znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 77/09-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť RNDr. P. A., K., zastúpeného advokátkou JUDr. N. B., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 156/01 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 213/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 156/01 a Krajský súd v Bratislave   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   8   Co   213/06   p o r u š i l i   základné právo RNDr. P. A., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. RNDr. P. A.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. RNDr. P. A.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. RNDr. P. A. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom   dvestošesťdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatdva   centov),   ktoré   j e   Krajský   súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet   jeho advokátky   JUDr.   N.   B.,   K.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 77/09-8   z 12. februára   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. P. A., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 156/01 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 213/06.

1.1   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo   najmä,   že: «   (...) Návrhom   zo   dňa 29. 10. 2001 v právnej veci navrhovateľa: RNDr. P. A., K.,(...) proti odporcovi: Č., a. s., B. (...), som sa domáhal určenia neplatnosti ukončenia pracovného pomeru výpoveďou, danej mi odporcom dňa 31. 8. 2001 v zmysle § 46 ods. 1, písm. e) Zákonníka práce, účinného do 1. 4. 2002.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 12 C 156/01-121 zo dňa 31. 1. 2003 (po dvoch rokoch) môj návrh zamietol.

Krajský súd Bratislava, na základe môjho odvolania, uznesením č. k. 8 Co 144/03- 142 zo dňa 1. 6. 2004 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 12 C 156/01-287 zo dňa 7. 3. 2006 (opäť po dvoch rokoch) môj návrh opäť zamietol.

Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie zo dňa 28. 4. 2006. Od podania tohto odvolania sa s vecou nič nerobilo.

V dôsledku týchto prieťahov som bol niekoľko rokov bez zamestnania a bez príjmov. Živila ma manželka a po tie roky kým som nebol zamestnaný, sme obaja žili na úrovni životného minima.

Som   presvedčený,   že   v   danom   prípade   sa   jedná   o   závažné   prieťahy   v   konaní. Zbytočné prieťahy v tomto konaní naznačuje najmä neprimeraná dĺžka konania ako aj tá skutočnosť,   že   odporca   v   2.   rade   od   uvedeného   dátumu   vo   veci   neuskutočnil   žiaden procesný úkon. (...)

Som presvedčený, že v danom prípade sú naplnené podmienky uvedené v citovaných ustanoveniach Ústavy Slovenskej republiky ako aj zákona o ústavnom súde.

Som toho názoru, že v danom prípade moje základné práva podľa článku 48 odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené.

Som toho názoru, že môj návrh o určenie neplatnosti ukončenia pracovného pomeru výpoveďou je dôvodný, čo vyplýva aj zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu Bratislava zo dňa 1. 6. 2004.

Podal   som   preto   aj   žalobu   zo   dňa   13.   8.   2004   o   zaplatenie   náhrady   mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru na Okresný súd Bratislava I. Z obsahu tejto žaloby vyplýva, že za obdobie prieťahov tohto súdneho sporu som utrpel peňažnú ujmu, ktorú uplatňujem ako náhradu mzdy v celkovej výške 730.188,- Sk so 17,6 %-ým ročným úrokom od 11. 12. 2002 až do zaplatenia a náhradu všetkých trov konania.

Mám   za   to,   že   v   danom   prípade   existuje   príčinná   súvislosť   medzi   zbytočnými prieťahmi v konaní prvostupňového aj druhostupňového súdu a peňažnou ujmou, ktorú som utrpel,   preto   sa   domáham   finančného   zadosťučinenia   v   sume   1,000.000,-   Sk   (slovom jedenmilión slovenských korún).»

1.2 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo RNDr. P. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2, Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupu Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu Bratislava porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   Bratislava   sa   prikazuje   vo   veci   odvolaní   proti   rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 12 C 156/01-287 zo dňa 7. 3. 2006 konať bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. P. A. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1,000.000,- Sk (slovom jedenmilión slovenských korún) ktoré sú Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava povinné   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3177/09 z 15. februára 2010, krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3108/09 zo 4. marca 2009.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom prípise opísala chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vo veci vykonal, a uviedla tieto relevantné skutočnosti:

„(...) netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

(...)   S   poukazom   na   jednotlivé   úkony   vykonané   v   predmetnom   konaní   musím konštatovať, že v období od 24. 06. 2003 do 05. 11. 2004, v období od 11. 05. 2006 do 14. 08. 2009   sa   predmetný   spis   nachádzal   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   z   dôvodu rozhodovania o odvolaní.

Predmetné konanie bolo poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad v oddelení 12C a pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí v oddelení 12C sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.

Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že predmetná vec je v súčasnosti právoplatne skončená, rozhodnutie vo veci samej je potvrdené právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu a predmetný spis bol dňa 29. 09. 2009 odovzdaný do archívu.

Zaťaženosť súdneho oddelenia resp. jednotlivých obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonný sudca subjektívnym konaním nezavinil vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené   objektívne   dôvody,   za   ktorých   došlo   k   prieťahu   v   konaní   prosím   Ústavný   súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. (...)“

2.2 Predsedníčka krajského súdu zaujala k veci toto stanovisko: «Vašu   žiadosť,   uznesenie   a   sťažnosť   predložila   dňa   27.   02.   2009   predsedníčka krajského súdu na vyjadrenie predsedníčke senátu „8Co“, ktorá sa k veci písomne vyjadrila odpoveďou, doručenou dňa 04. 03. 2009.

Uviedla,   že   vec   sp.   zn.   8Co   213/2006   bola   predložená   krajskému   súdu   na rozhodnutie o podanom odvolaní dňa 11. 05. 2006, pričom predsedom senátu 8Co bol v tom čase JUDr. M. D.

Listom zo dňa 18. 05. 2006 krajský súd zaslal odporcovi odvolanie navrhovateľa s tým,   aby sa k nemu vyjadril.   Vyjadrenie odporcu bolo krajskému súdu doručené dňa 06. 06. 2006.

T. č. vo veci konajúca predsedníčka senátu 8Co prevzala vec na základe opatrenia predsedníčky krajského súdu zo dňa 18. 02. 2008, a to spolu s ďalšími 210 spismi, pričom všetky boli reštančné.

Veci prevzaté z oddelenia 8Co senát vybavuje priebežne a v poradí, v akom boli odvolaciemu súdu predložené na konanie a rozhodnutie. Predmetná vec je pripravená na vytýčenie pojednávania v mesiaci apríl 2009.

Na   základe   týchto   skutočností   Vám   súčasne   oznamujem,   že   krajský   súd   podľa ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.»

2.3 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom prípise z 10. marca 2010 uplatnila trovy   právneho   zastúpenia   svojho   klienta   za   dva   úkony   právnej   služby   a dodala,   že sťažovateľ súhlasí s tým, „aby sa v konaní pokračovalo bez ústneho pojednávania“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 156/01 na krajskom súde pod sp. zn. 8 Co 213/06:

Dňa 21. októbra 2001 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava I žalobný návrh proti Č., a. s., B. (ďalej len „odporkyňa“), na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.

Dňa 18. júna 2002 právna zástupkyňa odporkyne požiadala okresný súd o nariadenie pojednávania.

Dňa 11. septembra 2002 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 29. október 2002 a zároveň vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila k návrhu.

Dňa 30. septembra 2002 sa odporkyňa písomne vyjadrila k žalobnému návrhu.Dňa 29. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na účely doplnenia dokazovania na 6. december 2002.

Dňa 6. decembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 31. január 2003 s tým, že sťažovateľ oznámi okresnému súdu do 3 dní ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa   20.   decembra   2002   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   písomné   vyjadrenie k danej veci.

Dňa 31. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd návrh sťažovateľa rozsudkom č. k. 12 C 156/01-121 zamietol.

Dňa 7. apríla 2003 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 24. apríla 2003 okresný súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa 7. mája 2003 sa odporkyňa písomne vyjadrila k odvolaniu sťažovateľa. Dňa 24. júna 2003 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa   21.   januára   2004   krajský   súd   nariadil   vo   veci   odvolacie   pojednávanie   na 24. február 2004.

Dňa 24. februára 2004 bolo odvolacie pojednávanie odročené na 27. apríl 2004, pretože na pojednávanie sa nedostavil sťažovateľ a ani jej právna zástupkyňa, ktorí svoju neúčasť ospravedlnili.

Dňa 27. apríla 2004 bolo odvolacie pojednávanie odročené na 1. jún 2004, pretože sa na pojednávanie nedostavila odporkyňa, ktorá svoju neúčasť ospravedlnila.

Dňa   1.   júna   2004   krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Co   144/03-142   napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 5. novembra 2004 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 9. novembra 2004 okresný súd uvedené uznesenie krajského súdu doručoval účastníkom konania.

Dňa 10. februára 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 19. apríl 2005.Dňa 18. apríla 2005 sťažovateľ doručil okresnému súdu svoje písomné vyjadrenie k veci.Dňa 19. apríla 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené pre účely doplnenia dokazovania na 10. jún 2005.

Dňa 21. apríla 2005 sťažovateľ oznámil okresnému súdu mená svedkov.Dňa 10. júna 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na účely doplnenia dokazovania na 4. október 2005.

Dňa 22. augusta 2005 sťažovateľ doručil okresnému súdu svoje písomné vyjadrenie k veci.Dňa 4. októbra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 15. november 2005 na účely doplnenia dokazovania.

Dňa 15. novembra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené pre účely doplnenia dokazovania na 20. január 2006.

Dňa 17. januára 2006 sťažovateľ doručil okresnému súdu svoje písomné vyjadrenie k veci.Dňa 20. januára 2006 bolo pojednávanie odročené na 7. marec 2004, pretože sa na pojednávanie   nedostavil   sťažovateľ   a ani   jeho   právna   zástupkyňa,   ktorí   svoju   neúčasť ospravedlnili.

Dňa 31. januára 2006 právna zástupkyňa sťažovateľa ospravedlnila svoju neúčasť na nastávajúcom pojednávaní.

Dňa   28.   februára   2006   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   okresnému   súdu svoje „vyjadrenie   k výsledkom   dokazovania“ a navrhla, „aby   súd   žalobu(...)   v celom rozsahu zamietol“.

Dňa 7. marca 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd návrh sťažovateľa rozsudkom č. k. 12 C 156/01-287 zamietol.

Dňa 5. mája 2006 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 11. mája 2006 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 8 Co 213/06.

Dňa 18.   mája 2006   krajský   súd   vyzval   odporkyňu,   aby sa   vyjadrila   k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa 6. júna 2006 sa odporkyňa písomne vyjadrila k odvolaniu sťažovateľa.Dňa 20. februára 2008 bola vec na základe opatrenia predsedníčky krajského súdu prerozdelená na prerokovanie a rozhodnutie do oddelenia „12 Co“.

Dňa 29. júna 2009 bol vo veci nariadený termín na vyhlásenie rozhodnutia na 9. júl 2009. Dňa 9. júla 2009 bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Dňa 11. augusta 2009 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 3. a 7. septembra 2009 bol rozsudok odvolacieho súdu doručený účastníkom konania. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7. septembra 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   156/01   a postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 213/06 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je „neplatnosť   výpovede   a   náhradu   mzdy“,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   (spor   o existenciu pracovného   pomeru,   ktorý   je   zdrojom   príjmov   sťažovateľa)   si   vyžadovala   osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Napokon,   ani   predsedníčka okresného súdu, ale ani predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení nepoukázali na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavaných konaniach, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo   v predmetných   konaniach   k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   neprispel   svojím správaním   k prieťahom   v konaní,   povinnosti   mu   uložené   súdmi   plnil   v stanovených lehotách,   iba   raz   požiadal   o odročenie   pojednávania   z dôvodov   na   jeho   strane,   pričom aktívne sa dožadoval nariadenia pojednávaní a pokračovania v napadnutých konaniach.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd zaoberal   postupom   okresného súdu   a krajského súdu v napadnutých konaniach a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutých konaní takmer 8 rokov je už aj vzhľadom na povahu tejto veci (neplatnosť výpovede a náhrada mzdy) samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

3.1 Vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 12 C 156/01

Ústavný   súd   zistil   v postupe   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   obdobie nečinnosti   od   21.   októbra   2001   do   11.   septembra   2002   (jedenásť   mesiacov).   Uvedené obdobie   nečinnosti   okresného   nadobudlo   charakter   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj s prihliadnutím na celkové trvanie tohto konania, ktoré   prieťahy   nebolo   možné   ospravedlniť   ani s   ohľadom   na   uvedenú   povahu   konania a jeho   význam   pre   sťažovateľa.   V tejto   súvislosti   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už zdôraznil, že ak sú predmetom konania pracovnoprávne vzťahy, konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy majú venovať „mimoriadnu starostlivosť“. Vo svetle tejto požiadavky sa potom   podstatne   mení aj   pohľad   na posúdenie   prieťahov   v predmetnej   veci   vo   vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru), účelom ktorého je, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli čomu prebieha súdne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 65/04).Obranu predsedníčky okresného súdu, že „konanie bolo poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočným   personálnym   obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu“, a taktiež, že „zákonný sudca subjektívnym konaním nezavinil vznik prieťahov v konaní“, nebolo   možné   akceptovať.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   opakovane   zdôraznil,   že   pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda   vykonanie spravodlivosti   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 156/01 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.2 Vec vedená krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 213/06  

Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných dôvodov dlhodobo nečinný v období od 6. júna 2006 do 29. júna 2009. Krajský súd teda počas troch rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   počas   napadnutého   súdneho   konania   nachádzal,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02).   K uvedenej   nečinnosti,   a teda   k prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu krajského súdu. Uvedené obdobie nečinnosti krajského súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu netolerovateľné. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť krajského súdu ústavný súd konštatuje,   že   v konaní došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu krajského súdu.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 213/06, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia taktiež v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 7. októbra 2009 boli napadnuté konania právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančného zadosťučinenie 1 000 000 Sk, teda   33   193,92   €,   pretože „v   dôsledku   týchto   prieťahov   som   bol   niekoľko   rokov   bez zamestnania a bez príjmov“ a „existuje príčinná súvislosť   medzi zbytočnými prieťahmi v konaní prvostupňového aj druhostupňového súdu a peňažnou ujmou, ktorú som utrpel“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na povahu posudzovanej veci, ako aj na celkové takmer osemročné trvanie tohto konania považuje za primerané priznať sťažovateľovi vo vzťahu k okresnému súdu v sume 1 000 € a vo vzťahu ku krajskému súdu v sume 3 000 €. Ústavný súd pritom zohľadnil aj skutočnosť, že vec je už právoplatne skončená.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 a 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva   úkony právnej   služby (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a spísanie sťažnosti   z 2. júla 2008).   Za dva   úkony vykonané v roku   2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42   € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 223,46 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 42,46 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 265,92 €.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj na podiel okresného súdu a krajského súdu na zbytočných prieťahoch ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010