   bez   toho,   aby   druhej   procesnej   strane   vytvoril   možnosť   vyjadriť sa k opravnému prostriedku protistrany, postupoval tak, že o tomto opravnom prostriedku rozhodol   bez   meritórneho   prejednania   a   tento   pre   jeho   neprípustnosť   odmietol (m. m. Ringier   Axel   Springer   Slovakia,   a.   s.,   proti   Slovenskej   republike,   rozsudok zo 4. 10. 2011, č. 35090/07, body 89 − 91).

V súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím zrušil uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   tento   súd   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   tak, že konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 349/2000 a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, ústavný súd uvádza, že sťažovatelia síce nemali možnosť pred vydaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zaujať svoje stanovisko k dovolaniu žalobkyne, avšak procesná situácia, ktorá nastala po zrušení uznesenia krajského súdu, ich nezbavuje možnosti v ďalšom konaní skutkovo   a   právne   argumentovať   vo   vzťahu   k   opodstatnenosti   dôvodov,   ktorými odôvodňujú svoj návrh na prerušenie konania.

Ústavný súd považuje ďalej za potrebné poukázať na to, že v okolnostiach danej veci nemožno prehliadnuť ani povahu otázok, ktoré boli predmetom posudzovania najvyššieho súdu v danej veci. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uznesením vydaným podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP všeobecný súd nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. Podľa uvedeného ustanovenia je všeobecný súd oprávnený konanie prerušiť,   avšak   účastník   konania   nemá   procesný   nárok   na   prerušenie   konania v ustanovených   prípadoch.   Predmetné   ustanovenie   upravuje   prípady   fakultatívneho prerušenia konania v špecifikovaných situáciách. Všeobecný súd v prípadoch vymedzených v predmetnom ustanovení nie je povinný prerušiť konanie − je vecou úvahy všeobecného súdu,   aký   postup   zvolí   [možnosť   prerušenia   konania,   prípadne   iné   vhodné   opatrenie (m. m. IV. ÚS 332/2012)].

Sťažovateľom sa tak vzhľadom na už uvedené nepodarilo preukázať ústavnoprávne relevantnú príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   najvyššieho   súdu   v   situácii, keď predmetom jeho posudzovania bol výrok uznesenia krajského súdu, ktorým tento súd posudzoval otázku, ktorá nesúvisela priamo s rozhodovaním o ich právach a povinnostiach vo   veci   samej,   najmä   ak   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku sťažovateľom ani negarantujú procesný nárok, aby všeobecný súd ich procesnému návrhu vyhovel,   a   nimi   označenými   právami.   Namietaný   postup   najvyššieho   súdu   tak   nie   je v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu spôsobilý dosiahnuť ústavnoprávny rozmer.

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   výroku   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorým odmietol dovolanie žalobkyne podané proti uzneseniu krajského súdu, ktorým tento súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v tejto časti nepreskúmaval dovolanie žalobkyne meritórne, z čoho možno s poukazom   na   už   uvedenú   rozhodovaciu   činnosť   ESĽP   urobiť   záver,   že   postup všeobecného   súdu,   ktorým   rozhodne   o   dovolaní   účastníka   konania   tak,   že   ho   bez meritórneho prerokovania pre jeho neprípustnosť odmietne bez toho, aby bolo dovolanie doručené protistrane s možnosťou vyjadriť sa k nemu, v zásade nie je spôsobilý dosiahnuť ústavnoprávny rozmer a vyvolať tak aj ústavnoprávny prieskum.

Za týchto okolností ústavný súd konštatuje, že práve povaha otázok preskúmavaných najvyšším   súdom,   ako   aj   to,   že   najvyšší   súd   sa   v   poradí   druhým   výrokom   nezaoberal meritom dovolania, keďže dovolanie žalobkyne proti uzneseniu krajského súdu, ktorým tento súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, odmietol, boli vo vzťahu k námietke sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru smerodajné pre záver ústavného súdu o tom, že najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach danej veci postupoval tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľmi označených práv.   Sťažnosť bolo   preto   potrebné   v   tejto   časti   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľmi označených práv a sťažnosť bola z už   uvedených   dôvodov   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, nariadenia dočasného opatrenia a priznania náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014