znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 77/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. J. a D. J., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr.   F.   S.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 34/2011-268 z 15. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. J. a D. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. F. J. a D. J., obaja bytom B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 34/2011-268 z 15. novembra 2012.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:«Sťažovatelia   sa   v   konaní   vedenom   proti   obchodnej   spoločnosti   O.,   s. r. o.,   B... (právny   nástupca   pôvodne   žalovanej   obchodnej   spoločnosti   O.,   a. s.,   B...)   domáhali návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava I nahradenie prejavu vôle uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. 56, na 4. poschodí nehnuteľnosti na M. ul..., postavenej na pozemku parc. Reg. „C“ č..., nachádzajúcej sa v k. ú. S. a zapísanej na LV č... (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Návrh sťažovateľov Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 10. 11. 2006, č. k. 14C/103/2001-184 v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd v Bratislave svojim (v poradí prvým) rozhodnutím zo dňa 30. 4. 2009, č. k. 3 Co/138/2009-218 odvolanie sťažovateľov odmietol na základe ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a) OSP, nakoľko uzavrel, že sťažovatelia podali odvolanie po uplynutí lehoty. Po dovolaní sťažovateľov Najvyšší súd SR napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   zo   dňa 15. 11. 2012,   č.   k.   9Co/34/2011-268   prvostupňový   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava I vo veci samej potvrdil.

Sťažovatelia sa domnievajú, že uvedeným právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave o odvolaní bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ich právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd K vydaniu napadnutého rozhodnutia vedie inter alia extrémne nesprávna interpretácia konkrétnej právnej normy....»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia stručne uvádzajú skutkové okolnosti predmetu sporu (žiadosť o prevod vlastníctva bytu z 5. augusta 1999) a poukazujú na nimi tvrdené chyby   v   rozhodnutiach   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) a v napadnutom   rozhodnutí   krajského   súdu,   ktoré   je   podľa   nich   zjavne   neodôvodnené a arbitrárne. Podľa sťažovateľov „posúdenie obsahu § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1, ako aj § 29   ods.   7   a   8   ZoVB   v   znení   účinnom   v čase   vzniku   nároku   sťažovateľov   na   prevod vlastníctva bytu bolo rozhodujúce pre výsledok celého súdneho sporu. Ak by odvolací súd aplikoval citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným významom, nemohlo by dôjsť k procesnému neúspechu sťažovateľov v konaní.“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   v   ich   prípade „boli   aplikovateľnými   právnymi   normami ustanovenia § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1 ako aj § 29 ods. 7 a 8 ZoVB. Nakoľko odvolací súd vykonal krajne nesprávnu a excesnú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení ZoVB na   zistený   skutkový   stav   do   takej   miery,   ktorá   zjavne   odporuje   pravidlám   formálnej a právnej logiky, flagrantne tým porušil princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, princíp   právnej   istoty   účastníka   konania,   pričom   sťažovateľov   vystavil   nespravodlivosti sprevádzanej   procesným   neúspechom   v konaní.  ...   Krajský   súd   v   Bratislave   však   vydal rozhodnutie, ktoré je v hrubom rozpore s § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1 ako aj § 29 ods. 7 a 8 ZoVB, a tak jeho rozhodnutím nemohlo byť zachované právo sťažovateľov na spravodlivý proces a základné právo na súdnu ochranu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:„I.   Základné   právo   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 15. 11. 2012, č. k. 9 Co/34/2011-268, ktorým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. 11. 2006, č. k. 14 C/103/2001-184 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 1. 2007, č. k. 14 C/103/2001-197 vo veci samej potvrdil, porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 11. 2012, č. k. 9 Co/34/2011- 268 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   advokátovi sťažovateľov náhradu trov konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 34/2011-268 z 15. novembra 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného   súdu   č.   k.   14   C   103/2001-184   z   10.   novembra   2006   v   spojení   s opravným uznesením okresného súdu č. k. 14 C 103/2001-197 z 31. januára 2007.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 34/2011-268 z 15. novembra 2012 vyplýva:

«... Ako už na to poukázal prvostupňový súd, pre rozhodnutie v danej právnej veci je určujúcou   posúdenie otázky,   či   je   budova,   v   ktorej sa nachádza označený byt,   ktorého nájomcami sú navrhovatelia, bytovým domom alebo nie. V prípade kladného posúdenia tejto otázky by sa na predmetný byt potom vzťahovala povinnosť prenajímateľa previesť vlastníctvo   k   predmetnému   bytu   na   navrhovateľov   za   podmienok   stanovených   zák.   č. 182/1993 Z. z....

Vychádzajúc z dikcie ust. § 1 ods. 1 cit. zák. (v znení, platnom v rozhodnom čase) podmienkou nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov na základe zákona č. 182/1993 Z. z. je, že tieto byty a nebytové priestory sa nachádzajú v bytovom dome, ktorý je definovaný v ust. § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Pôvodná právna úprava obsiahnutá v ust. § 2 ods. 1 cit. zák. (pred jeho novelou ku dňu 1. 7. 2007) teda nekládla dôraz na vlastnícky   režim   bytov   a   nebytových   priestorov,   ale   na   skutočnosť,   že   bytový   dom charakterizuje   najmä   existencia   spoločných   častí   a   spoločných   zariadení,   ktoré   sú v ideálnom podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Súčasný vlastník nadobudol nehnuteľnosť (budovu M.) ako výlučný vlastník v celosti (porovnaj výpis z LV   č..., kat.   úz. S.,   parc.   č..., č. l.   148 spisu).   Charakteristiku bytového domu podľa pôvodného znenia § 1 ods. 1 cit. zák. teda objekt „M.“ nespĺňal. Objekt je na LV zapísaný ako budova s jedným súpisným číslom, na LV nie sú uvedené jednotlivé byty a nebytové priestory s ich podrobnou špecifikáciou. Navyše aj v tom čase platné znenie § la písm. a/ vyhl. č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva   osobného   užívania   pozemkov   a náhradách   za   dočasné   užívanie   pozemkov charakterizovalo   obytný   dom   ako   dom,   v ktorom   zo   súčtu   podlahovej   plochy   všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny na byty, včítane bytov a častí bytov, ktoré sú užívané na iné účely ako na bývanie, ako i vedľajšie miestnosti a príslušenstvo patriace k bytom.   Pri   zisťovaní   tomuto   pomeru   podlahových   plôch   sa   neprihliada   na   priestory prístupné všetkým obyvateľom domu a iným osobám, na iné spoločné vedľajšie miestnosti a vedľajšie priestory (napr. schodište a chodby, spoločné práčovne a sušiarne, pôjdové a pivničné priestory), na miestnosti pre poľnohospodársku výrobu, ani na vedľajšie stavby postavené na pozemku (napr. garáže, poľnohospodárske objekty, malé prevádzky, drevárne, kôlne).

Podľa   výsledkov   vykonaného   dokazovania   budova,   v   ktorej   sa   nachádza   aj predmetný byt,   podľa   kolaudačného rozhodnutia vydaného   -   po ukončení   rekonštrukcie budovy v r. 1996 - Okresným úradom Bratislava I pod č. 3383/1996 - H/217 zo 4. 9. 1996 (č. l. 33 a nasl. spisu) pozostáva stavba z bankovej časti, ktorú tvoria administratívne priestory,   priestory   bankovej   prevádzky,   plynová   kotolňa,   parkovacie   státia   a   kaviareň s príslušenstvom, a ďalej z bytovej časti, ktorú tvorilo v tom čase 12 bytových jednotiek, neskôr   už   len   10   (po   spojení   dvoch   bytov).   Pomer   bytových   priestorov   k   nebytovým predstavuje   1.169,51   m2 (bytové   priestory):   3.391,83   m2 (nebytové   priestory).   Uvedený pomer tak netvorí požadované 2/3-iny bytovej plochy zo súčtu podlahovej plochy v objekte (v zmysle vyhl. č. 465/1991 Zb.) platnej v čase podania žiadosti navrhovateľov o prevod vlastníctva bytu.

Zmenu definície bytového domu priniesla novelizácia ust. § 2 ods. 2 cit. zákona, vykonaná zákonom č. 268/2007 Z. z., s účinnosťou od 1. 7. 2007, V súčasnosti platná definícia   bytového   domu   sa   viaže   na   budovu,   ktorá   musí   kumulatívne   spĺňať   niekoľko znakov: 1/ viac ako polovica podlahovej plochy je určená na bývanie, 2/ má viac ako tri byty, 3/ byty a nebytové priestory v budove sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a 4/ spoločné časti a spoločné zariadenia   domu   sú   v   podielovom   spoluvlastníctve   vlastníkov   bytov   a   nebytových priestorov. K. uvedenému je nutné dodať, že podľa ust. § 43c ods. 1 stavebného zákona sa za iné ako bytové domy považujú stavby, v ktorých je viac ako polovica ich využiteľnej podlahovej plochy určená na nebytové účely. Pokiaľ sú budovy určené na rôzne účely, rozlišujú sa podľa hlavného účelu, na ktorý pripadá najväčšia časť využiteľnej podlahovej plochy....

Vychádzajúc zo zisteného pomeru bytových a nebytových priestorov v objekte M., v ktorom   sa   nachádza   byt,   o   prevod   vlastníctva   ktorého   navrhovatelia   usilujú,   tak   ani novelizované znenie ust. § 2 ods. 2 zák. č. 382/1993 Z. z. nedovoľuje charakterizovať objekt M. ako bytový dom, čo by zakladalo povinnosť vlastníka objektu odpredať predmetný byt v zmysle   zák.   č.   182/1993   Z.   z.,   keďže   uvedený   pomer   nepredstavuje   viac   ako   polovicu podlahovej plochy určenej na bývanie. V súdenej právnej veci by tak ani zmena ust. § 2 ods. 2 cit. zák. vykonaná po 1. 7. 2007 nezmenila na právnom postavení navrhovateľov nič - na budovu s bytom, ktorí majú v nájme navrhovatelia 1/, 2/, sa zákon č. 182/1993 Z. z. ani po jeho novelizácii ku dňu 1. 7. 2007 nevzťahuje.

Na tomto závere nič nemení ani ust. § 24 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého ustanovenia tohto zákona s výnimkou § 6 až 8b a § 29 sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia by sa mylne mohlo zdať, že na jeho základe sa zákon č. 182/1993 Z. z. vlastne vzťahuje na všetky budovy bez rozdielu (t.j. nielen na bytové domy, ale aj na budovy, ktoré bytovými domami nie sú, t. j. aj na výrobné haly, obchodné centrá, hotely, reštaurácie, banky a pod.). Berúc však do úvahy definíciu bytového domu v ust. § 2 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z. je nutné dospieť k záveru, že za budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, je nutné považovať tie stavebné   objekty,   ktoré   kritériá   bytového   domu   vymedzené   zákonom   nespĺňajú.   Pri rešpektovaní   definície   bytového   domu   v   ust.   §   2   ods.   2   zák.   č.   182/1993   Z.   z,   možno negatívnym   vymedzením   dospieť   k   záveru,   že   budovou,   ktorá   nemá   charakter   bytového domu je stavba, pri ktorej prevažuje iná funkcia ako účel bývania. Podľa cit. § 24 zák. č. 182/1993 Z. z. sa postupuje pri nadobúdaní vlastníctva nebytových priestorov, nie však bytov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 32/2007 zo dňa 20. 3. 2008). Nájomcovia v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu, teda nemajú nárok na prevod vlastníctva bytov v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z. ani na základe jeho ust. § 24.

Záver súdu prvého stupňa bol teda vecne správny. Dokazovanie vykonané v konaní súdom prvého stupňa bolo pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľov dostatočné, aj podľa názoru odvolacieho súdu by bolo vykonanie znaleckého dokazovania, tak ako ho navrhovali navrhovatelia, nadbytočné. Správny bol aj záver súdu prvého stupňa o tom, že v Zmluve   o   prevode   vlastníctva   bytu,   predloženej   navrhovateľmi,   ktorá   mala   tvoriť neoddeliteľnú súčasť rozsudku, absentovali niektoré zákonné náležitosti takejto zmluvy (už spomínané   uvedenie   veľkosti   spoluvlastníckych   podielov   na   spoločných   častiach a spoločných zariadeniach ako aj na zastavanom pozemku). Súdna prax pritom ustálila, že pokiaľ   má   byť   rozsudkom   súdu   nahradený   prejav   vôle   niektorého   z   účastníkov   zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, musí byť obsah tejto zmluvy uvedený vo výroku rozsudku, prípadne musí byť vo výroku rozsudku uvedený odkaz na obsah pripojeného písomného vyhotovenia kúpnej zmluvy, ktorá sa tak stáva súčasťou výroku rozsudku. Pokiaľ vo výroku rozsudku nie je predmet prevodu (nehnuteľnosť)   náležitým spôsobom individualizovaný (údaj   o obcí, parcelnom čísle, katastrálnym územím, druhom, výmerou) a ak neobsahuje tento výrok tiež údaj   o   kúpnej   cene,   nemôže   takýto   rozsudok   nahradiť   nedostatok   prejavu   vôle predávajúceho s uzavretím kúpnej zmluvy (porovnaj R 53/1991). V prejednávanej právnej veci   by   chýbajúce   údaje   o   veľkosti   spoluvlastníckeho   podielu   na   spoločných   častiach a zariadeniach   bytového   domu,   ako   aj   na   zastavanom   pozemku,   mali   za   následok nedostatočnú   individualizáciu   prevádzanej   nehnuteľnosti;   takéto   vyhotovenie   zmluvy   by nemohlo tvoriť súčasť výroku rozsudku a súd by teda ani z tohto dôvodu nemohol svojím rozsudkom vyhovieť návrhu navrhovateľov.

Argument navrhovateľov, že odporca im bráni v prístupe k dokumentácii, z ktorého dôvodu nemôžu   chýbajúce údaje sami   do   zmluvy   doplniť   a tieto   je   nutné určiť   len   na základe znaleckého dokazovania, neobstojí. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by navrhovatelia v konaní o sprístupnenie týchto materiálov žiadali.

K   námietke   navrhovateľov,   že   o   ich   zmene   žalobného   petitu   súd   prvého   stupňa nerozhodol procesným ustanovením podľa   § 95 O. s. p.,   odvolací súd poznamenáva,   že zodpovedá   skutočnosti,   že   prvostupňový   súd   o   navrhovanej   zmene   žalobného   petitu nerozhodol   samostatným   procesným   ustanovením,   avšak   z   obsahu   spisového   materiálu a osobitne   samotného   napadnutého   rozsudku   prvostupňového   súdu   vyplýva,   že prvostupňový   súd   bez   akýchkoľvek   pochýb   rozhodoval   o   návrhu   navrhovateľov   na nahradenie   prejavu   vôle,   nevznikli   tak   žiadne   pochybnosti   o   tom,   o   akom   nároku uplatnenom navrhovateľmi, súd prvého stupňa rozhodoval.

Podobne ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd námietku navrhovateľov 1/, 2/ v odvolaní, že v konaní nebola- ako prejudiciálna riešená otázka platnosti Kúpnej zmluvy, na základe ktorej prešla nehnuteľnosť (budova M.) do vlastníctva štátu, čo odôvodňovali navrhovatelia tým, že na uvedenej zmluve zo dňa 7. 10. 1991 (č. l. 137 a nasl.) je ako kupujúci (nadobúdateľ nehnuteľnosti) uvedený Čsl. štát, teda subjekt, ktorý neexistoval – v tom   čase   existovala   Česká   a   Slovenská   federatívna   republika,   ktorá   však   účastníkom predmetnej zmluvy nebola. Za sporné tiež považovali, kto uvedenú kúpnu zmluvu podpísal, a teda uzavrel, pretože je to úplne iný subjekt, ako ten, ktorý je uvedený v záhlaví kúpnej zmluvy. Predovšetkým označenie kupujúceho ako Čsl. štát podľa názoru odvolacieho súdu bez ohľadu na to, že neobsahuje oficiálny názov vtedajšieho štátneho útvaru, t. j. Česká a Slovenská federatívna republika, nemôže mať za následok neplatnosť predmetnej zmluvy. Kupujúci je totiž aj v prípade označenia Čsl. štát identifikovaný jednoznačne, niet pochýb o lom, aký subjekt bol kupujúcou zmluvnou stranou, a teda nehrozila možnosť jeho zámeny siným   subjektom.   Pokiaľ   ide   o   otázku   podpisového   práva,   navrhovatelia   1/,   2/   okrem všeobecného vyjadrenia pochybnosti o tom, či osoba, ktorá zmluvu podpisovala, bola na tento   podpis   oprávnená,   svoju   pochybnosť   ničím   neodôvodnili,   neopreli   ju   o   žiadny argument Táto ich námietka všeobecnej povahy tak podľa názoru odvolacieho súdu nebola relevantná.

Aplikácia ust. § 29 ods. 7 a 8 zák. č. 182/1992 Z. z. podľa názoru odvolacieho súdu tiež nepripadá v prejednávanej veci do úvahy, nakoľko vlastník domu nenadobudol tento dom do vlastníctva podľa osobitného predpisu, ako vyžaduje ust. § 29 v ods. 7 (t. j. na základe zákona o konkurze o vyrovnaní, na základe § 335 až § 338 O. s. p., alebo na základe Exekučného poriadku a pod....

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.); výrok o trovách konania (v spojení s opravným uznesením prvostupňového súdu zo dňa 31. 1. 2007 č. k. 14 C 103/2001-197) odvolací súd zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, že navrhovateľov 1/, 2/ zaviazal povinnosťou spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia celkom vo výške 6. 176- Sk, v prepočte 205 €...»

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, avšak nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   odvolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   považoval   ústavný   súd   za   kľúčové   zistenie,   či spôsob,   ktorým   krajský   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   je ústavne   konformný.   Inými slovami,   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom   sťažovateľa,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom   krajského   súdu   na   výklad   príslušných zákonných   ustanovení   nestotožnili   (a   v   dôsledku   toho   ani s   jeho   rozhodnutím   vo   veci samej),   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013