znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 77/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   S.,   N.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   G.   H.,   T.,   ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 24/2011-85 z 26. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012   doručená   sťažnosť   S.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Cob 24/2011-85 z 26. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených listín vyplynulo, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 39 Cb 212/2009, v ktorom sa voči nemu žalobca – obchodná spoločnosť T., a. s., N. (ďalej   len   „žalobca“),   domáhal   zaplatenia   sumy   4 186,12   €   s príslušenstvom   z   titulu neuhradených zostatkov faktúr vystavených za dodávku tepelnej energie v období marec 2007 – december 2007. Žalobca tvrdil, že sťažovateľovi riadne dodal v uvedenom období tepelnú energiu, realizované dodávky vyfakturoval, avšak sťažovateľ uhradil faktúry iba čiastočne. Sťažovateľ sa v konaní bránil tým, že faktúry neboli vystavené v súlade s jeho objednávkou na rok 2007 doručenou žalobcovi 28. septembra 2006, a preto písomne žiadal žalobcu o ich prepracovanie. Čiastočné plnenie sťažovateľa podľa jeho názoru zodpovedalo oprávneným   nákladom   za   skutočnú   spotrebu   tepelnej   energie   a   za   skutočne   objednané množstvo tepelnej energie sťažovateľom. Sťažovateľ tvrdil, že žalobca vo faktúrach navýšil fixné (objednané) množstvo tepelnej energie bez predchádzajúcej dohody so sťažovateľom.Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   39   Cb   212/2009-68   z   13.   septembra   2010   žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 4 186,12 € s úrokom z omeškania a nahradiť trovy konania. Právne vec posúdil podľa zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), výnosu ÚRSO č. 1/2006 z 21. júna 2006, ktorým sa ustanovuje rozsah cenovej regulácie za výrobu, distribúciu a dodávku tepla, spôsob jej vykonania, rozsah a štruktúru oprávnených nákladov, spôsob určenia výšky priemerného zisku a podklady pre návrh ceny (ďalej len „výnos“), Občianskeho a Obchodného zákonníka. Mal za preukázané, že vzťah medzi účastníkmi sa od 1. októbra 2005 riadil zmluvou č. 35-1/2005 uzatvorenou medzi nimi na dobu neurčitú (ďalej   len   „zmluva“),   v   ktorej   sa   účastníci   dohodli,   že   množstvo   odberateľom (sťažovateľom) objednaného tepla na vykurovanie a tepla na prípravu TÚV pre príslušný kalendárny   rok   je   stanovené   na   základe   odberového   diagramu   tepla   a   je   to   zmluvne dojednané   množstvo   tepla.   Sťažovateľ   bol   podľa   zmluvy   povinný   každoročne k 15. septembru predložiť pre nasledujúci rok žalobcovi odberový diagram dodávky tepla. Pokiaľ tak odberateľ (sťažovateľ) neurobí, určí množstvo tepla pre nasledujúce obdobie dodávateľ (žalobca) na základe priemerných mesačných hodnôt dodaného tepla za posledné tri roky (čl. V zmluvy). Okresný súd bol toho názoru, že k dohode o množstve dodaného tepla medzi účastníkmi pre rok 2007 nedošlo, sťažovateľ si objednal teplo na rok 2007, ale táto objednávka nezodpovedá platnej zmluve medzi účastníkmi, a preto mal žalobca právo určiť množstvo tepla pre spornú časť fixnej zložky maximálnej ceny tepla postupom podľa § 3 ods. 3 druhej vety výnosu, t. j. mohol ho určiť podľa dodávky tepla v roku t – 2. S poukazom na § 22 ods. 1 a 2 zákona o tepelnej energetike neuhradením fakturovaných súm   spôsobil   sťažovateľ   žalobcovi   škodu,   ktorú   mu   je   povinný   nahradiť   na   základe zodpovednosti za škodu podľa osobitného predpisu (zákona o tepelnej energetike).Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktorým   navrhol   rozsudok okresného   súdu   zmeniť   tak,   že   žaloba   sa   zamieta.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 8 Cob 24/2011-85 z 26. októbra 2011 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   39   Cb   212/2009-68   z   13.   septembra   2010   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8   Cob   24/2011-85   z   26.   októbra   2011   nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2011.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   najprv   zopakoval   tvrdenia uvedené   v   priebehu   konania   pred   okresným   súdom   a   v   odvolaní   proti   jeho   rozsudku. Porušenie sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Cob 24/2011-85 z 26. októbra 2011 odôvodnil sťažovateľ tým, že krajský súd sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s jeho argumentmi a námietkami uvedenými v odvolaní, pri svojom rozhodovaní si   neoveril,   aké   dôkazy   sa   v   súdnom   spise   nachádzajú,   arbitrárne   posudzoval   platnosť zmluvy o dodávke tepla, takže sťažovateľovi nie je zrejmé, či daná zmluva o dodávke tepla je neplatná v celom rozsahu a od začiatku alebo len niektorá jej časť, keďže faktúry ostali v platnosti. Rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné, čím bolo porušené základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie. Z rozhodnutia krajského (a ani okresného) súdu nie je jasné, prečo dospel k záveru, že konaním sťažovateľa došlo k vzniku škody na strane žalobcu, ako mala vzniknúť a ako dospeli súdy k jej vyčísleniu. Žalobca nedodal sťažovateľovi väčšie množstvo tepla, než si sťažovateľ   objednal,   a   preto   mu   nemohla   vzniknúť   žiadna   škoda.   Sťažovateľ   tieto argumenty uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi,   avšak tieto sa nimi nezaoberali. Krajský súd sa nevysporiadal ani s tvrdením sťažovateľa, že ide o spotrebiteľský vzťah a ani s jeho námietkou, že si teplo u žalobcu objednal v lehote stanovenej žalobcom. Sťažovateľ sa z rozhodnutí súdov nedozvedel, prečo musí zaplatiť za službu, ktorú nedostal.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo S., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob/24/2011 a jeho rozhodnutím z 26. októbra 2011 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Cob/24/2011 z 26. októbra 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť Mgr. G. H. trovy právneho zastúpenia v sume 309,04 Eur (slovom tristodeväť eur a štyri centy) za dva úkony právnej služby, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Cob 24/2011-85 z 26. októbra 2011 v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a tiež z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Krajský súd rozsudok č. k. 8 Cob 24/2011-85 z 26. októbra 2011 odôvodnil takto:„Odvolací   súd   preskúmal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O.s.p.,   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú dôvody pre zmenu ani pre zrušenie napadnutého rozsudku.

Predmetom   odvolacieho   konania   je   žalobcom   uplatnené   právo   na   zaplatenie peňažného plnenia vo výške 4 186,12 eur s príslušenstvom.

Z   obsahu   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy posúdil podľa zásad § 132 O.s.p. a vo veci vyvodil správny   právny   záver,   keď   po   zistení,   že   medzi   účastníkmi   konania   nedošlo   k   dohode o množstve dodaného tepla na rok 2007 v zmysle čl. V bodu 1, 2 zmluvy o dodávke a odbere tepla č. 35 – 1/2005, konštatoval, že žalobca mal právo určiť množstvo tepla pre spornú časť fixnej zložky max. ceny tepla postupom podľa § 3 ods. 3 druhá veta Výnosu ÚRSO č. 1/2006   a   že   nezaplatením   súm   2   731   eur   a   1   455,12   eur   spôsobil   žalobcovi   škodu vyplývajúcu z osobitného zákona (zák. č. 657/2004 o tepelnej energetike).

Podľa § 22 ods. 1, 2 zák. č. 657/2004 Z. z. neoprávneným odberom tepla je odber tepla bez uzavretej zmluvy o dodávke tepla s výnimkou uvedenou v § 19 ods. 3 písm. b/ alebo v rozpore s uzavretou zmluvou alebo odber tepla z verejného rozvodu tepla alebo z tepelnej prípojky sa uskutočňuje bez vedomia a súhlasu odberateľa.

Za   škodu   spôsobenú   dodávateľovi   nesprávnym   odberom   tepla   zodpovedá   osoba, ktorá neoprávnene teplo odobrala.

Žalovaný   nesplnil   zmluvnú   povinnosť   k   15.   09.   2006   vypracovať   a   doručiť dodávateľovi odberný diagram dodávky tepla (čl. V bod 2 zmluvy o dodávke a odbere tepla), preto ako je uvedené vyššie mal žalobca právo určiť spornú časť fixnej zložky max. ceny tepla podľa § 3 ods. 3 druhá veta Výmeru ÚRSO č. 1/2006.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa sa s obranou žalovaného (zhodná s dôvodmi odvolania) dôsledne zaoberal, pri rozhodovaní o veci nepochybil, vec správne právne posúdil, preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

V   podrobnostiach   v   zmysle   §   219   ods.   2   O.s.p.   odvolací   súd   poukazuje   na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd   dal   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Podľa § 219 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   V   takom   prípade   je potrebné   vnímať   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   v   kontexte   odôvodnenia prvostupňového súdu.

Krajský   súd   neponechal   bez   povšimnutia   žiadny   z   odvolacích   argumentov sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Cob 24/2011-85 z 26. októbra 2011 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 12. apríla 2012