SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 765/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti   RELAX   s.   r.   o.,   Grunt   30,   Medzev,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 56/2012 z 25. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RELAX   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2014   prostredníctvom   faxu   a   24.   januára   2014   osobne   doručená   sťažnosť   obchodnej spoločnosti RELAX s. r. o., Grunt 30, Medzev (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 56/2012 z 25. septembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Moldava nad Bodvou (ďalej len „správca dane“) ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. 711/230/1791/11/Kov z 1. februára 2011 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“) zamietol žiadosť sťažovateľky o obnovu   konania,   ktoré   bolo   právoplatne   skončené   rozhodnutím   správcu   dane č. 711/230/20543/10/Kov   zo   7. októbra 2010   o   vyrubení   dane   z   pridanej   hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008. Predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdilo Finančné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“   alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. I/223/10261-53803/2011/990057-r zo 16. mája 2011.

Proti   rozhodnutiu   žalovaného   podala   sťažovateľka   žalobu   Krajskému   súdu v Košiciach (ďalej   len „krajský súd“),   ktorou   žiadala   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia žalovaného, ktoré spolu s rozhodnutím správcu dane žiadala zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. O jej žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 7 S 71/2011-173 z 20. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 56/2012 z 25. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým namieta nedostatočnosť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   pričom   v tejto súvislosti uvádza, že „jej bola odňatá možnosť na zrozumiteľné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,   ktoré   reaguje   na   podstatné   námietky   uvedené   v   jej   podaniach či už prvostupňovému alebo odvolaciemu súdu“, pričom svoje úvahy ďalej rozvíja v tom smere,   že   správne   orgány   aj   všeobecné   súdy   jej   vytýkali,   že „jej   podanie,   ktoré   bolo posúdené ako návrh na obnovu konania nemalo náležitosti uvedené v ustanovení § 51 ods. 1, keďže z [jej] podaní... nebolo jasné, či uplatňuje dôvody uvedené v ustanovení § 51 ods. 1 písm. a) alebo tie, ktoré boli uvedené v ustanovení § 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe   daní.   Napriek   tomu   správne   orgány   jej   žiadosť   vybavili   meritórne   a   to   tým, že zamietli jej žiadosť o povolenie obnovy konania.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľka   uvádza,   že „správne   orgány považovali   jej   žiadosť   o   obnovu   konania   za   takú,   ktorá   nemá   náležitosti   uvedené v ustanovení § 51 v spojení s ustanovením § 20 ods. 9 a 10 zákona o správe daní, napriek tomu nevediac čoho sa sťažovateľka domáha jej žiadosť vybavili meritórne zamietnutím a súdy, či už prvostupňový alebo odvolací nemajúc zo žaloby jasno, aké práva sťažovateľky boli   porušené   zamietli   jej   žalobu...   zastávajúc   názor,   že   tieto   (sťažovateľkou neidentifikované) práva porušené neboli“.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy, sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodňuje takto:„Ako   je   zrejmé   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu sťažovateľka namietala vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že jej súd (jej zástupcovi) nedoručil písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 11. 6. 2011.

Najvyšší   súd   na   odvolacie   námietky   sťažovateľky,   že   nedoručenie   písomného vyjadrenia   žalovaného   jej je   takým   porušením jej   práv, ktoré   má za následok   odňatie možnosti konať pred súdom, uviedol, že takýto postup prvostupňového súdu neznamená odňatie možnosť konať pred súdom, keďže na pojednávaní v predmetnej veci dňa 20. 6. 2012 predseda   senátu   oboznámil   prítomných   účastníkov   konania   s   obsahom   žaloby   ako   aj s vyjadrením   žalovaného.   S   týmto   názorom   najvyššieho   súdu   nemožno   súhlasiť. Už zo samotného   opisu   prípravy   pojednávania   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva, že na predmetnom   pojednávaní   boli   žalobkyňa   a   žalovaný   v   nerovnakom   postavení. Na jednej   strane   je   nesporné,   že   žalovaný   sa   oboznámil   so   žalobou,   keďže   mu   bola doručená súdom a v rámci lehoty, ktorú mu súd určil, predložil k tejto žalobe svoje písomné vyjadrenie... Pokiaľ ide o oboznámenie iného účastníka konania s obsahom podania vo veci samej, ktoré predložila súdu protistrana v priebehu pojednávania, ide o situáciu, keď sú účastníkovi   konania   či   jeho   právnemu   zástupcovi   priamo   na   pojednávaní   oznámené skutkové právne argumenty proti jeho žalobným námietkam, pričom tieto skutkové a právne argumenty   sformuloval   iný   účastník   konania   v   dostatočnom   časovom   predstihu   majúc k dispozícii   nielen   podanie   protistrany...   ale   aj   dostatok   času,   dostupnosť   právnych predpisov, možnosť oboznámiť sa s rozhodnutiami najvyššieho súdu a iných súdov v tejto veci, ako aj s názormi obsiahnutými v právnickej literatúre. Táto situácia je neporovnateľná s postavením účastníka konania, ktorému sú na pojednávaní oznámené tieto v opísaných okolnostiach sformulované argumenty protistrany obsiahnuté v písomnom vyjadrení vo veci samej.“

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   nálezom   rozhodol   o porušení   ňou   označených   práv   rozsudkom najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní ňou označených práv a tiež rozhodol o povinnosti   najvyššieho   súdu   uhradiť   jej   trovy   konania,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka najvyššiemu súdu predovšetkým vytýka, že postupoval v rozpore s relevantnou zákonnou právnou úpravou, keď potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým tento súd zamietol jej žalobu, pričom dôvody, ktoré krajský súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   mali   viesť   k zastaveniu   konania,   a nie k zamietnutiu jej žaloby.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý vo vzťahu k dôvodu obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) uviedol toto:

„Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   skonštatoval,   že   neboli   splnené   žiadne   z... uvedených podmienok. Odvolací súd hodnotiac záver krajského súdu o charaktere zápisníc z miestnych zisťovaní vykonaných daňovými úradmi a ich nemožnosti hodnotiť ich ako skutočnosti alebo dôkazy, pretože sa týkali výkonu daňových kontrol u súdnych exekútorov za rok 2009 a nie za predmetné zdaňovacie obdobie v spojení s odvolacou námietkou žalobcu,   ktorý   poukazoval   na   pasivitu   daňového   úradu,   keď   v   roku   2008   neurobil   nič a v roku 2009 dožiadal Daňové úrady BA I, BA III. a Senica, čím sa cíti byť ukrátený na svojich   právach   a   neexistencia   dôkazov   mala   podľa   jeho   názoru   podstatný   vplyv na vydanie rozhodnutia žalovaného - vyhodnotil žalobcovu odvolaciu námietku ako právne bezvýznamnú.   Vo   vzťahu   k   samotnej   daňovej   kontrole   nemajú   totiž   uvedené   dôkazy relevanciu vzhľadom na to, že sa jednalo o iné zdaňovacie obdobie iného roku. Okrem iného považuje odvolací súd za potrebné dať žalobcovi do pozornosti, že počas celého daňového   konania   mal   možnosť   využívať   svoje   procesné   práva   a   v   konaní   vystupovať aktívne.“

V súvislosti s posudzovaným dôvodom obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona   o správe   daní   a poplatkov   najvyšší   súd   uviedol,   že   sa „stotožnil   so   záverom krajského súdu, že sa nemohol zaoberať s predloženými dôkazmi z pohľadu, či bol alebo nebol daný dôvod na obnovu konania podľa ust. § 51 ods. 1 písm. b) zák. č. 511/1992 Zb., keďže žalobca s ohľadom na citované ustanovenie dôkazy, ktoré by preukazovali uvedené nevymedzil ani bližšie nekonkretizoval. V takom prípade nie je skutočne možné posúdiť, konkrétne aké dôkazy − ktoré sú nepravdivé resp. boli dosiahnuté trestným činom − boli základom pre právne závery správneho orgánu a podkladom pre vydanie rozhodnutia.“.

Pri   hodnotení   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku najvyššieho súdu s rozsudkom krajského súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej uviedol toto: „Súd sa v konaní nemohol zaoberať otázkou, či bol daný dôvod na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b/ zákona č. 511/1993 Zb., pretože žalobca v návrhu na obnovu konania a ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa skutkovo tento dôvod   obnovy   nevymedzil,   nekonkretizoval   dôkazy,   o ktoré   sa   opieralo   rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktoré sa ukázali ako nepravdivé...

Dôvod   obnovy   podľa   §   51   ods.   1   písm.   a/   zákona   č.   511/1992   Zb.   je   daný, ak sú súčasne splnené tieto zákonné podmienky:

- existencia   nových   skutočností   alebo   dôkazov,   ktoré   vyšli   najavo   dodatočne po právoplatne ukončenom daňovom konaní,

- musí   ísť   o   také   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   podstatný   vplyv na rozhodnutie,

- tieto   skutočnosti   a   dôkazy   sa   navyše   nemohli   uplatniť   v   daňovom   konaní bez zavinenia účastníka konania.

Podľa   názoru   súdu   nebola   v   tomto   prípade   splnená   ani   jedna   podmienka pre naplnenie tohto dôvodu obnovy konania.

Dôkazy uvedené   žalobcom   v návrhu   na obnovu konania, ktoré mali   byť novými dôkazmi a mali odôvodňovať povolenie obnovy konania, nevyšli najavo po právoplatnom ukončení daňového konania vedeného Daňovým úradom Moldava nad Bodvou. Skutočnosti vyplývajúce z obsahu potvrdení súdnych exekútorov... boli známe daňovému subjektu už v čase výkonu daňovej kontroly... Nie je rozhodujúce, kedy potvrdenie o skutočnostiach známych žalobcovi bolo vyhotovené...

Nové dôkazy musia mať takú kvalitu, že v prípade ich uplatnenia v pôvodnom konaní objektívne   mohli   zmeniť   názor   správneho   orgánu   na   rozhodnutie   vo   veci.   V   prípade, ak by tieto potvrdenia súdnych exekútorov boli vydané pred vydaním rozhodnutia zo dňa 7. 10.   2010,   nemohli   mať   vplyv   na   vydanie   rozhodnutia   zo   dňa   7.   10.   2010,   pretože správcovi dane tieto skutočnosti boli známe z tvrdení žalobcu.

Napokon   nebola   naplnená   ani   tretia   podmienka   pre   preukázanie   tohto   dôvodu obnovy konania, t. j.   neuplatnenie   dôkazov v   konaní bez   zavinenia   účastníka   konania. Žalobcovi   nič   nebránilo   v   tom,   aby   potvrdenia   súdnych   exekútorov   o   skutočnostiach uvedených v týchto potvrdeniach zabezpečil a predložil pred vydaním rozhodnutia zo dňa 7. 10. 2010.

Zápisnice o miestnych zisťovaniach vykonaných daňovými úradmi u už menovaných súdnych exekútoroch nebolo možné hodnotiť ako skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 51 ods.   1   písm.   a/   zákona   č.   511/1992   Zb.,   pretože   predmetné   zápisnice   o   miestnych zisťovaniach   sa   týkali,   výkonu   daňových   kontrol   u   súdnych   exekútoroch   za   rok   2009, t. j. nie za predmetné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008.“

Z odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   a rozsudku   krajského   súdu   vyplýva, všeobecné súdy osobitne posudzovali dôvody obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní a poplatkov (najavo vyšli nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka   konania)   a podľa   §   51   ods.   1   písm.   b)   zákona   o správe   daní   a poplatkov (rozhodnutie   bolo   vydané   na   základe   dôkazov,   ktoré   sa   ukázali   ako   nepravdivé,   alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom), pričom prvým označeným dôvodom sa všeobecné súdy zaoberali meritórne, keď zhodne skonštatovali, že v sťažovateľkinom prípade nebola splnená   ani   jedna   z troch   kumulatívne   ustanovených   podmienok   formulovaných   v § 51 ods. 1   písm.   a)   zákona   o správe   daní   a poplatkov.   Druhý   posudzovaný   dôvod   obnovy konania   všeobecné   súdy   vyhodnotili   tak,   že   sa   ním   nemohli   zaoberať,   pretože   ho sťažovateľka skutkovo nevymedzila a nekonkretizovala dôkazy, ktoré sa mali ukázať ako nepravdivé.

Z výrokovej   časti   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   súd   vo   veci sťažovateľky rozhodol jedným výrokom o oboch dôvodoch nevyhovenia jej správnej žalobe, ktoré v procesnoprávnej rovine vyžadujú rôzne podoby negatívneho výroku. Ústavný súd však s poukazom na závery vyplývajúce zo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vo veci sťažovateľky (napr. III. ÚS 374/2014 z 10. júna 2014 a I. ÚS 572/2014 z 24. septembra 2014) konštatuje, že táto námietka sťažovateľky nesignalizuje také pochybenie všeobecných súdov, ktoré by v kontexte okolností danej veci umožnilo ústavnému súdu po prijatí veci na ďalšie konanie dospieť k záveru o namietanom porušení sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru, a preto sťažnosť v tejto jej časti odmietol už pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.).   Princíp   rovnosti   zbraní   hrá   dôležitú   úlohu   v   každom   štádiu   súdneho   konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zásada   rovnosti strán   sa   v súdnom   procese   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach sa v súdnom konaní rozhoduje (m. m. PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Pod rovnakým postavením účastníkov   možno   rozumieť   iba   také   procesné   postavenie,   ktoré   zabezpečí   spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v tejto súvislosti polemizuje s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v danej veci nedošlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom, pretože na pojednávaní konanom 20. júna 2012 predseda senátu krajského súdu oboznámil účastníkov konania s obsahom žaloby, ako aj s vyjadreniami žalovanej k nej, čím bol podľa   jeho   názoru   sťažovateľke   vytvorený   dostatočný   priestor   na   oboznámenie sa s argumentáciou žalovanej a vyjadrenie sa k nej.

S námietkami   sťažovateľky   vznesenými   v odvolaní,   čo   sa   týka   jej   nedoručenia vyjadrenia žalovaných k žalobe, sa najvyšší súd vysporiadal takto:

«Odvolací súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou žalobcu   vznesenou   v   odvolaní,   ohľadne   nedoručenia   písomného   vyjadrenia   žalovaného zo dňa 11. júna 2011, čím malo podľa žalobcu dôjsť k porušeniu jeho práv a právom chránených   záujmov   v   súdnom   procese,   čo   mohlo   mať   vplyv   na   konečný   výsledok rozhodnutia   súdu.   V   zmysle   ust.   §   250e   O.   s.   p.,   pokiaľ   nedôjde   k   vybaveniu   žaloby spôsobom uvedeným v § 250d ods. 2 a 3 (súd vec postúpi príslušnému súdu, alebo konanie zastaví),   doručí   súd   žalovanému   rovnopis   žaloby   Predseda   senátu   môže   nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú zároveň určí. V tomto kontexte je   nutné   zdôrazniť,   že   na   prípravu   pojednávania   ako   i   na   vedenie   pojednávania   sa primerane vzťahujú ust. § 114 až 119 O. s. p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 O. s. p. Za povšimnutie   stojí   druhá   veta   vyššie   citovaného   ustanovenia,   podľa   ktorej   predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril, z ktorej je zrejmé, že vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby je najmä právom žalovaného, nie jeho povinnosťou. Ide totiž o dispozičný úkon účastníka konania v rámci prípravy pojednávania v danej veci. Pokiaľ sa však žalovaný k obsahu žaloby písomne vyjadril, je povinnosťou krajského súdu okrem doručenia vyjadrenia odporcu (ust. § 114 ods. 2 posledná veta O. s. p. sa aplikuje primerane)   pred   otvorením   pojednávania   oboznámiť   účastníkov   konania   okrem   iného, aj s obsahom písomného vyjadrenia žalovaného. Vyjadrenie k žalobe je súčasťou prípravy pojednávania, ktorej výsledky je predseda senátu povinný oboznámiť na jeho začiatku. Zo zápisnice z pojednávania konaného na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. júna 2012 (č. l.   159   spisu),   jednoznačne   vyplýva   splnenie   si   tejto   zákonnej   povinnosti   predsedom senátu,   ktorý   oboznámil   prítomných   účastníkov   konania   s   obsahom   žaloby,   ako aj s vyjadrením   žalovaného.   Žalobca   teda   s vyjadrením   žalovaného   oboznámený   bol,   a preto nemožno súhlasiť s názorom, že nedoručenie písomného vyjadrenia žalovaného je také porušenie jeho práv, ktoré by malo vplyv na výsledok rozhodnutia krajského súdu, tak ako sa domnieva žalobca. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné poukázať na charakter   správneho   súdnictva   (na   rozdiel   od   všeobecného),   kde   sa   v   rámci preskúmavania rozhodnutí správnych orgánov súdom v zásade dokazovanie nevykonáva a pre   súd   je   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v čase   vydania   preskúmavaného rozhodnutia. Na zdôraznenie charakteru vyjadrenia žalovaného k obsahu žaloby v rámci správneho súdnictva, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 78/1999, z ktorého vyplýva, že „vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby podanej v správnom súdnictve v zmysle ust. § 250e Občianskeho súdneho poriadku je treba považovať za dispozičný úkon účastníka konania v rámci prípravy pojednávania v danej veci.   Nariadenie   žalovanému,   aby   sa   vyjadril   k   obsahu   žaloby   podanej   v   správnom súdnictve, však nemožno považovať za vykonanie dôkazu súdom, ku ktorému y by sa mal navrhovateľ právo vyjadriť podľa ust. § 48. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“ Okrem iného   z   rozhodnutia   vyplýva   záver   o   tom,   že   písomné   vyjadrenie   žalovaného   k   žalobe podanej v správnom súdnictve nesmeruje k preukázaniu tých skutočností, ktoré sú podľa názoru súdu sporné (a ktoré by preto mali byť objasnené vykonaním alebo zopakovaním dôkazov),   ale   len   k   tvrdeniu   žalobcu,   prečo   (podľa   jeho   názoru)   došlo   k   porušeniu zákonnosti   Rozhodnutím   žalovaného   správneho   orgánu.   Z   vyššie   uvedeného   dôvodu vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu ako právne bezvýznamnú.»

Ústavný súd považuje odôvodnenie najvyššieho súdu vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky   za   ústavne   udržateľné.   V súlade   so   svojou   predchádzajúcou   rozhodovacou činnosťou vo veci sťažovateľky (sp. zn. I. ÚS 681/2013 z 13. novembra 2013), na ktoré odkazuje,   preto   konštatuje,   že   aj   táto   námietka   je   z ústavnoprávneho   hľadiska neopodstatnená, keďže sťažovateľka bola na pojednávaní predsedom senátu krajského súdu dostatočným   spôsobom   oboznámená   s obsahom   vyjadrenia   žalovanej   a počas   celého priebehu konania pred krajským súdom mala možnosť reagovať na argumentáciu žalovanej, čo v okolnostiach danej veci v zásade vylučuje, aby žalovaná takýmto spôsobom získala v priebehu   súdneho   konania   podstatnú   výhodu   na   úkor   sťažovateľky.   V tejto   súvislosti je tiež potrebné uviesť, že sťažovateľka ani vo svojom odvolaní neuviedla, čím konkrétne chcela argumentovať proti dôvodom uvedeným žalovanou v jej vyjadrení k žalobe, napriek tomu iba vo všeobecnej rovine namietala „... porušenie svojich práv a právom chránených záujmov   v súdnom   procese...“,   pričom   na tejto   svojej   formalistickej   pozícii   zotrvala aj v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto uvádza, že takto koncipovaná argumentácia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom je výlučne výrazom jej formalistického vnímania práva na rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   bez   toho,   aby   túto   rovinu   naplnila aj ústavnoprávne relevantným materiálnym obsahom.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   vo   veci   sťažovateľky   nie   sú   podľa   jeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015