znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 772/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 71 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom mesta Dubnica nad Váhom vo veci vedenej pod sp. zn. 3981/2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 87/2011 z 26. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2012 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“),v tom čase vo výkone trestu, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 71 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom mesta Dubnica nad Váhom (ďalej aj „mesto“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3981/2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 87/2011 z 26. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   uvádza,   že   ústavný   súd   uznesením   sp. zn. III. ÚS 282/2011 z 21. júna 2011 odmietol jeho predošlú sťažnosť v tejto veci s tým, že má k dispozícii iné právne prostriedky na ochranu svojich práv.

Z obsahu pomerne nezrozumiteľne formulovanej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   v záhlaví   tohto   uznesenia   označených   práv nečinnosťou mesta vo veci jeho žiadosti o vyhotovenie zmenkového protestu, ktorú podal 5. marca 2010   a ktorá   bola doručená   mestu   8. marca   2010.   Mesto   vrátilo sťažovateľovi žiadosť   s originálom   zmenky   prípisom   č. 3981/2010   z 9.   marca   2010 zaslaným na ním uvedenú adresu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ž. Mesto nevyhovelo jeho žiadosti s odôvodnením, že podľa   zákona Slovenskej   národnej rady   č.   369/1990 Zb. o obecnom zriadení   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   obecnom   zriadení“)   táto kompetencia   neprešla   na mesto   po   zániku   miestnych   národných   výborov   a   protesty vyhotovujú   podľa   §   79   zákona   č.   191/1950   Sb.   Zákon   zmenkový   a   šekový   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zmenkový   zákon“)   súdy   alebo   notári.   Následne sa sťažovateľ domáhal odstránenia namietanej nečinnosti mesta žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy a proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy na krajskom súde   v rámci   správneho   súdnictva.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   žalobu   proti nečinnosti orgánu verejnej správy zamietol a konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zastavil.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol napadnutým uznesením nesprávne a nespravodlivo,   v rozpore s § 28 ods.   1 zákona o obecnom   zriadení a s § 79 a nasl. zmenkového zákona, ako aj v rozpore s predošlým rozhodnutím krajského súdu vydaným v tejto veci pod sp. zn. 13 S 26/2010 z 25. augusta 2010 a uznesením ústavného súdu sp. zn. III.   ÚS   282/2011   z   21.   júna   2011, „v   ktorých   sa   konštatuje   opak   a   uznáva   pasivita (nečinnosť) mesta“. Sťažovateľ namieta nedostatok odôvodnenia uznesenia krajského súdu. Zvlášť poukazuje na to, že neexistovali žiadne dôvody na zastavenie konania o ochrane pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   a z napadnutého   uznesenia   nemožno pre nedostatok odôvodnenia zistiť, prečo tak krajský súd rozhodol.

Sťažovateľ tvrdí, že mesto primárne porušilo jeho práva bezdôvodným odmietnutím svojej zákonnej kompetencie a sekundárne krajský súd neodstránením tohto protiprávneho stavu,   ktorý   priamo   negatívne   zasahuje do   jeho   majetkovej   sféry, „majúc   za   následok nesplatnosť zmenkovej pohľadávky s príslušenstvom ako legitímny majetkový a nesporný nárok“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol, že mesto postupom vo veci vedenej pod č. 3981/2010 a krajský súd uznesením sp. zn. 11 S 87/2011 z 26. apríla 2012 porušili jeho základné práva podľa ústavy, ako aj práva podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu,   v   nadväznosti   na to aby   prikázal   mestu   bez zbytočného odkladu konať podľa jeho žiadosti, zakázal mestu a krajskému súdu pokračovať v   nečinnosti,   prikázal   mestu   obnoviť   právny   stav   pred namietaným   zásahom   tak, že „vydá (vyhotoví) platný antidatovaný protest ku dňu 8. 3. 2010 (inak reálne datovaný) a navráti   ex   tunc   relevantné   hmotnoprávne   konštitutívne   účinky   protestu   k   8. 3. 2010“, aby zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a   priznal   mu finančné   zadosťučinenie 300 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   postupom   mesta   Dubnica   nad   Váhom vo veci vedenej pod č. 3981/2010

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa čl. I § 44 ods. 1 zmenkového zákona odopretie prijatia alebo platenia musí sa zistiť verejnou listinou (protestom pre neprijatie alebo pre neplatenie).

Podľa čl. I § 79 zmenkového zákona protest musí byť urobený súdom, notárom alebo miestnym národným výborom.

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ v súlade s čl. I § 79 zmenkového zákona 8. marca 2010 požiadal mesto o vyhotovenie protestu a spísanie protestnej listiny.

Mesto   prípisom   č.   3981/2010   z   9.   marca   2010   oznámilo   sťažovateľovi, že mu jeho žiadosť o vyhotovenie protestnej listiny vracia späť, „nakoľko miestne národné výbory zanikli ex lege a od 24. 11. 1990 nadobudol účinnosť zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. Takáto kompetencia v zmysle zákona na obce neprešla. Takúto činnosť v súčasnej dobe vykonávajú len súdy a notári.“. Zásielka bola mestu vrátená s poznámkou, že adresát je na uvedenej adrese neznámy.

Zmenkový   zákon   poskytoval/poskytuje   sťažovateľovi   tri   orgány,   prostredníctvom ktorých mohol vyhotoviť zmenkový protest. Nepochybne bolo právom sťažovateľa vybrať si niektorú z uvedených troch zákonných možností. Vzhľadom na okolnosti prerokúvanej veci   bolo   však   primerané   očakávať,   že   sťažovateľ   sa   pokúsi   realizovať   svoje právo prostredníctvom   ďalších   dostupných   orgánov   v   situácii,   keď   realizácia   práva prostredníctvom primárne zvoleného orgánu sa ukázala byť bezvýsledná. Sťažovateľ si však takýto postup nezvolil.

Následne sťažovateľ podal (už po druhý raz) návrh proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a súčasne návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP v rámci správneho   súdnictva.   Ochranu   jeho   základným   právam   podľa   ústavy   a právam   podľa dohovoru mal poskytnúť krajský súd, čo vylučuje preskúmanie postupu mesta zo strany ústavného súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 11 S 87/2011 z 26. apríla 2012

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý nenapravil „vzniknutý protiprávny stav“ (spôsobený mestom, pozn.), boli porušené ním označené práva. Namieta pritom nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03), ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktorý   vylučuje, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   (vrátane   jeho odôvodnenia), ktorým krajský súd

- návrh na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy zamietol a

- konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zastavil.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Žalobca sa podanou žalobou domáhal konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy a konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Žaloba sa týka konania o zmenkovom inkase po sp. zn. 3981/2010, v ktorom žalovaný nekoná, čím ohrozuje   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   práva na súdnu   ochranu,   práva   na   ochranu   majetku   a   žiada   obnoviť   stav   pred   protiprávnym zásahom.   Žalobca   žiadal   vstup   do   konania   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky, Krajskej   prokuratúry,   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   podľa § 93   ods.   2,   3   O.   s.   p.,   hoci   podal   sťažnosť   na   žalovaného   u   Okresnej   prokuratúry v Trenčíne,   ale   bezvýsledne.   Požadoval   do   rozhodnutia   zabezpečiť   dôkazy   − administratívny spis žalovaného a spis Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 S/26/2010. Dňa 05. 03. 2010 zaslal žalovanému podanie v súlade s § 28 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. a § 79 a nasl. zákona 191/1950 Zb., ktorým žiadal o vykonanie procesnoprotestných úkonov proti zmenečníkovi v súlade s pripojenou zmenkou. Žalovaný vo veci sp. zn. 3981/10 nekoná a nekoná ani o sťažnosti proti nečinnosti v uvedenej veci, hoci je protestným orgánom ako to   vyplýva   zo   spisu   sp.   zn.   13 S/26/2010.   Nečinnosť   a   nezákonný   zásah   spočíva v nesprávnom procesnoprotestnom postupe žalovaného, ktorý nekoná a tým porušuje jeho hore uvedené práva. Obnovenie stavu pred porušením jeho práv, i keď to navrhuje, už ani nie je možné. Je potrebné sa zaoberať antidatovanými protestnými úkonmi žalovaného. Žalovaný   vo   vyjadrení   k   žalobe   uviedol,   že   žalobca   dňa   08.   03.   2010   požiadal o objednávku protestu a žiadosti o vyhotovenie protestnej listiny. List bol žalobcovi dňa 09. 03. 2010 vrátený, pretože žalovaný nie je v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. kompetentný na uvedenú činnosť s upozornením, že požadovanú činnosť vykonávajú len notári a súdy. Žalobcovi   bola vrátená   aj žiadosť a   originál   cudzej   zmenky,   ale zásielka   bola vrátená poznámkou adresát neznámy, hoci bola uvedená adresa, ktorú uvádzal žalobca. Z týchto dôvodov navrhol žalobu zamietnuť.

Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. protest musí byť urobený súdom, notárom alebo miestnym národným výborom.

Podľa   §   250t   ods.   4   veta   prvá   a   štvrtá   O.   s.   p.   súd   o   návrhu   rozhodne   bez pojednávania uznesením. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa   §   250t   ods.   7   O.   s.   p.   proti   rozhodnutiu   súdu   nie   je   prípustný   opravný prostriedok.

Podľa § 250v ods. 6 O. s. p. súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.

Podľa   §   250v   ods.   7   O.   s.   p.   proti   rozhodnutiu   súdu   nie   je   prípustný   opravný prostriedok.

Súd   z   pripojeného   administratívneho   spisu   odporcu   zistil,   že   žalobca   doručil žalovanému dňa 08. 03. 2010 písomné podanie označené ako „objednávka protestu, žiadosť o   vyhotovenie   protestnej   listín“,   ku   ktorej   pripojil   originál   cudzej   zmenky   vystavenej 09. 03. 2009. Žalovaný vybavil vec listom zo dňa 09. 03. 2010, č. j. 3981/2010 tak, že obec nemá podľa zák. č. 369/1990 Zb.   o obecnom zriadení kompetenciu vyhotoviť protestnú listinu podľa § 79 zákona č. 191/1950 Zb. s tým, že túto kompetenciu majú len súdy a notári. Žalovaný k listu pripojil žalobcovi objednávku protestu a originál vista zmenky. List bol doručený žalobcovi na adresu, ktorú uviedol v žiadosti o vyhotovenie protestnej listiny – PS 42 VD, Ž. Poštová zásielka bola žalovanému vrátená s poznámkou „adresát neznámy“. Podľa súčasnej judikatúry, keďže miestne národné výbory zanikli, protest v zmysle § 79 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. môže okrem súdu a notára vyhotoviť obvodný úrad (v čase   rozhodovania   krajského   súdu,   pozn.). Žalobca   sa   v   danom   prípade   neobrátil na obvodný   úrad,   ktorý   má   kompetenciu   na   vyhotovenie   protestu   proti   zmenke, ale nesprávne na Mesto Dubnica nad Váhom. Žalovaný postupoval správne, keď všetky písomnosti žalobcovi vrátil, (pretože nie je oprávnený protestnú listinu vyhotoviť. Z týchto dôvodov žalobca podal nedôvodnú žalobu na konanie proti nečinnosti žalovaného a súd ju zamietol (§ 250t ods. 4 O. s. p.). Taktiež preto aj odpadli dôvody na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a podľa § 250v ods. 6 O. s. p. súd konanie zastavil.»

Ústavný súd preskúmaním odôvodnenia   namietaného rozhodnutia   krajského súdu zistil,   že   ťažiskovému   záveru,   ku   ktorému   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   dospel, predchádzala dostatočne náležitá interpretácia právnej úpravy aplikovateľnej na skutkový stav prerokúvanej veci.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje ústavnú udržateľnosť konečného záveru rozhodnutia krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti nečinnosti mesta z dôvodu jej neodôvodnenosti, v dôsledku čoho odpadli aj dôvody na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Uznesenie   krajského   súdu   tak   ústavný   súd   hodnotí   ako   zodpovedajúce   limitom garancií čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, čo   súčasne   vylučuje   sťažovateľom   namietané   porušenie   jednotlivých   ústavnoprávnych princípov a práv podľa ústavy, dohovoru, ako aj dodatkového protokolu.

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či návrhu sťažovateľa malo byť vyhovené.

V uvedených okolnostiach je opodstatnené trvať na klasickej rímskej právnej zásade „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“,   alebo   „zákony   sú   písané   pre   bdelých“   [porovnaj   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 61/2012 z 11. júla 2012]. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a   starali   sa   o   ne,   inak   ich podcenením   či   zanedbaním   môžu   strácať   svoje   práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 65/2011 z 19. júla 2012).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa v označenej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   z už   uvedených   dôvodov   odmietol,   rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014