znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 77/2014-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Advokátska kancelária,Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.23 Tos 28/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 77/2014-7 z 30. januára 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1,čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), akoaj čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej aj „krajskýsúd“) pod sp. zn. 23 Tos 28/2013, v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažnosti protiuzneseniu Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 6 Nt 18/2012,ktorým bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy (rehabilitačného konania). V uznesenío prijatí ústavný súd akceptoval odmietnutie dovolania Najvyšším súdom Slovenskejrepubliky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Tdo 49/2013 z 2. októbra 2013a z dôvodu subsidiarity neprijal sťažnosť voči okresnému súdu, čo však nebráni vnímaťkonanie o obnove ako celok.

2. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnosti (práva na súdnu ochranua zákazune bis in idemnikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatneodsúdený alebo oslobodený spod obžaloby) rozhodnutí trestných súdov, ktoré neotvoriliodsúdenie manžela sťažovateľky („odpierača“) po tom, čo mu v roku 1992 v rozhodnutío súdnej rehabilitácii zrušili trest ako neprimeraný, ale nie vinu, pričom pri nepovoleníobnovy konania rozhodoval na prvom stupni namiesto senátu samosudca a pri rozhodovanínebolo zohľadnené súčasné poňatie konceptune bis in idemna„odpieračov“v dobeneslobody.

3. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 21. decembra2013 a krajský súd vo vyjadrení z 20. marca 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo odústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

4. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice BanskáBystrica sp. zn. Vtr 663/47-II. zo 7. novembra 1947 bol zomrelý manžel sťažovateľky(ďalej len „manžel sťažovateľky“) uznaný vinným zo zločinu porušenia subordináciepodľa § 145, § 146 a § 149 Vojenského trestného zákona a bol za to odsúdený na trestzostreného žalára v trvaní 7 mesiacov nepodmienečne. Manžel sťažovateľky totiž odoprelvykonávať vojenskú službu, lebo mu v tom bránilo jeho svedomie a nábožensképresvedčenie svedka Jehovovho.

5. Manžel sťažovateľky bol po prepustení z výkonu trestu znova povolaný na výkonvojenskej služby a znova odsúdený, a to rozsudkom bývalého Vojenského obvodovéhosúdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958 pre trestný čin vyhýbania sa služobnejpovinnosti podľa § 270 ods. 1 Trestného zákona. Bol mu uložený trest odňatia slobodyv trvaní 20 mesiacov nepodmienečne. Aj tento raz išlo o to, že manžel sťažovateľky odoprelvykonávať vojenskú službu. V súvislosti s druhým odsúdením bol manžel sťažovateľkyvo väzbe od 9. apríla 1958 do 24. mája 1958 a vo výkone trestu od 25. mája 1958 do9. decembra 1959, teda celých 20 mesiacov.

6. Uznesením bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2 Rtv 74/91z 19. augusta 1992 bol pôvodný rozsudok z roku 1958 zrušený vo výroku o trestea následným rozsudkom rovnakej spisovej značky z 29. septembra 1992 bolo prinezmenenom výroku o vine rozhodnuté, že sa podľa § 24 ods. 1 písm. a) Trestného zákonaupúšťa od potrestania.

7. Sťažovateľka je toho názoru, že manžel sťažovateľky bol nevinný, odsudzujúcirozsudok bol nespravodlivý a rehabilitačné konanie sa vykonalo nedôsledne, preto podalanávrh na obnovu konania.

8. Uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013 bol návrhsťažovateľky na obnovu konania zamietnutý. Sťažovateľka podala proti uzneseniuokresného súdu sťažnosť, v ktorej namietala jednak to, že okresný súd rozhodolv nezákonnom zložení, že vec bola nesprávne posúdená a že stíhanie bolo neprípustné.Uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 28/2013-42 zo 4. apríla 2013 bola sťažnosťzamietnutá s tým, že pre obnovu konania neboli splnené podmienky podľa § 394 ods. 1 a 4Trestného poriadku a zásadane bis in idemnebola porušená.

9. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré boloodmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 49/2013 z 2. októbra 2013 akoneprípustné. Sťažovateľka predovšetkým namieta skutočnosť, že najvyšší súd označildovolanie za neprípustné. Hoci uznáva, že bežne nie je dovolanie v konaní o povolenieobnovy prípustné, ale keď ide o hrubé porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listinya čl. 46 ods. 1 ústavy alebo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listinya čl. 48 ods. 1 ústavy, potom dovolanie prípustné je. To potvrdzujú rozhodnutia ústavnéhosúdu v obdobných veciach (pozri nálezy II. ÚS 405/2010 z 27. januára 2011,III. ÚS 172/2011 z 31. mája 2011 a II. ÚS 284/2011zo 6. októbra 2011).

10. Ďalej je sťažovateľka toho názoru, že v konaní vedenom okresným súdom došlok porušeniu práva na zákonného sudcu. Je to tak preto, lebo rozhodoval samosudca, hociišlo o návrh na povolenie obnovy rehabilitačného konania podľa zákona č. 119/1990 Zb.o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“alebo „zákon č. 119/1990 Zb.“), pričom podľa § 7 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii malrozhodovať senát. Pokiaľ napriek tomu rozhodoval samosudca, došlo k porušeniuzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy.Porušenie práva na zákonného sudcu je samo osebe dôvodom na zrušenie napadnutýchrozhodnutí.

11. Napokon je sťažovateľka toho presvedčenia, že došlo k porušeniu zásadyne bis in idem. Manžel sťažovateľky bol pre trvalé odopretie vojenskej služby odsúdený užrozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská Bystrica sp. zn. Vtr 663/47-II.zo 7. novembra 1947, potom bol z rovnakého dôvodu odsúdený rozsudkom bývaléhoVojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958. Nemožnosúhlasiť s názorom, podľa ktorého išlo o dve diametrálne odlišné konania, pretože v obochprípadoch bol manžel sťažovateľky odsúdený za trvalé odopretie vojenskej služby.Skutočnosť, že vzhľadom na zmenu trestného práva hmotného došlo k inému pomenovaniuzhodného skutku, nič nemení na tom, že došlo k porušeniu zásadyne bis in idem.Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českejrepubliky a Ústavného súdu Českej republiky. Došlo teda podľa nej k porušeniu čl. 40ods. 5 listiny, čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 4 ods. 1 protokolu.

12. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenieoznačených článkov ústavy, listiny, dohovoru a protokolu v konaniach vedených okresnýmsúdom pod sp. zn. 6 Nt 18/2012, krajským súdom pod sp. zn. 23 Tos 28/2013 a najvyššímsúdom pod sp. zn. 6 Tdo 49/2013 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 22. januára2013, krajského súdu zo 4. apríla 2013 a najvyššieho súdu z 2. októbra 2013 zrušené.Požaduje napokon priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.

13. Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu sp. zn. Spr 91/2014 z 20. marca 2014doručeného ústavnému súdu 26. marca 2014 vyplýva, že považuje sťažnosť za čiastočneopodstatnenú. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že v konaní vedenom okresnýmsúdom mal rozhodovať senát namiesto samosudcu, čím malo dôjsť k porušeniu jejzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, resp. čl. 48 ods. 1 ústavy,treba konštatovať, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí opomenul vysporiadaťs namietaným porušením tohto práva v rámci sťažnosti ako riadneho opravného prostriedkuproti uzneseniu okresného súdu. Táto okolnosť by mohla opodstatňovať záver o dôvodnostisťažnosti v tejto časti. Pokiaľ ide o ostatné dôvody sťažnosti, tie treba považovať zaneopodstatnené s odkazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu.

14. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 10. apríla 2014 doručenej ústavnémusúdu 15. apríla 2014 vyplýva, že už samotné porušenie práva na zákonného sudcu (ktorékrajský súd uznáva) je samo osebe dôvodom na zrušenie uznesenia krajského súdu.V súvislosti s ostatnými námietkami trvá sťažovateľka i naďalej na svojich už uplatnenýchargumentoch, na ktoré znova podrobne poukazuje. Napokon upresňuje, že sa domáhanáhrady trov konania v celkovej výške 417,98 €.

II.

15. Z odôvodnenia sťažnosti z 19. marca 2013 podaného obhajcom sťažovateľkyproti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013 vyplývajú námietkyzhodné s námietkami uplatnenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

16. Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 28/2013-42 zo 4. apríla 2013 vyplýva, žením bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniuokresného súdu č. k. 6 Nt 18/2012-36 z 22. januára 2013. Podľa názoru krajského súdupodstatou návrhu na povolenie obnovy konania bola predovšetkým námietka spočívajúcav tvrdení, že konaniu manžela sťažovateľky bola bezdôvodne pripisovaná spoločenskánebezpečnosť, pretože vojenská služba mala za cieľ ochranu vtedajšieho komunistickéhorežimu, pričom za novú skutočnosť bolo treba považovať to, že ozbrojené sily Slovenskejrepubliky v súčasnosti nemajú chrániť taký režim, ale majú slúžiť na zachovanie mierua bezpečnosti Slovenskej republiky. Sťažovateľka zároveň poukázala na to, že došlo ajk porušeniu zásadyne bis in idem, keďže manžel sťažovateľky bol z rovnakého dôvoduodsúdený už rozsudkom bývalého Vojenského súdu I. stolice Banská Bystrica sp. zn.Vtr 663/47 zo 7. novembra 1947. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa obnova konaniapovolí na základe zistenia nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych. Akosprávne uviedol okresný súd, súd nie je oprávnený skúmať procesnú správnosť pôvodnéhopostupu konania ani správnosť pôvodných právnych záverov. Výnimku pripúšťa lenustanovenie § 394 ods. 4 a 5 Trestného poriadku, ktoré však predpokladá existenciurozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa musí týkať predmetnej vecia odsúdeného. V prípade manžela sťažovateľky takéto rozhodnutie vydané nebolo a okresnýsúd by si povolením obnovy predčasne osvojil kompetencie iného súdu. V súvislostiso zásadoune bis in idemtreba uviesť, že s touto sa zaoberal už bývalý Vyšší vojenský súdv Trenčíne vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 To 119/01 z 9. októbra 2001 a vyslovil, žev prípade manžela sťažovateľky išlo o dve diametrálne odlišné konania, a preto nebolasplnená podmienka porušenia uvedenej zásady.

III.

17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanovuje zákona.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnosti (práva na zákonného sudcua zákazune bis in idemnikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatneodsúdený alebo oslobodený spod obžaloby) rozhodnutí trestných súdov, ktoré neotvoriliodsúdenie manžela sťažovateľky („odpierača“) po tom, čo mu Vojenský obvodový súdBratislava v roku 1992 v rozhodnutí o súdnej rehabilitácii zrušil trest ako neprimeraný, alenie vinu, pričom pri nepovolení obnovy konania rozhodoval na prvom stupni namiestosenátu samosudca a pri rozhodovaní nebolo zohľadnené súčasné poňatie konceptune bis in idemna „odpieračov“ v dobe neslobody. Ústavný súd prízvukuje, že výraz „odpierač“,ktorým označuje manžela sťažovateľky, používa v neutrálnom zmysle.

- ratione personae

19. Ústavný súd musí najprv uviesť, že vzhľadom na citlivosť veci súvisiacejs identitou rodiny sťažovateľky a vysporiadania sa s dobou neslobody prijal túto sťažnosťna ďalšie konanie, aj keď nie je judikatórne a doktrinálne ustálené, či a do akej miery majúpríbuzní zomrelých odsúdených ústavnoprávne pozície na ochranu ich práv. Doktrinálne bytejto právnej situácii svedčilo tiež namietanie porušenia osobnostných práv. Okrem toho,ústavný súd prijal sťažnosť v období ustaľovania vzťahu ústavnej sťažnosti k trestnémudovolaniu, pričom sa neskôr ukázalo, že vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto typuuznesenia dovolanie nie je v žiadnom prípade prípustné, mala byť sťažnosť proti krajskémusúdu odmietnutá ako podaná oneskorene. Na druhej strane ústavný súd vníma, že v danejveci ide o vyjadrenie snahy o vyriešenie ústavnoprávnych nejasností v otázkach„odpieračov“ (porov. bod 67 II. ÚS 348/09, bod 22 II. ÚS 471/2014; Ihering, R. Bojo právo. Bratislava: Kalligram 2009).

20. Ústavný súd rozumie, aká dôležitá je pre jednotlivcov hodnota fixáciebezúhonnosti v objektívnom práve, presnejšie nie v objektívnom práve ako súbore právnychpredpisov, ale v „objektívnom“ práve, tvorenom aktami aplikácie práva, podobnom tomu,ktoré nachádzajú súdy. Napriek tomu, že verejná moc nie je neomylná, a dokonca sav našich dejinách dopustila zločinov, nemá otázka (ne)konštatovania viny v trestnom právelen praktický význam spočívajúci v „čistom“ trestnom registri pre výkon jednotlivýchpovolaní. Otázka viny má aj silný symbolický význam, a preto trestné právo umožňujeočistenie odsúdeného aj posmrtne. Z iných právnych odvetví vo vzťahu k občianskemuočisteniu možno zmieniť právo na dodatočné oznámenie podľa § 9 tlačového zákona.Obzvlášť delikátne je očistenie občanov v režime rehabilitačného konania podľa zákonač. 119/1990 Zb., pretože tu ide jednak o pocit individuálneho zadosťučinenia, napriek tomualebo práve preto, že išlo o odsúdenie nelegitímnym režimom, ako aj o snahu novej mocio získanie autentickej legitimity a dôvery občianskej spoločnosti. To je tiež jedným zozmyslov činnosti ústavného súduinfikovať právny poriadok a aplikáciu práva hodnotamislobody a férovosti, budovať dôveru občianskej spoločnosti v právny štát. Avšak aj pri tejtopráci je potrebné zachovať si triezvosť a nezabúdať na viazanosť ústavou a právom.

21. Nadväzujúc na predchádzajúci odsek, ústavný súd musí ďalej poznamenať, žepredmetná vec je charakterizovaná zložitou previazanosťou troch časových, vývojových,resp. historických línií reflektujúcich stredoeurópske dejiny. (i) Prvou líniou je dobaneslobody a diskontinuita súčasnej štátnosti voči nej. (ii) Druhú líniu predstavuje hľadaniepostoja k „odpieračom“ v západnej spoločnosti. (iii) A napokon treťou líniou je vzťahsúčasnosti k nápravám krívd v 90-tych rokoch. Ústavný súd tým chce tiež vyjadriť, žeúčelom vysporiadania sa s dobou neslobody je dosiahnuť upokojenie v právnych statusochdotknutých osôb (porov. bod 30). V predmetnej veci jeden skutok spadal do tretej republiky,druhý do doby neslobody, „odpierač“ bol čiastočne rehabilitovaný v roku 1992a v súčasnosti sa 30 rokov po jeho smrti snaží jeho manželka o úplnú rehabilitáciu nazáklade výkladov „odpieračstva“ z polovice 90-tych rokov.

22. V modernej, masovej spoločnosti sa pozabúda, že obrana krajiny má pozadiev istej komunitnosti v snahe obrániť svoje spoločenstvo (čl. 25 ústavy: Obrana Slovenskejrepubliky je povinnosťou a vecou cti občanov.). Aj v západnej netotalitnej spoločnosti,vzhľadom na kultúru občianskej spoločnosti a jej vzťahu k moci, ako aj vzhľadom na vývojbezpečnostných otázok a ľudských práv, taktiež neľahko hľadali zrelosť k akceptácii„odpieračstva“, hľadali svoju pozíciu k „odpieračom“, ako aj k svedkom Jehovovým. Veďaj v samotnej 1. ČSR mali neľahkú pozíciu. Stredoeurópana aj dnes zarazia udalostiv Québecu v 70-tych rokoch či protesty slávneho dramatika Dürrenmata proti situáciivo Švajčiarsku. Každopádne to však ťažko porovnávať s tunajšou situáciou v 50-tychrokoch, kde v krajine typu Orwellovskej Oceánie nemožno o nejakej občianskej spoločnostivôbec hovoriť (vážiac si prirodzene odboj a osobné iniciatívy). PonovembrovéČeskoslovensko zakotvilo v čl. 15 ods. 3 listiny ustanovenie, podľa ktorého nikohonemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebos jeho náboženským vyznaním. Ešte federálny ústavný súd sa musel zaoberať akoposlednou derogačnou vecou zákonom o civilnej službe (Pl. ÚS 78/92) a následne ajslovenský ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/94. Civilná služba, ku ktorej sa daloprihlásiť len v prepadnej lehote, oživila v 90-tych rokoch problém opakovaného„odpieračstva“. V Českej republike ústavný súd výkladomne bis in idembránilopakovanému odsudzovaniu, čo viedlo k napätiu s tamojším najvyšším súdom. Vývojpokračoval k vneseniu náboženskej slobody a neskôr slobody svedomia do tohto problému,aby sa napokon neaplikoval len na živé veci, ale aj na odsúdencov z doby neslobody (porov.Němeček, T. Život a případy Elišky Wagnerové. Praha: Leges, 2014, s. 77 a nasl.). Najvyššísúd Slovenskej republiky prijal zjednocujúce stanovisko č. Rt 25/98, ktorým ustálil výkladopakovaného „odpieračstva“: «Zákonným znakom trestného činu nenastúpenia službyv ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona je cieľ (zámer) konaniapáchateľa ako prejav jeho vôle v rámci objektívnej stránky skutkovej podstaty tohtotrestného činu. Cieľ (zámer) konania páchateľa ako subjektívny prvok objektívnej stránkytrestného činu nie je možné zamieňať so subjektívnou stránkou, ktorá sa týka predovšetkýmzavinenia. Týmto cieľom (ktorý musí byť preukázaný) sa trestný čin nenastúpenia službyv ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona odlišuje od rovnakopomenovaného trestného činu podľa § 270 Trestného zákona. Pojmový znak tohto trestnéhočinu „vyhnúť sa trvalo vojenskej činnej službe alebo zvláštnej službe“ treba preto vykladaťtak, že ide o stav nemenný, nepripúšťajúci zmenu, lebo ide o natrvalo prejavenú vôľupáchateľa nesplniť služobnú povinnosť, a to po celú dobu Branným zákonom prípustnéhotrvania. Jednotu skutku aj pre ďalšie prípady povolania na vojenskú alebo zvláštnu službu tuudržiava preukázaný cieľ (zámer) konania páchateľa trvalo sa vyhnúť vojenskej činnejslužbe alebo zvláštnej službe, ktorý charakterizuje a spája jednotlivé čo aj rôzne motivovanéakty správania sa páchateľa do konania, ktoré je v príčinnej súvislosti s následkom vo formeporušenia individuálneho objektu tohto trestného činuteda záujmu štátu na riadnomsplnení povinnosti vykonať službu v ozbrojených silách. Opätovné uznanie obvineného zavinného z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1Trestného zákona je porušením zásady „ne bis in idem“».

- Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby

23. Najdôležitejšou zložkou veci je námietka sťažovateľky, že okresný súd a krajskýsúd porušili zákazne bis in idemtým, že neobnovili konanie, kde pôvodná „rehabilitačnáobnova“ nezohľadnila koncepciune bis in idemvo vzťahu k „odpieračom“ a súčasnúkoncepciu ľudskoprávnej ochrany, ktorá „odpieračstvo“ rešpektuje.

24. Okresný súd riadne uviedol, že dôvodom na povolenie obnovy konania nemôžebyť použitie nesprávnej právnej kvalifikácie. Krajský súd sa s týmto explicitne stotožnil.Ústavný súd musí tejto argumentácii prisvedčiť. Argument nového poňatiane bis in idemvo vzťahu k „odpieračom“, ktoré sa vyvíjalo v 90. rokoch samostatne a v previazanostiso slobodou náboženského vyznania a slobodou svedomia, akokoľvek vzhľadom na svojuhodnotovosť môže pripomínať niečo ako inštitucionálny fakt, ide o argument právny, a nieskutkový. Už to by stačilo na ústavnú akceptovateľnosť napadnutých rozhodnutí.

25. Veľmi komplexne sa touto otázkou zaoberal český ústavný súd v uznesení sp. zn.IV. ÚS 190/03, ktoré bolo s právnymi vetami uverejnené v českej Zbierke nálezova uznesení (svazek 33, usnesení č. 21, s 429 a nasl.). Právnym zástupcom sťažovateľa boltaktiež JUDr. Müller. V ťažiskovej časti český ústavný súd uviedol:«Zásadní otázkou pro posouzení ústavní stížnosti stěžovatele tedy je, zda nová interpretace zákonných ustanovení vztahujících se k odepření nástupu vojenské služby s odkazem na svobodu náboženského vyznání, tedy změna výkladu trestněprávní normy, je „skutečností“ soudu dříve neznámou ve smyslu ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu, a odůvodňuje tedy povolení obnovy řízení. Obnova řízení je, na rozdíl od stížnosti pro porušení zákona a dovolání, mimořádným opravným prostředkem, jehož účelem je odstranit nedostatky ve skutkovém zjištění. V řízení o obnově se nezjišťuje správnost původního rozhodnutí, nýbrž se posuzuje, zda dojde k předložení nových skutečností či důkazů, které by mohly změnit původní výroky napadeného rozhodnutí. Podle ustanovení § 278 odst. 1 tr. řádu se obnova řízení, které skončilo pravomocným rozsudkem, povolí, „vyjdou-li najevo skutečnosti nebo důkazy soudu dříve neznámé, které by mohly samy o sobě nebo ve spojení se skutečnostmi a důkazy známými již dříve odůvodnit jiné rozhodnutí o vině nebo o přiznaném nároku poškozeného na náhradu škody, anebo vzhledem k nimž by původně uložený trest byl ve zřejmém nepoměru ke stupni nebezpečnosti činu pro společnost nebo k poměrům pachatele, nebo uložený trest by byl ve zřejmém rozporu s účelem trestu“. Obnova řízení ukončeného pravomocným rozsudkem tedy řeší výhradně vady ve skutkových zjištěních, které vznikly tím, že soudu v době jeho rozhodování nebyly známy skutečnosti nebo důkazy způsobilé změnit skutkový stav věci a teprve na tomto skutkovém základě ovlivnit jeho právní posouzení a následně i výrok o vině, náhradě škody či trestu. Nelze proto v řízení o povolení obnovy řízení novou skutečnost spatřovat ve vadě v právním posouzení věci dovozované z jiného (pozdějšího) výkladu právní normy.

Stěžovatel v ústavní stížnosti dovozuje splnění podmínek pro povolení obnovy řízení ze skutečnosti, kterou má být nová (dle formulace stěžovatele nikoliv „nová“, nýbrž „chybná“) interpretace zákonných ustanovení vztahujících se k právu na odepření vojenské služby z náboženských důvodů, obsažená v nálezech Ústavního soudu. Jak bylo výše uvedeno, žádný z cit. nálezů nevyslovil, že by návrh na obnovu řízení měl být procesním prostředkem k odstranění trestních rozhodnutí minulé doby, která z pohledu dnešního nazírání na základní práva a svobody těžko mohou obstát. Ústavní soud se v obecné rovině samozřejmě ztotožňuje s myšlenkami a názory vyjádřenými v cit. nálezech, je však přesvědčen, že závěry v nich vyslovené neznamenají, že se lze automaticky a bez dalšího domáhat zrušení jakéhokoli dřívějšího rozhodnutí, které vykazuje z dnešního pohledu ústavněprávní deficity. Rozhodující je, zda v platném právním řádu je k dispozici využitelný procesní prostředek, který takový přezkum umožňuje (obdobně i usnesení Ústavního soudu sp. zn. I. ÚS 456/02 ze dne 8. 7. 2003).

Novými skutečnostmi mohou být pouze skutečnosti soudu v původním řízení neznámé, které však již v době vydání rozhodnutí existovaly a teprve později vyšly najevo. Nový výklad ustanovení hmotného práva trestního, byť by byl obsažen v nálezech Ústavního soudu, proto již z tohoto důvodu novou skutečností ve smyslu citovaného ustanovení nemůže být, jestliže v době vydání původního rozhodnutí neexistoval. Novou skutečností může být pouze objektivně existující jev, který v téže věci nebyl důkazem, ale může mít vliv na zjištění skutkového stavu. Taková skutečnost v trestním řízení, tedy i v řízení o obnově, se stává předmětem hodnocení právem a nelze ji tedy s právem ztotožňovat. Za právo se přitom považují nejen platné právní normy, ale i závěry o tom, zda určitá skutečnost tvoří prvky znaků hypotézy právních norem, podle kterých se provádí hodnocení této skutečnosti. Z toho vyplývá, že odlišný (pozdější) výklad práva, podmíněný právním názorem vysloveným v nálezu Ústavního soudu, není okolností odůvodňující povolení obnovy řízení. V této souvislosti lze odkázat na usnesení Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 111/98.

Způsobilost skutečností, které vyšly nově najevo, změnit původní rozhodnutí, je třeba posuzovat podle právního stavu existujícího v době vydání původního rozhodnutí, tedy ex tunc, a k případným změnám hmotného práva nelze jako k rozhodné skutečnosti odůvodňující povolení obnovy řízení přihlížet.

Nelze-li tedy za novou skutečnost v řízení o povolení obnovy považovat zrušení určitého ustanovení hmotného práva trestního, s výjimkou shora uvedenou, tím méně lze za takovou skutečnost považovat jiný výklad existujícího právního předpisu. V konkrétním případě byla navíc příslušná ustanovení trestního zákona podrobena ústavněprávnímu přezkumu. Ústavní soud však nálezem ze dne 3. 2. 1999 nevyhověl návrhu senátu trestního kolegia Nejvyššího soudu ČR na zrušení § 21 odst. 1 branného zákona č. 92/1949 Sb., ve znění pozdějších předpisů, a § 269 a 270 tr. zákona, s tím, že existuje takový výklad těchto ustanovení, který respektuje ústavní principy (sp. zn. Pl. ÚS 119/98, Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, sv. 13, nález č. 19, vyhlášen pod č. 38/1999 Sb.). Jednalo se tedy o interpretační nález, u kterého by ani postup podle § 71 zákona č. 182/1993 Sb., ve znění pozdějších předpisů, nebyl možný.

K argumentaci stěžovatele, že došlo k porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, uvádí Ústavní soud následující: Účelem citovaného ustanovení je zaručit každému jeho právo nebýt souzen nebo trestán pro tentýž trestný čin dvakrát. Odstavec 1 obsahuje zákaz opakování trestního řízení, které bylo uzavřeno konečným pravomocným rozhodnutím. Odstavec 2 pak stanoví, že ustanovení odstavce 1 není na překážku případnému "znovuotevření věci" (v oficiální anglické verzi Úmluvy „reopening of the case“), pokud právní řád příslušného státu takový postup umožňuje. Pokud je tedy v českém překladu Úmluvy užit pojem „obnova“, nejde o obnovu řízení v právně-technickém smyslu, ale o jakékoli opravné řízení směřující ke zrušení či změně původního rozsudku. Ustanovení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, tedy není možno interpretovat tak, že rozšiřuje podmínky pro obnovu řízení upravené v příslušných ustanoveních konkrétního trestního řádu o další podmínku „nové nebo nově odhalené skutečnosti nebo podstatná vada v předešlém řízení“, nýbrž je třeba z tohoto ustanovení dovodit, že pokud je v téže věci konáno nové řízení v souladu s trestněprávní úpravou toho kterého státu, není takový postup v rozporu s ustanovením čl. 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě.

Z výše uvedených důvodů se Ústavní soud neztotožňuje se závěrem stěžovatele, že vadná rozhodnutí z minulých let lze napravovat cestou obnovy řízení podle § 278 odst. 1 tr. řádu, a to na podkladě ustanovení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě. Postupem stížnostního soudu nedošlo k porušení stěžovatelova práva na obnovu řízení dle citovaného ustanovení, neboť toto ustanovení negarantuje právo na obnovu řízení, nýbrž právo nebýt opakovaně souzen a trestán pro tentýž trestný čin („ne bis in idem“). Změnu interpretace zákonných ustanovení vyplývající z nálezu Ústavního soudu nelze považovat za skutečnost odůvodňující obnovu trestního řízení podle současně platného a účinného znění § 278 odst. 1 tr. řádu.»

26. Na tomto mieste možno uviesť, že prakticky všetky veci „odpieračov“ z dobyneslobody, ktorými sa opätovne zaoberali české súdy, vrátane ťažiskových I. ÚS 671/201a Pl. ÚS 42/02, boli otvorené cez inštitút sťažnosti pre porušenie zákona, a nieprostredníctvom obnovy konania.

27. V našom prostredí je potrebné zmieniť prípad, uznesenie sp. zn. III. ÚS 165/05kde bol sťažovateľ, „odpierač“, odsúdený na Slovensku v roku 1981 na prísny,nepodmienečný trest odňatia slobody. Na jeho podnet podala Generálna prokuratúraSlovenskej republiky v roku 2004 sťažnosť pre porušenie zákona neprimeraným trestom.Najvyšší súd sťažnosť zamietol. Sťažovateľ argumentoval v ústavnej sťažnosti slobodousvedomia, všeobecnou deklaráciou a protikomunistickým zákonom. Ústavný súd uznesenímsp. zn. III. ÚS 165/05 odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, dôvodiac subsidiaritoutak, že ústavný súd nerozhoduje o trestoch a rozhodnutie najvyššieho súdu je dostatočneodôvodnené. Väčšina tretieho senátu upozornila, že v roku 1981 ani niektoré západnékrajiny neumožňovali civilnú službu, a teda ani z medzinárodného hľadiska nejdeo „neznesiteľnú nespravodlivosť“. Veľmi pozoruhodný je disent sudcu Babjaka, v ktoromupozorňuje na to, že najvyšší súd nereagoval na argument slobody svedomiadoplnený českou judikatúrou. Upozornil na dobovú viazanosť sudcov socialistickýmprávnym vedomím, ako aj na dobovú viazanosť ČSSR Paktom o občianskych a politickýchprávach. Takýto právny základ by bol ideálnou platformou na artikulovanie právnehonázoru, ktorý požaduje sťažovateľka.

28. Judikatórne, ani v akadémii nie je doriešené, či je vôbec možná obnova súdnehorehabilitačného konania, či ide o obnovu konania trestného, alebo ide o obnovu konaniarehabilitačného. Uzavretosť, dobovosť rehabilitačného konania skôr napovedá, že možnoobnoviť trestné konanie, ale nie rehabilitačné konanie – to by bola obnova obnovy. Zároveňtreba rozlišovať a nezamieňať obnovy skutkové a obnovy „právne“ (§ 41b ods. 1 zákonao ústavnom súde, II. ÚS 46/20215, II. ÚS 111/2015, § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde,§ 394 ods. 4 Trestného poriadku), resp. skutkové a právne dôvody [§ 14 ods. 1 písm. d), e),či f) zákona o súdnej rehabilitácii]. Sťažovateľka svojím spôsobom žiada, na pôdoryseskutkovej obnovy (dnešný Trestný poriadok), na základe zmenenejprávnejinterpretácie,„právnu obnovu“ zo zákona o súdnej rehabilitácii.

29. Ústavný súd sa oboznámil s rehabilitačnými rozhodnutiami Vojenskéhoobvodového súdu Bratislava, a to s uznesením sp. zn. 2 Rtv 74/91 z 19. augusta 1992a rozsudkom sp. zn. 2 Rtv 74/91 z 29. septembra 1992. Prvým uvedeným rozhodnutím bolzrušený rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. T 104/58 z 15. mája 1958podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona o súdnej rehabilitácii, pretože výmera trestu bolav zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Vojenský obvodový súduviedol, že vzhľadom na okolnosti prípadu a priaznivé hodnotenie odsúdeného bol trestv zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Podľa dostupnýchdokumentov nebola proti tomuto rozhodnutiu podaná sťažnosť.

- „ratione temporis“

30. Rozhodnutie je z dnešnej perspektívy (pochopiteľne) lakonické, pravdepodobnepoznačené porevolučnými novotami či mechanickosťou rozhodovania o množstve takýchtovecí. Doba neslobody bola zákonom o súdnej rehabilitácii ustanovená obdobím od25. februára 1948 do 1. januára 1990. Nie nepodobne ju ustanovuje aj zákon č. 480/1991Zb. o dobe neslobody (§ 1V rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudsképráva i svoje vlastné zákony.) a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z.o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (§ 1 ods. 1Režim založený nakomunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalomČeskoslovensku od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, bol odsúdeniahodný.). Novéľudskoprávne dokumenty taktiež určujúce diskontinuitu s dobou neslobody listinaa dohovor nadobudli účinnosť pred rozhodovaním rehabilitačného súdu. Listina nadobudlaúčinnosť 8. februára 1991 a dohovor 18. marca 1992. Ústavný súd tým chce akcentovať, žerehabilitačné rozhodnutia boli prijaté už za nových, právno-štátnych štandardov, pričom ajsamotný zákon o súdnej rehabilitácii je takouto hodnotovou normou. Tieto právno-štátnehodnotové štandardy platia kontinuálne dodnes, a nie je nijaký dôvod vnášať dovysporiadania sa s minulosťou štvrtú časovú líniu, ktorá by dávala do kontrastudeväťdesiate roky a dnešok (porov. bod 21). V záujme právneho mieru už v zásade nie jevhodné kasačne zasahovať do týchto rehabilitačných rozhodnutí v režime obnovy konaniana základe nových interpretácií.

31. Ústavný súd si z Krajského súdu v Trenčíne zaobstaral uznesenie Vyššiehovojenského súdu Trenčín sp. zn. 3 To-119/01 z 9. októbra 2001, ktorým bola zamietnutásťažnosť proti uzneseniu Vojenského obvodového súdu Bratislava, ktorým bola zamietnutážiadosť manželky „odpierača“ o prieskumné konanie podľa § 5 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistickéhosystému. Z rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka žiadala o rehabilitáciu v režime uvedenéhozákona (Súd na návrh zruší alebo zmierni trest uložený za trestný čin, na ktorý sanevzťahuje rehabilitácia podľa zákona č. 119/1990 Zb., ak sa v priebehu konania preukáže,že konanie odsúdeného smerovalo k ochrane základných ľudských a občianskych práva slobôd nie zjavne neprimeranými prostriedkami. Na účely tohto konania sa primeranepoužijú ustanovenia § 4 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb.), pričom sa odvolávala na nálezčeského ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 187/2000. Súdy návrhu nevyhoveli, pretože porehabilitačnom rozhodnutí z roku 1992 bolo upustené od potrestania a existencia trestu jepodmienkou aplikácie zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z.o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Pre úplnosť možno uviesť, že eštev roku 2001 český ústavný súd zjednotil judikatúru a neutralizoval stanoviskom sp. zn.Pl. ÚS-st.-14/01 nález sp. zn. II. ÚS 187/2000 („Jedná-li se o trestný čin, na který sevztahuje rehabilitace podle zákona č. 119/1990 Sb., o soudní rehabilitaci, nelze aplikovatustanovení § 6 zákona č. 198/1993 Sb., o protiprávnosti komunistického režimu a o odporuproti němu.“).

32. Sťažovateľka dala ústavnému súdu do pozornosti uznesenie Okresného súduPrešov sp. zn. 41 Nt 10/2014 (IČS: 8114010387), ktorým tento povolil obnovu konaniavedeného proti „odpieračovi“ ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol v roku 1955 a 1957 dvakrátodsúdený za trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti. Obnova bola povolená nazáklade nového právneho názoru vyjadreného v stanovisku trestného kolégia najvyššiehosúdu na zjednotenie výkladu ustanovenia § 269 Trestného zákona o nenastúpení službyv ozbrojených silách z 21. mája 1998 sp. zn. Tpj 14/97 (Rt 25/1998). Okresný prokurátorpodal proti uzneseniu sťažnosť argumentujúc, že išlo o dva rozličné skutky. Krajský súdv Trenčíne uznesením č. k. 2 Tos 14/2015-48 sťažnosť prokurátora zamietol. Ústavný súdk tomu uvádza, že celú predmetnú vec, ba celú predmetnú problematiku „odpieračov“z doby neslobody možno charakterizovať aj tým, že ide o vertikálny vzťah mocia zomrelého „odpierača“, a istá veľkorysosť moci tu môže byť na mieste v snahe ukázaťdištancovanie sa súčasného právneho štátu od trestnej represie 50-tych rokov (porov. disentbod 27 nálezu). To však nemožno urobiť za tú cenu, aby priamo ústavný súd redefinovalústavne racionálne riešenie obnovy konania len zo skutkových dôvodov (niečo iné je § 394ods 4 Trestného poriadku), čo je veľmi dôležité z hľadiska právnej istoty. Ak na jednejstrane všeobecné súdy nájdu taký unikátny kontext odpieračskej veci, že chcú prejaviť tútoveľkorysosť, ústavný súd tomu nemôže brániť, pričom aj procesne je to nemožné. Ale nadruhej strane, cez ústavnú sťažnosť to ústavný súd v prerokúvanom prípade nemôžepresadzovať, pretože nesie zodpovednosť za všeobecnejší dosah svojich rozhodnutí.

33. Ústavný súd využíva toto miesto, aby zovšeobecnil prax ústavných sťažnostía rozdelil ich na dve skupiny. Vo väčšine, v ťažisku, ústavných sťažností ústavný súdpreveruje, či orgány verejnej moci, spravidla všeobecné súdy, rešpektovali relatívne známeštandardy ústavnosti. Niekedy však musí ísť ústavný súd ďalej a cez ústavnú sťažnosťpresadiť nejakú novú myšlienku ústavnosti, kde nemožno od všeobecných súdov očakávaťtento druh, neutrálne povedané, aktivizmu (II. ÚS 111/08). Predmetná vec nie je takouvecou, kde by ústavný súd volil túto druhú cestu, pretože by mohol spochybniť koncepciuobnovy konania, a taktiež pre slabšiu procesnú oporu (porov. bod 19).

34. Akokoľvek, ústavný súd v priestore vytvorenom touto vecou vyjadruje v istomzmysle účasť s pravdepodobne represívnym počínaním štátnej moci voči manželovisťažovateľky.

- základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi

35. Sťažovateľka taktiež namieta porušenie základného práva nebyť odňatýzákonnému sudcovi tým, že na okresnom súde rozhodoval samosudca namiesto senátu.Vychádza z ustanovenia § 7 ods. 3 zákona o súdnej rehabilitácii, podľa ktorého ustanovenieTrestného poriadku o príslušnosti samosudcu uskutočňovať konanie sa nepoužije.Sťažovateľka túto námietku akcentuje tým spôsobom, že by sama stačila ku kasačnémurozhodnutiu ústavného súdu, a uvádza ju pred „substantívnejšou“ námietkou porušeniaprincípu ne bis. Hoci sťažovateľka túto okolnosť namietala v sťažnosti podanej protiuzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Nt 18/2012 z 22. januára 2013, krajský súd sanámietkou nezaoberal, a preto sa s ňou ani nijako nevysporiadal. Krajský súd vo vyjadreníuznáva, že sa opomenul vo svojom uznesení vysporiadať s touto námietkou, hoci bolauvedená v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu. Napriek tomu nie je sťažnosťani v tejto časti dôvodná.

36. Ústavnému súdu je zrejmé, že v tradícii nášho trestného [Dovolanie možnopodať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení; § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku;uznesenia z konania o obnove sú vyňaté z tejto ochrany, pozn.] aj civilného procesu patrízákonný sudca k natoľko chráneným princípom, že ich porušenie znamená zmätočnosťcelého konania. Podľa ústavného súdu však nutnosť rozhodovať prvostupňovo senátom nieje taká istá vzhľadom na skutočnosť, že nie je ustálené, či sa obnovuje rehabilitačná obnovakonania, alebo sa obnovuje trestné konanie ako také. Ústavnému súdu sa javí plauzibilnýprávny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 70/2013, podľa ktoréhoz prechodných ustanovení vyplýva, že zákonným sudcom v konaní o obnove môže byť ajsamosudca:„Pokiaľ ide o dovolaciu námietku nesprávneho zloženia senátu okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania, táto nie je dôvodná. Podľa § 567 ods. 3 Tr. por. ak rozhodnutie, proti ktorému smeruje návrh na obnovu konania, vydal v prvom stupni už nejestvujúci súd, rozhodne o návrhu na obnovu konania ten súd, ktorý by bol podľa tohto zákona vecne a miestne príslušný. Podľa § 567d ods. 1 Tr. por. v konaniach začatých pred 1. aprílom 2009 na bývalých vojenských súdoch pokračujú súdy uvedené v osobitnom zákone a tým je v danom prípade Okresný súd Banská Bystrica. Podľa § 349 ods. 1 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého samosudca vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov. Podľa § 397 ods. 2 Tr. por. o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. V danom prípade, keďže podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. bolo možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na 1 rok až 5 rokov, konal zákonný sudca - samosudca Okresného súdu Banská Bystrica, čo je v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 284/2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Tdo 58/2011. Rovnako tak správne a v súlade so zákonom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. o sťažnosti obvineného rozhodoval ako vecne a miestne príslušný Krajský súd v Trenčíne.“Ústavný súd akcentuje, že prerokúvaný nález nie je vhodnou platformou nazjednotenie tejto otázky okrem iných dôvodov (porov. bod 19), hlavne z tohto dôvodu, žev časti konania o ne bis je sťažnosť evidentne nedôvodná a prípadný kasačný zásahústavného súdu z dôvodu procesnej záťaže by zbytočne v sťažovateľke budoval nádeje,a tak by bol v napätí s princípom právnej istoty.

37. Ústavný súd sumarizuje, že napadnuté konanie nemuselo byť obnovené, pretožesťažovateľka predložila právne, a nie skutkové argumenty, a preto nedošlo k porušeniučl. 50 ods. 5 ústavy a v spojení s tým nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu tým,že rozhodoval samosudca. Sťažnosti preto ústavný súd nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015