znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 766/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Meszárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej spoločnosti PRODUCTION ERES s. r. o., Prešovská 40, Bratislava, zastúpenej advokátom   JUDr.   Jánom   Burocim,   Chrapčiakova   7,   Spišská   Nová   Ves,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 275/2013 z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej   spoločnosti   PRODUCTION   ERES   s.   r.   o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PRODUCTION ERES s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 275/2013 z 28. mája 2014.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je „právnym   nástupcom“ obchodnej spoločnosti E., s. r. o., Prešovská 40, Bratislava (ďalej len „právny predchodca“), ktorá „v   zmysle   projektu   rozdelenia   vyhotovenom   vo forme notárskej   zápisnice č. N 272/2013, NCRIs 21970/2013 zanikla bez likvidácie... dňa 14. augusta 2013“.

Vzhľadom   na   to,   že   právny   predchodca   bol   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty (ďalej len   „DPH“),   sťažovateľ   listom   zo   16.   augusta   2013   na   základe   §   4   ods.   6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   DPH“)   oznámil   príslušnému   správcovi   dane   −   Daňovému   úradu   Bratislava (ďalej len „správca dane“), že ako právny nástupca zaniknutej obchodnej spoločnosti sa stal platiteľom DPH.

Správca   dane listom   č.   9101302/5/4019524/13/Mol   z 3. septembra 2013 oznámil sťažovateľovi, že sa nestal platiteľom DPH.

Sťažovateľ, zastávajúc právny názor, že správca dane mal začaté daňové konanie ukončiť vydaním meritórneho rozhodnutia, a nie len neformálnym oznámením, sa návrhom domáhal, aby krajský súd svojím   rozhodnutím   uložil   orgánu verejnej správy   povinnosť vo veci konať a rozhodnúť.

O   návrhu   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením č. k. 2 S 275/2013-41 z 28. mája 2014 tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„...   dňom   oznámenie   o   právnom   nástupníctva   bol   správca   dane   povinný   začať daňové konanie v danej veci, pričom rozhodnutie mal vydať v zákonnej 7 dňovej lehote. Nakoľko v prípade vyhovenia je správca dane povinný vydať osvedčenie, toto osvedčenie je podľa § 67 ods. 7 meritórnym rozhodnutím v daňovom konaní!

Predpokladom   pre   uplatnenie   žaloby   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy je nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Oznámenie   o   nevydaní   osvedčenia   nie   je   procesným   úkonom   definovaným   daňovým poriadkom ani zákonom č. 222/2004 Z. z. Nejde teda o žiaden právno-aplikačný akt, ktorým by mohol správca dane aplikovať právo a rozhodnúť o podaní daňového subjektu. Daňový poriadok poskytuje správcovi dane široký priestor, ako sa vysporiadať s podaním daňového subjektu   -   či   cez   rozhodnutie   o   zastavení   daňového   konania,   ak   neexistuje   dôvod pre konanie, alebo vydaním rozhodnutia v merite veci, či už kladného alebo negatívneho. Vydanie   oznámenia   je   teda   jednoznačne   potrebné   považovať   za   nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, keďže žiaden právny predpis nepredpokladá, že správny orgán vybaví vec len neformálnym oznámení. Rovnako   vydanie   oznámenie   je   nečinnosťou   správneho   orgánu,   keďže   ten   aj   napriek uplynutie   zákonných   lehôt   v danej   veci   nevydal   rozhodnutie   v   zmysle   zákona.   V   tomto prípade tak dochádza nie len k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý vymedzuje základné pole pôsobnosti štátnych orgánov, ale narúša aj právnu istotu fyzických osôb a právnických osôb,   ktoré   si   nemôžu   byť   isté,   či   náhodou   ich   podanie   nevybaví   správca   dane   len neformálnym   oznámením.   Súčasťou   záruk   právneho   štátu   je   aj   napĺňanie   legitímnych očakávaní fyzických osôb a právnických osôb, ktorí predpokladajú, že orgán štátnej správy bude   aplikovať   právo   a   postupy   výlučne   len   v   súlade   so   zákonom,   a   nie   svojvoľnými procesnými postupmi, ktoré nie sú zákonom upravené.

Tu je potrebné skonštatovať, že správcovia daní si účelovo vytvárajú vlastné interné postupy, ktoré nie sú zákonom upravené, aby obchádzali zákonnú povinnosť stanovenú v § 4 ods.   6   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   Celé   hmotné   právo   akceptuje   prechod   všetkých   práv a povinností z právneho predchodcu na právneho nástupcu a teda nie je zrejmé, prečo takúto základnú zásadu hmotného práva narúšajú správcovia daní na základe arbitrárneho postupu z dôvodu, ktorý objektívne nie je akceptovateľný. Zo strany správcov dane ide o svojvoľné konanie, kedy len sám správca dane rozhodne, či rozhodnutie vydá alebo nie, čo je v právnom štáte neakceptovateľné.

...   ak   by   sa   pripustila   možnosť   ukončiť   konanie   podľa   ľubovôle   len   na   základe neformálneho   listu,   by   sa   neprimeraným   spôsobom   zasiahlo   do   práv   fyzických   osôb a právnických   osôb,   nakoľko   takýmto   spôsobom   by   sa   oberali   o   ďalšie   práva   spojené s vydaním zákonom ustanoveného rozhodnutia.

Nie je možné sa stotožniť s právnym názorom súdu, že právne predpisy nestanovujú osobitný   procesný   postup,   v   ktorom   by   bol   správca   dane   povinný   vybaviť   žiadosti navrhovateľov o registráciu, a teda že odmietnutie registrácie vybavil správca dane len oznámením   je   súladné   so   zákonom.   Registrácia   daňového   subjektu   za   platiteľa   dane z pridanej hodnoty   má   zásadný   vplyv   na   práva a povinnosti   daňového   subjektu   a   teda registráciu   je   bez   akýchkoľvek   pochybností   potrebné   považovať   za   samostatné   daňové konanie. Uvedené preukazuje prvý diel druhej hlavy daňového poriadku, ktorý sa venuje registračnému konaniu. Ak osobitný predpis neustanovuje osobitné procesné podmienky pri registrácií   daňového   subjektu   ako   právneho   nástupcu   platiteľa   dane,   je   zákonnou povinnosťou   správcu   dane   postupovať   podľa   všeobecného   procesného   postupu,   teda v súlade   so   zákonom   č.   563/2009   Z.   z.   o   správe   daní.   Každý   iný   postup   je   svojvôľou správneho orgánu a v hrubom rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“

Sťažovateľ   poukazuje   na   úpravu   registračného   konania   podľa   §   67   zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). Sťažovateľ tiež uvádza, že § 4 ods. 6 zákona o DPH upravuje len situáciu v prípade pozitívneho rozhodnutia, t. j. formou vydania osvedčenia o registrácii pre daň. V prípade nevydania osvedčenia o registrácii pre daň   mal   správca   dane   vydať   rozhodnutie,   čo   možno   odvodiť   z   §   63   ods.   1   daňového poriadku,   v   zmysle ktorého   priznávať práva   možno   len   rozhodnutím.   Toto   ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne tak, že rozhodnutie sa vyžaduje aj v prípade nepriznania práv. Takéto rozhodnutie je často významnejšie z hľadiska poznania dôvodov negatívneho rozhodnutia   a   prípadného   využitia   opravných   prostriedkov.   Nevydaním   rozhodnutia sťažovateľ   nemá možnosť   podať   opravné   prostriedky   alebo podať   žalobu podľa   druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

„Takýto   záver   nie   je   v   rozpore   ani   s   rozhodovaním   Ústavného   súdu   SR,   podľa ktorého   sa   v   stavebnom   konaní   považuje   za   formu   rozhodnutia   aj   písomné   oznámenie stavebného úradu, že proti uskutočneniu ohlásenej drobnej stavby nemá námietky, keďže sa v podstate rozhoduje o subjektívnych právach a povinnostiach stavebníka. Na rozdiel od právnej   úpravy   v   Stavebnom   zákone   (§   57   ods.   2),   kde   priamo   zákon   predpokladá rozhodnúť písomným oznámením, z Daňového poriadku, ani zo zákona o DPH nevyplýva, že by v prípade negatívneho stanoviska správcu dane (zistenia nenaplnenia hypotézy § 4 ods. 6 zákona o DPH), mal rozhodnúť písomným oznámením. Potom je potrebné vydať rozhodnutie.

Záver   o   nutnosti   vydať   v   predmetnej   veci   rozhodnutie   zaujal   súd   (v   dôvodoch rozhodnutia, pretože žaloby musel zamietnuť pre ich neprípustnosť) už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. 23 S/24/2013-34 zo dňa 23. 04. 2013, 23 S/23/2013, 23 S/25/2013), napriek tomu daňový úrad opakovane v obdobných veciach oznamovateľom skutočnosti, na základe ktorej sa stali platiteľmi dane v zmysle § 4 ods.   6 zákona o DPH,   ktorých nemieni registrovať, zasiela len písomné oznámenie o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň, čo súd z dôvodov vyššie uvedených nepovažuje za správny postup.“

Sťažovateľ   poukazuje   ďalej   na   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 23 S 295/2013 z 29. novembra 2013, z ktorého vyplýva právny názor, že ak nie sú splnené predpoklady na registrovanie pre DPH, je správca dane povinný vydať rozhodnutie, pričom nepostačuje, ak vec vybaví len písomným oznámením.

Nevydaním osvedčenia o registrácii pre DPH správca dane zasiahol do právneho postavenia sťažovateľa, keďže s postavením platiteľa DPH je spojený celý rad oprávnení a povinností.   Na   podporu   svojho   právneho   názoru   poukazuje   sťažovateľ   na   uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 132/2014-13 z 19. marca 2014.

Sťažovateľ následne v sťažnosti uvádza podrobnú argumentáciu, podľa ktorej právna ochrana   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   voči   správnym   orgánom   je   zabezpečená systémom   správneho   súdnictva   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku. Napadnuté   oznámenie   správcu   dane   by   bolo   možné   preskúmať   ako   rozhodnutie   podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, avšak tento postup automaticky vedie   podľa   sťažovateľa   k tomu,   že   účastník   nemá   možnosť   podať   riadne   opravné prostriedky   podľa   daňového   poriadku,   oznámenie   nemusí   mať   formálne   náležitosti rozhodnutia. Správny súd v konaní podľa druhej hlavy môže takéto oznámenie zrušiť, avšak nemôže   zaviazať správny   orgán,   aby   vydal   v   ďalšom   konaní   rozhodnutie,   čím správny orgán môže vec opäť vybaviť vydaním neformálneho oznámenia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   účinnejšiu   právnu   ochranu   mohol   dosiahnuť   návrhom podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   návrhom   proti nečinnosti, z toho dôvodu, že týmto návrhom sa mohol dožadovať vydania meritórneho rozhodnutia. V tejto súvislosti poukazuje tiež na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn. 5 Sžp 24/2013 zo 17. decembra 2013, podľa ktorého postup správneho orgánu bez toho, aby vyústil do vydania rozhodnutia, môže byť predmetom preskúmania súdom len vtedy, ak ide o nečinnosť správneho orgánu. Podľa sťažovateľa tento právny názor je zrejmý aj z dôvodovej správy k zákonu č. 424/2002 Z. z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov,   ktorý upravuje   konanie   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy. Na tomto základe potom podľa sťažovateľa neobstojí právny názor krajského súdu, ktorý vyslovil v napadnutom uznesení, podľa ktorého oznámenie správcu dane je preskúmateľné v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ tiež argumentuje, že povolenia a iné právno-aplikačné akty podliehajú preskúmaniu zákonnosti, ale aj tieto musia byť vydávané na základe zákona.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Je   tak   evidentné,   že   sťažovateľ   využil   dostupné   prostriedky   a   obrátil   sa na všeobecný   súd   s   ochranou   svojich   práv,   pričom   ochranu   realizoval   prostredníctvom žaloby   voči   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   a   domáhal   sa   vydanie   zákonného rozhodnutia. Správnosť právnych záverov sťažovateľa potvrdzuje aj súčasné novelizované znenie § 4 ods. 4 zákona o DPH, ktorá ustanovuje povinnosť správcu dane pri registrácií právneho nástupcu platiteľa. Zákonodarca reagoval na svojvoľné konanie správcov daní, ktorí odmietal konať a vydať meritórne rozhodnutia v daných veciach a povinnosť vydať rozhodnutie   exaktne   uviedol:   „Ak   daňový   úrad   osobu   nezaregistruje,   vydá   o   tom rozhodnutie; proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.“

V   žalobnom   návrhu   sa   sťažovateľ   domáhal   dvoch   skutočností   −   a   to   uloženie povinnosti   správnemu   orgánu   konať   a   uloženie   povinnosti   vydať   kladné   meritórne rozhodnutie. Sťažovateľ v samotnom návrhu zdôvodnil, prečo žiadal uložiť povinnosť vydať kladné meritórne rozhodnutie. Ani takto formulovaný petit však nemôže vyvrátiť skutočnosť, že sťažovateľ sa domáhal uloženia povinnosti vydať meritórne rozhodnutie. V súlade s § 42 ods. 3 O. s. p. nie je povinnosťou sťažovateľa perfektne formulovať žalobný petit, ale je jeho povinnosťou   uviesť,   ktorej   veci   sa   týka   a   čo   sleduje,   čo   z   návrhu   je   zrejmé.   Samotné označenie žalobného návrhu nespochybniteľne preukazuje, čoho sa sťažovateľ domáhal. Všeobecný súd však neposkytol žiadnu ochranu práv sťažovateľovi, keďže všeobecný súd „odobril“   postup   orgánov   verejnej   správy   ktoré   teraz   môžu   podľa   ľubovôle   vybaviť akúkoľvek vec len neformálnym oznámením.

Aj napriek tomu, že súd zhľadol návrh ako nedôvodný, zaoberal sa vecou a dokonca vyhodnotil aj merito veci, kde sa zaoberal posúdením hmotného práva a to, či sťažovateľ má alebo nemá právo na registráciu za platiteľa DPH. V konaní proti nečinnosti však súd nemôže posudzovať otázku zákonnosti samotného rozhodnutia správcu dane v merite veci, a teda   či   jeho   rozhodnutie   je   v   súlade   so   zákonom   alebo   nie.   Krajský   súd   sa   nemôže v konaní proti nečinnosti vyjadrovať k tomu, či sťažovateľ je alebo nie je zdaniteľnou osobu, nakoľko táto otázka nebola predmetom posúdenia žiadneho zákonom upraveného daňového konania v ktorom by mal sťažovateľ postavenie účastníka konania, sťažovateľ nemal žiaden priestor   na   uplatnenie   svojich   práv   pri   preukazovaní   svojho   postavenia,   správca   dane rozhodol bez akejkoľvek účasti sťažovateľa. Súd tak pri akceptovaní záverov výlučne len správcu   dane   opätovne   neprimerane   zasahuje   do   práv   sťažovateľa,   kedy   posudzoval postavenie sťažovateľa bez toho, aby ten mal akékoľvek právo preukázať opak. V konečnom dôsledku súd v konaní proti nečinnosti prejudikoval rozhodnutie súdu v prípadnom konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p., čo je neprípustné.»

Podľa   sťažovateľa   v prerokúvanom   prípade   bolo   porušené   právo   na   spravodlivé súdne   konanie,   pretože   jeho   súčasťou   je   aj   právo   účastníka   na   ukončenie   procesného postupu rozhodnutím. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje napr. na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 618/2004 z 8. marca 2005, „nález Ústavného súdu Českej republiky č. 114/1997, z. v 9 Zbierky ÚS“ a tiež na „čl. 17 bodu 1 odporúčania CM/REC (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe...

Sťažovateľ podal v súlade s § 13 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. podanie, na základe ktorého   bol   správca   dane   povinný   začať   daňové   konanie.   Začaté   daňové   konanie nie je možné ukončiť inak ako rozhodnutím. Len rozhodnutím je možné priznávať práva a ukladať povinnosti. Toto ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne tak, že rozhodnutie sa vyžaduje nielen v prípade priznania práv, ale aj ich nepriznania (nevyhovenia žiadosti o priznanie práv), čo je pre účastníka konania častokrát významnejšie z hľadiska poznania dôvodov   nevyhovenia   jeho   podaniu   (odôvodnenie   rozhodnutia   sa   stáva   podkladom protiargumentácie) a prípadného využitia opravných prostriedkov.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na princíp rovnosti účastníkov pred zákonom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, pričom uvádza:

„Z   pohľadu   rovnosti   pred   zákonom   je   neprípustné,   aby   účastníkovi,   ktorému sa podaniu vyhovelo, bolo vydané kladné meritórne rozhodnutie (tak ako ustanovuje § 67 ods. 7 daňového poriadku o vydaní osvedčenia, ktoré nahrádza rozhodnutie), a účastníkovi, ktorému sa podaniu nevyhovelo, len správny orgán túto skutočnosť oznámil neformálnym listom.“

Rozdielna judikatúra všeobecných súdov pri posúdení tejto právnej otázky podľa sťažovateľa porušuje tiež princíp právnej istoty.

Sťažovateľ ďalej uvádza:„V   tejto   súvislosti   chce   sťažovateľ   poukázať,   že   pri   materiálnom   chápaní   záruk spravodlivého   konania   nemôže   súd   odmietnuť   uvedený   návrh   na   vyslovenie   povinnosti orgánu verejnej správy vydať meritórne rozhodnutie, len z dôvodu, že súd považuje dané oznámenie za rozhodnutie. Je oprávneným a legitímnym záujmom sťažovateľa požadovať, aby   dané   rozhodnutie   malo   zákonom   predpísané   náležitosti   a   aby   bolo   umožnené sťažovateľovi   využiť   riadne   opravné   prostriedky   a   tým   zaručiť   spravodlivé   konanie. Odmietnutie práva na súdnu ochranu len čisto z formálneho posúdenia, keďže súd považuje odporcu za činného, hoc neposúdil konanie odporcu z materiálneho hľadiska, teda či zákon upravuje takéto konanie ako odporca učinil, znamená neprimeraný zásah do základných práv navrhovateľa.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo PRODUCTION ERES s. r. o. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 275/2013 zo dňa 28. mája 2014 porušené bolo.... Základné právo PRODUCTION ERES s. r. o. zakotvené v čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   Ústavy   SR,   k   porušeniu   čl.   1   a   čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a   slobôd zaručujúcich   rovnosť   pred   zákonom   a   rovnaké   zaobchádzanie   pred   štátnymi   orgánmi, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 275/2013 zo dňa 28. mája 2014 porušené bolo... Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 275/2013 zo dňa 28. mája 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... Spoločnosti   PRODUCTION   ERES   s. r. o.   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   1   000,-   Eur   (slovom   jedentisíc   eur),   ktoré   jej   je   Krajský   súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.

...   Spoločnosti   PRODUCTION   ERES   s.r.o.   priznáva   náhradu   trov   právneho zastúpenia,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   na   účet   jej   právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto:„Keďže   Krajský   súd   v   Bratislave   neprimerane   zasiahol   do   základných   práv sťažovateľa;   ktorý   považoval   postup   správcu   dane,   ktorý   o   postavení   sťažovateľa   ani nezačal daňové konanie a nevydal meritórne rozhodnutie, za zákonný; pričom sťažovateľovi ako právnickej osobe založenej len za účelom dosahovania zisku je bránené voľne túto činnosť vykonávať, nakoľko v zmysle univerzálnej sukcesie práv mal sťažovateľ nadobudnúť postavenie svojho právneho predchodcu, čo však správca dane odmietol učiniť... finančné zadosťučinenie   je   odôvodnené   aj   skutočnosťou,   že   postavenie   zdaniteľnej   osoby   bolo sťažovateľovi priznané hmotným právom na základe prechodu práv a povinností z právneho predchodcu. Aj napriek uvedenému, však sťažovateľ ako právny nástupca sa musí domáhať svojich jednoznačných práv a o uvedenom ani príslušný orgán štátnej správy nechce začať ani   daňové   konanie   a   príslušný   súd   neposkytol   sťažovateľovi   žiadnu   ochranu. Sťažovateľovi,   ako   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   ktorá   vznikla   za   účelom vykonávania   podnikateľskej   činnosti,   je   tak   neprimerane   bránené   voľne   túto   činnosť vykonávať, keďže ako právny nástupca platiteľa dane, ak sa nepreukáže opak, má získať také isté postavenie ako mal právny predchodca.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd v napadnutom uznesení z 28. mája 2014 poukázal na obsah návrhu sťažovateľa, na vyjadrenie správcu dane a tiež na obsah administratívneho spisu. Uviedol relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 250t ods. 1), daňového poriadku (§ 3 ods. 3), zákona o DPH (§ 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 4, ods. 5 a 6) a tiež Obchodného zákonníka   (§   2   ods.   1),   pričom   poukázal   na   zákonné   znaky   ekonomickej   činnosti, resp. podnikania   podľa   uvedených   ustanovení   s   tým,   že   jeden   z   relevantných   znakov je aj reálny   výkon   tejto   kvalifikovanej   činnosti.   Následne   vymedzil   pojem   zdaniteľnej osoby,   t.   j. osoby, ktorá   je platiteľom   DPH,   a postup   správcu   dane   pri   podaní žiadosti o registráciu   pre DPH.   Následne   krajský   súd k predmetu   konania a k svojej   právomoci v predmetnej veci uviedol:

„Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je posúdenie, či nevydanie osvedčenia navrhovateľovi   o   registrácii   pre   DPH   a   nepridelenie   identifikačného   čísla   pre   daň, je nečinnosťou odporcu, ktorý by v danej vecí nekonal zákonným spôsobom bez vážneho dôvodu.

K námietke odporcu o nedostatku právomoci súdu konať o návrhu navrhovateľa, keďže oznámenie o nevydaní osvedčenia podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH nie je možné pokladať za rozhodnutie správneho orgánu a preto nepodlieha súdnemu prieskumu, súd uvádza, že jeho právomoc vo veci konať jednoznačne vyplýva z ustanovení štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. - konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Taktiež súd pokladal podaný   návrh   za   prípustný,   nakoľko   mal   za   to,   že   navrhovateľ   bezúspešne   vyčerpal prostriedok umožňujúci mu zjednanie efektívnej nápravy, keďže sa obrátil (opatrenie proti nečinnosti)   na   druhostupňový   správny   orgán   o   vydanie   rozhodnutia   (v   zmysle   §   66 daňového   poriadku).   Odporca   nijako   bližšie   nešpecifikoval,   ktoré   opravné   prostriedky v zmysle daňového poriadku mal pred podaním návrhu navrhovateľ využiť a ktoré by boli spôsobilé mu privodiť účinné zjednanie nápravy.“

V rámci preskúmania právnych záverov správcu dane vo veci samej krajský súd uviedol:

„Súd   pokladá   postup   odporcu   za   súladný   so   zákonom   o   DPH   platným do 31. 12. 2013,   neumožňujúci   mu   konať   inak   ako   konal.   Podľa   názoru   súdu   bolo povinnosťou odporcu po tom, čo dostal oznámenie navrhovateľa, že sa stal platiteľom DPH (ako   právny   nástupca   zaniknutej   spoločnosti   −   platiteľa   dane),   skúmať   (novovzniknutú spoločnosť - navrhovateľa), či sa jedná o zdaniteľnú osobu. Za týmto účelom uskutočnil šetrenie, ktorého výsledkom bolo logické zistenie, že navrhovateľ nespĺňa zákonne atribúty zdaniteľnej osoby, čo navrhovateľovi oznámil.

Z podaných daňových priznaní pre DPH spoločnosti E. s. r. o. za mesiace máj a jún 2013   ako   aj   obsahu   notárskej   zápisnice   o   rozdelení   tejto   spoločnosti   bez   akýchkoľvek pochybností   vyplýva,   že   právny   predchodca   navrhovateľa,   zaniknutý   bez   likvidácie a súčasne rozdelený na 12 novovzniknutých spoločností, nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť   na   pokračujúcej   báze,   z   ktorej   by   dosahoval   akýkoľvek   minimálny   príjem, nezamestnával žiadnych zamestnancov, nemal žiadny hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, ktorý by previedol na novovytvorené spoločnosti (vrátane navrhovateľa). Potom je dôvodné sa domnievať, že rozdelenie pôvodnej spoločnosti bolo iba formálne a udialo sa výlučne len za   účelom   získania   u   nástupníckych   spoločností   a   teda   aj   u   navrhovateľa,   postavenia platiteľa DPH bez toho, aby sa tieto novovzniknuté spoločnosti museli podrobiť novému (treba povedať, že pomerne náročnému) procesu registrácie pre platiteľa DPH.

Pre úplnosť súd dodáva, že ust. § 4 ods. 6 zákona o DPH je potrebné vykladať tak, že platiteľom DPH po zaniknutej právnickej osobe, ktorá bola platiteľom DPH, sa stáva iba taký právny nástupca, ktorý zároveň spĺňa podmienku, že je zdaniteľnou osobou (ktorú definuje   §   3   ods.   1   zákona   o   DPH),   to   znamená   osobou   vykonávajúcou   akúkoľvek ekonomickú účinnosť. Preto nie je možné vytknúť odporcovi jeho postup, ktorým posudzoval navrhovateľa z hľadiska, či spĺňa zákonné predpoklady pre zdaniteľnú osobu. Z obsahu administratívneho   spisu   (notárska   zápisnica   o   rozdelení   spoločnosti,   daňové   priznania spoločnosti E. s. r. o. pre DPH za máj a jún 2013), potom odporca vyvodil správny zaver, že navrhovateľa   nemožno   pokladať   za   zdaniteľnú   osobu   a   to   napriek   tomu,   že   jeho zaniknutému právnemu predchodcovi bolo priznané postavenie platiteľa DPH.

Na   účely   zákona   o   DPH   je   zdaniteľnou   osobou   každá   osoba,   ktorá   vykonáva nezávisle ekonomickú činnosť bez ohľadu na to, či je zapísaná v obchodnom alebo inom registri. Zápis do registra sám o sebe ešte neznamená, že zapísaná osoba túto činnosť vykonáva. Automatická registrácia všetkých žiadateľov zapísaných do obchodného alebo iného registra bez overenia, či ide o zdaniteľnú osobu, by nebola v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Skutočnosť, že až skutočný výkon podnikania podľa § 3 zákona o DPH je dôvodom na   registráciu   a   v   opačnom   prípade   nevykonávanie   činnosti   je   dôvodom   na   zrušenie registrácie pre DPH, potvrdzuje § 81 ods. 4 zákona o DPH, podľa ktorého daňový úrad môže zrušiť registráciu pre daň aj vtedy, ak platiteľ nevykonáva alebo prestal vykonávať podnikanie podľa § 3.

Podľa   názoru   súdu   je   pre   registráciu   pre   DPH   nutné   vykonávanie   sústavnej ekonomickej činnosti, pri ktorej by daňovník platil za plnenia, ktoré by mu boli poskytované práve v súvislosti s jeho ekonomickou činnosťou. Aj Najvyšší správny súd Českej republiky práve   v   tejto   súvislosti   vyslovil,   že   z   daňového   hľadiska   je   potrebné   skúmať   skutočnú činnosť a nie sa uspokojiť iba s údajom o predmete činnosti vyplývajúcim z obchodného registra (pozri napr. rozsudok NSS ČR zo dňa 10. 09. 2008, č. j. 2 Afs 68/2008-58, dostupný na www.nssoud.cz). V tomto rozsudku tento súd zdôraznil, že pre posúdenie charakteru činnosti ako len   príležitostnej   je nutné posúdiť,   do   akej   miery sa ekonomickej   činnosti spoločnosť   (subjekt)   skutočne   venovala   (napríklad   počty   zamestnancov   zapojených do činnosti, existencia príslušných zmlúv a podobne). U navrhovateľa v danom prípade neexistovala žiadna sústavná ekonomická činnosť.

Otázkou   dobrovoľnej   registrácie   ako   platcu   DPH,   konkrétne,   či   podnikateľ samostatne uskutočňoval ekonomickú činnosť, sa zaoberal Najvyšší správny súd v Českej republike aj v rozsudku č. j. 7 Asf 98/2008-112 zo dňa 20. 05. 2009), v ktorom dospel pri podobnej   právnej   úprave   vychádzajúcej   z   členstva   Českej   republiky   v   Európskej   únii k podobnému záveru, ako je uvedené vyššie v tomto rozsudku.“

Následne   krajský   súd   hodnotil   samotný   procesný   postup   správcu   dane   z   toho hľadiska,   či   bol   v   predmetnej   veci   nečinný   a   či   možno   akceptovať   vybavenie   veci oznámením, t. j. bez vydania formálneho rozhodnutia, pričom uviedol:

„Súd   neregistrovanie   navrhovateľa   za   platiteľa   DPH,   nevydanie   mu   osvedčenia o registrácii   pre   daň   a   nepridelenie   identifikačného   čísla   odporcom,   nepovažuje za nečinnosť   odporcu,   nakoľko   tento   sa   oznámením   podaným   navrhovateľom   zaoberal (aj keď nedodržal 7 dňovú zákonnú lehotu, ktorá však stanovuje len pozitívnu povinnosť − registrovať   platiteľa).   Odporca   totiž   dňa   03.   09.   2013   vydal   oznámenie   o   nevydaní osvedčenia   navrhovateľovi,   ktoré   mu   riadne   doručil.   Toto   oznámenie   obsahuje   dôvody postupu odporcu v danom prípade a súd pokladá predmetné oznámenie za rozhodnutie podliehajúce súdnemu prieskumu podľa piatej časti O. s. p. a navrhovateľ mohol využiť svoje   právo   obrátiť   sa   na   správny   súd   so   žalobou   o   súdny   prieskum   zákonnosti   tohto rozhodnutia (oznámenia) odporcu. Oznámenie (rozhodnutie) síce nemá formálne náležitosti rozhodnutia stanovené daňovým poriadkom, nakoľko v ňom absentuje výrok a poučenie o opravnom   prostriedku,   avšak   za   spôsobilý   predmet   súdneho   prieskumu   sa   v   zmysle ustálenej   súdnej   praxe   považujú   aj   listy   s charakterom   rozhodnutia   vydané   príslušným orgánom   verejnej   správy   ako   právnoaplikačné   akty   správnych   orgánov   (pozri napr. uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sžp   5/2011).   Keďže odporca   vydal   rozhodnutie   podľa   právnej   úpravy   účinnej   do   31.   12.   2013   vo   forme oznámenia,   toto   oznámenie   nemuselo   mať   náležitosti   rozhodnutia   ustanovené   v   §   63 daňového   poriadku.   Treba   dodať,   že   z   oznámenia,   napriek   chýbajúcim   náležitostiam rozhodnutia,   celkom   zrejme   (nepochybne   aj   pre   navrhovateľa)   vyplýva,   ako   odporca rozhodol a aký názor na vec vyslovil. Samotná táto skutočnosť (forma oznámenia) teda nebránila navrhovateľovi podať správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Zo   zákona   o   DPH   platného   v   dobe   vydania   preskúmavaného   rozhodnutia (oznámenia)   ani   z   daňového   poriadku,   na   ktorého   primerané   použitie   zákon   o   DPH odkazuje (§ 84 zákona o DPH), nevyplýva, že by bol správca dane povinný vydať vo veci registrácie   právnych   nástupcov   bez   likvidácie   zaniknutého   platiteľa   DPH   formálne rozhodnutie. Uvedené právne predpisy nestanovujú osobitný procesný postup, v ktorom by bol   správca   dane   povinný   vybaviť   žiadosti   navrhovateľov   o   registráciu,   s   výnimkou stanovenia   lehoty   7   dní   pre   vykonanie   registrácie,   vydanie   osvedčenia   a   pridelenie identifikačného   čísla   pre   DPH,   plynúcej   odo   dňa   doručenia,   oznámenia   o   právnom nástupníctve po platiteľovi DPH zaniknutom bez likvidácie.

Právna   úprava   sa   medzičasom   zmenila   tak,   že   s   účinnosťou   od   01.   01.   2014 ak daňový úrad osobu nezaregistruje, vydá o tom rozhodnutie; proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Ide teda o jednostupňové konanie a jeho výsledok − rozhodnutie, môže dotknutý subjekt napadnúť žalobou na správnom súde.

Zvolený postup odporcu teda súd považuje za správny, nakoľko tento nemal v danom prípade povinnosť v prípade neregistrovania navrhovateľa za platiteľa DPH vydávať o tom rozhodnutie majúce formálne náležitosti rozhodnutia v zmysle daňového poriadku. Takúto povinnosť odporcu zaviedla až novela zákona o DPH od 01. 01. 2014. List odporcu − oznámenie o nevydaní osvedčenia podľa názoru súdu obsahuje riadne odôvodnenie postoja odporcu   spolu   s   opísaním   skutkových   zistení,   správnou   úvahou,   aplikáciou   právnych predpisov, ktoré viedli odporcu neregistrovať navrhovateľa za platiteľa DPH a nevydať mu osvedčenia o registrácii pre daň.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu vydaným v správnom súdnictve bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014). Uvedené právne závery možno primerane aplikovať aj v prípade konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom všeobecný súd v systéme správneho súdnictva poskytuje fyzickej osobe alebo právnickej osobe   ochranu   pred   tvrdenou   nečinnosťou   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   z   tohto   aspektu   aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH (v znení účinnom do 31. decembra 2013) platiteľom sa   stáva   aj   zdaniteľná   osoba,   ak   je   právnym   nástupcom   platiteľa,   ktorý   zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom. Títo platitelia sú povinní oznámiť daňovému úradu skutočnosť, na základe ktorej sa stali platiteľom, do desiatich dní odo dňa vzniku tejto skutočnosti. Daňový úrad je povinný platiteľa registrovať pre daň, vydať   mu   osvedčenie   o   registrácii   pre   daň   a   prideliť   mu   identifikačné   číslo   pre   daň bezodkladne,   najneskôr   do   siedmich   dní   odo   dňa   doručenia   oznámenia   skutočnosti, na ktorej základe sa stal platiteľom.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Nečinnosť správneho orgánu je považovaná za postup, môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto   rozhodnutia   správny   orgán   tvrdí   nedostatok   právomoci   a   vec   vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a pod. (komentár k Občianskemu súdnemu poriadku k § 250t a § 250u, ASPI).

Podľa   judikatúry   najvyššieho   súdu   „správny   súd   na   základe   návrhu,   ktorým sa navrhovateľ   domáhal   preskúmania   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j. skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú   osobitnými zákonmi,   je alebo nie   je v   súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní   zákonnosti   činnosti   správneho   orgánu   súd   skúma,   či   správny   orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon“ (uznesenie sp. zn. 4 Sž 120/2003 z 1. júla 2004).

Rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb.   Takéto   rozhodnutie   možno   vydať   vo   formalizovanom   procese   (druhu   správneho konania)   alebo   aj   mimo   takého   formalizovaného   procesu   bez   uplatnenia   konkrétnej procesnej   úpravy...   Preskúmaniu   rozhodnutia   nebráni,   ak   správny   orgán   použije   formu, ktorá   neobsahuje   všetky   inak   predpísané   náležitosti   správneho   rozhodnutia   podľa všeobecných alebo osobitných procesných predpisov upravujúcich administratívny proces, prípadne použije formu obyčajného listu, prípisu alebo obdobného spôsobu informovania o svojom rozhodnutí o právach alebo povinnostiach právnickej osoby alebo fyzickej osoby. Ak nejde o rozhodnutie, ale len o úkon správneho orgánu, ktorého obsah nemá autoritatívny vzťah k žiadnej osobe, taký úkon nepodlieha súdnemu prieskumu. Základným rozlišovacím znakom takého úkonu je to, že správny orgán nevystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, ale len v pozícii oznamovateľa, inštruktora alebo orgánu zodpovedného za agendu sťažností,   potvrdení,   overení   a   pod.   Klasifikácia   takýchto   úkonov   je   vecou   konkrétnej súdnej praxe a vzhľadom na mnohorakosť a variabilitu nemožno bližšie vymedziť znaky takých   úkonov   a   postupov,   ktoré   im   predchádzajú   (komentár   k   Občianskemu   súdnemu poriadku k § 244, ASPI).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny napadnutým uznesením krajského súdu z 28. mája 2014.

Krajský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že vybavenie veci neformálnym oznámením nemožno   považovať za   nečinnosť správcu   dane.   Poukázal na to,   že žiadne ustanovenie zákona o DPH, prípadne daňového poriadku nezaväzuje správcu dane vydať formálne rozhodnutie vo veci registrácie právnych nástupcov platiteľa DPH zaniknutého bez likvidácie. Krajský súd uviedol, že oznámenie správcu dane z obsahového hľadiska v zásade spĺňalo náležitosti rozhodnutia – bolo z neho zrejmé, ako správca dane vybavil podanie sťažovateľa a aký má právny názor na predmetnú vec.

Relevantné   je   aj   konštatovanie   krajského   súdu,   podľa   ktorého   aj   neformálne oznámenie správcu dane, s prihliadnutím na jeho obsah, je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Za rozhodujúce považoval ústavný súd to, že krajský súd v súlade s týmto právnym názorom preskúmal oznámenie správcu dane aj z hľadiska vecnej správnosti.

V tejto súvislosti   nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, ktorý   tento postup, t. j. meritórny   súdny   prieskum   ako   taký   (bez   ohľadu   na   jeho   konkrétne   právne   závery) v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, považoval za neprípustný. V prvom rade možno pripustiť, že prieskum veci samej v zásade nie je predmetom konania podľa štvrtej hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V prerokúvanej   veci   však   bolo relevantné, že sťažovateľ v petite svojho návrhu žiadal, aby krajský súd zaviazal správcu dane,   aby   vydal   kladné   rozhodnutie,   t.   j.   aby   správca   dane   bol   povinný   zaregistrovať sťažovateľa ako platiteľa DPH, a v odôvodnení návrhu uviedol svoju argumentáciu, ktorou spochybňoval vecnú správnosť záverov správcu dane uvedených v oznámení. Na tomto základe nemožno namietať, ak krajský súd v predmetnej veci preskúmal aj vecnú správnosť oznámenia správcu dane. Týmto postupom nedošlo k relevantnému zásahu do označených práv sťažovateľa, meritórne preskúmanie oznámenia v konaní proti nečinnosti za týchto okolností   nemožno   považovať   za   prekvapivé,   t.   j.   také,   ktoré   by   nedalo   možnosť sťažovateľovi ako účastníkovi argumentovať a brániť svoje právne postavenie.

Sťažovateľ v sťažnosti nenamieta ústavnú udržateľnosť právnych záverov krajského súdu,   ktorými   právne   posúdil   vec   samu,   t.   j.   obsah   právneho   posúdenia   vo   vzťahu k zákonnosti oznámenia a jeho záverov, preto sa nimi ústavný súd osobitne nezaoberal.

Len   čiastočne   možno   akceptovať námietku   sťažovateľa,   že formálne rozhodnutie správcu dane v predmetnej veci by mu lepšie zabezpečilo procesné postavenie účastníka konania   (doručenie   rozhodnutia,   odôvodnenie,   riadne   opravné   prostriedky,   súdny prieskum). Uvedená argumentácia má svoju presvedčivosť a racionalitu, v predmetnej veci je však v zásade len hypotetická a nepreukazuje relevantný zásah do práv, porušenie ktorých namieta sťažovateľ. Zo   sťažnosti   je zrejmé, že oznámenie bolo sťažovateľovi doručené a obsahovalo   stanovisko   správcu   dane   k   predmetnej   veci.   Z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   realizoval   súdny   prieskum   zákonnosti oznámenia   správcu   dane.   Pokiaľ   ide   o   možnosť   uplatniť   riadne   opravné   prostriedky, nie každé rozhodnutie správcu dane možno napadnúť odvolaním. Pre porovnanie zákon o DPH v § 4 ods. 4 v znení účinnom od 1. januára 2014 výslovne upravuje, že ak daňový úrad   osobu   nezaregistruje,   vydá   o   tom   rozhodnutie,   pričom   proti   tomuto   rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Sťažovateľ teda nepreukázal, že vybavením veci neformálnym oznámením došlo k relevantnému zásahu do ním označených práv.

K námietke, že iné súdy v obdobných veciach rozhodli odlišne, je potrebné uviesť, že táto skutočnosť sama osebe nepostačuje pre záver o porušení základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, prípadne o porušení princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   jeho   úlohou   nie   je   posudzovať   vhodnosť a účelnosť výkladu   príslušného   právneho   predpisu   všeobecným   súdom.   Rovnako tak ústavný súd   nezosúlaďuje   rozdielnu   judikatúru   všeobecných   súdov   (m. m. IV. ÚS 342/2010,   III. ÚS 348/2011,   IV.   ÚS   142/2012,   III.   ÚS   11/2014).   Ústavný   súd hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný súd konštatuje, že právny   záver   krajského   súdu   je   jeden   z   možných   výkladov   príslušných   ustanovení zákona   o DPH   a   daňového   poriadku,   nemožno   mu   vytknúť   nelogickosť,   vnútornú rozpornosť, rešpektuje zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie je arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, takto právny   záver   krajského   súdu   nie   je   ani   zjavne   neodôvodnený,   preto   je   ústavne akceptovateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z 28. mája 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o DPH, daňového poriadku a Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 37 ods. 3 listiny a porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny napadnutým uznesením krajského súdu z 28. mája 2014.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014