SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 770/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Kpt. Nálepku 5, Prešov, ktorou namietaporušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľačl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného právana vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co 41/2014-256 z 31. marca 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), právana účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvopodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 41/2014-256z 31. marca 2015 a žiada vydať tento nález:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/41/2014 zo dňa 31.03.2015 došlo k porušeniu ústavného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/41/2014 zo dňa 31.03.2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania... spolu 296,44- EUR.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako žalobca účastníkom konania pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 25 C 250/2010, v ktorom sa proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „žalovaní“) domáhalurčenia, že parc. ⬛⬛⬛⬛ zastavané plochy a nádvoria o výmere 427 m2zapísanána ⬛⬛⬛⬛ pre k. ú.(ďalej len „sporná nehnuteľnosť“) patrído dedičstva po neb. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a(otcovi sťažovateľa). Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že nehnuteľnosť bolavytvorená z pôvodných pozemnoknižných parciel ⬛⬛⬛⬛, z ktorých vzniklii parcely ⬛⬛⬛⬛ záhrada o výmere 788 m2, parc. ⬛⬛⬛⬛ zastavané plochya nádvoria o výmere 753 ma parc. ⬛⬛⬛⬛ záhrada o výmere 315 m2zapísané na ⬛⬛⬛⬛ pre k. ú., ktorých vlastníkom je dnes sťažovateľ, pretoževlastníkom ⬛⬛⬛⬛ bol jeho právny predchodca. Žalovaný v 1. rade žiadal žalobuzamietnuť s odôvodnením, že nehnuteľnosť bola vytvorená z pôvodneja užoddávna na tejto nehnuteľnosti bola cesta, ktorú užívala obec. Ostatní žalovaní (ďalší právninástupcovi po otcovi sťažovateľa) so žalobu súhlasili.
Okresný súd rozsudkom č. k. 25 C 250/2010-212 z 18. novembra 2013 žalobusťažovateľa zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnostirozsudku. Vykonaným dokazovaním zistil, že ⬛⬛⬛⬛ pôvodne zapísané vnadobudol právny predchodca sťažovateľa na základe zmluvy z roku 1950 a ichvýmera predstavovala spolu 1 766 m2. Výmera parciel zapísaných dnes napredstavuje spolu 1 856 m2. Sťažovateľ tvrdil, že z parciel, ktoré pôvodne vlastnil jeho otec,bola časť poskytnutá na obecnú cestu, avšak pozemok pod cestou ostal vždy vo vlastníctvejeho právneho predchodcu. Ako vyplýva z rozhodnutia Obvodného pozemkového úraduv Prešove č. OPÚ 206/151-48/ŠB z 23. februára 2006 vydaného podľa § 11 ods. 1 zákonač. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkomv spojení s § 134 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov(ďalej len „Občiansky zákonník“), žalovaný v 1. rade nadobudol vlastníctvo k spornejnehnuteľnosti vydržaním k 1. januáru 1992, pričom aj z geometrického plánu č. 11/2005 jezrejmé, že predmetná parcela vznikla odčlenením odpôvodného vlastníka. Ako vyplynulo z dedičského spisu po neb. ⬛⬛⬛⬛, tento zomrel akonemajetný, keď nehnuteľnosti zapísané (v tom čase v ⬛⬛⬛⬛ ) ako
previedol ešte za života kúpnou zmluvou spísanou vo forme notárskejzápisnice sp. zn. N 254/2007 sťažovateľovi a jeho manželke. Aj správa katastra prešetrenímúdajov zistila, že sporná nehnuteľnosť vznikla z, k rovnakému záveru dospel ajznalec. Svedkovia vypočutí okresným súdom ( ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,) uviedli, že sporná nehnuteľnosť bola dlhodobo užívaná ako obecná cesta, svedok ⬛⬛⬛⬛ doplnil aj to, že sporná nehnuteľnosť bola vždy vo vlastníctve ⬛⬛⬛⬛, o čom svedčí aj to, ako bol postavený dom suseda. Okresný súdhoci považoval za preukázaný naliehavý právny záujem sťažovateľa na požadovanomurčení a žalobcom označení žalovaní tvorili i úplný okruh účastníkov konania, žalobuzamietol ako nedôvodnú:
«Ako je zrejmé z vykonaného dokazovania, či už výsluchom svedkov, oboznámením sa s pôvodnými mpč. parcelami na pozemno-knižnej vložke, ako aj výmerami na súčasných listoch vlastníctva, znaleckým posudkom a výsluchom znalca, z pôvodných parciel ⬛⬛⬛⬛ sa vytvorili v súčasnosti parcely, ktorých vlastníkom je žalobca, pričom vlastníctvo nadobudol na základe kúpno-predajnej zmluvy od svojho otca v hraniciach tak, ako boli od nepamäti užívané a vo výmerách, ako im patrili na základe ešte pôvodných pozemno-knižných zápisov.
Taktiež bolo zistené, v akých výmerách existovala pôvodná parcela. z ktorých parciel registra „C“ KN je v súčasnosti tvorená a že bez spornej parcely by pôvodná mpč. parcela mala už oveľa väčšiu odchýlku vo výmere, než aká je prípustná. Skutočnosť, ktorú tvrdil žalobca, že teda časť nehnuteľnosti, teraz označenej ⬛⬛⬛⬛, užíval jeho otec, prípadne aj on, nie je dôvodom pre vyhovenie žalobe. Žalobca nijako nepreukázal právny titul nadobudnutia nehnuteľnosti vo väčšej výmere, než akú v súčasnosti vlastní. Len skutočnosť, že dané nehnuteľnosti, alebo ich časť v minulosti užívala jeho rodina, a nikto voči tomuto užívaniu žalobcom, alebo jeho právnym predchodcom nenamietal neznamená, že nehnuteľnosť by vlastnícky mala patriť žalobcovi, prípadne jeho právnemu predchodcovi. Hoci žalobca uvádzal, že pôvodne na jeho nehnuteľnostiach bol len chodník pre peších, už z pozemno-knižnej mapy z 19. storočia, aj keď nezreteľne, je vidieť, že tak ako je v súčasnosti, je zakreslená cesta, resp. je tam čiara, ktorá znázorňuje možnú existenciu cesty, v súčasnosti parcely. Skutočnosť, že daná nehnuteľnosť bola ako obecná cesta užívaná od nepamäti, potvrdili aj svedkovia a to aj svedkovia navrhnutí žalobcom. Vlastníctvo žalobcu nepreukazuje ani to ako má postavený dom pán Tomko, sused žalobcu. Postavenie domu len vyjadruje skutočnosť, že už pri stavbe tejto nehnuteľnosti sa rešpektovala existencia obecnej cesty a jej verejné uznanie. Súd mal teda za to, že zápis v katastri nehnuteľností nebol nijako spochybnený a vlastnícke právo žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu nebolo preukázané, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.»
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. 25 C 250/2010-212z 18. novembra 2013 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.6 Co 41/2014-256 z 31. marca 2015 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správnypotvrdil, pretože sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci okresným súdom.Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 7. mája 2015.
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva navlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolurozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 41/2014-256 z 31. marca 2015 odôvodnil tým, žeskutkové závery krajského súdu neobstoja. Otec sťažovateľa poskytol časť svojichpozemkov na zriadenie chodníka pre peších, ktorá sa začala ako cesta využívaťv 50. rokoch, keď pôvodnú cestu zobrala voda riečky Sekčov. Uvedená časť pozemkov bolaskonfiškovaná za socialistického režimu, bola vyasfaltovaná a využívaná ako cesta aj premotorové vozidlá. Pri konfiškácii došlo aj k výrubu 24 kusov ovocných stromovvo vlastníctve jeho právnych predchodcov. Cesta nebola vyznačená na pozemkovoknižnejmape z roku 1869, na mape sa nachádza iba čiara. Sťažovateľ z týchto dôvodov navrhovalkontrolné znalecké dokazovanie, navrhol vypočuť geodetku ⬛⬛⬛⬛, ktoráv obcivykonávala register obnovenej evidencie pozemkov, a svedkova svoju sestru ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľ zotrval na tvrdení, že spornánehnuteľnosť bola užívaná jeho otcom, ale aj jeho právnymi predchodcami ešte pred rokom1950, a bola preto vydržaná podľa obyčajového práva. Pokiaľ súdy toto navrhovanédokazovanie nevykonali a napriek tomu skonštatovali, že sťažovateľ neuniesol dôkaznébremeno, porušili tým jeho základné právo na súdnu ochranu. Krajský súd svojerozhodnutie navyše ani riadne a presvedčivo neodôvodnil. V dôsledku toho postupu boloporušené i sťažovateľovo právo na vlastníctvo, pretože v konaní sa nedomáhal práva, ktorénikdy nemal, ale naopak, deklarovania existencie vlastníckeho práva, ktoré mu patrilo.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 6 Co 41/2014-256 z 31. marca 2015, ku ktorému malo dôjsť v dôsledkunesprávnych skutkových zistení krajským súdom, nevyhoveniu dôkazným návrhomsťažovateľa, ako aj tým, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujúza nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmoma zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Krajský súd rozsudok č. k. 6 Co 41/2014-256 z 31. marca 2015 odôvodnil takto:«Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednávacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdené skutočnosti a navrhovanie dôkazov je zásadne vecou účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť dôkaznú.
Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdené skutočnosti neboli preukázané, nepriaznivé dôsledky v tom smere, že bude rozhodnuté v jeho neprospech z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu vydať rozhodnutie v prípadoch, kde je určitá skutočnosť pre rozhodnutie významná a určujúca, avšak nebola dokázaná. Ide o prípady, kedy výsledok procesu dokazovania neumožňuje prijať súdu záver o pravdivosti, ale ani o nepravdivosti tvrdenia. Za tohto stavu musí súd rozhodnúť v neprospech účastníka, v koho záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
V predmetnej veci bolo predmetom konania posudzovanie tvrdení žalobcu a k ním navrhnutých dôkazov s cieľom preukázať, či žalobca je vlastníkom sporného pozemku. Nebolo preto rozhodujúce skúmanie podmienok vydržania zo strany obce, ale v zásade na strane žalobcu.
Žalobca v podanej žalobe spochybňuje vlastnícke právo žalovaného v 1. rade konštatujúc nesprávnosť údajov geometrického plánu parcela registra ⬛⬛⬛⬛, ktorá vznikla z pozemnoknižnej parcely vedenej v PK zápisnici. Podľa jeho názoru mpč. parcela bola už vyčerpaná a parcela ⬛⬛⬛⬛ vznikla z parciel žalobcu, a to parcely č. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a z parcely ⬛⬛⬛⬛ v kat. úz.. Tvrdil, že parcela nikdy nemala výmeru 2852 m2, a to z dôvodu, že časť parcely bola zabraná vodným tokom, a preto výmera súčasnej parcely o výmere 415 m2je z parciel žalobcu, ktoré sú zapísané na kat. úz.. Uviedol, že od druhej polovice 19.-teho storočia užívali predmetnú nehnuteľnosť jeho právni predchodcovia.
Za účelom spornej identifikácie parcely bolo nariadené znalecké dokazovanie súdnym znalcom ⬛⬛⬛⬛. Ako pevné body boli pri meraní prevzaté rohy historickej stavby (kaštieľ), ktorý je zobrazený aj v súčasne platnej katastrálnej mape. Pozemkovoknižná mapa je z roku 1869 (čl. 118). Dospel k záveru, že podľa doložených dokladov, rozborov a identifikácie vyplýva, že parcela ⬛⬛⬛⬛, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 427 m2, ktorá je zapísaná na ⬛⬛⬛⬛ v kat. úz. bola súčasťou parcely....
Súdny znalec na pojednávaní ozrejmil, že THM bolo mapovanie existujúceho stavu tak, ako sa nachádza v teréne. Súdny znalec vykonal porovnanie dnešného stavu aj s pozemnoknižnou mapou, ktorá je z roku 1969. Je možné, že časť pôvodnej parcely bola odplavená riekou. Tieto skutočnosti neskúmal. Uviedol však, že dal preskenovanú pozemnoknižnú mapu nad terajší stav, čo je obrázok 4 a je zrejmé podľa bodov D a E, že ide o totožné body hraníc pozemku tak, ako sú v súčasnosti a ako boli aj v minulosti hranice pozemku žalobcu (čl. 207, 208).
Ďalší namietaný rozpor ohľadom „slučiek“ súdny znalec odstránil tým, že uviedol, že hore bola „polslučka“ a dole bola „polslučka“, čo potvrdzuje, že cesta bola súčasťou parcely (čl. 208).
Nie je dôvodné preto spochybňovať postup, ktorým bolo doplnenie dokazovania zamietnuté, ak vzniknuté rozpory boli odstránené výsluchom súdneho znalca a účastníkov konania. Rovnako tak navrhované výsluchy ďalších svedkov správne súd prvého stupňa zamietol. Samotným žalobcom navrhnutý svedok ⬛⬛⬛⬛ uviedol, že odkedy si pamätá, stále bola cesta tam, kde je teraz. Navrhol ho pritom žalobca. Rovnako tak ďalší svedok navrhnutý žalobcom ⬛⬛⬛⬛, bývalý starosta ⬛⬛⬛⬛, uviedol, že aj keď počul, že cesta je jeho pozemkom, nikdy nepočul, že by dal žalobcovi niekto za pravdu.
Ako súd prvého stupňa správne konštatoval, samotné užívanie k nadobudnutiu vlastníckeho práva nepostačuje. Žalobca napokon ani v podanom odvolaní neuviedol právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam už na strane jeho predchodcov.
V konaní bola naopak preukázaná nepravdivosť záveru žalobcu, že mpč. parcela bola už vyčerpaná a parcela ⬛⬛⬛⬛ vznikla z parciel žalobcu, a to parcely č. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a z parcely č. v kat. úz..
Keďže dôkazné bremeno v danom prípade zaťažovalo žalobcu, aby svoje tvrdenia (o splnení podmienok vydržania) preukázal, odvolací súd skonštatoval, že záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu bol správny. Žalobca síce správne argumentuje, že pozemková kniha neručí za výmeru a že vstup do oprávnenej držby mohol založiť aj neplatný právny úkon, dôležité je však, že okrem spochybneného užívania žalobca neprodukoval žiadne presvedčivé argumenty, ktoré by súd mohol uznať ako dôkaz o vstupe do oprávnenej držby.
Za situácie, keď dôkazné bremeno vyjadruje procesnú zodpovednosť účastníka konania, odvolací súd rozsudok vo veci samej podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako správny potvrdil.»
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdudospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že súd dostatočne neodôvodnil svojerozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súddal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Podrobne vysvetlil, žedôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľa bola skutočnosť, že sťažovateľ tvrdiacinadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním nepreukázal právnytitul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, pretože samotné užívanienehnuteľnosti k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nej vydržaním nepostačuje, ale vyžadujesa aj dôkaz o vstupe do oprávnenej držby. Pokiaľ ide o otázku kontrolného znaleckéhodokazovania, krajský súd sa s jeho nenariadením okresným súdom stotožnil s odôvodnením,že nebolo potrebné, keďže pochybnosti o správnosti vypracovaného znaleckého posudkus ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu boli odstránené výsluchom znalca. Na základeznaleckého posudku a ďalších dôkazov dospel k záveru, že sporná nehnuteľnosť nevzniklaz mpč. parciel, ale z mpč..
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ako vyplýva z uvedeného, vo veci sťažovateľa krajský súd neaplikoval právnenormy upravujúce vydržanie spôsobom nezlučiteľným s ústavou, jeho rozhodnutie jeústavne akceptovateľné a udržateľné.
Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil porušenie základného práva na súdnu ochranuporušením práva účastníka konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnostia aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy), resp.tvrdil, že došlo k porušeniu jeho práva mať účinný právny prostriedok nápravy prednárodným orgánom (čl. 13 dohovoru), ústavný súd ani v obsahu sťažnosti sťažovateľanenachádza oporu pre tieto jeho tvrdenia. Sťažovateľovi bol všeobecnými súdmi poskytnutýdostatočný priestor na prednesenie jeho argumentov, o jeho odvolaní rozhodol krajský súd,ktorý sa ním zaoberal v dostatočnom rozsahu a primeraným spôsobom. O porušení týchtopráv nemožno uvažovať ani v kontexte sťažovateľom navrhnutých dôkazov, ktoré nebolivšeobecnými súdmi vykonané v situácii, keď bol skutkový stav veci zistený dostatočne užvykonaným dokazovaním (najmä znaleckým posudkom).
Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným(I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušeniasťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor všeobecných súdov, ktorýmodôvodnili svoje rozhodnutia vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a ichrozhodnutia za také, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy, ústavný súd nezistilpríčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnuochranu, resp. práva na spravodlivý proces a postupom krajského súdu pri rozhodovanívo veci sťažovateľa.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na vlastníctvo podľačl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsťzamietnutím jeho určovacej žaloby, v dôsledku čoho bol zbavený majetku, ústavný súd sanajprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nároku sťažovateľ platilo, že ideo „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu. Za majetok v zmysle čl. 1dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považujenielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo inéaktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva,ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.
Tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne iba v prípade, ak by sťažovateľ, resp.jeho právny predchodca skutočne splnil všetky podmienky stanovené právnymi predpismipre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, resp. by sťažovateľ v konaní preukázalexistenciu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na základe iného právneho titulu.Ako už ale bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ bola jeho žaloba zamietnutá, je vylúčené, aby takýmtorozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu týchto práv sťažovateľa. Za situácie, keď sťažovateľnemal majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, čibol majetku zbavený.
Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsťani k porušeniu týchto práv sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sanamietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozhodnutiu krajského súduústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2015