znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 768/2014-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť L. R., zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Evou   Kováčechovou,   Komenského   21,   Banská   Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky a jej uznesením č. 43 z 22. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. R. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013 doručená   sťažnosť   L.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Evou Kováčechovou,   Komenského   21,   Banská   Bystrica,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) a jej uznesením č. 43 z 22. januára 2013.

Sťažovateľ   sa   zúčastnil   výberového   konania,   ktoré   8.   augusta   2012   vyhlásila predsedníčka Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) podľa § 28 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na obsadenie jedného voľného miesta sudcu pre okresný súd. Na tomto výberovom konaní, ktoré sa uskutočnilo 24. až 26. októbra 2012 a 7. novembra 2012,   sa   okrem   sťažovateľa   zúčastnilo   ďalších   sedem   uchádzačov.   Sťažovateľ   bol vo výberovom konaní úspešný a so ziskom 195 bodov sa umiestnil na prvom mieste.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v nadväznosti na uskutočnené výberové konanie sa «Všetci kandidáti vrátane sťažovateľa sa zúčastnili zasadnutia Súdnej rady SR. Sťažovateľ bol na zasadnutí Súdnej rady SR vypočutý ako posledný spomedzi uchádzačov o funkciu sudcu. Na úvod svojho vystúpenia sťažovateľ prezentoval svoje predstavy o sudcovskom povolaní a o svojej doterajšej profesionálnej praxi. Následne mu člen Súdnej rady SR a jej predseda položili dve otázky z oblasti trestného práva. Podľa názoru týchto členov Súdnej rady SR sťažovateľ neodpovedal na položené otázky správne.

Ďalej   členovia   Súdnej   rady   kládli   otázky   týkajúce   sa   dĺžky   štúdia   sťažovateľa na právnickej   fakulte,   pričom   zisťovali,   či   študoval   v   ročníkoch,   ktoré   „boli   účelovo zriaďované pre exekútorov, pre colníkov“ alebo či študoval v klasickom bakalárskom štúdiu na Univerzite Komenského. Členka Súdnej rady SR sa sťažovateľa pýtala na jeho účasť v dvoch výberových konaniach − na OS Galanta a OS Dunajská Streda a zisťovala dôvody, prečo sťažovateľ neuspel vo výberovom konaní na OS Galanta.

Ďalšie   otázky   sa   týkali   výberového   konania   na   OS   Dunajská   Streda   −   člen súdnej rady   zisťoval   dôvody   prerušenia   výberového   konania   medzi   24. − 25. 10. 2012 a 07. 11.   2012   (dôvody   boli   na   strane   člena   výberovej   komisie   JUDr.   J.   S.).   Predseda súdnej rady tiež zisťoval, či sťažovateľ žije v spoločnej domácnosti s JUDr. L. Napokon členka Súdnej rady zisťovala, či a ako bude schopný dochádzať z miesta svojho bydliska v Trnave do Dunajskej Stredy.».

Po tejto diskusii   členovia súdnej   rady   hlasovali o predložení návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie sťažovateľa do funkcie sudcu. Sťažovateľ v tomto hlasovaní získal sedem hlasov, proti nehlasoval nikto a hlasovania sa zdržali 11 členovia súdnej rady.

Na základe výsledkov hlasovania prijala súdna rada uznesenie č. 43 v tomto znení: „Súdna rada Slovenskej republiky konštatuje, že kandidát L. R. nezískal dostatočný počet   hlasov   na   predloženie   návrhu   prezidentovi   Slovenskej   republiky   na   vymenovanie do funkcie sudcu.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že «K   tomuto   uzneseniu   nebolo   priložené   žiadne odôvodnenie a ani ho sťažovateľovi nikto z členov Súdnej rady neoznámil.

K uvedenému uzneseniu Súdnej rady SR pripojili z dôvodu nesúhlasu svoje odlišné stanovisko dvaja členovia Súdnej rady SR (Mgr. Č., JUDr. Č.). Vyjadrili názor, že Súdna rada SR mala rešpektovať výsledky výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu na OS Dunajská Streda a nemala ich spochybňovať. Poukazujú pritom na prax Súdnej rady dovtedy   bezvýnimočne   uplatňovanú   na   jej   zasadnutí   dňa   27.   11.   2012,   kedy   úspešným uchádzačom   neboli   kladené   žiadne   otázky   smerujúce   k   opätovnému   posudzovaniu   ich odbornej spôsobilosti na výkon funkcie sudcu. Z toho dôvodu by sa Súdna rada nemala odchýliť od tejto praxe a nerešpektovať právo uchádzačov o funkciu na prístup k verejnej funkcii   za   rovnakých   podmienok.   V   odlišnom   stanovisku   sa   uvádza,   že „pripustenie možnosti SR, resp. jej členov podrobovať uchádzačov o vymenovanie do funkcií sudcov aj skúmaniu podmienok, ktorých skúmaniu slúži výberové konanie, potom fakticky neguje zmysel a účet výberových konaní na obsadenie voľných miest sudcov, pričom na rozdiel od nepopierateľnej transparentnosti a objektivity postupu v rámci výberových konaní (kde sa   spôsobilosť   na   výkon   takto   obsadzovanej   funkcie   overuje   viacerými   metódami)   u kladenia tzv. odborných otázok členmi SR v rámci rozhodovania o návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu, ale aj u samotného využitia či naopak nevyužitia zodpovedajúcej možnosti tým-ktorým členom SR nemožno vylúčiť podozrenia zo subjektivizmu.“

Mgr. Č. a JUDr. Č. preto tvrdia, že správnym postupom Súdnej rady SR malo byť predloženie návrhu prezidentovi na vymenovanie sťažovateľa do funkcie sudcu na výkon funkcie na Okresný súd Dunajská Streda.

„Odborné“   otázky   položili   členovia   súdnej   rady   aj   ďalším   dvom   uchádzačkám na zasadnutí Súdnej rady SR dňa 22. 01. 2013. S ohľadom na charakter položených otázok však   bola   miera   obtiažnosti   položených   „odborných“   otázok   v   prípade   uchádzačov rozdielna, pričom v prípade sťažovateľa sa otázky javili ako najťažšie.

Obe   uchádzačky   boli   úspešné   a   Súdna   rada   SR   ich   schválila   na   vymenovanie do funkcie sudcu.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že Súdna   rada   Slovenskej   republiky   svojím   postupom (vrátane   hlasovania)   a   uznesením   č.   43   zo   dňa   22.   01.   2013   neoprávnene   zasiahla do ústavných práv sťažovateľa garantovaných čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.».

V zápisnici   z 3.   zasadnutia   súdnej   rady,   ktoré   sa   konalo   22.   januára   2013 v Bratislave, sa k uzneseniu č. 43 konštatuje, že

„Dr. B... uviedol, že si treba zjednotiť prax kladenia odborných otázok kandidátom na funkciu sudcu.

Predseda súdnej rady: súdna rada má zodpovednosť, ktorá spočíva v tom, aká bude kvalita   sudcovského   zboru,   ak   by   stalo,   že   niečo   unikne   výberovej   komisii.   JUDr.   B. súhlasila s tým, aby sa stanovili pravidlá a zjednotil postup kladenia otázok. V diskusii ďalej vystúpil JUDr. V., JUDr. B. a JUDr. Š.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   zákonom   ustanovené   podmienky pre vymenovanie   do   funkcie   sudcu   a na   postup   súdnej   rady   v obdobných   prípadoch v súvislosti kladením tzv. „odborných“ otázok kandidátom členmi súdnej rady.

V nadväznosti na argumenty uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo L. R. na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok v zmysle čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Súdnej rady Slovenskej republiky a jej uznesením č. 43 zo dňa 22. 01. 2013 bolo porušené.

Výsledky   hlasovania   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   a   uznesenie   č.   43   zo   dňa 22. 01.   2013   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   sa   rušia   a   vec   sa   vracia   Súdnej   rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Súdna rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia súdnej rady č. 43 z 22. januára 2013 a aby vo vzťahu k okresnému súdu nariadil, aby tento dočasne prerušil aktuálne výberové konanie, a to až do času rozhodnutia ústavného súdu vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že „Podľa informácií z webovej   stránky   ministerstva   spravodlivosti   Okresný   súd   Dunajská   Streda   dňa 20. 02. 2013 vypísal nové výberové konanie, ktoré aktuálne prebieha − uchádzači sa mohli prihlásiť do 18. 03. 2013.“. Samotné výberové konanie sa malo uskutočniť 22. apríla 2013 na okresnom súde.

Argumentuje   tým,   že „Inak   by   totiž   v   prípade   priaznivého   rozhodnutia pre sťažovateľa vznikol neakceptovateľný stav, kedy by súdna rada navrhla prezidentovi vymenovanie   sťažovateľa   do   funkcie   sudcu,   sudca   by   však   nemohol   byť   pridelený na konkrétny   súd,   prípadne   by   nemohol   byť   vymenovaný   vôbec,   keďže   by   nemohol   byť pridelený   na   konkrétny   súd.   Jedným   z   predpokladov   na   vymenovanie   sudcu   je   totiž aj písomný súhlas uchádzača s vymenovaním do funkcie sudcu a s pridelením na vopred určený súd [§ 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 385/2000 Z. z.].

Sme presvedčení, že výkonom namietaného uznesenia by sťažovateľ utrpel väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti. Ak by sťažovateľ v prípade priaznivého rozhodnutia ústavného súdu nemohol byť vymenovaný do funkcie sudcu z dôvodu, že by nemohol byť pridelený na výkon funkcie na konkrétny súd, znamenal by   taký   stav   prakticky   odmietnutie   spravodlivosti.   Na   druhej   strane   -   samotné   nové výberové konanie ešte nezačalo, uplynula len lehota na podanie prihlášok na toto konanie. Preto žiadny z uchádzačov v novom výberovom konaní nemôže utrpieť ujmu na svojich právach   v dôsledku   rozhodnutia   ústavného   súdu   o   odklade   vykonateľnosti   sporného uznesenia.“.Ústavný súd zistil, že:Sťažovateľ   sa   žalobou   z   22.   marca   2013   (v   ten   istý   deň   ako   podal   sťažnosť ústavnému   súdu   na poštovú   prepravu)   dožadoval   na Krajskom   súde   v   Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) zrušenia výsledkov hlasovania súdnej rady a zrušenia jej uznesenia č. 43 z 22. januára 2013, v ktorom súdna rada konštatovala, že sťažovateľ „nezískal dostatočný počet   hlasov   na   predloženie   návrhu   prezidentovi   Slovenskej   republiky   na   vymenovanie do funkcie sudcu“. V žalobe sťažovateľ „zdôraznil, že je presvedčený o tom, že žalovaný postupoval nezákonne a uznesenie č. 43 zo dňa 22. 01. 2013 je v rozpore so zákonom č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení neskorších predpisov. Žalovaný týmto neoprávnene zasiahol do ústavných práv žalobcu garantovaných či. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Krajský súd uznesením č. k. 11 S 52/2013-74 z 28. novembra 2013 konanie zastavil s odôvodnením, že „podľa § 104 ods. 1 OSP bez toho, aby sa s vecou meritórne zaoberal, nakoľko bol toho názoru, že nie je daná jeho právomoc preskúmať a zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 43 zo dňa 22. 01. 2013, resp. zrušiť výsledky hlasovania žalovaného, ako sa toho domáhal žalobca v podanej žalobe zo dňa 22. 03. 2013 a tento nedostatok podmienky konania   nie   je   možné   odstrániť.   Z   dôvodu   nedostatku   právomoci   všeobecného   súdu na konanie   v   predmetnej   veci   sa   súd   nemohol   zaoberať   ani   návrhom   žalobcu na odklad vykonateľnosti   žalobou   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   č. 43   zo   dňa 22. 01. 2013 a rozhodovať o ňom.“. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal. Vec sa od 10. februára 2013   nachádza   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) a je vedená pod sp. zn. 6 Sžo 11/2014. O odvolaní sťažovateľa nebolo zatiaľ rozhodnuté.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť toto:

Bývalý   predseda   najvyššieho   súdu   Š.   H.   poslal   22.   februára   2013   proti   sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa   § 28 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   jeho   vylúčenie   z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k.   I. ÚS   629/2013-14   z 24.   októbra   2013   tak,   že   sudcu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislava Orosza z výkonu funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi   IV.   senátu   Ladislavovi   Oroszovi   doručené   11.   novembra   2013.   Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období od 9. septembra 2013 do 11. novembra 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia   alebo   sudcovia.   Napriek   tomu,   že   sa   necítia   byť   v uvedených   veciach predpojatí   pri   výkone   funkcie   sudcu,   keďže   obsah   vyjadrení   Š.   H.   nijakým   spôsobom neovplyvnil   ich   spôsobilosť   rozhodovať   v uvedených   veciach   nestranne   a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012, predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z 2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať   do   času,   kým   o uvedených   oznámeniach   sudcov   nerozhodol   príslušný   senát ústavného súdu.

Sudcovi   Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu   ústavného súdu   4. júla 2014   a na   konanie   a rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľa   je   v súčasnosti   podľa relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou garantovaných práv.

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity   zakotveného v   čl. 127 ods. 1 ústavy   vyplýva, že   samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Z už dosiaľ uvedeného vyplýva, že ochrany svojho základného práva garantovaného v čl. 30 ods. 4 ústavy sa sťažovateľ domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj žalobou z 22. marca 2013 doručenou krajskému súdu, ktorý vo veci rozhodol uznesením z 28.   novembra   2013.   Proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ odvolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   do   dňa   predbežného   prerokovania sťažnosti   ešte   nerozhodol.   V okolnostiach   daného   prípadu   sťažovateľ   podaním   žaloby (založenej na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako odvolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci odvolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom aj využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody   ústavnému súdu.   K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.   Tento   právny   názor   možno   aplikovať   aj   na   vec   sťažovateľa,   pretože ide o porovnateľnú vec. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,   I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj k tomu aj rozsudok   Európskeho súdu   pre ľudské práva   z 8.   11. 2007 vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99,   a   jeho   body   51,   53,   54).   Podľa   názoru ústavného súdu možno aj tento právny názor aplikovať na vec sťažovateľa.

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom odvolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. Paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s domáhaním sa ochrany práv pred všeobecnými súdmi nepovažuje ústavný súd vzhľadom na už uvedené za opodstatnené.

S odvolaním   sa   na   uvedené   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014