znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 767/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť R. K., zastúpeného   advokátom   JUDr.   Viktorom   Križiakom,   Moyzesova   46,   Košice,   vo   veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Galanta   v bližšie   neoznačenom   konaní v súvislosti s vybavovaním jeho „žiadosti o nahradenie väzby zo dňa 27. 06. 2014“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2014   doručená   sťažnosť   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Viktorom Križiakom, Moyzesova 46, Košice, ktorou namieta porušenie svojho práva na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačenom konaní v súvislosti s vybavovaním jeho „žiadosti o nahradenie väzby zo dňa 27. 06. 2014“.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné konanie za obzvlášť závažný   zločin   podvodu   spolupáchateľstvom   podľa   §   20   a   §   221   ods.   1   a   4   písm.   a) Trestného zákona. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 14/2014 z 10. marca 2014 bol sťažovateľ   vzatý   do   väzby   z dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku a súčasne neboli prijaté návrhy na nahradenie väzby zárukou, písomným sľubom, dohľadom mediačného a probačného úradníka ani peňažnou zárukou. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu   sťažnosť.   Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 5 Tpo   13/2014   z 18.   marca   2014   zrušil   napadnuté   uznesenie   v celom   rozsahu   a sám rozhodol o vzatí sťažovateľa do   väzby z dôvodu   podľa   § 71 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku a o neprijatí ponúknutých alternatívnych opatrení nahrádzajúcich väzbu.

Sťažovateľ podal 19. apríla 2014 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej alternatívne   navrhol   nahradenie   väzby   prijatím   písomného   sľubu   alebo   dohľadom mediačného   a probačného   úradníka.   Prokurátor   žiadosti   nevyhovel.   Okresný   súd o nej rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tp 14/2014 z 28. mája 2014 tak, že ju zamietol a neprijal písomný sľub ani návrh na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka. O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 41/2014 z 26. júna 2014 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ následne podal okresnému súdu „Žiadosť o nahradenie väzby peňažnou zárukou“ z 27. júna 2014. Prokurátor žiadosti nevyhovel a predložil ju okresnému súdu. Okresný   súd   upovedomil sťažovateľa   prípisom   z 11.   júla   2014,   že   o žiadosti   nebude rozhodovať,   a uviedol: „...   vzhľadom   k tomu,   že   ste   podali   novú   žiadosť   o prepustenie z väzby   dňa   30.   6.   2014,   pričom   o Vašej   predchádzajúcej   žiadosti   bolo   právoplatne rozhodnuté uznesením Okresného súdu Galanta v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave dňa 26. 6. 2014 a vo Vašej žiadosti ste neuviedli iné dôvody v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 trestného poriadku, súd o Vašej žiadosti nerozhoduje. neuplynulo totiž tridsať dní odo dňa, keď rozhodnutie o vašej predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.“ Sťažovateľ namieta, že týmto postupom bolo porušené jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.   Podľa   jeho   názoru   bola   žiadosť   z 27.   júna   2014   odôvodnená   novými skutočnosťami, a to ponúknutou peňažnou zárukou, o ktorej nebolo rozhodované v konaní o predchádzajúcej žiadosti, pretože v tomto konaní nebolo navrhnuté jej prijatie.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Základné právo R. K. na prejednanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote v rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   obsiahnuté   v čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom, zásahom a nerozhodnutím o sťažovateľovej Žiadosti o nahradenie väzby zo dňa 27. 06. 2014, sudkyňou pre prípravné konanie Okresného súdu Galanta.

2.   Sťažovateľovi   R.   K.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 4.000,- €, ktoré mu je povinný vyplatiť Okresný súd Galanta... vo výške 3.000,- € do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Galanta... je povinný uhradiť sťažovateľovi R. K. trovy právneho zastúpenia   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Viktora   Križiaka   do   30   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží   ju   bez   meškania   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi pre prípravné   konanie,   o   čom   upovedomí   obvineného   a   jeho   obhajcu.   O   takej   žiadosti sa musí   bez meškania rozhodnúť.   Ak   sa   žiadosť   zamietla, môže ju obvinený, ak v   nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť o ponechaní   obvineného   na   slobode   alebo   o   jeho   prepustení   na   slobodu   aj   vtedy, ak obvinený zložil   peňažnú záruku   a súd alebo sudca   pre prípravné konanie ju prijme. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80 ods. 3, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu...

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody. Zároveň dáva týmto osobám právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia   slobody   urýchlene   vrátane   nariadenia   jeho   ukončenia,   ak   sa   ukáže   ako nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2000, body 33 − 36). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jedinca proti svojvôli (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, bod 27). Článok 5 ods. 4 dohovoru preto vyžaduje periodickú súdnu kontrolu dlhšie trvajúceho pozbavenia slobody vrátane väzby. Osoba   vo   väzbe   musí   mať   preto   možnosť   nechať   preskúmať   zákonnosť   väzby v primeraných intervaloch (Bezicheri c. Taliansko, 1989, séria A, č. 164, s. 10, bod 20).

Sťažovateľ namieta, že okresný súd mal o jeho žiadosti z 27. júna 2014 rozhodnúť, pretože v nej uviedol iné dôvody na prepustenie z väzby oproti predchádzajúcej žiadosti, ktorá bol zamietnutá uznesením právoplatným 26. júna 2014. Iným dôvodom mala byť ponúknutá peňažná záruka.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   posúdení   sťažnosti   na   predbežnom   prerokovaní z obsahu čl.   5   ods.   4   dohovoru   (ktorý   obsahovo   zodpovedá   čl.   17   ods.   5   ústavy)   tak, ako je interpretovaný v judikatúre ústavného súdu   a Európskeho súdu pre ľudské   práva. Z obsahu   tohto   článku   vyplýva   v prípade   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou   právo obvineného iniciovať preskúmanie zákonnosti jeho väzby v primeraných intervaloch, nie však právo obvineného podávať žiadosti o prepustenie z väzby bez akýchkoľvek obmedzení a tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   rozhodnúť   o každej   žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby na slobodu bez ohľadu na jej obsah.

Z prípisu okresného súdu z 11. júla 2014 vyplýva, že posúdil žiadosť sťažovateľa z 27. júna 2014 podľa jej obsahu ako žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá je odôvodnená rovnakými   dôvodmi   ako   predchádzajúca   žiadosť,   pri   rozhodovaní   o ktorej   zvažoval aj alternatívu nahradenia väzby niektorou z foriem záruky. Okresný súd dospel k záveru, že nahradenie   väzby   zárukou   neprichádza   v danom   štádiu   konania   do   úvahy,   a preto považoval   podanie   návrhu   na   prijatie   inej   formy   záruky   odôvodnenej   rovnakými námietkami za opakovanie žiadosti o prepustenie z väzby z tých istých dôvodov. Pretože bola podaná skôr ako to umožňuje § 79 ods. 3 Trestného poriadku, oznámil sťažovateľovi, že o nej nebude rozhodovať.

Od právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, t. j. od 26. júna 2014, do podania predmetnej žiadosti 30. júna 2014 neuplynulo tridsať dní. Sťažovateľ svoj návrh na prepustenie z väzby za súčasného prijatia ponúknutej peňažnej   záruky   neodôvodnil   žiadnymi   novými   skutkovými   okolnosťami   vzťahujúcimi sa na jeho trestné stíhanie a dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré   by   neboli   dosiaľ   posudzované   pri   rozhodovaní   o jeho   väzbe.   Túto   skutočnosť sťažovateľ nespochybňuje.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   hodnotiť,   či   žiadosť   sťažovateľa   z 27.   júna   2014 obsahuje   iné   alebo   tie   isté   dôvody,   pretože   ide   v zásade   o skutkovú   otázku,   na   ktorej posúdenie bol príslušný okresný súd. Úlohou ústavného súdu je posúdiť, či okresný súd tým, že o tejto žiadosti   nerozhodol   odvolávajúc sa   na § 79 ods.   3 Trestného poriadku, postupoval podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sumarizujúc   uvedené,   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   postup   okresného   súdu nemožno považovať za svojvoľný. Okresný súd sa zaoberal argumentáciou sťažovateľa, aj jeho návrhom na prepustenie z väzby a oznámil mu, ako ním uvádzané dôvody hodnotil a na   základe   čoho   dospel   k záveru,   že   žiadosť   z 27.   júna   2014   sa   odlišuje od predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu len návrhom na nahradenie väzby   inou   formou   záruky,   ktorú   s odvolaním   sa   na   dôvody   uvedené   v rozhodnutí o predchádzajúcej   žiadosti   nemožno   prijať.   Vzhľadom   na   to,   že   neuplynula   lehota na podanie   opakovanej   žiadosti,   nie   je   záver   okresného   súdu,   že   o tejto   žiadosti nie je potrebné rozhodnúť, arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záver, že okresný súd posúdil žiadosť sťažovateľa z 27. júna 2014 podľa § 79 ods. 3 in fine Trestného poriadku v súlade s právom sťažovateľa na periodickú kontrolu zákonnosti jeho väzby.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (m. m. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   už   nebol   dôvod   rozhodovať   o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014