SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 769/2015-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Kostrejom, Cyrila a Metoda 3, Michalovce,vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom v konaní a uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn.0 Er 539/1996 z 15. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyuznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 0 Er 539/1996 z 15. decembra 2014p o r u š e n é b o l o.
2. UznesenieOkresnéhosúduSpišskáNováVessp. zn. 0 Er 539/1996z 15. decembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Spišská Nová Ves j e p o v i n n ý uhradiťtrovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov)na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Martina Kostreja, Cyrila a Metoda 3, Michalovce,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.II. ÚS 769/2015-8 z 19. novembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská NováVes (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Er 539/1996 a jehouznesením z 15. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Vo zvyšnej časti bolasťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietnutá.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že„Dňa 7. 4. 2014 vydal súdny exekútor
, upovedomenie o ďalších trovách exekúcie 905,97 Eur. Zároveň ma(sťažovateľa, pozn.)v nich poučil o možnosti vzniesť námietky do 14 dní od ich doručenia. Upovedomenie o ďalších trovách exekúcie sa týkalo exekučného konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová ves pod sp. zn. 0Er 539/1996, v ktorom vystupujem ako povinný v 1. rade. Toto upovedomenie mi bolo doručené 10. 4. 2014. Námietky proti nim(ďalším trovám exekúcie, pozn.)som podal včas – 23. 4. 2014. Týmto opravným prostriedkom som sa bránil proti nezdôvodneniu základu a výšky ďalších trov exekúcie, čo vylučuje ich vecnú preskúmateľnosť. Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 15. 12. 2014, č. k. 0Er 539/1996-20 mnou podané námietky zamietol. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že lehota na podanie námietok v zmysle § 235 ods. 2 Exekučného poriadku (EP) pre exekúcie začaté do 1. 2. 2002 je 3-dňová zákonná a nemožno ju predlžovať. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. 1. 2015.
S takýmto záverom nemožno súhlasiť.... Podľa § 251 ods. 4, prvá veta OSP(zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov, pozn.),na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 204 ods. 2, prvá veta OSP, odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania.
Okresný súd Spišská Nová Ves svoj prístup pri rozhodovaní vo veci založil na čisto formalistickom výklade, keď dogmaticky vychádzal z textu ustanovenia § 235 ods. 2 EP[zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov, pozn.]v spojení s § 202 ods. 2 EP účinného k 1. 12. 1995. Neprihliadol na tú skutočnosť, že súdny exekútor, ktorý je štátom splnomocnenou osobou na výkon exekučnej činnosti (§ 2 ods. 1 EP) v upovedomení o ďalších trovách exekúcie poučil sťažovateľa o práve podať proti nim námietky v 14-dňovej lehote. Z procesno- právneho hľadiska je upovedomenie o ďalších trovách exekúcie potrebné vnímať ako rozhodnutie štátneho orgánu v exekučnom konaní o navyšovaní trov prebiehajúcej exekúcie. Námietky proti nim predstavujú účinný obranný prostriedok povinného, aby sa proti ich neodôvodnenej výške mohol včas ohradiť. Ak exekútor svojim rozhodnutím v procese núteného výkonu rozhodnutia, suplujúci činnosť súdu ako štátneho orgánu, poučí účastníka o práve podať opravný prostriedok v 14-dňovej lehote, nemožno účastníka viniť za to, že túto lehotu dodržal. Citované ustanovenie § 251 ods. 4 OSP v pozn. pod č. 31 pritom odkazuje na zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok. Ak teda Okresný súd Spišská Nová Ves rozhodoval o námietkach sťažovateľa proti ďalším trovám exekúcie za stavu, keď súdny exekútor poučí povinného o možnosti podať námietky v 14-dňovej lehote, mal aplikovať ústavnokonformný výklad – za použitia § 251 ods. 4 a § 204 ods. 2 OSP – tak, aby v prípade nesprávneho poučenia o námietkach sťažovateľa proti ďalším trovám exekúcie bola súdom akceptovaná 14-dňová lehota.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné práva sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, bývajúceho ⬛⬛⬛⬛, podľa čl. 46 ods. 1,2 Ústavy SR a čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, v uznesení Okresného súdu Spišská Nová Ves z 15. 12. 2014, č. k. 0Er 539/1996-20, porušené boli. Ústavný súd ruší uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves z 15. 12. 2014, č. k. 0Er 539/1996-20 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 296,44 Eur (2 úkony právnej služby po 139,66 Eur a 2x rež. paušál po 8,39 Eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa, v lehote 30 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Okresný súd na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súdepredložil 5. januára 2016 vyjadrenie k sťažnosti (ďalej len „vyjadrenie okresného súdu“),v ktorom zdôraznil, že keďže exekučné konanie vo veci sťažovateľa bolo začaté do1. februára 2002, na podané námietky proti ďalším trovám exekúcie bolo aplikovanéustanovenie § 235 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého exekučné konania, ktoré sazačali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov, a preto v zmysleustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku účinného k 1. decembru 1995 účastníkkonania mohol vzniesť u súdneho exekútora námietky proti ďalším trovám exekúcie dotroch dní od doručenia upovedomenia o ďalších trovách exekúcie. Lehota na podanienámietok teda začala plynúť od doručenia upovedomenia, pričom sťažovateľ si totoupovedomenie prevzal 10. apríla 2014 a námietky boli podané na poštovom úrade23. apríla 2014, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej (3-dňovej) lehoty.
V závere okresný súd skonštatoval, že počas vedenia exekučného konania sa navýšilapohľadávka oprávneného a pokiaľ by aj prihliadol na nesprávne poučenie súdnehoexekútora v upovedomení, námietky sťažovateľa by taktiež zamietol.
Okresný súd súhlasil s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.
Vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. februára 2016, sťažovateľsúhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
K vyjadreniu okresného súdu dodal, že je strohé, netýka sa argumentácie v ústavnejsťažnosti, a poukázal na podstatu námietok už uplatnených v sťažnosti týkajúcich saabsencie aplikácie ustanovení § 251 ods. 4 a § 204 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na vec sťažovateľa.
Sťažovateľ zároveň požadoval navýšenie trov konania oproti petitu sťažnostio 1 úkon právnej služby v sume 139,66 € a režijný paušál v sume 8,58 €.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkovupustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článokústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ods. 1 ústavy).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.
Sťažovateľ tvrdí, že v sťažnosti označené právo bolo porušené tým, že okresný súdneprihliadol na skutočnosť, že súdny exekútor v upovedomení o ďalších trovách exekúcienesprávne poučil sťažovateľa o možnosti vzniesť námietky proti ďalším trovám exekúciev lehote 14 dní (správne malo byť v lehote 3 dní) od doručenia upovedomenia o ďalšíchtrovách exekúcie a námietky sťažovateľa proti ďalším trovám exekúcie následne zamietolz dôvodu, že boli podané po uplynutí zákonom ustanovenej 3-dňovej lehoty.
Okresný súd v konaní pred ústavným súdom zotrval na stanovisku, že námietky protiďalším trovám exekúcie boli podané po uplynutí zákonom ustanovenej 3-dňovej lehoty,a konštatoval, že aj keby prihliadol na nesprávne poučenie v upovedomení, vzhľadom naskutočnosť, že v exekučnom konaní došlo k navýšeniu pohľadávky oprávneného o úroky,ktoré boli exekučným titulom priznané do zaplatenia pohľadávky, námietky sťažovateľa bytaktiež zamietol.
Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku špeciálnymprávnym predpisom, pričom ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa aplikujúv prípade, ak chýba špeciálna právna úprava (IV. ÚS 200/07).
Ústavný súd z obsahu spisu zistil, že exekučné konanie vo veci sťažovateľa bolozačaté 30. augusta 1996.
Podľa § 235 ods. 3 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začalido 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 2 Exekučného poriadku účinného od 1. decembra 1995 do 29. júla 1997exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonusúdnych a iných rozhodnutí a na ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.
Podľa§ 202 ods. 1Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood 1. decembra 1995do 29. júla 1997 ak počas vykonávania exekúcie vzniknú ďalšie trovy exekúcie, upovedomío nich exekútor oprávneného a povinného.
Podľa§ 202 ods. 2Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood 1. decembra 1995do 29. júla 1997 proti ďalším trovám môže vzniesť u exekútora účastník konania námietkydo troch dní od doručenia upovedomenia podľa odseku 1. O týchto námietkach rozhodujesúd (§ 45). Proti rozhodnutiu súdu o námietkach nie je prípustné odvolanie.
Je namieste podotknúť, že sťažovateľ síce v sťažnosti odkazuje na aktuálne platnéa účinné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 a § 204 ods. 2), avšaks ohľadom na skutočnosť, že o námietkach sťažovateľa bolo okresným súdom rozhodované15. decembra 2014, ústavný súd pre účely posúdenia sťažnosti vychádzal zo zneniaObčianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase rozhodovania okresného súduo námietkachčasová verzia predpisu účinná od 1. júla 2014 do 31. decembra 2014 je všakv predmetných ustanoveniach totožná s aktuálne platným a účinným znením.
Podľa § 251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitnéhopredpisu31)sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpisneustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. [31) Zákon Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.]
Podľa § 204 ods. 2 OSP odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané pouplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súduo lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanieodvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné,možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.
Ústavný súd z obsahu spisu ďalej zistil, že sťažovateľ bol súdnym exekútorompoučený o možnosti vzniesť námietky proti ďalším trovám exekúcie do 14 dní odo dňadoručenia upovedomenia o ďalších trovách exekúcie.
Sťažovateľ podal námietky proti ďalším trovám exekúcie na poštovú prepravu v 14-dňovej lehote.
Okresný súd námietky sťažovateľa proti ďalším trovám exekúcie zamietols odôvodnením, že boli podané po uplynutí 3-dňovej zákonnej lehoty, ktorú nemožnopredlžovať.
Skutočnosť, že sťažovateľ bol súdnym exekútorom nesprávne poučený o možnostivzniesť námietky proti ďalším trovám exekúcie, nebola sporná a nakoniec aj okresný súd jukonštatuje vo vyjadrení k sťažnosti z 5. januára 2016.
Vzhľadom na uvedené, ako aj na dikciu príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou okresného súdu sanámietkami sťažovateľa proti ďalším trovám exekúcie meritórne zaoberať a rozhodnúťo nich.
V prípade, ak došlo k pochybeniu súdneho exekútora ako štátom určenej osobyna vykonávanie exekučnej činnosti spočívajúcemu v nesprávnom poučení obsiahnutomv upovedomení o ďalších trovách exekúcie o lehote na podanie opravného prostriedkuproti týmto trovám (čo je vo svojej podstate účelom námietok voči ďalším trovámexekúcie), ale zároveň aj k pochybeniu sťažovateľa, ktorý sa týmto zjavne nesprávnympoučením spravoval (pričom ústavný súd týmto nesleduje spochybnenie váhy maximyignarantie iuris ani zásady vigilantibus iura scripta sunt), nie je z ústavnoprávneho hľadiskaakceptovateľný a udržateľný právny názor okresného súdu, podľa ktorého zodpovednosť zavzniknutú situáciu má niesť sťažovateľ v dobrej viere sa spoliehajúci na správnosť poučeniav upovedomení. V skutočnosti je totiž všeobecný súd aj podľa doterajšej judikatúryústavného súdu primárnym ochrancom nielen zákonnosti, ale aj ústavnosti (m. m.IV. ÚS 236/07) a je jeho povinnosťou zákony vykladať a aplikovať tak, aby nedochádzalok ústavne neakceptovateľným zásahom do základných práv fyzických a právnických osôb.Ak sa všeobecný súd dopustí pochybenia, ktoré má v okolnostiach prípadu ústavnúintenzitu, tak nemožno dôsledky jeho pochybenia pričítať na ťarchu sťažovateľa. Navyše,pri takej interpretácii a aplikácii zákona, k akej došlo vo veci sťažovateľa, by sa zásadnýmspôsobom spochybnil význam ustanovenia § 204 ods. 2 OSP (m. m.IV. ÚS 397/2010).Za danej situácie to bol práve okresný súd, ktorý bol povinný napriek pochybeniusúdneho exekútora, ale opäť prízvukované zároveň aj sťažovateľa, ktorý si „neustriehol“zákonnú lehotu na podanie námietok, toto pochybenie konvalidovať a poskytnúť ochranuprávam sťažovateľa tak, že námietky proti ďalším trovám exekúcie meritórne prerokujea rozhodne o nich, a nie ich jednoducho a rýchlo z procesných dôvodov zamietne. Navyšeokresný súd v napadnutom uznesení ani len necituje ustanovenie § 204 ods. 2 OSP, a vôbecnevysvetľuje, prečo ho v danom prípade neaplikoval. Rozhodnutie okresného súdu jez tohto pohľadu arbitrárne.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd namietanýmuznesením ústavne neakceptovateľným spôsobom zasiahol do základného právasťažovateľa vyplývajúceho mu z čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto právaalebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné,prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,pozn.), obnovil stav pred porušením.
Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Er 539/1996z 15. decembra 2014 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2zákona o ústavnom súde) a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude okresný súdviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákonao ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konaniauznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebnérozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia predústavným súdom.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejtovyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republikyza prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorábola 839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznalza dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkonpo 139,83 €, t. j. spolu v sume 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 €(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €.
Za tretí úkon právnej služby (vyjadrenie sťažovateľa k sťažnosti) ústavný súdsťažovateľovi trovy právneho zastúpenia nepriznal, pretože sťažovateľ v predmetnomvyjadrení nereagoval na stanovisko okresného súdu argumentáciou, ktorá by nebolaobsiahnutá v sťažnosti, naopak, vo svojej podstate v krátkosti iba odkazuje na argumentáciuv nej predostretú.
Keďže sťažovateľ nepredložil doklad o registrácii jeho právneho zástupcu ako platcuDPH, ústavný súd priznanú náhradu trov právneho zastúpenia o jej sumu nenavýšil.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedenév bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2016