znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 769/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť B. K., zastúpeného   advokátom   JUDr.   Namirom   Alyasrym,   PhD.,   Štúrova   13,   Nitra,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a podľa   čl.   2   ods.   1   Protokolu   č.   7   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vo veci vedenej pod sp. zn. 42359/2014-61/D/445 a jeho prípisom z 22. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014 doručená sťažnosť B. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Namirom Alyasrym,   PhD.,   Štúrova   13,   Nitra,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a podľa   čl.   2   ods.   1   Protokolu   č.   7   k dohovoru   postupom   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   vo veci   vedenej pod sp. zn. 42359/2014-61/D/445 a jeho prípisom z 22. augusta 2014.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   JUDr.   N.   A.   PhD.   (ďalej   aj „podávateľ podnetu“),   podal   vo   svojom   mene,   nevystupujúc   ako   obhajca   sťažovateľa,   ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) podnet na podanie dovolania v prospech sťažovateľa proti

- rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T 51/2012 zo 4. septembra 2012, ktorým bola schválená dohoda o uznaní viny a prijatí trestu, a

- proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 1 T 59/2010 z 15. januára 2013, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného a bolo upustené od uloženia súhrnného trestu.

Podávateľ podnetu vychádzal z názoru, že jedinou oprávnenou osobou na podanie dovolania je minister spravodlivosti, „keďže proti rozsudku I nie je zo zákona prípustné odvolanie... a proti rozsudku II odvolanie oprávnenými osobami podané nebolo“.

Podľa sťažovateľa „ministerstvo sa malo podnetmi zaoberať, prijať ich a následne podať dovolania, keďže v tejto súvislosti treba vychádzať z toho, že v tomto konkrétnom prípade dôvody na podanie dovolania splnené boli“.

Sťažovateľ považuje rozhodnutie o podnete za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Nesúhlasí s názorom ministerstva, podľa ktorého:

„Dovolanie, ktoré má podať minister spravodlivosti je závislé od kvalifikovaného podnetu, ktorý však môže podať len niektorá zo strán konania, teda osoba, ktorá bola subjektom   v predmetnom   trestnom   konaní.   V prípade   určenia   iných   osôb   môžeme   per analogiam aplikovať aj ustanovenie upravujúce podanie odvolania,   pričom oprávnenou osobou je príbuzný obvineného v priamom pokolení jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh.

Z uvedeného   vyplýva,   že   podanie   podnetu   na   podanie   dovolania   ministrovi spravodlivosti prostredníctvom akejkoľvek fyzickej osoby za vyššie uvedenej situácie teda nemôže mať materiálny účinok podľa § 369 ods. 1 Tr. por.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   na   účinný   opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   základných   slobôd   postupom   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 42359/2014-61/D/445 týkajúcom sa vybavenia podnetov k podaniu dovolania Upovedomením zo dňa 22. 8. 2014, ktorým boli podnety na podanie dovolania odložené porušené boli.

2.   Upovedomenie   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o   vybavení podnetov JUDr. N. A., PhD., k podaniu dovolania sp. zn. 42359/2014-61/D/445 zo dňa 22. 8. 2014 zrušuje a vec vracia Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na ďalšie konanie.   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   má   povinnosť   vec   znova prerokovať   a   rozhodnúť   a   je   viazané   právnym   názorom   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000, Eur.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia   v   sume   284,08-   Eur   (za   dva   úkony   právnej   služby:   prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie á 134,- Eur + 2 x režijný paušál á 8,04,- Eur) na účet právneho zástupcu JUDr. Namira Alyasryho, PhD., advokáta..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je povinné uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 284,08- Eur na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v   Štátnej   pokladnici   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   II.   ÚS   70/00,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práv označených v petite sťažnosti došlo tým, že minister spravodlivosti nevyhovel podnetom na podanie dovolania, ktoré v jeho prospech podal JUDr. N. A., PhD. Jeho argumentácia sa odvíja primárne od rozdielneho názoru   na   okruh   osôb   oprávnených   podať   ministrovi   spravodlivosti   podnet   na   podanie dovolania v prospech obvineného, teda rozdielny výklad § 369 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku oproti výkladu, z ktorého vychádzalo pri posúdení podnetu ministerstvo.

Úlohou ústavného súdu nie je podávať výklad zákona, a teda v tomto prípade § 369 ods. 1 Trestného poriadku v časti týkajúcej sa okruhu osôb oprávnených na podanie podnetu ministrovi   spravodlivosti.   Úlohou   ústavného   súdu   je   posúdiť,   či   ministerstvo   tým, že neakceptovalo   podnet   na   podanie   dovolania,   ktorý   podal   JUDr. N.   A., PhD.,   mohlo zasiahnuť do tých práv sťažovateľa, ktoré označil v petite svojej sťažnosti.

Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že nie je orgánom ochrany zákonnosti ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho ústavného článku (II. ÚS 23/96).

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné, a ich vyčerpania   teda   nie   je   podmienkou   prípustnosti   sťažnosti   (napr.   II.   ÚS   357/06, IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08, III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods.   1   Trestného   poriadku   nie   je   riadnym   ani   mimoriadnym   opravným   prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené   právne   dôsledky.   Ustanovenie   §   369   ods.   1   Trestného   poriadku   neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011, III. ÚS 435/2010, III. ÚS 214/2010).

V nadväznosti   na uvedené   je potrebné doplniť,   že   úvaha, či   sú   splnené   zákonné podmienky na podanie dovolania vrátane posúdenia okruhu oprávnených osôb na podanie podnetu,   patrí   do   kompetencie   ministra   spravodlivosti,   nie   osoby,   ktorá   podala   podnet, ani osoby, v prospech ktorej bol podnet podaný.

Sťažovateľovi   nevyplývalo   z podania   podnetu   inou   osobou   žiadne   právo   (žiadny právny   nárok).   S podaním   podnetu   je   spojené   právo   podávateľa   podnetu,   aby   sa   ním minister spravodlivosti zaoberal, resp. aby ho upovedomil podľa § 369 ods. 6 Trestného poriadku o tom, že o podnete konať nebude, pretože nie je osobou, ktorej zákon priznáva právo na jeho podanie.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom   prípade   sa   vytvárajú   podmienky   na   domáhanie   sa   práva   na   súdnu   ochranu oprávnenou   osobou.   Článok   46   ods.   1   ústavy   upravuje   prístup   k súdu   ako   možnosť predložiť súdu na rozhodnutie spor o tie práva, ktoré sa podľa rozhodnutia zákonodarcu môžu predkladať súdu. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa teda zaručuje právo stať sa účastníkom súdneho konania z vlastnej iniciatívy (PL. ÚS 15/98). Rovnaké právo sa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje   aj v rozsahu   zákonom   ustanoveného   prístupu   k iným   štátnym   orgánom (II. ÚS 34/99).

V závere ústavný súd k námietke sťažovateľa dodáva, že prístup k súdnej ochrane (a inej   právnej   ochrane)   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   neobmedzený,   domáhať sa ho možno len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).   Podmienky   prístupu   k súdnej   ochrane   práv   sú   limitované   aj   prostredníctvom určenia   oprávnených   osôb   na   podávanie   návrhov   a   opravných   prostriedkov.   Osobitná úprava   podľa   Trestného   poriadku   umožňuje v presne   určených   a v zásade   výnimočných prípadoch   podať   dovolanie   ministrovi   spravodlivosti,   pričom   podmienkou   podania dovolania   je   podnet   oprávnenej   osoby.   Zákon   neupravuje,   kto   je   oprávnenou   osobou, ale negatívnym vymedzením určuje, kto nie je oprávnenou osobou na podanie podnetu, čo však   neznamená,   že   vychádza   z neohraničenej   množiny   osôb,   ako   si   to   vykladá sťažovateľ.   Toto   ustanovenie   je   súčasťou   Trestného   poriadku,   ktorý   upravuje   okruh subjektov,   ktoré   majú   a   vykonávajú   vplyv   na   priebeh   konania   a ktorým   zákon na uskutočnenie   tohto   vplyvu   priznáva   určité   procesné   práva   alebo   ukladá   povinnosti. Rozširovanie   tohto   okruhu   smerujúce   k obdobe   verejnej   žaloby   (actio   popularis),   ktorá by umožnila komukoľvek   podať podnet   na podanie   dovolania ministrovi   spravodlivosti, nemá oporu v právnom poriadku.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014