znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 77/06-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., bytom B., a M. H., bytom B., zastúpených advokátkou Mgr. Z.   D.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl. 12   ods. 2   v spojení   s čl. 28   Ústavy Slovenskej   republiky   a   základných   práv   podľa   čl. 28   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 11 a čl. 14 v spojení s čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   1 S 121/03 z 23. septembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S. a M. H. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2004   doručená   sťažnosť   Š.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   1. rade“)   a M.   H.   (ďalej   len „sťažovateľ v 2. rade“; obaja ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 28 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa   čl. 28   a čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl. 11   a čl. 14   v spojení   s čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 121/03 z 23. septembra 2004.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   1. rade   bol «... zvolávateľom a spoluorganizátorom   zhromaždenia,   ktoré   sa   malo   konať   9. 4. 2003   od   17.00 do 19.00 hod. (...) v B. Sťažovateľ v druhom rade bol zástupcom splnomocneným konať v mene zvolávateľa a bol tiež spoluorganizátorom predmetného zhromaždenia.

Dňa   2. 4.2003   sťažovateľ   v prvom   rade   osobne   predložil   na   Miestnom   úrade   B. oznámenie   o   zvolaní   zhromaždenia,   ktorého   účelom   mala   byť   „výmena   informácií a názorov o vojne v Iraku“.

Sťažovateľ v prvom rade oznámil konanie zhromaždenia v zmysle zákona č. 84/1990 Zb. osobne, pričom vyplnil tlačivo na oznamovanie zhromaždení, ktoré Miestny úrad B. na tento účel   používa.   Na tlačive uviedol   okrem   svojej   adresy aj telefónne číslo svojho mobilného telefónu.

Sťažovateľ   v prvom   rade   splnil   zákonom   predpísanú   požiadavku   oznamovania zhromaždení aspoň   5 dní vopred pred   ich konaním   (§ 5 ods. 1   zákona č. 84/1990   Zb.). Oznámenie   Miestny úrad   B.   zaevidoval dňa 2.   4.   2003 o 14.00   hod.   Podľa   oznámenia sa malo zhromaždenie konať 9. 4. 2003 od 17.00 hod. do 19.00 hod. (...) v B. Miestny úrad B.   potvrdil,   že   v tomto   čase   na   uvedenom   mieste   nebude   organizované   žiadne   iné zhromaždenie ani kultúrne podujatie.

Pracovník preberajúci oznámenie o konaní zhromaždenia však sťažovateľa v prvom rade zároveň upozornil, že je povinný si vybaviť povolenie na zvláštne užívanie miestnej komunikácie, „pretože inak sa môže stať, že Magistrát poskytne priestor niekomu inému“».

Keďže   sťažovateľ   v   1. rade   považoval   uvedenú   požiadavku   za   protizákonnú, odporujúcu čl. 28 ústavy, nerešpektoval ju.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v   1. rade   mu   v dopoludňajších   hodinách   v deň,   keď sa mala konať ním oznámená akcia, zatelefonovala na jeho mobilný telefón pracovníčka oddelenia   dopravy   Magistrátu   (...)   B.   (ďalej   len   „mestský   magistrát“)   a   požiadala   ho o presunutie uvedenej akcie na iné miesto. Túto požiadavku odôvodnila tým, že spomínaný priestor na (...) bol poskytnutý fanúšikom hokejového klubu S. B., ktorí tam majú záujem organizovať akciu pri príležitosti získania majstrovského titulu v hokeji. Zároveň mal byť sťažovateľ v 1. rade ubezpečený, že nebude pokutovaný za to, že nemá vybavené povolenie na zvláštne užívanie miestnej komunikácie. Sťažovateľ v 1. rade v reakcii na spomínaný telefonát   oznámil   volajúcej,   že   nemieni   od   zámeru   uskutočnenia   predmetnej   akcie na pôvodne stanovenom mieste upustiť argumentujúc tým, že táto bola oznámená oveľa skôr ako paralelne usporiadaná akcia priaznivcov hokejového klubu S. B.

Sťažovatelia boli napokon nútení od nimi organizovanej a riadne ohlásenej akcie upustiť, keďže po tom, ako sa na v určený čas jej začiatku dostavili na stanovené miesto, toto bolo už obsadené hokejovými fanúšikmi, ktorí svojím hlasitým správaním prakticky znemožnili jej zmysluplné uskutočnenie.

Sťažovatelia poukazujú na to, že rozhodnutie, ktorým sa žiadateľovi HC S. B., a. s., „... povoľuje   zvláštne   užívanie   miestnej   komunikácie   II.   triedy   (...)   v B.“,   bolo   vydané až 9. apríla 2003, teda   v deň   konania akcie, pričom   z predmetného rozhodnutia   vyplýva, že žiadatelia   podali   žiadosť   o jeho   vydanie   toho   istého   dňa,   ale   neoznámili   akciu   na Miestnom   úrade   B.   (ďalej   len   „miestny   úrad“)   podľa   zákona   č. 84/1990   Zb. o zhromažďovacom   práve   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zhromažďovacom   práve“).   Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   postupom   mestského magistrátu, ako aj miestneho úradu bolo zmarené nimi pripravované verejné zhromaždenie, a to napriek tomu, že splnili všetky zákonné podmienky na jeho uskutočnenie.

Z toho   dôvodu   podali   sťažovatelia   9. júna 2003   krajskému   súdu   žalobu na preskúmanie   zákonnosti   postupu   oboch   označených   orgánov   verejnej   správy argumentujúc   tým,   že   tieto   orgány   svojím   postupom   pri   ohlasovaní   a zabezpečovaní priebehu verejného zhromaždenia porušili zákon, v dôsledku čoho došlo aj k zásahu do ich základných   práv   a slobôd   garantovaných   ústavou   a dohovorom.   Krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 1 S 121/03 z 23. septembra 2004 žalobu sťažovateľov v celom rozsahu zamietol.Podľa sťažovateľov im bolo uvedeným rozsudkom odopreté poskytnutie ochrany ich označeným právam a slobodám.

Sťažovatelia sa ďalej zmieňujú o tom, že ústava ani zákon o zhromažďovacom práve nepredpokladajú iné podmienky konania zhromaždení, ako určuje uvedený zákon. Preto považujú   podmieňovanie   zákonnosti   konania   zhromaždenia   vybavovaním   povolení, súhlasov, či splnením iných podmienok za rozporné s účelom a samotnou podstatou práva zhromažďovať sa, ako aj s čl. 28 ods. 2 ústavy. V súvislosti s tým sťažovatelia uvádzajú, že „Na   výkon   zhromažďovacieho   práva   v   žiadnom   prípade   nemožno   aplikovať   proces povoľovania   zvláštneho   užívania   miestnej   komunikácie.   Takýto   postup   je   v priamom rozpore   s citovaným   ustanovením   čl. 28   Ústavy   SR   a čl. 11   Dohovoru.   Ani   ustanovenia cestného   zákona,   ani   ustanovenia   všeobecne   záväzných   nariadení   obcí   nemôžu   byť vykladané spôsobom, ktorý anuluje ústavnú úpravu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). Povoľovanie zvláštneho užívania miestnej komunikácie v režime zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách   sa   navyše   vzťahuje   na   iné   účely   (§ 8   zákona   č. 135/1961   Zb.),   odlišné od realizácie   zhromažďovacieho   práva.   Čl. 28   ods. 2   Ústavy   SR   napokon   explicitne ustanovuje: Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy“.

Poukazujúc   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu   sťažovatelia   tvrdia,   že   krajský   súd odmietnutím   poskytnutia   ochrany   zasiahol   zároveň   do   ich   práva   na   pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28 ústavy a čl. 11 dohovoru.

K odôvodneniu   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu   sťažovatelia   uvádzajú, že ich   návrh   bol   zamietnutý „... v zmysle   § 250v   O. s. p.   ako   neprípustný.   Aplikácia hmotných i procesných ustanovení podľa § 250v O. s. p. je zmysle ods. 1 podmienená tým, že zásah, ktorý zároveň nie je rozhodnutím, alebo jeho dôsledky, musia trvať alebo musí hroziť   ich   opakovanie.   Krajský   súd   sa   však   v písomnom   vyhotovení   rozsudku   vôbec nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že v prípade   sťažovateľov išlo o jednorázovú   situáciu – ohlásenie   a   snaha   o   uskutočnenie   verejného   zhromaždenia   dňa   9. 4. 2003,   ktorá   bola postupom   príslušných   orgánov   zmarená   a   viac   netrvala.   Vzhľadom   na   jedinečnosť a jednorázovosť situácie nemohlo a nemôže hroziť ani jeho opakovanie. V žiadnom prípade teda   postup   orgánov   verejnej   správy   nebolo   možné   považovať   za   zásah   podľa   § 250v O. s. p. Z tohto dôvodu posúdenie situácie sťažovateľov ako zásahu v zmysle § 250v O. s. p. neopodstatnené a odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave arbitrárne. Krajský súd počas ústneho pojednávania vo veci zároveň uviedol, že § 247 a nasledujúce O. s. p. nie sú aplikovateľné na samostatné preskúmanie zákonnosti postupov, ale že ide o ustanovenie, ktoré   sa   týka   postupov   v rámci   rozhodovania   o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa právneho názoru Krajského súdu súd teda nemal právomoc postupovať podľa   ustanovení   § 247   a nasl.   O. s. p.,   pretože   tieto   sa   vzťahujú   len   na   rozhodovanie o peskúmavaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov.

Sťažovatelia, hoci sú toho názoru, že § 247 a nasledujúce O. s. p. neposkytujú účinný prostriedok nápravy pri ochrane ich základných práv a slobôd, vzhľadom na judikatúru Ústavného súdu v tejto oblasti sa obrátili so žiadosťou o poskytnutie ochrany ich základným právam a slobodám na všeobecný súd“.

Sťažovatelia ďalej argumentujú tým, že «Z ustanovení OSP nebolo pre účastníka zjavné,   akým   spôsobom   môže   súd   rozhodnúť   o ne/zákonnosti   postupu   orgánu   verejnej správy. Bez ustálenia judikatúry v tejto oblasti sa ďalšou novelou OSP (zák. č. 424/2002 Z. z.)   účinnou   od   1. januára 2003   rozšírili   osobitné   druhy   konania   v časti   o správnom súdnictve na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (štvrtá hlava) a konanie pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (piata hlava). Ani jedno z nich však nezahŕňa postupy orgánov verejnej správy zasahujúce do práv a právom chránených záujmov, ktoré sú   jednorázového   charakteru   a kde   jediným   poskytnutím   zákonnej   ochrany   môže   byť vyslovenie porušenia práva a prípadné poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Napriek tomu,   že   § 247   O. s. p.   má   nadpis   „Rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam a postupom   správnych orgánov“,   jeho   ustanovenia   neobsahujú bližšiu   procesnú úpravu týkajúcu sa spôsobu a rozhodovania súdu v otázkach preskúmavania postupov».

Opätovne sa odvolávajúc a citujúc judikatúru ústavného súdu vyslovujú sťažovatelia názor,   že   krajský   súd   zamietnutím   ich   návrhu „... a neposkytnutím   ochrany   základným právam a slobodám v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, Piatej časti, Správne súdnictvo, zároveň porušil právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Porušenie čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 28 ústavy a čl. 14 v spojení s čl. 11 dohovoru vidia sťažovatelia v tom, že po tom, ako mestský magistrát aj miestny úrad postupovali diskriminačne,   keď   v   okolnostiach   prípadu   uprednostnili   silnejší   a   viac   známy   subjekt s populárnejším   a   zrejme   akceptovateľnejším   dôvodom   na   verejnosti,   neuspeli   ani na všeobecnom súde pri dožadovaní sa poskytnutia ochrany týmto základným právam.

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.   1 S 121/03-21 z 23. septembra 2004 porušil základné práva sťažovateľov v 1. a 2. rade podľa čl. 28 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 28 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 v spojení s čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Napokon sťažovatelia žiadajú, aby im ústavný súd priznal aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 28 ods. 1 ústavy „Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje“.

Podľa   čl. 28   ods. 2   ústavy   „Podmienky   výkonu   tohto   práva   ustanoví   zákon v prípadoch   zhromažďovania na verejných   miestach, ak ide   o opatrenia   v demokratickej spoločnosti   nevyhnutné   na   ochranu   práv   a slobôd   iných,   ochranu   verejného   poriadku, zdravia   a   mravnosti,   majetku   alebo   bezpečnosť   štátu.   Zhromaždenie   sa   nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy“.

Podľa   čl. 12   ods. 2   ústavy   „Základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa   čl. 11   ods. 1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   slobodu   pokojného zhromažďovania   a na   slobodu   združovať   sa   s inými,   včítane   práva   zakladať   na   obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich“.

Podľa   čl. 11   ods. 2   dohovoru   „Na   výkon   týchto   práv   sa   nemôžu   uvaliť   žiadne obmedzenia   okrem   tých,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   sú   nevyhnutné   v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento článok   nebráni   uvaleniu   zákonných   obmedzení   na   výkon   týchto   práv   príslušníkmi ozbrojených síl, polície a štátnej správy“.

Podľa   čl. 14   dohovoru   „Užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   týmto   Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie“.Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 121/03 z 23. septembra 2004.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Sťažovatelia vytýkajú krajskému súdu najmä to, že posúdil postup orgánov verejnej správy   v ich   prípade   ako   zásah   podľa   § 250v   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“), čo považujú za neopodstatnené a odôvodnenie namietaného rozsudku vzhľadom na to   za   arbitrárne.   Sťažovatelia   teda   v podstate   napádajú   právny   názor   krajského   súdu a nesúhlasia s tým, ako tento súd interpretoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku zastávajúc názor, že ich žalobe malo byť vyhovené.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že:

„Krajský súd v Bratislave ako súd miestne a vecne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O. s. p. preskúmal návrh navrhovateľov a po nariadení pojednávania v zmysle § 250g ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že návrh navrhovateľov nie je prípustný, a preto ho treba podľa § 250v ods. 4 posledná veta O. s. p. zamietnuť.

Navrhovatelia   sa   podaným   návrhom   (žalobou)   domáhali   preskúmania   zákonnosti postupu orgánov verejnej správy v zmysle § 247 a nasl. O. s. p., pričom návrh podľa ich vyjadrenia podali podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov). Na pojednávaní uviedli, že v danom prípade ide o nedostatok právneho predpisu – O. s. p. a návrh na súd podali v podstate z dôvodu, aby   využili   všetky   zákonné   možnosti   na   ochranu   svojich   práv   predtým,   ako   sa   obrátia na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Vychádzajúc   z obsahu návrhu navrhovateľov   a   nesporne aj zo samotného petitu (návrhu   výroku   rozsudku)   podľa   názoru   súdu   vyplýva,   že   v danom   prípade   ide   o vec spadajúcu   pod   piatu   hlavu   piatej   časti   O. s. p.   (konanie   o ochrane   pred   nezákonným zásahom orgánu verejnej správy).

Podľa § 250v ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

V danej veci navrhovatelia tvrdili, že boli ukrátení na svojich právach a právom chránených záujmoch práve nezákonným zásahom orgánov verejnej správy – žalovaných 1, 2, ktorý nie je rozhodnutím.

Podľa   § 250v   ods. 3   O. s. p.   návrh   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 250v ods. 4 posledná veta O. s. p. súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Vychádzajúc   z   návrhu   navrhovateľov   a   najmä   jeho   petitu,   je   zrejmé,   že   títo sa v podstate domáhajú len určenia, že orgány verejnej správy svojím postupom porušili zákon, teda určenia, že zásah orgánov verejnej správy - žalovaných 1, 2 bol nezákonný. Takýto   návrh   však   nie   je   prípustný,   a   preto   ho   súd   napriek   tomu,   že   v podstate   dáva navrhovateľom za pravdu, musel podľa § 250v ods. 4 veta posledná O. s. p. zamietnuť. Pre úplnosť treba dodať, že návrh na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánov   verejnej   správy   musí   byť   podaný   do   30 dní   odo   dňa,   keď   sa   osoba   dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Je zrejmé,   že   navrhovatelia   podali   návrh   oneskorene,   keďže   o   nezákonnom   zásahu sa dozvedeli v dňoch 02. 04. 2003 – 09. 04. 2003, pričom návrh podali na pošte až 09. 06. 2003, a tento došiel súdu dňa 16. 06. 2003.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Všeobecný súd   v danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval   a rozhodoval   v   súlade so zákonom. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj   právny   názor,   rozhodne   na   jeho   základe   a svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodní. Aj vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane judikoval, že postup súdu   v   súlade   s   procesnými   predpismi   nemôže   byť   porušením   ústavných   práv (napr. I. ÚS 17/98). Opačným postupom (vyhovením žalobe sťažovateľov na preskúmanie zákonnosti   postupu   orgánov   verejnej   správy)   by   sa   krajský   súd   odchýlil   od   jasného a jednoznačného   znenia   § 250v   OSP.   Nápravu   protiprávneho   stavu,   ako   to   konštatoval aj ústavný   súd   vo   svojom   náleze   sp. zn.   II. ÚS 50/01,   nemožno   dosiahnuť   porušením zákona, pretože by tým bolo dotknuté právo druhého účastníka sporu na súdnu ochranu podľa   čl. 46   a   nasl.   ústavy   a na   právnu   istotu   podľa   čl. 1   ods. 1   ústavy   implikované v právoplatnom (a teda   zásadne) nezmeniteľnom rozhodnutí (PL. ÚS 43/95).   Uplatnením základného práva (práva na súdnu ochranu) nemôže dojsť k porušeniu iného základného práva (m. m. PL. ÚS 7/96).

V danom   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom konať a rozhodnúť a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu a výklad iných než ústavných predpisov, ako aj ich aplikácia pri riešení konkrétnych prípadov, sú záležitosťou všeobecných súdov, ktoré sú súčasťou súdnej sústavy podľa čl. 141 ústavy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 46/03).

Ústavný súd nevidí za tejto situácie dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Nie je totiž jeho úlohou vykladať zákony vo vzťahu k tej zásadnej otázke v danej veci, ktorá   spočíva   v tom,   ako   bolo   potrebné   kvalifikovať   nároky,   ktoré   sťažovatelia   pred všeobecným súdom uplatnili. Otázka posúdenia prípustnosti návrhu podľa § 250v O. s. p. je otázkou zákonnosti a jej riešenie krajským súdom samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Závery krajského súdu,   ktorý   posúdil   situáciu   sťažovateľov   ako   zásah   podľa   § 250v   O. s. p.,   sú   v súlade s ústavnými medzami výkladu zákonov.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by   v zmysle   citovanej   judikatúry   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V neposlednom   rade   nemožno   nespomenúť   ani   to,   že   sťažovatelia   sa   obrátili na príslušný   všeobecný   súd   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   30-dňovej   lehoty (§ 250v ods. 3 druhá veta O. s. p.), keďže sa ako dotknuté osoby namietaným nezákonným zásahom o tomto dozvedeli najneskôr 9. apríla 2003, t. j. v deň, keď sa mala konať nimi organizovaná akcia, pričom žalobu podali na poštu až 9. júna 2003 a súdu bola doručená 16. júna 2003.

Aj   vzhľadom   na   tento   dôvod,   no   aj   so   zreteľom   na   ostatné   skutočnosti,   ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, nemožno usudzovať, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľov.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd napokon poznamenáva, že ak sa sťažovatelia rozhodli podať žalobu na preskúmanie zákonnosti postupu orgánov verejnej správy, pričom, ako uviedli aj na ústnom pojednávaní v ich právnej veci, boli si vedomí, „... že v danom prípade ide o   nedostatok právneho   predpisu - O. s. p. a návrh na   súd   podali v podstate z dôvodu,   aby   využili   všetky   zákonné   možnosti   na   ochranu   svojich   práv   predtým,   ako sa obrátia na Ústavný súd Slovenskej republiky“, mali zároveň v zákonnej lehote podať ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ústavy.

V súvislosti s tým ústavný súd uvádza, že opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone   predvídaný   opravný   prostriedok,   ale   iba   taký,   po   podaní   ktorého   sa   rozvinú procesné vzťahy v príslušnom konaní, ktoré vedú k jeho prejednaniu a rozhodnutiu vo veci samej.

Vychádzajúc   z toho,   že   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   spojitosť   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami sťažovateľov, bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006