znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 77/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   JUDr.   Tiborom   Sásfaiom,   Advokátska   kancelária,Fejova 4, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenomNajvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   9   Sžso   6/2013   a jeho   rozsudkomz 24. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) pod sp. zn. 9 Sžso 6/2013 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 1. februára 2012 požiadal Sociálnu poisťovňuv Prešove (ďalej len „poisťovňa“) ako orgán prvého stupňa o priznanie náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia na základe bodového hodnotenia za progresiu, teda za zhoršeniejeho zdravotného stavu v dôsledku choroby z povolania priznanej 16. marca 2005, a tov rozsahu   maximálnych   1 000   bodov.   Bodové   hodnotenie   bolo   realizované   lekárskymposudkom z 20. decembra 2011 v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesťa o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovanízdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovanírezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade“).

Rozhodnutím poisťovne sp. zn. 9281-4/2012-PO z 21. marca 2012 bolo vyslovené, žesťažovateľ nemá nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože podľanázoru poisťovne išlo už o druhú opakovanú žiadosť v tej istej veci. Pritom v skutočnosti sisťažovateľ   novou   žiadosťou   uplatnil   právny   nárok   za   bodové   ohodnotenie   progresie(zhoršenia zdravotného stavu) pri maximálnom možnom bodovom ohodnotení 1 000 bodovs tým, že požaduje rozdiel vo výške 520 bodov, t. j. celkovú sumu 7 998 €.

Sociálna poisťovňa – ústredie v Bratislave (ďalej len „žalovaná“) rozhodnutím sp. zn.22619-4/2012-BA z 21. mája 2012 odvolanie sťažovateľa zamietla a rozhodnutie poisťovnepotvrdila.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 62/2012-76z 21. novembra 2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie právoplatnéhorozhodnutia žalovanej. Krajský súd rozhodol bez toho, aby sa zaoberal skutkovou, resp.právnou argumentáciou sťažovateľa.

2

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9   Sžso   6/2013   z   24.   septembra   2014   bolrozsudok krajského súdu potvrdený.

Sťažovateľ považuje rozsudky všeobecných súdov za nesprávne, nepreskúmateľnéa nedostatočne odôvodnené. Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sa sťažovateľ nemoholuž domáhať nároku na bodovanú progresiu, je nesprávny, lebo pôvodne mu bola náhradauznaná podľa skoršieho zákona, hoci choroba z povolania mu bola priznaná až 16. marca2005, teda v čase účinnosti neskoršieho zákona, to znamená zákona a náhrade.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„I.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.:   9Sžso/6/2013   zo   dňa 24.9.2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn.: 1S/62/2012-76 zo dňa 21.11.2012, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 9Sžso/6/2013 zo dňa 24.9.2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 340,88 EUR, na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Tibor Sásfai, advokát, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“  

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 6/2013 z 24. septembra 2014 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 62/2012-76 z 21. novembra 2012.Podľa najvyššieho súdu z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že sťažovateľ v apríli2005 požiadal o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu chorobyz povolania, ktorá bola prvýkrát zistená 6. mája 2003 a priznaná 16. marca 2005. Podľaposudku o odškodnení spoločenského uplatnenia z 5. apríla 2005 „po vyšetrení zdravotného

3

stavu   menovaného   s   prihliadnutím   na   event.   vývin   ochorenia   hodnotí   sťaženie spoločenského uplatnenia podľa položky IV/107 tabuľky IV. prílohy k vyhláške č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov počtom bodov 400 + 20 %“. Z posudku vyplýva, žes prihliadnutím   aj   na   eventuálny   vývin   ďalšieho   ochorenia,   a   teda   prípadné   ďalšiezhoršovanie zdravotného stavu sťažovateľa bolo sťaženie jeho spoločenského uplatneniav roku   2005   ohodnotené   maximálne   prípustným   počtom   bodov   v   zmysle   vyhláškyministerstiev   zdravotníctva   a   spravodlivosti,   Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečeniaa Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenskéhouplatnenia (ďalej len „vyhláška“). Na tom základe poisťovňa rozhodnutím č. 110520014719z 18. mája 2005 vyslovila, že sťažovateľ má nárok na náhradu za sťaženie spoločenskéhouplatnenia v sume 28 800 Sk určenej podľa vyhlášky za 480 bodov pri hodnote 60 Sk za1 bod. Toto rozhodnutie poisťovne obsahovalo správne poučenie o možnosti podať protinemu odvolanie, čo však sťažovateľ nevyužil, a rozhodnutie preto nadobudlo právoplatnosť27. júna 2005. Skutočnosť, že o nároku sťažovateľa bolo už právoplatne rozhodnuté, pričomv správnom konaní v roku 2005 bola priznaná náhrada v maximálne možnom rozsahu 480bodov   (bez   predpokladu   akéhokoľvek   ďalšieho   „dobodovania“),   bola   podstatná   aj   prerozhodovanie súdu pri preskúmaní rozhodnutia žalovanej z 21. mája 2012. Ak sťažovateľnesúhlasil   s   hodnotením   sťaženia   jeho   spoločenského   uplatnenia   podľa   maximálneprípustného   bodovania   ustanoveného   vo   vyhláške,   mohol   a   mal   využiť   možnosť   podaťodvolanie,   a   teda   namietať   už   v   správnom   konaní   nesprávnosť   postupu   pri   hodnotenísťaženia   spoločenského   uplatnenia   podľa   vyhlášky   a   domáhať   sa,   aby   sťaženiespoločenského   uplatnenia   bolo   ohodnotené   podľa   zákona   o   náhrade,   podľa   ktorého   jebodové rozpätie od 300 do 1 000 bodov a hodnota bodu je iná (vyššia, pozn.). V takomprípade   mohol   využiť   i   žalobu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdnehoporiadku (ak by jeho odvolaniu v správnom konaní nebolo vyhovené, pozn.). Sťažovateľvšak   uvedeným   spôsobom   nepostupoval.   Za   rovnakých   skutkových   okolností   (t.   j.   primaximálnom obodovaní sťaženia spoločenského uplatnenia) sa potom už nemohol novoužiadosťou úspešne domáhať tzv. dobodovania do hodnoty 1 000 bodov pre ďalšiu progresiuochorenia predložením nového lekárskeho posudku z 20. decembra 2011. Ako totiž vyplývaz lekárskeho posudku z 5. apríla 2005, sťaženie spoločenského uplatnenia v ňom bolo

4

hodnotené v plnom rozsahu, teda maximálnou prípustnou mierou, a preto už nemohlo dôjsťk   ďalšiemu   odškodniteľnému   sťaženiu   spoločenského   uplatnenia   z   dôvodu   zhoršeniazdravotného stavu. Vzhľadom na právoplatnosť rozhodnutia poisťovne z 18. mája 2005, tedaza situácie, v ktorej o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v plnomrozsahu (aj keď podľa iného právneho predpisu, ako sa teraz sťažovateľ domáha) boloprávoplatne rozhodnuté bez toho, aby sťažovateľ využil možnosť odvolania v správnomkonaní, resp. možnosť obrátiť sa na správny súd, tento nie je teraz pri preskúmavaní ďalšej(opakovanej)   žiadosti   o   úplné   odškodnenie   oprávnený   vyhodnotiť   ako   nezákonnérozhodnutie   z   18.   mája   2005.   Ak   sťažovateľ   v   prípade   rozhodnutia   z   18.   mája   2005považoval   svoj   zdravotný   stav   za   ustálený   k   16.   marcu   2005   a   z   lekárskeho   posudkuz 5. apríla 2005 mu bolo nepochybne zrejmé, že sťaženie spoločenského uplatnenia boloohodnotené   maximálnym   bodovým   ohodnotením   podľa   vyhlášky,   nemôže   dodatočnev neskoršom správnom konaní a v následnom súdnom konaní úspešne tvrdiť, že mu patrímaximálne bodové hodnotenie 1 000 bodov určené podľa iného právneho predpisu (zákonao náhrade). Pripustenie takého názoru by malo za následok revíziu rozhodnutia zo 16. mája2005 postupom, ktorý v právnom poriadku nemá oporu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti

5

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

6

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého jeho žiadosť z 1. februára2012   treba   považovať   za   uplatnenie   nároku   na   priznanie   ďalšej   náhrady   za   sťaženiespoločenského uplatnenia, a to v súvislosti s nastalým zhoršením jeho zdravotného stavu.Naproti tomu podľa názoru poisťovne, žalovanej a všeobecných súdov treba jeho žiadosťz právneho   hľadiska   kvalifikovať   ako   opakovanú   žiadosť   o   priznanie   takého   nároku,o ktorom bolo už predtým v minulosti právoplatne rozhodnuté.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   úvahy   najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné,dostatočné   a   presvedčivé.   Žiadne   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenostinevykazujú. Okolnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí (zastáva odlišný právnynázor), nemôže sama osebe bez ďalšieho znamenať porušenie označených práv.

Zo   skutkového   hľadiska   sa   javí   medzi   účastníkmi   konania   ako   nesporné,   žeo uplatnenom   nároku   sťažovateľa   poisťovňa   rozhodla   ešte   18.   mája   2005,   a   to   tak,   žesťažovateľovi priznala maximálne možné bodové ohodnotenie, avšak nie podľa právnehopredpisu účinného v čase vydania rozhodnutia (teda podľa zákona o náhrade), ale podľaskoršieho právneho predpisu (teda podľa vyhlášky). Podľa právneho názoru poisťovne sa nadaný prípad mal vzťahovať skorší právny predpis, i keď v čase rozhodovania bol už zrušený.Rovnako je medzi účastníkmi konania nesporné, že sťažovateľ proti rozhodnutiu z 18. mája2005 napriek poučeniu odvolanie nepodal a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ za daného nesporného skutkového stavu podalsťažovateľ novú žiadosť o priznanie ďalšej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenias poukazom na to, že v rozhodnom období bol účinný už zákon o náhrade, ktorý priznávav rovnakej situácii maximálne až 1 000 bodov pri omnoho vyššej hodnote jedného bodu,

7

a požadoval poskytnutie náhrady za rozdiel 520 bodov, potom nebolo možné túto novúžiadosť považovať za žiadosť o poskytnutie náhrady za progresiu, pretože v skutočnosti sasťažovateľ   vlastne   domáhal zmeny   pôvodného   právoplatného   rozhodnutia   z   dôvodu,   žev ňom došlo k nesprávnemu subsumovaniu jeho nároku v súvislosti s jeho kvalifikácioupodľa nesprávneho právneho predpisu.

Treba tiež zdôrazniť (ako to už najvyšší súd správne naznačil), že sťažovateľ v rámcipôvodného správneho konania, ktoré sa skončilo rozhodnutím poisťovne z 18. mája 2005,nebránil dôsledne svoje práva, keďže nepodal proti rozhodnutiu odvolanie napriek tomu, žepodľa   jeho   názoru   bol   jeho   zdravotný   stav   ustálený   16.   marca   2005,   čo   podľa   nehoznamená, že nárok mal byť posudzovaný nie podľa vyhlášky, ale podľa zákona o náhradeúčinného v čase vydania rozhodnutia. Hoci všetky tieto rozhodujúce skutočnosti museli byťsťažovateľovi známe, napriek tomu zostal pasívny a proti rozhodnutiu z 18. mája 2005 sanijako nebránil. Túto pasivitu nemožno dodatočne zhojiť podaním novej žiadosti.

Vzhľadom na to, že o nároku sťažovateľa bolo rozhodnuté ešte 18. mája 2005, nebolopotrebné v rámci konania o novej žiadosti zaoberať sa dôvodnosťou jeho obsiahlej (na 18stranách uvedenej) argumentácie. Táto by totiž bola mala miesto v rámci obrany protirozhodnutiu z 18. mája 2005.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015

8