znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 77/2010-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 71/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   R.   M.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 71/2000.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ   v predmetnom   konaní   pred   okresným súdom v postavení žalobcu podal žalobu o neplatnosť prevodu podielu zo spoluvlastníctva na tretiu osobu. Prvé pojednávanie nariadil okresný súd na 10. október 2002, ktoré podľa sťažovateľa   bolo   odročené   bez   uvedenia   dôvodov.   Dňa   12. novembra   2002   podal sťažovateľ okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní a zároveň navrhol vylúčenie zákonnej   sudkyne   z konania.   Bez   toho,   aby   okresný   súd   sťažovateľovi   oznámil,   ako rozhodol o návrhu na vylúčenie sudkyne, pojednávanie na 2. júl 2003 už nariadila nová (druhá) zákonná sudkyňa, s činnosťou ktorej bol sťažovateľ nespokojný, a tak 12. októbra 2003 opätovne podal sťažnosť predsedovi okresného súdu. Dňa 16. októbra 2003 podal sťažovateľ   návrh   na   vylúčenie   novej   (druhej)   zákonnej   sudkyne   z prerokúvania a rozhodovania   veci,   ktorý   bol   Krajským   súdom   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) zamietnutý. Ďalšie pojednávanie okresný súd nariadil na 6. február 2004, na ktorom podľa sťažovateľa nová (druhá) zákonná sudkyňa pokračovala v tendenčnom konaní. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ opätovne podal 16. februára 2004 návrh na vylúčenie tejto zákonnej sudkyne z prerokovávania a rozhodovania veci, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že ju uznesením   z   15.   septembra   2005   vylúčil   z konania.   Ďalšie   pojednávanie   nová   (tretia) zákonná sudkyňa nariadila na 15. marec 2006, avšak okresný súd podľa sťažovateľa zostal nečinný.   Dňa   25.   apríla   2007   sťažovateľ   vzal   žalobu   späť.   Dňa   9.   augusta   2007   bolo sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu, ktorým konanie zastavil a uložil mu zaplatiť   žalovaným   trovy   konania.   Proti   predmetnému   rozhodnutiu   podali   žalované odvolanie,   ktorému   krajský   súd   vyhovel   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd rozsudkom   žalobu   sťažovateľa   zamietol   s   tým,   že   sťažovateľ   je   povinný   uhradiť trovy konania. Toto rozhodnutie okresného súdu bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co   317/2009   potvrdené.   Rozhodnutie   okresného   súdu   a krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 1. februára 2010.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 71/2000 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 858,99 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 71/2000.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde   skončené vydaním rozsudku, ktorý bol potvrdený uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 317/2009. Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uvedené   rozhodnutie   okresného   súdu   v spojení s rozhodnutím   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   1.   februára   2010.   Sťažnosť sťažovateľa, ktorou za porušovateľa svojho základného práva označil okresný súd, bola ústavnému súdu doručená 8. februára 2010 (daná na poštovú prepravu 3. februára 2010), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na okresnom súde už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   77/02,   II.   ÚS   55/02) ochrana základného práva vrátane základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   obsiahnutého v sťažnosti však o takýto prípad v danej veci nejde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010