znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 771/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   novembra   2015 v senáte   zloženom z predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a   zo   sudcov   Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k. 5 Co 807/2014-82 z 24. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2015 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorá bola predložením jej originálu doplnená 20. júla 2015 a ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   5 Co 807/2014-82 z 24. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   4   C   188/2014-60   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   bola zamietnutá   žaloba   sťažovateľky   voči   žalovanému   v časti   zaplatenia   úroku   zo   zmluvy o kontokorentnom úvere.

Sťažovateľka podala proti zamietavému rozsudku okresného súdu odvolanie.

V konaní pred všeobecnými súdmi bola sporná právna otázka výkladu § 503 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), a to či zmluvný úrok za poskytnuté peňažné prostriedky prislúcha sťažovateľke len za dojednanú dobu poskytnutia úveru.

Podľa   názoru   okresného   súdu   zmluvný   úrok   ako   odplata   (cena)   veriteľom za poskytnuté peňažné prostriedky prislúcha len za dojednanú dobu poskytnutia úveru.

Sťažovateľka   v odvolaní   okresnému   súdu   vytýkala,   že   sa   nevysporiadal so skutočnosťou, že podľa všeobecných obchodných podmienok sťažovateľky bolo platenie úrokov dohodnuté až do splatenia úveru, a s tým súvisiacim právnym názorom sťažovateľky týkajúcim sa odlišného výkladu § 503 Obchodného zákonníka, podľa ktorého splatnosť úrokov nemožno stotožňovať s dobou, za ktorú sa úroky platia.

Rozsudok okresného súdu bol potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu.   Sťažovateľka   sa   nestotožnila   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorému vytýka jednoduché konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zaoberal už uvedenými dôvodmi odvolania (neodôvodnenosť, arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku).   Napadnutému   rozsudku   vytýka   vadu   odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   keď   krajský   súd   nemal   dať   sťažovateľke   v odôvodnení napadnutého rozsudku odpoveď na zásadné otázky prerokúvanej veci.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka uviedla, že v obdobných veciach súdy Slovenskej republiky priznávajú úrok z úveru až do zaplatenia istiny, na   čo poukazuje viacerými rozsudkami všeobecných súdov.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľa   Slovenská   sporiteľňa,   a.s.   podľa   článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   zo   dňa   24.03.2015,   č.   k. 5Co/807/2014-82, porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.03.2015, č. k. 5Co/807/2014-82 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

V ďalšom sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal toto uznesenie:„Krajský súd v Žiline je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokátskej kancelárie JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

III.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia a k sťažovateľkou uvedenému tvrdeniu, že krajský súd iba jednoducho   konštatoval   správnosť   dôvodov   rozsudku   okresného   súdu   bez   toho,   aby   sa akýmkoľvek spôsobom zaoberal už uvedenými dôvodmi odvolania, ústavný súd konštatuje, že s poukázaním na § 219 ods. 2 OSP bol postup krajského súdu v súlade s uvedeným ustanovením umožňujúcim mu vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozsudku a odkázať v ňom na dôvody rozhodnutia obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, pretože krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu plne stotožnil.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, v ktorom sa plne priklonil k odôvodneniu okresného súdu, a s postupom, ktorým využil možnosť   danú   mu   zákonom   na vypracovanie   tzv.   skráteného   odôvodnenia   rozhodnutia, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti toho názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor svojím vlastným.

Právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

V zmysle už uvedeného ústavný súd nemôže vyhodnotiť skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   neodpovedal   na   argumenty   sťažovateľky   podľa   jej predstáv, ako zásah do práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže v tomto   prípade   bol   postup   pri   vybavení   odvolania   (t.   j.   vyhodnotenie   argumentácie sťažovateľky   v odvolaní   za   natoľko   závažnú,   že   sa   k   nej   bolo   treba   v odôvodnení napadnutého rozsudku bližšie vyjadriť) na zvážení krajského súdu. Tým, že krajský súd tento postup nezvolil, bol toho názoru, že sťažovateľke bola na jej argumentáciu poskytnutá dostatočná odpoveď v rozsudku okresného súdu.

Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že ani v odôvodnení rozsudku okresného súdu nie je možné badať nedostatky zakladajúce arbitrárnosť či neodôvodnenosť tohto rozsudku. V tomto   prípade   argumentáciou   opierajúcou   sa   o „arbitrárne“ vyhotovenie   tzv. skráteného   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   za   situácie,   že   je   také   odôvodnenie rozsudku   ústavne   konformné,   nepovažuje   ústavný   súd   za   vhodné   prenášať   nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom všeobecných súdov do roviny ústavnosti.  

Navyše, k námietke sťažovateľky, podľa ktorej v obdobných veciach súdy Slovenskej republiky priznávajú úrok z úveru až do zaplatenia istiny, považuje ústavný súd za potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnutý rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný (II. ÚS 70/2014).

Vychádzajúc z už uvedeného a opäť nad rámec veci, teda zohľadňujúc aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej v obdobných veciach súdy Slovenskej republiky priznávajú úrok z úveru   až   do   zaplatenia   istiny   a ktorej   namietanie   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi absentuje,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou všeobecných súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom   má   opodstatnenie   len   v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej   slobody.   Skutkový   stav   a právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   224/2015).   Takúto   situáciu   však   ústavný   súd   vo   veci sťažovateľky nezistil.

Keďže predmetná sťažnosť bola odmietnutá ako celok pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   ústavný   súd   vo   veci   sťažovateľky   nevidel s poukazom na znenie § 36 zákona o ústavnom súde relevantný dôvod na priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2015