znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 764/2014-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť V. L., zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného   porušenia   jej základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 73/2009 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 11/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená sťažnosť V. L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Er   73/2009   a   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 11/2011.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 17. februára 2009 okresnému súdu návrh na vykonanie exekúcie voči obchodnej spoločnosti Technosol, s. r. o. v likvidácii (ďalej len „povinný v 1. rade“), M. S. (ďalej len „povinná v 2. rade“) a D. S. (ďalej   len   „povinný   v   3.   rade“).   Okresný   súd   vydal   poverenie   na   vykonanie   exekúcie 2. marca 2009 pod č. 5207*081822, exekúciu vykonáva súdny exekútor JUDr. Ing. Štefan Hrebík (ďalej len „súdny exekútor“) pod č. EX 77/2009.

Povinní v 2. a 3. rade doručili súdnemu exekútorovi podania zo 16. marca 2009, ktorými «vyjadrili,   hoci   neurčito   a   nezrozumiteľne,   akýsi   svoj   nesúhlas   s   povinnosťou, uloženou im exekučným titulom. Súdny exekútor dňa 19. 03. 2009 predmetné dve písomnosti postúpil Okresnému súdu Trnava. Otázkou však je, či ide vôbec o kvalifikované exekučné námietky zo strany povinných. Podstatou argumentácie povinných je, že údajne existuje akési „duplicitné“ rozhodnutie nedefinovaného súdu č. 24 C 116/2005...

Okresný súd Trnava listom zo dňa 16. 09. 2009 vyzval oprávnenú V. L. na vyjadrenie sa k obom písomnostiam povinných manželov S. (súd vo výzve uvádza že ide o námietky povinných).   V.   L.   predložila   svoje   spoločné   stanovisko   k   obom   námietkam   dňa 22. 09. 2009... V. L. opäť žiadala o súdne rozhodnutie tak, aby bolo možné pokračovať v exekúcii. Ďalší postup OS v Trnave urgovala oprávnená podaním z 18. 01. 2010. Okresný súd   Trnava   informoval   oprávnenú   dňa   02.   03.   2010,   že:   „...   súd   za   účelom   riadneho rozhodnutia   o   námietkach   povinných   v   2   a   3   rade,   realizuje   ďalšie   potrebné   úkony, po ukončení ktorých obratom rozhodne o predmetných námietkach povinných.“

Dňa 13. 07. 2010 Okresný súd v Trnave vydal jedno uznesenie č. 15 Er 73/2009-41, EX 00077/09, ktorým zastavil konanie o námietkach povinného D. S. z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podané námietky. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 09. 2010. Toho istého dňa 13. 07. 2010 Okresný súd v Trnave vydal aj druhé uznesenie č. 15 Er 73/2009-39, EX 00077/09, ktorým zastavil konanie o námietkach povinnej M. S. Tiež z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podané námietky.

Tvrdíme, že konanie OS v Trnave od júla 2009 do júla 2010 je poznačené pracovnou nesústredenosťou, nekoncepčnosťou a vo svojich dôsledkoch zbytočnými prieťahmi. Uznesenie OS v Trnave č. 15 Er 73/2009-39, EX 00077/09 (týkajúce sa povinnej M. S.)   však   nenadobudlo   právoplatnosť,   nakoľko   voči   nemu   podali   obaja   povinní   dňa 10. 08.   2010   (jednou   písomnosťou)   odvolanie,   ktoré   následne   doplnili   zasa   jednou spoločnou písomnosťou z 19. 11. 2010. Opakovane, ale neurčito a zmätočne, manifestovali manželia S. predmetnými písomnosťami svoju celkovú nespokojnosť s rozhodnutím súdov v merite veci...

V tomto zmysle zaujala oprávnená V. L. dňa 21. 02. 2011 stanovisko k predmetnému podaniu   povinných   (do   konania   o   námietkach   povinnej   M.   S.)   a opakovane   žiadala rozhodnúť tak, aby bolo možné pokračovať v exekúcii. V tom čase sa už predmetný spis (EX 77/2009,   15   Er   73/2009)   nachádzal   pod   č.   k.   23   CoE   11/2011   na Krajskom   súde Trnava. Tam bol odoslaný 07. 01.2011.

Napriek viacerým urgenciám V. L. (telefonickým i mailovým), nebolo v predmetnej exekučnej veci (voči povinnej M. S.) z pozície Krajského súdu v Trnave dodnes rozhodnuté. Náprava nenastala ani po urgencii oprávnenej V. L. z 12. 09. 2011 (adresovanej KS v Trnave). V. L. teda dňa 09. 12. 2011 požiadala o riadiaci zákrok pozície predsedu Krajského súdu v Trnave a brojila voči pasivite odvolacieho súdu. Oprávnená uviedla, že jej podanie z 09. 12. 2011 je nutné považovať za sťažnosť podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Reakciou bola odpoveď predsedu Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. 12. 2011. Predmetná   vec   ale   nebola   z   pozície   KS   v   Trnave   rozhodnutá   ani   začiatkom roka 2012. Preto V. L. dňa 22. 02. 2012 adresovala predsedovi KS Trnava opakovanú sťažnosť   s   tým,   že   žiada   o   efektívny   riadiaci   zákrok   v   zmysle   §   62   a   nasl.   zák. č. 757/2004 Z. z. V. L. zdôraznila, že hoci exekučný návrh bol ňou podaný ešte vo februári 2009,   doposiaľ   − po uplynutí   troch   rokov –   nie   je v daných súvislostiach rozhodnuté. Predmetná kauza zo skutkového,   ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti   a   právnej   zložitosti   −   ba   dá   sa   povedať,   že   v   činnosti   justície   je obvyklá; „procesná technológia“ konaní o exekučných námietkach je všeobecným súdom dostatočne známa a rutinná. Pritom je aj otázkou, či vôbec ide o kvalifikované odvolanie povinnej M. S.   v exekučnom   konaní EX   77/2009,   15   Er   73/2009   voči uzneseniu   OS v Trnave č. 15 Er73/2009-39 z 13. 07. 2010 o zastavení konania o exekučných námietkach.

Dňa   18.   03.   2012   dostala   V.   L.   upovedomenie   o   vybavení   jej   podania   zo dňa 12. 03. 2012.   Predseda   KS   Trnava   uviedol,   že   sudkyňa   JUDr.   Lea   Stovičková   bola práceneschopná od 15. 11. 2011 do 16. 01. 2012. Počas toho obdobia bol predmetný spis opatrením   predsedu   súdu   pridelený   na   vybavenie   inému   sudcovi,   ale   po   návrate z práceneschopnosti   bol   predmetný   spis   vrátený   JUDr.   Ley   Stovičkovej.   Spis   sa u JUDr. Ley Stovičkovej nachádza doposiaľ; vo veci však stále rozhodnuté nie je. Podľa vyjadrenia predsedu KS Trnava sa dá predpokladať rozhodnutie v krátkej dobe, nakoľko vec by mala prísť do poradia. Aktuálne sa totiž údajne rozhodujú iné veci, ktoré prišli na trnavský Krajský súd vtom istom období ako predmetná vec V. L. Ďalej z predmetnej písomnosti predsedu KS v Trnave citujeme: „za prieťahy, ktoré v uvedenej veci vznikli od jej nápadu až doposiaľ sa Vám týmto ospravedlňujem.“».

Sťažovateľka   v   sťažnosti   s   poukazom   na   relevantnú   judikatúru   ústavného   súdu namieta, že postupom okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach bolo porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 15 Er 73/2009 a Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 23 CoE 11/2011 porušili právo V. L... aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručená v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

... Okresnému súdu Trnava sa v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 15 Er 73/2009 a Krajskému súdu v Trnave sa v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 23 CoE 11/2011 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

... V. L. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.700,- € (slovom jedentisícsedemsto   Eur),   ktoré   sú   Okresný   súd   Trnava   a   Krajský   súd   v Trnave   povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu....   Okresný   súd   Trnava   a   Krajský   súd   v   Trnave   sú   povinní   uhradiť   spoločne a nerozdielne V. L. trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila takto:„Pre   výraznú   intenzitu   zásahov   do   práv   sťažovateľky   a   najmä   dĺžku   ich   trvania (exekučné konanie trvá už viac ako tri roky) žiada sťažovateľka, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 1.700.- € (slovom jedentisícsedemsto Eur).“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu v prípise z 31. júla 2012 doručenom ústavnému súdu 3. augusta 2012. Vo svojom vyjadrení uviedla:

„Vzhľadom k tomu, že spis tunajšieho súdu sp. zn. 15 Er/73/2009 sa od 5. 1. 2011 nachádza   na   Krajskom   súde   v   Trnave   z   dôvodu   podania   odvolania   povinných   voči uzneseniu, vydanému tunajším súdom pod č. k. 15 Er/73/2009-39, nemôžem sa k sťažnosti vyjadriť. Zo súdneho manažmentu sme zistili, že v predmetnej veci súdny exekútor dňa 3. 7. 2012 vrátil poverenie v zmysle ustanovenia § 60 písm. e) zákona č. 233/1995 Z. z., nakoľko   exekučné   konanie   sa   skončilo   vymožením   pohľadávky,   jej   príslušenstva   a   trov exekúcie.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu prípisom z 31. júla 2012   doručeným   ústavnému   súdu   2. augusta 2012.   Vo   vyjadrení   predseda krajského   súdu   v   prvom   rade   poukázal   na   okolnosti   pridelenia   predmetného   spisu zákonnému sudcovi, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Spis Okresného súdu Trnava 15 Er/73/2009 bol predložený tunajšiemu krajskému súdu na   rozhodnutie dňa   7.   1.   2011,   náhodným   výberom   prostredníctvom elektronickej podateľne   bol   zapísaný   do   senátu   23 CoE   a   bola   mu   pridelená   spisová   značka 23 CoE/11/2011,   sudca   spravodajca   JUDr.   Vladimír   Zimányi,   predsedníčka   senátu JUDr. Iveta Jankovičová.

Dňom 30. 4. 2011 však bolo ukončené dočasné pridelenie sudcu Okresného súdu Piešťany Mgr. Vladimíra Zimányiho zaradeného v súdnom oddelení 23 občiansko-právneho kolégia.   Týmto   dňom   ale   skončilo   aj   dočasné   pridelenie   na   výkon   funkcie   sudcu na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   sudkyni   tunajšieho   súdu   sudkyni JUDr. Ley Stovičkovej predsedníčky senátu a táto po príchode na tunajší súdu prevzala i agendu   po   Mgr.   Vladimírovi   Zimányim.   Preto   do   jej   súdneho   oddelenia   č.   41   bola pridelená i uvedená vec.

JUDr.   Lea   Stovičková   od   návratu   z   Najvyššieho   súdu   SR   bola   práceneschopná od 15. 11.   2011   do   20.   1.   2012   a   od   20.   3.   do   29.   3.   2012.   Počas   jej   prvej práceneschopnosti bol predmetný spis opatrením predsedu súdu pridelený na vybavenie inému   sudcovi.   Po ukončení   práceneschopnosti   bol   spis   opätovne   pridelený   sudcovi spravodajcovi JUDr. Lee Stovičkovej. Spis sa u JUDr. Ley Stovičkovej nachádza doposiaľ, vo veci však rozhodnuté nebolo. Je faktom, že vo veci nebol doposiaľ uskutočnený žiaden relevantný procesný úkon smerujúci k jej vybaveniu.“

Predseda   krajského   súdu   ďalej   uviedol,   že   predmetnú   vec   nemožno   považovať za právne zložitú s tým, že účastníci konania v zásade poskytli konajúcemu súdu potrebnú súčinnosť. Uviedol však, že predmetná vec nie je vecou prednostnou, preto ju konajúca sudkyňa musí vybaviť v riadnom poradí. V tejto súvislosti poukázal na vysoký počet vecí pripadajúcich na počet sudcov na krajskom súde. V tomto smere uviedol:

„Čo sa týka dĺžky konania na tunajšom krajskom súde, k veci možno uviesť len toľko, že   pre   vysoký   nápad   vecí   na   občianskoprávnom   úseku,   vybavovanie   civilných   veci trvá spravidla od 10-14 mesiacov, v náročnejších prípadoch i dlhšie. Na občiansko-právnom úseku   je   vysoký   nápad   neskončených   vecí,   ktoré   sudcovia   nedokážu   vybavovať bez prieťahov.   Personálna   poddimenzovanosť   Krajského   súdu   v Trnave   je preukázaná aj rozhodnutím   Ministerstva   spravodlivosti   SR   z   apríla   2011,   kedy bolo Krajskému súdu v Trnave   ako   jedinému   na   Slovensku   pridelený   najvyšší   počet   miest   sudcov   – 7 a to na občianskoprávny úsek.

Zo   štatistických   výsledkov   za   rok   2011   vyplýva,   že   na   Krajskom   súde   v   Trnave na jedného sudcu prípadná 296 vecí, naproti tomu na sudcu Krajského súdu v Bratislave je to 206 vecí, Krajského súdu v Nitre 171 vecí, Krajského súdu v Košiciach 162 vecí a podobne. Je preto potrebné objektívne konštatovať, že sudcovia Krajského súdu v Trnave (bez ohľadu na zaradenie do kolégií) súd spolu so sudcami Krajského súdu v Trenčíne najviac zaťažení.

Sudca   spravodajca   −   predsedníčka   senátu   má   vo   svojom   oddelení   nevybavený zostatok 311 vecí, napriek tomu by mala vybavovať veci podľa poradia, v akom napadli. Sudcovia kolégia vybavujú veci, ktoré im napadli v druhom, rsp. treťom štvrťroku 2011, pochopiteľne na súde sú aj veci staršie ako jeden rok, v ktorých sa buď koná, alebo sú prerušené, čo vedenie súdu pravidelne kontroluje.

Sudkyňa   −   predsedníčka   senátu   JUDr.   Lea   Stovičková   je   vedením   tunajšieho krajského   súdu   opakovane   upozorňovaná   na   to,   aby   vo   veciach   konala   plynulo   a   bez prieťahov,   aby   vybavovala   predovšetkým   veci   prednostné   a   potom   ostatné   veci   podľa poradia. Pre prieťahy v iných veciach jej bolo vedením súdu uložené napomenutie a odňatá práca sudcu v domácom prostredí.

Sudkyňa − predsedníčka senátu JUDr. Lea Stovičková je aktuálne na dovolenke, po jej návrate z dovolenky osobne dozrieme na to, aby predmetnú vec vybavila.

Na   prieťahy   v   konaní   sa   sťažovateľka   sťažovala   už   v   minulosti,   pretože   dňa 27. 2. 2012 bola tunajšiemu krajskému súdu doručená jej sťažnosť na prieťahy v konaní. Listom Spr. 855/11 zo dňa 12. 3. 2012 boli sťažovateľke vysvetlené dôvody, prečo vo veci nebolo   rozhodnuté   a   za   prieťahy,   ktoré   v   konaní   vznikli,   jej   bolo   dané   morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa predsedu súdu.

Za prieťahy v konaní sa sťažovateľke opätovne ospravedlňujem...“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   podaním   doručeným   ústavnému   súdu až 7. apríla 2014 oznámila, že «... dňa 28. 06. 2012 z exekučného titulu povinní manž. S. zaplatili sťažovateľke svoj dlh. Pre činnosť všeobecného súdnictva teda nastala situácia podľa § 50 ods. 1 v spojení s § 46 Exekučného poriadku.

Ostáva ale faktom, že v čase od januára 2011 do júna 2012 existoval výrazný stav právnej neistoty na strane oprávneného subjektu: sťažovateľky V. L., ktorý spôsobovala nečinnosť KS v Trnave.

Podčiarkujeme,   že   problém   nevyriešili   porušovatelia,   ale   zanikol   „kapituláciou“ dlžníka do rúk exekútora.».

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo, ale aj vtedy,   ak v   konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktorý   vylučuje,   aby   ten   orgán   (okresný   súd)   porušoval   uvedené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 73/2009

Predmetom   tejto   časti   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti   tvrdenia sťažovateľky,   podľa   ktorého   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 73/2009 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd odoslal predmetný spis krajskému súdu 4. januára 2011 na rozhodnutie o odvolaní povinnej v 2. rade a povinného v 3. rade proti uzneseniam okresného súdu z 13. júla 2010, ktorými okresný súd zastavil konanie o námietkach povinných proti exekúcii. Sťažnosť sťažovateľky podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu doručená 28. marca 2012, teda v čase, keď okresný súd nemohol žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľkou v sťažnosti označené základné právo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu   už nemôže   dochádzať k   namietanému   porušovaniu   označeného   základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva   (pozri   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   sťažnosťou   doručenou ústavnému súdu 28. marca 2012, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   veci   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   účinným   právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“).   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   v namietanom konaní nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 11/2011

Predmetom   tejto   časti   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti   tvrdenia sťažovateľky,   podľa   ktorého   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 CoE 11/2011 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka   opakovane   poukázala   na   nečinnosť   krajského   súdu   v namietanom konaní „od januára 2011 do júna 2012“ vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 7. apríla 2014.

Zo súdneho spisu ústavný súd zistil, že predmetná vec bola doručená krajskému súdu 7.   januára   2011   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   Vyššia   súdna   úradníčka   JUDr.   Ľachová uskutočnila   19.   januára   2011   právnu   analýzu   veci   vo   formulárovej   podobe.   Právna zástupkyňa   sťažovateľky   doručila   8.   februára   2011   email,   v   ktorom   žiadala   o   zaslanie odvolania povinných v 2. a 3. rade proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania o námietkach.   Krajský   súd   odvolanie   povinných   a   jeho   doplnenie   doručil   povinnému v 1. rade a sťažovateľke 9. februára 2011. Sťažovateľka následne 28. februára 2011 doručila krajskému   súdu   svoje   vyjadrenie   k   odvolaniu   povinných.   Predseda   krajského   súdu opatrením   č.   Spr.   906/11   z   10.   januára   2012   určil,   že   sa   prerozdelia   veci   dlhodobo práceneschopnej   členky   senátu   JUDr.   Ley   Stovičkovej   náhodným   výberom.   Predmetné prerozdelenie vecí sa uskutočnilo náhodným výberom 19. januára 2012.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   tiež   stabilne   judikuje,   že   po   podaní   sťažnosti   podľa   príslušných ustanovení   zákona   o   súdoch   je   potrebné   poskytnúť   všeobecnému   súdu   časový   priestor na prijatie   opatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

Sťažovateľka   podala   prvú   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákona o súdoch 12.   decembra   2011.   Predseda   krajského   súdu   reagoval   na   sťažnosť   prípisom z 29. decembra 2011. Predmetný prípis je obsahovo v zásade totožný s prípisom predsedu krajského súdu z 31. júla 2012, ktorým reagoval na výzvu ústavného súdu (ktorého obsah je uvedený v tomto uznesení, pozn.).

V poradí druhú sťažnosť na prieťahy v konaní podala sťažovateľka 27. februára 2012, ktorou opakovane žiadala o „riadiaci zákrok“ predsedu krajského súdu. Predseda krajského súdu na túto sťažnosť reagoval prípisom z 12. marca 2012, ktorý sa obsahovo v zásade zhoduje s jeho prípisom z 29. decembra 2011. Opakovane sa za vzniknuté prieťahy ospravedlnil, pričom tiež uviedol:

„Vybavenie   uvedenej   veci   predpokladám   vcelku   krátkej   dobe,   pretože   ide   o   vec, ktorá napadla v januári 2011 a senát 23 CoE aktuálne vybavuje veci práve z tohto obdobia, preto   reálny   predpoklad,   že   uvedená   vec   v   krátkom   časovom   úseku   príde   do   poradia na jej vybavenie.“

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   v   predmetnej   veci 13. augusta 2012 uznesením č. k. 23 CoE 11/2011-87, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu. Následne krajský súd predmetný spis vrátil okresnému súdu 27. augusta 2012 na ďalší postup.

Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   období od 7. januára 2011,   keď   bola   vec   doručená   krajskému   súdu,   do   decembra   2011, keď sťažovateľka podala prvú sťažnosť na prieťahy konaní, nebol postup krajského súdu bez prieťahov. V tomto období uskutočnil krajský súd v zásade len jeden relevantný úkon – doručenie   odvolania   povinných   sťažovateľke   na   vyjadrenie.   Takýto   postup   v   konaní nemožno považovať za plynulé a efektívne prerokovanie veci krajským súdom.

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého   mala   sťažovateľka   právo   podľa   §   62   ods.   1   zákona   o   súdoch,   splnilo v posudzovanej   veci   sťažovateľkou   sledovaný   účel,   t.   j.   viedlo   k   zefektívneniu postupu okresného súdu v namietanom konaní, a zároveň splnilo aj účel ustanovený v § 64 ods.   1   uvedeného   zákona,   ktorým   je   odstránenie   zistených   nedostatkov.   Z   vyjadrenia predsedu krajského súdu z 31. júla 2012 vyplýva, že prijal opatrenia na nápravu zisteného stavu   –   uložil   napomenutie   zákonnej   sudkyni   a   odňal   jej   prácu   v   domácom   prostredí. Zrejme   aj   tieto   opatrenia   viedli   k   tomu,   že   krajský   súd   vo   veci   rozhodol   uznesením č. k. 23 CoE 11/2011-87 z 13. augusta 2012 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil. Vec bola následne odoslaná okresnému súdu na ďalší postup.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   v   namietanom   konaní   nebol dostatočne plynulý a efektívny, avšak ústavný súd prihliadol aj na namietanú dĺžku konania a na to, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní viedlo k náprave a krajský súd o odvolaní povinných   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   v namietanom   konaní   rozhodol 13. augusta   2012.   Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že pochybenie   krajského   súdu   nebolo   takej   intenzity,   ktoré   by   viedlo   k   ústavne relevantnému zásahu do základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014