znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 765/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť A. K., zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Peter   Rybár,   s.   r.   o.,   Ľudová   14,   Košice, vo veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 6 CoE 12/2013 zo 6. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2013 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 12/2013 zo 6. júna 2013, ktorým mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní o vymoženie sumy 3 051,61 € s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. 4 Er 1023/2012 (v ktorom   bol   sťažovateľ   v procesnom   postavení   povinného)   na   návrh   sťažovateľa uznesením z 19. decembra 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov.   Proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   podala oprávnená   odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   návrh   oprávnenej na prerušenie   konania   zamietol,   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil   a sťažovateľovi nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Podľa   sťažovateľa   boli   týmto   uznesením porušené jeho v petite sťažnosti označené práva.

Odvolací súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov sťažovateľovi tým, že „Exekučný poriadok upravuje trovy exekúcie v siedmej časti, o to v § 200 −§ 203. Uvedenú právnu úpravu trov exekúcie je potrebné považovať za osobitnú právnu úpravu trov, ktorá vylučuje možnosť   aplikácie   ustanovení   o   trovách   konania   upravených   v   Občianskom súdnom poriadku.   Aj   keď   ustanovenie   §   251   ods.   4   O.   s.   p.   predpokladá   aplikáciu ustanovení   O.   s.   p.,   je   tomu   tak   len   v   prípade,   ak   osobitný   predpis,   a   teda   Exekučný poriadok neustanovuje inak. Z ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekúcie však takáto možnosť aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o trovách exekúcie nevyplýva. Platná právna úprava trov exekúcie v Exekučnom poriadku, a to na rozdiel od právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku pri rozhodovaní otravách súdneho   konania,   popiera   pri   rozhodovaní   o   ich   náhrade   všeobecne   uznávaný   princíp zodpovednosti za výsledok konania. Exekučný poriadok s možnosťou vzniku náhrady trov exekúcie povinnému vôbec nepočíta, čo vyplýva predovšetkým z výkladu ustanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré priznáva právo no náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku len súdnemu exekútorovi a oprávnenému. V prípade, že oprávnený zaviní zastavenie exekúcie ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku síce umožňuje súdu uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť nevyhnutné trovy exekúcie, avšak ale len vo vzťahu k súdnemu exekútorovi,   keďže trovami exekúcie   v zmysle   § 200   ods.   1 sú len odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu a poukazuje na § 251 ods. 4 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Pretože „Exekučný poriadok nerieši priznávanie trov povinnému a ani takého priznávanie trov explicitne nevylučuje je v súlade so základnými zásadami   občianskeho   práva   nutné   aplikovať   ustanovenia   všeobecného   predpisu, Občianskeho súdneho poriadku, upravujúceho daný právny stav.“.

Podľa sťažovateľa nemožno zo znenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vyvodiť, že by   nahradenie   nevyhnutných   nákladov   exekúcie   malo   patriť   výlučne   súdnemu exekútorovi.   S odvolaním   sa   na   početnú   judikatúru   všeobecných   súdov   považuje za nespochybniteľné,   že   v danej   veci   oprávnená   musela   vedieť   o tom,   že podáva   návrh na vykonanie exekúcie na základe neplatného exekučného titulu, a preto musela predvídať aj dôvod zastavenia exekúcie, ako aj samotné zastavenie exekúcie. S poukazom na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach sťažovateľ uvádza, že „Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych požiadaviek spravodlivosti (§ 1 OSP), keby mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný, ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa A. K... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   06. 06. 2013   vydaným   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE/12/2013 porušené boli.

2. Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   sa   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 CoE/12/2013 prikazuje priznať povinnému náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   350,-   Eur   (slovom tristopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   vo   výške 275,94 Eur na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Ľudová 14, 040 11 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,   IV. ÚS 136/05,   III. ÚS 198/07).   K   iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia krajského   súdu,   ktorým   mu   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Podstata   jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že sa krajský súd dopustil svojvôle a prepiateho formalizmu pri   interpretácii   relevantných   ustanovení   Exekučného   poriadku   a Občianskeho   súdneho poriadku, na základe čoho dospel k ústavne nesúladnému záveru, že sťažovateľ ako povinný nemá v exekučnom konaní nárok na náhradu trov konania.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   aj   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno   predovšetkým   porušiť   právo   na   súdnu   ochranu   (II. ÚS 56/05,   II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04). Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t. j.   problematiky   vo   vzťahu   k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym spôsobom alebo   že   bolo   napadnutým   rozhodnutím   zasiahnuté   aj   iné   základné   právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Námietky sťažovateľa sa týkajú len časti exekučného konania, a to rozhodovania krajského   súdu   o trovách   odvolacieho   konania,   čo   má   v   konkrétnych   okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako prípadným námietkam proti procesnému postupu   vedúcemu   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   resp.   v okolnostiach   prípadu   voči samotnému   rozhodnutiu   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   (m. m.   IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej podstate sťažovateľ namieta, že krajský súd mu ako povinnému, nerešpektujúc kogentnú   normu   a postupujúc   formalisticky   pri   výklade   a aplikácii   právnych   noriem, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, ktorá podľa jeho vyčíslenia predstavuje sumu 134,78 €, a preto napadnutým uznesením mal byť ukrátený o uvedenú sumu (oprávnenosť sumy uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripúšťa   (obdobne   ako   vo   veci   I.   ÚS   520/2013), že výrok napadnutého uznesenia krajského súdu by mohol byť z hľadiska kritérií zákonnosti sporný,   ale   v   danom   prípade   považoval   za   nevyhnuté   zohľadniť   aj   to,   či   namietané pochybenie krajského súdu je také závažné, že jeho intenzita má ústavnoprávnu relevanciu a mohla   by   odôvodňovať   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bol, resp. mal byť sťažovateľ ukrátený, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany   sťažovateľovi   prichádza   do   úvahy   len   v   celkom   mimoriadnych   prípadoch, keď relevancia   jeho   námietok   smerujúcich   proti   napadnutému   rozhodnutiu   v kontexte posúdenia   eventuálneho   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy, resp. práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   umožňuje   dospieť   k záveru,   ktorý odôvodňuje vyslovenie   porušenia   označených   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09,   IV. ÚS 414/2010,   IV. ÚS 79/2011,   IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej   veci   takúto   intenzitu   pochybenia   zo   strany   krajského   súdu,   ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   výrokom   napadnutého   uznesenia krajského   súdu,   ktorým   mu   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania,   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

2. Ústavný súd vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na právnu pomoc podľa   čl. 47   ods.   2   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu poznamenáva, že sťažovateľ svoje tvrdenie v podstate odvodzuje od zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutie krajského súdu nespĺňalo požiadavky obsiahnuté čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzala do úvahy ani možnosť, že by napadnutým uznesením mohlo byť dotknuté základné právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

V závere   ústavný   súd   poznamenáva   (k   argumentácii   sťažovateľa   v sťažnosti poukazujúcej   na   viaceré   rozhodnutia   všeobecných   súdov   s inými   právnymi   názormi, ako mal   v predmetnej   veci   konajúci krajský   súd),   že   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a tiež ďalším v tomto zákone   splnomocneným   súdnym   orgánom   v rámci   hierarchického   usporiadania   súdnej sústavy (čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014