znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 77/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Mikuláša Práznovského, s. r. o., so sídlom Dvorská cesta 8, Nové Zámky, vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30. októbra   2003   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 9/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mikuláša   Práznovského,   s.   r.   o.,   o d   m   i e   t   a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2004 doručená sťažnosť Mikuláša Práznovského, s. r. o., so sídlom Dvorská cesta 8, Nové Zámky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č.   k.   3   Cdo   9/03 z 30. októbra 2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 13. mája 2002 cestou Okresného súdu v Nových Zámkoch dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 15/02 z 31. januára   2002   vo   veci   žaloby   proti   žalovanej   I.   Š.   o zaplatenie   33 800 Sk s príslušenstvom.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   9/03 z 30. októbra 2003, ktoré bolo sťažovateľke doručené 12. januára 2004.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   namietaným   uznesením   najvyšší   súd   porušil   jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka okrem iného v tom, že „a) súd bol povinný akceptovať dôvody sťažovateľa a jeho dovolanie pripustiť podľa § 237 písm. b) a e) O. s. p.

b) toto uznesenie nie je rozhodnutím o dovolaní sťažovateľa „Mikuláš Práznovský s. r.   o.  ,   ale   o dovolaní   neexistujúceho   subjektu   „Mikulášom   Práznovským   s.   r.   o., spoločnosť s ručením obmedzeným“, na ktoré jednoducho nie som zvedavý.“.

Sťažovateľka   žiada   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 10 000   Sk,   čo   odôvodnila   okrem   porušenia   jeho   základných   práv   aj   „hrubým a odsúdeniahodným pohŕdaním právom účastníka konania na súdnu ochranu“.

Sťažovateľka navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd prijal tento nález:

„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.   10.   2003,   č.   k. 9 C 179/01-118 (3 Cdo 9/03-118) b o l o   p o r u š e n é právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a/alebo   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky   priznáva   sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- Sk.“.

Sťažovateľka zároveň požiadala aj o ustanovenie právneho zástupcu, čo odôvodnila svojimi zlými hospodárskymi výsledkami 2002 dokladovanými daňovým priznaním za rok 2002.   II.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu ( I. ÚS 91/03) možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vychádzajúc z čl. 127 ods. 1, ako aj ďalších súvisiacich ustanovení ústavy možno konštatovať,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ( I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS   17/01)   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrálne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu,   ktorého   kópiu   sťažovateľka   priložila   k sťažnosti,   a posudzoval,   či   závery   v ňom obsiahnuté   nie   sú   neodôvodnené   alebo   arbitrálne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

V namietanom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„Dovolanie v danej veci smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku vo výške   podľa   zák.   č.   71/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov.   Podmienky   prípustnosti dovolania proti uzneseniu upravujú ustanovenia § 237 a § 239 OSP. Pretože žalobcom napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky uznesenia, prípustnosť dovolania proti   ktorému   by   vyplývala   z ustanovení   §   239   OSP,   možno   toto   uznesenie   napadnúť dovolaním, iba ak by trpelo niektorou z vád taxatívne vymedzených v § 237 písm. a) – g) OSP. Dovolací súd preto skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta OSP), či v danej veci k takýmto vadám   nedošlo.   Osobitne   sa   pritom   zameral   na   žalobcom   tvrdenú   vadu   podľa   §   237 písm. b) OSP, teda či v konaní nevystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a ďalej na vadu podľa § 237 písm. e) OSP, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

....Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v čase podania dostatočne identifikovaný označenými údajmi, takýto subjekt bol zapísaný do obchodného registra... Takto označený subjekt   má,   ako   každá   právnická   osoba   spôsobilosť   mať   práva   a povinnosti   a teda i spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   (§   19   OSP)...   Námietku   dovolateľa   o jeho nesprávnom označení v uznesení, ktorým bol vylúčený jeho vzájomný návrh na samostatné konanie   a o neexistencii   takto   označeného   subjektu   dovolací   súd   považuje   za   právne irelevantnú, pretože konanie o vzájomnom návrhu začína v zmysle § 82 OSP jeho podaním na súde a v tomto konaní návrh podal existujúci subjekt...

Podľa dovolacieho súdu dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani vadou podľa § 237 písm.   e) OSP,   t.   j.   že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci je podľa zákona potrebný... V preskúmavanej veci však o takýto nedostatok procesnej   podmienky   nejde,   pretože   konanie   sa   začalo   podaním   vzájomného   návrhu navrhovateľom vo veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13 C 64/01, z ktorej bol vylúčený na samostatné konanie.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd dospel k záveru, že interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolacím súdom je plne zlučiteľná s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   odôvodnené, nemožno   ho   považovať   za arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska prijateľné a akceptovateľné. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že namietaným uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ani práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti pri predbežnom prerokovaní už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2004