znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 77/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sž 13/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti N., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   N.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Sž 13/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. februára 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím bývalého Úradu... (ďalej len „úrad“) sp. zn. GRUFT-125/2004/SANE z 11. novembra 2004 bola sťažovateľke uložená pokuta vo výške 40 000 Sk za porušenie ustanovenia § 130 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch   a   investičných   službách   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) tým, že sťažovateľka ako emitent cenného papiera ISIN:CS0009010459 vydaného na základe verejnej ponuky podľa ustanovenia § 170 ods. 1 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého sa cenné papiere, ktoré boli k 1. januáru 2002 verejne obchodovateľné podľa doterajších predpisov, považujú za   cenné   papiere   vydané   na   základe   verejnej   ponuky,   nesplnila   informačnú   povinnosť, keďže výročnú správu o svojom hospodárení za rok 2002 a doklad o jej uverejnení v dennej tlači s celoštátnou pôsobnosťou uverejňujúcou burzové správy nepredložila úradu a burze cenných papierov, na ktorej je tento cenný papier prijatý na obchodovanie, v zákonom ustanovenej lehote, teda do 31. mája 2003.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   rozklad.   Rozhodnutím   bývalej Rady Úradu... (ďalej len „rada úradu“) sp. zn. GRUFT--125/2004/SANE/R z 28. februára 2005 bolo rozhodnutie úradu potvrdené a rozklad sťažovateľky zamietnutý.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sž   33/05   z   29.   júna   2006   bola   žaloba sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutí rady úradu a úradu zamietnutá.

Na   základe   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou   nálezom   ústavného   súdu   č.   k. IV. ÚS 296/09-54 z 10. decembra 2009 bolo vyslovené porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny a tiež čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž 33/2005 z 29. júna 2006 s tým, že rozsudok bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Následným rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Sž 13/2009-18 z 24. novembra 2010 bola   žaloba   sťažovateľky   opätovne   zamietnutá.   Rozsudok   bol   doručený   právnemu zástupcovi sťažovateľky 9. decembra 2010.

Podľa názoru sťažovateľky pri rozhodovaní o jej žalobe bolo potrebné považovať za základné   tieto   otázky:   a)   kedy   boli   predmetné   akcie   vydané,   b)   či   podľa   zákona č. 600/1992 Zb.   o   cenných   papieroch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zrušený zákon o cenných papieroch“) zo samotnej skutočnosti, že akcie boli prijaté a obchodované na verejnom trhu, plynie, že boli verejne obchodovateľné, c) ako treba správne vykladať ustanovenie § 93 zrušeného zákona o cenných papieroch.

Ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu č. k. IV. ÚS 296/09-54 z 10. decembra 2009 dospel k záveru, že najvyšší súd prevzal v celom rozsahu zistenia a argumentáciu úradu,   ale   s   konkrétne   formulovanými   námietkami   sťažovateľky   majúcimi   podstatný a rozhodujúci   význam   pre   rozhodnutie   sa   presvedčivo   nevysporiadal.   Najvyšší   súd   bol nálezom ústavného súdu viazaný a bolo jeho povinnosťou vysporiadať sa nielen s otázkami výslovne   vymenovanými   ústavným   súdom,   ale   so   všetkými   relevantnými   námietkami sťažovateľky.

Právny inštitút zaknihovaného cenného papiera zaviedol zrušený zákon o cenných papieroch, ktorý nadobudol účinnosť 28. decembra 1992. Pred týmto dňom nebolo možné vydať   cenný   papier   v   zaknihovanej   podobe.   Z   ustanovenia   §   154   a   nasl.   Obchodného zákonníka je jednoznačné, že akciu môže vydať jedine akciová spoločnosť. To znamená, že akciová   spoločnosť   môže   vydať   svoje   akcie   až   po   svojom   vzniku.   Z   ustanovenia   §   5 zrušeného zákona o cenných papieroch vyplýva, že vydanie (emisia) akcií je proces, ktorý trvá po istý čas. Pretože toto ustanovenie považuje za okamih vydania cenného papiera čas splnenia dvoch podmienok, vyplýva z neho záver, že nie je možné vydať akcie so spätnou účinnosťou. Preto právny záver úradu, podľa ktorého akcie sťažovateľky boli vydané ku dňu jej vzniku, teda k 1. máju 1992, je nesprávny. Deň vzniku akciovej spoločnosti a deň vydania jej akcií nemôže byť totožný.

Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch cenné papiere vydané predo dňom účinnosti tohto zákona sa považujú za verejne obchodovateľné cenné papiere, ak z osobitného zákona alebo z rozhodnutia emitenta, ktoré urobil predo dňom účinnosti tohto zákona, nevyplýva niečo iné. Akcia vydaná v listinnej podobe má všetky náležitosti, keď listina, ktorá ju stelesňuje, obsahuje všetky náležitosti určené ustanovením § 155 Obchodného zákonníka. Taká listina, ktorá by mohla byť podľa zrušeného zákona o cenných   papieroch   a ustanovenia   § 155   Obchodného   zákonníka   považovaná za akciu vydanú sťažovateľkou, nikdy nevznikla, teda akcie sťažovateľky neboli vydané v listinnej podobe.   Ani   úrad,   ale   ani   najvyšší   súd   neoznačili   konkrétne   žiadnu   listinu   za   akciu sťažovateľky vydanú v listinnej podobe. Naproti tomu skutočnosť, že akcie sťažovateľky boli vydané v zaknihovanej podobe, nespochybnili a nevyvrátili ani úrad, ale ani najvyšší súd. V predmetnej veci pre aplikáciu ustanovenia § 92 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch jednou z rozhodujúcich skutočností bolo, kedy boli vydané akcie sťažovateľky, predo dňom účinnosti alebo po dni účinnosti zrušeného zákona o cenných papieroch. V tejto súvislosti vychádzajúc z ustanovenia § 5 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch treba dospieť k záveru, že akcie sťažovateľky boli vydané až po dni účinnosti zrušeného zákona o cenných papieroch, a to v zaknihovanej podobe. Vo výpise z Emisií cenných papierov z 18. júla 2003 vydanom Strediskom cenných papierov Slovenskej republiky, a. s. (ďalej len „stredisko cenných papierov“), 18. júla 2003 vyplýva, že akcie sťažovateľky boli vydané v dvoch emisiách, a to 29. marca 1993 16 487 kusov a 28. júla 1993 zasa 9 789 kusov. Preto nemôže obstáť názor najvyššieho súdu, že tento výpis neovplyvňuje nijakým spôsobom rozhodnutie úradu a jeho právny názor. Skutkové závery najvyššieho súdu, podľa ktorých akcie   sťažovateľky   boli   vydané   ku   dňu   jej   vzniku   a   v   rámci   jednej   emisie,   sú   zjavne arbitrárne. Výpis z obchodného registra sťažovateľky svedčí o tom, že od jej vzniku do 26. apríla 1993 mala základné imanie vo výške 16 997 000 Sk a z dôvodu zvýšenia od 27. apríla 1993 už 26 276 000 Sk. Aj z tejto skutočnosti plynie, že akcie sťažovateľky boli vydané v dvoch emisiách. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého dátum uvedený vo výpise je dňom, keď boli tieto akcie zapísané do evidencie, a nie, keď boli vydané, je zjavne nesprávny. Splnenie podmienok vydania cenného papiera určených v ustanovení § 5 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch nie je možné ničím nahradiť. Preto zo samotného pridelenia ISIN-u s prefixom CS nie je možné vyvodiť, že akcie boli vydané predo dňom účinnosti zrušeného zákona o cenných papieroch.

Právny záver úradu a najvyššieho súdu, podľa ktorého akcie privatizované v rámci kupónovej   privatizácie   nadobudli   podobu   zaknihovaných   cenných   papierov   na   základe ustanovenia   §   93   zrušeného   zákona   o   cenných   papieroch,   je   arbitrárny.   Podľa   tohto ustanovenia akcie, ktoré sa nadobúdajú s použitím investičných kupónov podľa osobitných predpisov,   musia   sa   v   súlade   s   týmito   predpismi   odovzdať   nadobúdateľom   v   podobe zaknihovaných cenných papierov na doručiteľa. Z tohto ustanovenia nie je možné vyvodiť, že sa tieto akcie stali zaknihovanými akciami zo zákona bez ďalšieho. Aj v takomto prípade totiž musí byť dodržaný postup zaknihovania akcií podľa zákona. Preto ustanovenie § 93 ods.   1   zrušeného   zákona   o   cenných   papieroch   samé   osebe   nezakladalo   verejnú obchodovateľnosť cenného papiera. Na tom nič nemení ani úvaha najvyššieho súdu, podľa ktorej   ak   cenný   papier   nemá   náležitosti   verejne   obchodovateľného   cenného   papiera, organizátor verejných trhov takýto cenný papier na verejný trh neprijme, a ak teda cenné papiere   nespĺňali   podmienku   verejnej   obchodovateľnosti,   nemohli   byť   ani   prijaté   na obchodovanie na verejnom trhu. Z ustanovenia § 71 ods. 2 zrušeného zákona o cenných papieroch v znení účinnom 31. októbra 2000 vyplývalo, že na verejnom trhu bolo možné obchodovať iba s cennými papiermi, ktoré spĺňajú zákonom ustanovené podmienky. Teda verejná obchodovateľnosť bola dôsledkom splnenia zákonom požadovaných podmienok, a to buď podľa § 71 ods. 2 písm. a) a b) alebo § 92 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch. Samotná skutočnosť, že akcie boli prijaté na obchodovanie na verejnom trhu, nemá za následok ich verejnú obchodovateľnosť. Neznamenalo to ani, že skutočne spĺňali podmienky verejnej obchodovateľnosti.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sž 13/2009, s tým, aby bol rozsudok z 24. novembra 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.

Z nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 296/09-54 z 10. decembra 2009 vyplýva, že v konaní o žalobe sťažovateľky vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sž 33/2005 boli porušené čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru s tým, že rozsudok najvyššieho súdu z 29. júna 2006 bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd prevzal v celom rozsahu zistenia argumentáciu   úradu,   ale   s   konkrétne   formulovanými   námietkami   sťažovateľky   sa presvedčivo nevysporiadal. V tomto smere je odôvodnenie rozsudku nedostatočné. Najvyšší súd   mal   hlavne venovať   väčšiu   pozornosť   a   presvedčivejším   spôsobom   sa   vysporiadať najmä   a)   s   tvrdením   sťažovateľky   spochybňujúcim   názor   úradu   v   otázke,   kedy   boli predmetné akcie vydané, b) s názorom sťažovateľky o spornosti verejnej obchodovateľnosti predmetných akcií vo väzbe na zrušený zákon o cenných papieroch a na ich prijatie na verejný trh, c) so sťažovateľkou predloženým dôkazom, ktorým bol «výpis „Emisií cenných papierov“   služba   107   z   18.   júla   2003   vydaný   Strediskom   cenných   papierov   Slovenskej republiky, a. s.», a uviesť, prečo naň neprihliadol.  

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 2 Sž 13/2009-18 z 24. novembra 2010 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky voči N. ako právnej nástupkyni úradu, ktorý bol medzičasom zrušený. Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že cenné papiere boli vydané v prvej vlne kupónovej privatizácie, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1991-1992. Z oznámenia Fondu... (ďalej len „fond“) z 1. decembra 203 vyplýva, že N., a. s. (pôvodné obchodné meno sťažovateľky), boli založené fondom 25. apríla 1992, pričom emisia akcií vo výške základného imania bola vydaná ku dňu vzniku, t. j. k 1. máju 1992. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra vyplýva, že dňom zápisu vznikla spoločnosť so základným imaním 16 977 000 Sk, ktoré tvorili akcie v počte 16 487 ks na majiteľa s menovitou hodnotou 1 000 Sk a akcie v počte 510 ks s menovitou hodnotou 1 000 Sk. Podľa § 93 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch akcie privatizované v rámci kupónovej privatizácie nadobudli podobu zaknihovaných cenných papierov, teda dematerializovanú   podobu,   boli   zo   zákona   zaknihované a   vydané v rámci   jednej   akcie. Identifikačný kód ISIN pre emisie akcií, ktoré boli určené na privatizáciu v prvej vlne kupónovej   privatizácie,   prideľovalo   ešte   federálne   ministerstvo   financií   pred   začatím kupónovej   privatizácie   s   prefixom   CS.   Verejne   obchodovateľným   cenným   papierom vydaným po   nadobudnutí účinnosti   zrušeného zákona   o   cenných   papieroch   prideľovalo identifikačný kód ISIN Ministerstvo financií Slovenskej republiky s prefixom SK. Súd sa stotožnil so záverom úradu, že samotná skutočnosť, že cenné papiere sťažovateľky majú ISIN s prefixom CS, dokazuje, že boli vydané pred účinnosťou zrušeného zákona o cenných papieroch v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie. Preto cenné papiere sťažovateľky boli verejne obchodovateľné zo zákona. Z tohto dôvodu jej nemohlo byť udelené povolenie podľa § 72 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch. Keďže akcie boli vydané pred účinnosťou   zrušeného   zákona   o   cenných   papieroch,   teda   pred   28.   decembrom   1992, považujú sa za verejne obchodovateľné podľa § 92 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch. Dňom 1. januára 2002 nadobudol účinnosť zákon o cenných papieroch. Podľa § 170   ods.   1   zákona   o cenných   papieroch   cenné   papiere,   ktoré   boli   k 1. januáru   2002 verejne obchodovateľné podľa doterajších predpisov a neboli ku dňu účinnosti tohto zákona prijaté   na obchodovanie   na   trh   kótovaných   cenných   papierov   Burzy   cenných   papierov, považujú sa za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky. Ku dňu 1. januára 2002 boli cenné papiere sťažovateľky verejne obchodovateľné podľa doterajších predpisov a boli prijaté   na   voľný   trh   burzy.   Boli   teda   vydané   na   základe   verejnej   ponuky.   Akcie sťažovateľky boli 19. novembra 1993 prijaté na obchodovanie na verejnom trhu (burze) a 8. decembra 1999 boli realizované priame obchody s týmito akciami, resp. 25. apríla 2002 bol realizovaný anonymný obchod s akciami. Ak cenný papier nemá náležitosti verejne obchodovateľného cenného papiera, organizátor verejných trhov takýto cenný papier na verejný trh neprijme. Ak by teda cenné papiere sťažovateľky nespĺňali podmienku verejnej obchodovateľnosti,   nemohli by byť prijaté na obchodovanie na verejnom trhu. Ak   boli prijaté na obchodovanie na verejnom trhu, museli podmienky verejnej obchodovateľnosti splniť predtým, než boli prijaté na obchodovanie na verejnom trhu. Dátum uvedený vo výpise Strediska cenných papierov je dňom, keď boli cenné papiere zapísané do evidencie, a nie,   keď   boli   vydané.   Cenné   papiere   sťažovateľky   sa   považovali   za   verejne obchodovateľné   dňom   účinnosti   zrušeného   zákona   o   cenných   papieroch,   a   preto k 31. októbru 2000 boli verejne obchodovateľné zo zákona. Z ustanovenia § 99f ods. 2 zrušeného zákona o cenných papieroch v znení účinnom k 31. decembra 2001 vyplýva, že ak   emitent   nerozhodne   podľa   § 1   ods.   4,   že   cenné   papiere,   ktoré   boli   verejne obchodovateľné k 31. októbru 2000, prestanú byť verejne obchodovateľné, považujú sa až do 30. apríla 2002 za verejne obchodovateľné, aj keď nie sú prijaté na trh kótovaných cenných papierov, a teda podľa § 170 zákona o cenných papieroch sa posudzujú ako cenné papiere vydané na základe   verejnej ponuky. Pokiaľ sa   sťažovateľka   odvoláva   na výpis Emisií cenných papierov z 18. júla 2003 a tvrdí, že jej akcie boli vydané po dni účinnosti zrušeného zákona o cenných papieroch, teda po 28. decembri 1992, treba skonštatovať (ako to vyplynulo z oznámenia fondu), že akcie sťažovateľky boli vydané ku dňu jej vzniku, a teda   pred   účinnosťou   zrušeného   zákona   o cenných   papieroch.   Samotná   kópia   výpisu z 18. júla   2003   nemôže   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   ovplyvniť   nijakým   spôsobom rozhodnutie úradu a jeho právny názor.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Právne závery sťažovateľky sú založené predovšetkým na tvrdení, podľa ktorého predmetné   akcie   boli   vydané   po   28.   decembri   1992,   teda   po   nadobudnutí   účinnosti zrušeného zákona o cenných papieroch, pričom nie je možné, aby boli vydané so spätnou platnosťou k 1. máju 1992, kedy sťažovateľka vznikla ako subjekt práva. Popiera tiež, že by niekedy existovali akcie v listinnej podobe, pretože boli vždy iba v zaknihovanej podobe, teda dematerializované.

Opačné závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za presvedčivé a logické. V žiadnom prípade ich preto nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Treba vychádzať z toho, že v čase založenia sťažovateľky ako právnickej   osoby zrušený zákon o cenných papieroch ešte nebol účinný a Obchodný zákonník, ktorý právne náležitosti   akcií   ako   jediný   upravoval,   poznal   iba   akcie   v   listinnej   podobe.   Tvrdenie sťažovateľky,   podľa   ktorého   požiadavky   ustanovenia   §   5   zrušeného   zákona   o   cenných papieroch vylučovali, aby v rovnaký deň akciová spoločnosť vznikla a zároveň už aj boli vydané jej akcie, je v danom prípade neakceptovateľné. V momente založenia akciovej spoločnosti   totiž   neexistovali   žiadne   také   procedurálne   postupy,   ktoré   by   z   časového hľadiska bránili vydaniu akcií v listinnej podobe k rovnakému dňu, ako akciová spoločnosť vznikla. Zrušený zákon o cenných papieroch, a teda ani jeho § 5 v tom čase neplatili.

Niet dôvodu pochybovať o tom, že akcie sťažovateľky v listinnej podobe boli vydané už ku dňu jej vzniku. Vyplýva to tak z výpisu z obchodného registra, ako aj z oznámenia fondu. To zároveň znamená, že v súlade s ustanovením § 92 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch bolo treba akcie sťažovateľky vydané k 1. máju 1992 považovať za verejne obchodovateľné.

Keďže podľa § 93 ods. 1 zrušeného zákona o cenných papieroch akcie privatizované v   rámci   kupónovej   privatizácie   museli   mať   podobu   zaknihovaných   cenných   papierov, pôvodné akcie sťažovateľky existujúce v listinnej podobe boli v roku 1993 transformované na zaknihované akcie (29. marca 1993) a neskôr (28. júla 1993) bolo vydaných ďalších 9 789 kusov akcií, a to taktiež v zaknihovanej podobe. Tieto skutočnosti vyplývajú z výpisu strediska cenných papierov z 18. júla 2003.  

Nadväzne na dosiaľ uvedené úvahy treba prisvedčiť najvyššiemu súdu aj v tom, že akcie   sťažovateľky   sa   považovali   za   verejne   obchodovateľné   odo   dňa   účinnosti zrušeného zákona o cenných papieroch a boli verejne obchodovateľné aj ku 31. októbru 2000, resp. až do 30. apríla 2002 (aj keď by neboli prijaté na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov), pretože sťažovateľka nerozhodla o zrušení ich verejnej obchodovateľnosti v zmysle § 99f ods. 2 zrušeného zákona o cenných papieroch. Podľa § 170 zákona o cenných papieroch bolo potrebné akcie sťažovateľky posúdiť ako také, ktoré boli vydané na základe verejnej ponuky, čo zakladalo povinnosť sťažovateľky predložiť správu spolu s dokladom o jej uverejnení v zmysle § 130 zákona o cenných papieroch.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011