znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 771/2014-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa) a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne prerokoval   návrh   P.   Ť., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP 06/14-K z 1. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Návrh P. Ť. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 13. októbra 2014 doručený   návrh   P.   Ť.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   ktorým   sa   domáha   preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP 06/14-K z 1. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uvádza:„... dňa 17. 9. 2014 som obdržal od Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií rozhodnutie č. VP/06/14-K vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   (kópiu   prikladám).   Týmto   rozhodnutím   mi   Výbor Národnej rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   uložil   sankčný   postih vo výške 824,- € za oneskorené podanie (11 dní) oznámenia podľa článku 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

V poučení predmetného rozhodnutia je uvedené, že proti tomuto rozhodnutiu môžem podať návrh na preskúmanie na Ústavný súd SR v lehote 30 dní od jeho doručenia, čo týmto podaním využívam.

Toto podanie Vám zasielam z dôvodu nestotožnenia sa s predmetným rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, nakoľko samotným rozhodnutím   sa   cítim   diskriminovaný   vo   vzťahu   k   ústavnej   rovnosti   všetkých   občanov Slovenskej republiky a sankčný postih vyplývajúci z rozhodnutia považujem za neprimeraný a nespravodlivý.

K vysvetleniu dôvodu môjho podania uvádzam:

1) Ako hlavný dôvod môjho podania uvádzam, že z rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií voči mojej osobe vyplýva protiústavná nerovnosť občanov Slovenskej republiky – Ústava Slovenskej republiky Čl. 12 ods. 2, kedy z toho istého dôvodu Výbor prijal dve rôzne rozhodnutia. K tomuto rozdielnemu konaniu došlo   na   jeho   17.   schôdzi   konanej   27.   5.   2014   [informácie   sú   čerpané   zo   Zápisnice zo 17. schôdze   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií z 27. mája   2014   (zdroj   webová   stránka   NR   SR)   –   prikladám   ako   kópiu].   Ako   občan Slovenskej   republiky   sa   cítim   diskriminovaný,   keďže   v   jednom   prípade   za   oneskorené podanie oznámenia nebolo konanie voči osobe uznesením Výboru vôbec začaté, no v mojom prípade áno a napriek podanému vysvetleniu mi bola aj tak uložená pokuta. Toto rozdielne konanie   Výboru   vyvoláva   vo   mne   právnu   a   ústavnú   neistotu,   nakoľko   týmto   konaním Výboru je podaný jednoznačný dôkaz o tom, že zákon sa neuplatňuje pre všetkých občanov SR rovnako ako zaručuje Ústava SR.

2) V období 1. 12. 2012 až 30. 4. 2013 som bol členom predstavenstva spoločnosti Letisko Sliač, a. s. Vzhľadom k tomu, že som v tejto funkcii nepôsobil celý kalendárny rok 2013 a v dobe, kedy som nebol verejným funkcionárom som sa domnieval, že postačuje zaslať oznámenie verejného funkcionára po skončení výkonu verejnej funkcie (po uplynutí 1 roka), teda do 31. 5. 2014. Prelínaním termínov týchto dvoch povinností vyplývajúcich z ustanovení   čl.   7   ods.   (1)   a   čl.   8   ods.   (5)   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   som si neuvedomil   povinnosť   zaslať   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových pomerov verejných funkcionárov. Svoj nesprávny výklad (pripomínam, že nemám právnické vzdelanie) ustanovení Ústavného zákona č. 357/2004 som si dodatočne uvedomil a v snahe napraviť   svoju   chybu   som   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových pomerov verejných   funkcionárov   zaslal   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií dňa 11. 4. 2014, teda jedenásť dní po termíne. Týmto konaním z vlastného   popudu som signifikantne deklaroval,   že   v oneskorení   odoslania   oznámenia nebol žiaden úmysel z mojej strany, ale nesprávny výklad ústavného zákona. Dôkazom o tom   je,   že   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií sa s mojím oneskoreným podaním oboznámil až dňa 27. 5. 2014, na základe čoho svojím uznesením č. 295 z 27. 5. 2014 začal voči mojej osobe konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Napriek môjmu vysvetleniu, ktoré som Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií písomne zaslal v stanovenej lehote, mi bola uložená pokuta v čiastke 824,- €.

3) Uloženie   pokuty   ako   občan   Slovenskej   republiky   vnímam   ako   nespravodlivé a nenáležité, nakoľko moje konanie, za ktoré som postihovaný, nebolo motivované žiadnym protiprávnym úmyslom. Domnievam sa, že spoločenská nebezpečnosť môjho konania nie je tak   závažná,   aby   sme   ja   a   tým aj   moja   rodina boli takto prísne potrestaní.   Môj   pocit nespravodlivosti   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií   je   naviac   umocňovaný   množstvom   verejne   známych   a medializovaných káuz, ktoré z rôznych dôvodov zostali nepotrestané, pričom sa jedná o závažné trestné činy, či už násilnej činnosti alebo hospodárskej trestnej činnosti, ktorá vo veľkom rozsahu poškodila ekonomiku SR.

4) Domnievam sa, že samotný Ústavný súd nespravodlivo trestá všetkých rovnako. Vôbec   nerozlišuje   závažnosť   skutkov   a   ich   spoločenskú   nebezpečnosť.   Jediným   cieľom v rámci trestných postihov je trestať. Trestať rovnako bez možnosti prihliadnutia na dôvody a okolnosti. Slovenská trestná právna úprava aj u tých ťažkých zločinov pri vymeriavaní trestov prihliada na okolnosti ako sú priznanie, resp. iné poľahčujúce okolnosti. Vyrubiť občanovi pokutu len za to,   že nesprávnym výkladom zákona opomenul (nie rozhodným spôsobom)   termín   formálneho   podania,   pričom   si   na   chybu   prišiel   sám   a   neodkladne ju napravil,   je   prinajmenšom   neľudské   a   nemorálne.   Nie   som   si   vedomý,   že   by   som podstatou svojho konania ohrozil verejný záujem Slovenskej republiky, k čomu bol Ústavný zákon prijatý.“

Navrhovateľ   v   závere   svojho   návrhu   vyjadruje   presvedčenie,   že   ústavný   súd po preskúmaní jeho návrhu zruší napadnuté rozhodnutie č. VP 06/14-K z 1. júla 2014.

II.

Podľa   čl.   2   ods.   1   písm.   zb)   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z. z.   o   ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“)   sa   tento   ústavný   zákon   vzťahuje   na funkcie   štatutárneho   orgánu   alebo   členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a)   či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné pôžitky,

d)   svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v   ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

V   zmysle   čl.   7   ods.   5   písm.   e)   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu poslanci národnej rady podávajú oznámenie podľa odseku 1 určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   vykonáva výbor, ak ide o verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 písm. a) až n) a t) až zk).

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľa odseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné   alebo   nepravdivé   údaje   alebo   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo...

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl.   8   uviedol   neúplné   alebo   nepravdivé   údaje,   rozhodnutie   obsahuje   výrok,   v   ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho   ročného   príjmu   za   predchádzajúci   kalendárny   rok   za   výkon   verejnej   funkcie a v prípade...

Podľa   čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   v   prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   pri   výpočte   sumy   podľa   odseku   10 sa za mesačný   plat   považuje   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár   môže   podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru   na   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   v   lehote   30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia   podľa   čl.   9   ods.   10,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodne   o   tomto   návrhu   do   60   dní   odo   dňa   jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred Ústavným súdom Slovenskej republiky upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

V zmysle § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva konanie o   návrhu vo veci   ochrany   verejného záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (PLz. ÚS 1/07) vyplýva, že aj na konanie o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom   súde   upravujúci   predbežné   prerokovanie   návrhov   na   začatie   konania   pred ústavným   súdom.   Úlohou   ústavného   súdu   bolo   teda   v   zmysle   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde predbežne prerokovať bez prítomnosti navrhovateľa jeho návrh, ktorým sa domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia výboru, a zistiť, či existujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (PLz. ÚS 1/07).

Ako vyplýva z už citovaného § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania,   v   rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z   hľadiska   jeho   konformnosti   s   príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie verejného funkcionára (za ktorého sa považuje aj bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, pozn.), ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším krokom determinujúcim konanie   ústavného   súdu   o   opravnom   prostriedku   je   konkrétne   rozhodnutie   výboru, a v neposlednom   rade   je ním   návrh   navrhovateľa,   ktorým   sa   domáha,   aby   ústavný   súd napadnuté   rozhodnutie   preskúmal.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   veci   navrhovateľa sú splnené   podmienky   na   predbežné   prerokovanie   jeho   návrhu   v   zmysle   príslušných ustanovení zákona o ústavnom súde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sa   podľa konštantnej judikatúry za zjavne neopodstatnenú považuje sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Citované   právne   názory   ústavného   súdu   týkajúce   sa   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   nepochybne   primerane   aplikovať aj na predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania vo veciach ochrany verejného záujmu. Na   tomto základe možno za   zjavne neopodstatnený návrh vo   veciach   ochrany verejného   záujmu   považovať   predovšetkým   taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého   ústavný   súd   nezistí   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   navrhovateľom   napádaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorá by zakladala reálnu možnosť vyhovieť návrhu navrhovateľa po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 633/2013).

Vychádzajúc   z uvedeného,   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu navrhovateľa   sústredil   na   posúdenie,   či   ho   z hľadiska   argumentácie   v ňom   uplatnenej nemožno považovať za zjavne neopodstatnený.

Navrhovateľ vo svojom návrhu nespochybňuje, že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote ustanovenej týmto ústavným zákonom, namieta však skutočnosť, že výbor nepostupoval v súlade so zásadou rovnosti, keď   ho   neupozornil   na   splnenie   povinnosti   vyplývajúcej   z   citovaného   ustanovenia, pričom poukazuje   na   iné   rozhodnutia   výboru   v obdobných   veciach,   ako   aj   na   to, že oznámenie   podal   iba   s niekoľkodňovým   oneskorením,   z čoho   vyplýva,   že   nesplnenie ústavným zákonom mu uloženej povinnosti nebolo úmyselné.

Vychádzajúc z na vec sa vzťahujúcich právnych noriem, ústavný súd konštatuje, že na   navrhovateľa   sa   v   rozhodnom   čase   vzťahovali   povinnosti   ustanovené   ústavným zákonom   o ochrane verejného záujmu, teda aj povinnosť podať oznámenie podľa   čl. 7 ods. 1   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu.   Vzhľadom   na   skutočnosť, že navrhovateľ   nepodal   toto   oznámenie   v lehote   ustanovenej   týmto   ústavným   zákonom o ochrane verejného záujmu, t. j. nesplnil povinnosť ustanovenú týmto ústavným zákonom, výbor začal proti nemu konanie z vlastnej iniciatívy, pričom mu uložil pokutu v sume 824 €, aplikujúc čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ústavný súd konštatuje, že výška pokuty bola výborom určená v súlade s označenými ustanoveniami tohto ústavného zákona.

Ústavný súd v konaniach o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu v zmysle čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zdôrazňuje, že účelom   tohto   konania   je   predovšetkým   preveriť   plnenie   (dodržiavanie)   povinností a obmedzení   verejnými   funkcionármi,   ktoré   im   vyplývajú   z   tohto   ústavného   zákona (m. m. PLz. ÚS 1/2010, III. ÚS 471/2011).

Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   týkajúcich   sa   konania   podľa ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   (§   73a   a   §   73b)   možno   vyvodiť, že navrhovateľ musí v tomto konaní preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore s týmito ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z tohto ústavného zákona neporušil. V prípade   navrhovateľa   však   táto   podmienka   splnená   nie   je   a   z   podaného   návrhu, ako už bolo uvedené,   naopak vyplýva,   že navrhovateľ   nijako nespochybňuje, že   porušil povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a ani nepopiera, že písomné oznámenie nepodal v ústavným zákonom ustanovenej lehote, t. j. do 31. marca 2013.

Už   aj   dosiaľ   uvedené   skutočnosti   samy   osebe   zakladajú   dostatočný   dôvod na odmietnutie   návrhu   navrhovateľa   ako   zjavne   neopodstatneného,   keďže   v   jeho odôvodnení chýba akákoľvek argumentácia, ktorá by vyvracala, že jeho konanie nebolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu,   a teda   v ňom   nie   sú   uvedené   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   ústavný   súd   mohol kvalifikovať ako relevantné v rámci konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde.

Nesplnenie povinností vyplývajúcich verejným funkcionárom z ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu   zakladá   legálny   a   legitímny   dôvod   na   uplatnenie (ústavnoprávnej)   zodpovednosti   podľa   tohto   ústavného   zákona   príslušným   orgánom verejnej   moci,   t.   j.   verejný   funkcionár,   ktorý   si   tieto   povinnosti   dôsledne   nesplní, sa vystavuje možnému sankčnému postihu podľa príslušných ustanovení tohto ústavného zákona. Tak je to aj v danom prípade, keď navrhovateľ nesplnil svoju povinnosť podľa čl. 7 ústavného zákona. Už samotný fakt, že verejný funkcionár má povinnosť ozrejmiť svoje majetkové   pomery,   je   aj   preventívnym   krokom   na   potlačenie   prípadného   korupčného konania, a aj z toho dôvodu je nevyhnutné vyžadovať od verejného funkcionára dôsledné plnenie   povinností,   ktoré   pre   neho   z   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu vyplývajú (m. m. IV. ÚS 69/2012).

V súvislosti   s námietkou   navrhovateľa   týkajúcou   sa   porušenia   zásady   rovnosti považuje ústavný súd za irelevantnú skutočnosť, na ktorú poukazuje navrhovateľ, že výbor postupoval   v   rovnakej   veci   vo vzťahu   k   inému   verejnému   funkcionárovi   odlišným spôsobom,   keď   mu   pokutu   neuložil,   ústavný   súd   bez   toho,   aby   zaujímal   meritórne stanovisko k otázke, či tak mohol výbor vo veci iného verejného funkcionára postupovať a rozhodnúť   (t.   j.   či   v navrhovateľom   spomínanom   prípade   neporušil   ústavný   zákon o ochrane verejného záujmu, pozn.), poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej ústavný zákon o   ochrane verejného záujmu nedáva možnosť orgánom, ktoré rozhodujú o porušení   povinností   verejnými   funkcionármi   podľa   tohto   ústavného   zákona   (a   teda aj výboru),   odpustiť   uloženie   pokuty,   príp.   ju   zmierniť   (znížiť   jej   výšku)   s   ohľadom na konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci   (m. m.   IV.   ÚS   511/2012).   V   takejto   situácii nemožno   ústavne   relevantným   spôsobom   namietať ani   v   konaní   pred   ústavným   súdom o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu výšku pokuty, ktorá bola rozhodnutím výboru verejnému funkcionárovi uložená. Navyše, argumentácia navrhovateľa o porušení zásady rovnosti výborom tým, že v inej rovnakej veci rozhodol o „neuložení pokuty“, je irelevantná pre posúdenie veci, keďže nepreukazuje, že navrhovateľ neporušil povinnosť uloženú mu čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, o ktorú v rámci konania o ochrane verejného záujmu ide (má len „vysvetľujúci charakter“, ako konštatoval aj výbor).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ktorá uvádza, že postup a rozhodnutie orgánu verejnej moci (v posudzovanom   prípade výboru), ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej   úpravy   alebo hmotnoprávnej   úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97), a teda ani porušovanie iných ustanovení ústavy, príp. ústavných zákonov.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru, že námietky, ktoré uplatnil navrhovateľ proti napadnutému rozhodnutiu výboru, sú z hľadiska platnej ústavnej a zákonnej úpravy zjavne irelevantné, a preto nesignalizujú žiadnu reálnu možnosť zrušiť toto rozhodnutie (podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde) po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol návrh navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že predmetom konania podľa ústavného zákona nie je „trestanie“ verejných funkcionárov a „hodnotenie skutkov“ a „ich spoločenskej   nebezpečnosti“,   ako   vo   svojom   návrhu   uvádza   navrhovateľ, ale preskúmavanie   rozhodnutí   výboru   vydaných   na základe   uplatňovaného   ústavného zákona voči verejným funkcionárom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014