SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 766/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Pohovej & partners, s. r. o., Námestie slobody 10, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Dušana Pohoveja, ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11   C   226/06   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 289/12, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Bratislava   V (ďalej   aj   „okresný   súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11 C 226/06   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 289/12.

Sťažovatelia uvádzajú, že ich sťažnosť sa týka „žaloby podanej na Okresnom súde Bratislava V zo dňa 07. 07. 2006 (spis. zn. 11 C/226/06). Sťažovateľ sa touto žalobou domáha o určenie práva užívať nehnuteľnosť.

Sťažnosť   smeruje   proti   Slovenskej   republike   zastúpenej   Okresným   súdom Bratislava V a proti Slovenskej republike zastúpenej Krajským súdom v Bratislave.“.

Sťažnosť odôvodňujú takto:„Sťažnosť odôvodňuje sťažovateľ tým, že Okresný súd Bratislava V od podania žaloby dňa 07. 07. 2006 vydaním rozsudku 11 C 226/06-148 rozhodol až 16. 05. 2012 čo trvalo skoro   6   rokov.   Proti   tomuto   rozsudku   11   C   226/06-148   bol   podaný   riadny   opravný prostriedok zo dňa 17. 06. 2012 zo strany navrhovateľa, o ktorom odvolací súd do dnešného dňa   nerozhodol,   čo   už   budú   skoro   3   roky.   Až   po   telefonáte   do   informačného   centra Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   03.   06.   2015   nám   bolo   oznámené   číslo   konania na odvolacom súde, ktoré uvádzame nižšie.

Jedná sa o bežný spor, ktorý za dnešných podmienok nevyžaduje na jeho skončenie na prvom stupni ani rok a tak isto nie viac aj na druhom stupni. Následkom rôznych subjektívnych a objektívnych skutočností tak došlo k tomu, že spor trvá už deviaty rok bez toho, aby bolo meritórne rozhodnuté vo veci. To že sme v predmetnej veci nepodávali sťažnosti neznamená, že sme sa nedomáhali ochrany svojich práv a právom chránených záujmov, ktoré boli v tomto prípade porušené nečinnosťou orgánov súdnej moci.

V   tomto   prípade   ide   o   jednoduchý   občiansko-súdny   spor,   ktorý   už   mohol   byť právoplatne rozhodnutý, no vzhľadom na nečinnosť súdov a rôzne objektívne a subjektívne prieťahy   vo   veci   k   tomuto   ešte   nedošlo.   Z   vyššie   uvedených   dôvodov   sa   obraciame na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vo veci v zmysle písomného podania sťažnosti vyhovel. Máme za to, že sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ako   dôkazový   materiál   navrhujeme   pripojiť   spis   vedený   na   Krajskom   súde v Bratislave, sp. zn. 8 Co/289/12 a vykonať prípadne dopyt aj na ostatné sťažnosti v tejto veci, ak nie sú súčasťou uvedeného spisu na Krajskom súde v Bratislave.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„Sťažovateľ   žiada,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol,   že   došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aby v zmysle čl. 127 ods. 2 − vyslovil voči Okresnému súdu Bratislava I zákaz pokračovať v porušovaní jej základného práva a prikázal mu konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

...   sťažovateľ   žiada   finančné   zadosťučinenie   ako   peňažnú   protihodnotu   utrpenej nemajetkovej ujmy v sume 5.000 EUR..., ktorú je Okresný súd Považská Bystrica povinný zaplatiť   sťažovateľke...   V   prípade   vyhovenia   tejto   sťažnosti   si   sťažovateľ   uplatňuje aj náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré v prípade vyhovenia sťažnosti žiada sťažovateľ priznať a uhradiť na účet advokáta...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odvodzujú „jednak od dĺžky prieťahov, jednak analogicky od súm odškodnenia priznaných Ústavným súdom v podobných prípadoch“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09,   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05).   To   zvlášť   platí   vtedy,   ak je   sťažovateľ   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   popri   uvedení   petitu   je   ďalšou   povinnosťou sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty   a   právne   posúdenie   predloženého   sporu.   Nedostatok   odôvodnenia   sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky (m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012, IV. ÚS 54/2014).

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia,   zastúpení   kvalifikovaným právnym zástupcom, v odôvodnení svojej sťažnosti vymedzujú, že ich sťažnosť sa týka konania vedeného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 11 C 226/2006. Zároveň poukazujú   na   to,   že Okresný   súd   Bratislava   V   v   tomto   konaní   rozhodol   rozsudkom zo 16. mája   2012.   Uvádzajú,   že   proti   tomuto   rozsudku   podali   odvolanie,   o   ktorom rozhoduje krajský súd s tým, že žiadajú pripojiť jeho spis vedený pod sp. zn. 8 Co 289/2012. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, že sťažovatelia namietajú celkovú dĺžku konania („spor trvá už   deviaty   rok   bez   toho,   aby   bolo   meritórne   rozhodnuté   vo   veci“),   ako   aj   nečinnosť krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý o ich odvolaní „do dnešného dňa nerozhodol, čo už budú skoro 3 roky“.

V petite svojej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nijako však neuvádzajú, postupom ktorého orgánu (všeobecného súdu) a v akom konaní k porušeniu označených   práv   došlo.   V   ďalšej   časti   petitu   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd „vyslovil voči Okresnému súdu Bratislava I“ zákaz pokračovať v porušovaní základného práva a aby mu prikázal konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá. Sťažovatelia tiež žiadajú priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré je „Okresný súd Považská Bystrica povinný zaplatiť sťažovateľke“.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   z   odôvodnenia   sťažnosti   možno   ustáliť, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 226/2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 289/2012.   Toto   odôvodnenie   však   nie   je   náležitým   spôsobom   vyjadrené   v   petite sťažnosti, t. j. v tej časti sťažnosti, v ktorej navrhujú, ako má ústavný súd rozhodnúť. V petite sťažnosti sťažovatelia nijako neoznačujú, ktorý orgán (všeobecný súd) a v akom konaní mal porušiť označené práva podľa ústavy a dohovoru. Navyše, v petite označujú Okresný súd Bratislava I, ktorému má ústavný súd prikázať konať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá. Sťažovatelia tiež žiadajú, aby ústavný súd uložil Okresnému súdu Považská Bystrica povinnosť zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že petit sťažnosti je vyjadrený   nejednoznačne   a   protirečivo,   a   zároveň   absentuje   vecná   súvislosť   medzi odôvodnením sťažnosti a jej petitom.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom predpísaných   náležitostiach,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľov,   nie   je   povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).

Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľov boli dôvodom   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie ústavný súd sťažovateľov na odstránenie nedostatkov sťažnosti   nevyzýval,   primerane   aplikujúc   §   5   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v závere poukazuje na to, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   nebráni   tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovatelia   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015